Mamička na/po rodičovskej "dovolenke" = kandidát na top zamestnanca roka

Začnem od konca.  Od skončenia VŠ robím v oblasti ľudských zdrojov a nie len tak v zmysle, že fotím papiere v kopírke, pečiatkujem a natajňáša si nacvičujem podpis v prípade, že by som to raz dotiahla až na autogramiádu vo Forbes a samozrejme nezabudnúť sa tváriť "bizi"  priamo úmerne k počtu vysŕkaných káv z automatu. Ono poviem vám, že mamičky s malými deťmi vždy bola taká ošemetná vec pri pohovoroch a uzatváraní pracovného pomeru,  kde každého (s výnimkou mňa, asi už vtedy som tušila, kde sa raz ocitnem) najskôr zaujímalo, či dieťa máva rotavirusy, streptokoky a iné koky 5 alebo 6x do roka, či má alergie a vrodené choroby zdedené z 36.kolena z otcovej strany a koľko rodinných príslušníkov sa o neho v prípade potreby postará ..no jednoducho preto, aby si personalista v hlave urobil spleť  integrálov a matíc s výpočtom, že koľkokrát asi žena - matka zamáva s papierom od lekára. Smutné, ja viem, ale oni ani len netušia absolútne o čo prichádzajú a keby to vedeli, už od vstupu do budovy by rolovali červený pokrovec po našom koberec. 

Pochopila som to vtedy, keď som začala s dieťaťom pracovať... Nie úplne konkrétne v oblasti ľudských zdrojov, ale tak, popri materskej, nech už fakt neosprostiem ešte viac, lebo to už ozaj len v Bojniciach v pavilóne primátov som si vedela dať pokec s tým fešákom, čo ma večne na hlave krabicu z banánov... Na viac sa môj mozog nezmohol, pamäť (ak sa to tak dá nazvať) už bola hllllboko pod palubovkou, čo ma neskutočným spôsobom vytáčalo a začala som sa desiť momentu, keď sa vrátim naspäť na svoje miesto a pritom v hlave odliv. 

Šak a čo som horšia? Zvládnem dieťa, domácnosť aj prácu 24/7...no jo zvládnem, sak čoby nie a nanajvýš, keď bývam so svokrou... Ha..... Šak jej ukážem, že nie som taká nemožná ako ona básni, čiže stala sa z toho taká hra o prežitie,  tváriť sa, že zvládam všetko a s americkým úsmevom na tvári. No čo vám poviem... Ego.. 

Pre priblíženie, taký štandardný deň (nie každý)  bol od rána trošku povedzme to pekne "pestrý". 

Keď potrebujeme, aby sa dieťa zobudilo o ôsmej, tak samozrejmosť je, že potiahne o hodinu dlhšie a už začnete kalkulovať, čo z rannej ceremónie vynechať, ci záchod, raňajky alebo oboje, tak si aspoň vybavím emaily a súrne telefonáty.  Dieťa sa konečne zobudí a začína cirkus - vyzliecť, holaté nekontrolovateľne behá po izbe, donútiť ho sadnúť si na šerbel, obliecť a vrchol programu je dať mu raňajky bez toho, aby oblečenie nevyzeralo ako po paintballovom súboji. No nič... Nevydalo... Hodím do seba pár omrviniek, čo som našla na príp.  pod stolom... A varím... Nejakú rýchlu srajdu, ktoru mám za 30 minút upravenú,  ale farbisto to opíšem a dám tomu názov, že snáď aj nejeden gurmán by zvažoval, že si to objedná z denného  menu... Niečo na spôsob, že kurací perkelt a nazvime to nadýchané vykostené kuracie prsia preložené s konfitovanou cestovinou preliatou kurkumovo-citrónovým dipom napríklad.

