Včera som ukázala Kamilke Nimnicu - miesto narodenia môjho ocka a takisto každých našich prázdnin.
Žiadne zahraničie, každý rok sme sa tešili na Váh, hady, ryby, žaby, bratrancov a liečivú vodu v lese a nočné opekačky s otcovými bratmi. Uvažovala som nad tým, ako sa zmenila doba, resp.aký som ja iný typ rodiča ako som to poznala ja. Ráno sme šli samy deti k vode alebo do lesa a boli sme tam celý deň, kým sme neboli hladní. Nechodili sme na atrakcie, neboli tam hračky ani kútiky, nechodili sme do reštaurácií. Program sme si robili samy, bunkre, chytanie netopierov, stavanie hrádzí a podobne. Predsa si nepamätám ani na chvíľu nudy, zdalo sa mi, že tie letá sú nabité zábavou, zážitkami. Často si na to spomeniem, keď teraz na starostlivo naplánovanom výlete (veď to poznáte, tak akurát podnetov a zábavy, aby toho nebolo veľa ani málo, outdoorové aj vnútorné ihriská, zoo, reštaurácie len s detským kútikom a menu, spoločenskými hrami aj do auta, skákacími hradmi a rôznymi farebnými vecami od výmyslu sveta, ktorých sa deti dožadujú, keď ich vidia), moja staršia dcéra často znudene prevracia oči - veď to už videla, na takom podobnom už bola, a na čo toľko chodiť. Predstavujem si ju, ako by sa zatvárila, keby sa zrazu ocitla v Nimnici, kde sme nemali ani wc, ani teplú vodu, ani nič "pekné" a ani pohodlné.
Inak, Váh sa tam neskutočne zmenil, nie že sa tu už nedá kúpať (čo sa ani vtedy nemalo, len nám to nikto akosi nepovedal), ale už sa takmer k vode nedá ani dostať. A nenašli sme žiadneho hada, ale ujo tvrdí, že ich je tam stále veľa.