Je jedenásť a už štandardne ako vždy nestíham, čas medzi jedením a varením je vyplnený šialeným tukaním do klávesnice PC a hraním sa s mláďatkom, že ozaj Montessori dielnička je úplny šuvix, ale že úplný. ... Vďaka Bohu, že ten môj PC je ozaj môj, lebo tak zamastený obkydaný notebook by museli vo firme odpísať po 2 mesiacoch. OK...vyrážame... Obliekam dieťa, seba (niečo, čo nemá fľak a nesmrdí od vyprážania, každopádne o výzore nebudem písať, zaslúži si to ďalší článok) a ideme sa nalodiť do auta... Samozrejme, že dieťa je vzpriečené vo dverách auta ako hydraulické rameno bagra... ani von ani dnu. Medzičasom si spomenie, že si zabudlo 3ks z 12tich svojich obľúbených hračiek... Vybehnem zo 5x hore schodmi jak parkúrovy kôň... Samozrejme spotená na totál, že by už ozaj bolo jedno, že idem v tom tričku, čo som deň predtým vyprážala karfiol.. Vezieme sa v aute, úspech...po ceste, pošta, copycentrum, obchod jasnačka, že dieťa zakaždým vybrať a znovu dať do sedačky a medzitým 100x chce piť, cikať atd. Niekto by si povedal, že paráda aj si zacvičíš, no áno moje "core" teda hlboký stabilizačný systém je tak vycvičený z tej dennej dávky vkladania a vykladania do a zo sedačky, že si dám 10 min v doske aj s dieťaťom na chrbáte, že hijooooo a nepohne mi ani brvou. Som v kancli, za 14 sekúnd, kancel vyzerá, že tam mal nácvik 5.ty pluk.... Sodoma, papiere lietajú vzduchom a už nič nemá svoje miesto.... Nevadí, musím dorobiť tie mzdy, porátať peniaze aj na úkor vyplienenej kancelárie, však upracem za hodinu všetko. Každopádne sústrediť sa na čísla, neurobiť chybu a zároveň dávať pozor, aby sa dieťa napríklad nezoskartovalo je fakt náročné. OK, dorobené, potrebujem zbehnúť do banky, je to na námestí, spojím tento čas aj s vyvenčením dieťaťa, ktoré by rado zahrdusilo v dobrej viere všetky holuby z námestia...hodinu sa pomotáme, samozrejme, že začne truc a hadzačky o zem, lebo súrne si potrebuje zobrať celé stádo holubov domov,  že OK, tvárim sa, že sme na atletickom tréningu a moje dieťa si nacvičuje skok do diaľky a skok do výšky. Nepomáha, tak polovyzlečené, rozkasané a usoplené  ho ťahám preč... Matka roka moji drahí... 

13:00h ideme domov, huraaaa. Doma už len obed, tristo telefonátov  a opäť cirkus naháňania a uloženia na poobedný spánok. 2 hodiny mám na svoju prácu. Dieťa stále spí, stíham ešte aj hodiť do práčky, ožehliť kôš s prádlom, o ktorý sa pár dní už potkýnam v izbe,ale je strategicky umiestnený tak, aby ho svokra nevidela z dverí. 

Prichádza svokra... Zapína sa režim autopilota, kým sa vyrozpráva, nezabudne ofrflať všetko, čo sa nachádza v jej zornom uhle....dobre dobre pani mamička,máte pravdu, moja vina, moja vina moja preveľká vina... Za iných okolností by som už trhala tričko od nervov a zúfalstva, ale naučila som sa mať v péčku. 

Dieťa zobudené, hráme sa všetky tie šialené hry, ktoré ho naučil tatik a majú samozrejme úspech. Skočíme ešte do obchodu, dieťa pobehuje medzi košíkmi, pol hodinu ho hľadám medzi regálmi a štandardne spotená vykladám 3 plne tašky z obchodu a dieťa mi to porozťahuje po celom dome. 

Prichádza domov pán tvorstva. Pomaly sa preklápa z režimu práca do režimu som doma... V tejto hodinovej bubline neradno niečo s ním komunikovať,čokoľvek by bolo povedané aj zúfalý výkrik o pomoc by zanikol v jeho selektívnej hluchote... Ani obraz ani zvuk.  Potom sa začne pomaly preberať a zistí, ze ma aj dieťa aj ženu. To je asi už okolo pol ôsmej večer a pri otázke co si robila celý deň a či sme sa nenudili  dostávam krvácanie do mozgu, ale asi mu dám raz prečítať tento článok.

Ešte zostáva večerný wellness dieťaťa, čo si samozrejme zabezpečím sama, lebo nie žeby to muž neurobil, urobil a dokonca rád, ale trvalo by to asi trojnásobok času a dôsledky rozumej vytopenú kúpeľňu by som si zlízla zase len ja. No hold moja chyba, mala som si ho vycvičiť robiť úkony rýchlo a efektívne , ale čo už s ním, keď je ako koala prizváraná o strom. 

Prichádza záverečná ceremónia, kedy mi už budíky pretáča od únavy a neviem sa dočkať zaujať v posteli horizontálnu polohu. Dieťa sa ešte 24x napije a následne obleje a spí. Rýchla sprcha a kotúl letmo do perín. V tom sa rozletia dvere a v nich koala (muž) v uteráku so známym úsmevom na tvári šípim, čo sa bude diať... Áno už sa blíži a predozadný pohyb naznačuje jeho úmysel. Vtedy mi na sekundu zoskratuje mozog a prebehne hlavou záverečné ponaučenie celého tohto výlevu:

Žena /matka /zamestnanec je prototyp multifunkčného zariadenia,zvládne začať, riešiť a úspešne dokončiť viacero úloh podľa ich dôležitosti,bezchybný time management, odolnosť voči stresu, z h*vna upletie nie bič, ale rovno celú vianočku...no čo viac si môže zamestnávateľ priať?