Je tu vianočný čas a všade to dýcha sviatočnou atmosférou. Obchody sa blikocú ako kolotoče v lunaparku, koledy vyhrávajú ostošesť a ľudia s blížiacim sa Štedrým dňoch chytajú väčší a väčší stres a paniku. Poďme sa teda na to pozrieť. 

Som zástanca minimalistických Vianoc, ale aj ja si potrebujem sem-tam skočiť do obchodu kúpiť aspoň 2 banány,  vyzbrojená odhodlaním, že to zvládnem s úsmevom na tvári. Ľudia sa tlačia, v tvári beštiálny výraz, že sa obávate si ozaj zobrať tie 2 banány, lebo však ostatní berú 3 prepravky. Sem-tam dostanete bodycheck košíkom po bedrách, inokedy vám zase vyzuje topánky, lebo veď najlepšie je stáť košíkom druhému na pätách,  že áno. Keď človek zvládne prekážkový beh cez húfy ľudí, chce zaplatiť... Tie svoje 2 úbohé banány a možno 3 jogurty. No len to nie je tak jednoduché, lebo kým zaplatia ľudia, čo majú košíky plné, že hydraulickým ramenom ho musia vykladať, tak začnete rozmýšľať, či nie je časovo výhodnejšie si ten banán zasadiť doma a počkať na úrodu... Stále si myslím, že ľudia čo kupujú 30kg múky a 200 vajec asi idú zreštaurovať Krásnu Hôrku alebo fakt neviem, či to minú na pečenie. Každopádne ľudia sú v neskutočnom strese z toho, aby všetko stihli.... Darčeky, upratovanie, pečenie, výzdoba a všetky tie veci. 

U nás to vôbec nie je iné a dostávam krvácanie do mozgu z toho a každý jeden rok sa pýtam, na čo je to dobré? 

Prídem domov a už od brány vidím dom nasvietený ako pristávacia plocha pre aerolinky, otvorím dvere a tam kopa krabíc vysoká ako Víťazný oblúk. No nič... Panika nastáva aj u nás (to, že bývam so svokrou, už viete) 

Po ceste do kuchyne vidíte všetky nepotrebnosti sveta...potknete sa o lietajúceho Mikuláša, Deda Mráza na lyžiach, Santa Klausa  na lavičke,škriatkovia,  do dverí sa musíte skloniť, lebo však tam pre zmenu snehuliaky a blikajúce somariny sa vám zapletú do vlasov.  Okná sa otvoriť nedajú, lebo na každej parapete je 35 ks ozdôb (áno rátala som to) keby začalo horieť a mám vyskočiť z okna, tak radšej asi dobrovoľne zhorím. Unikátom je blikajúci sob v obývačke, ktorý je určený do exteriéru...nevadí, my ho máme doma, je to taká žiara, že stačí si len pristaviť stôl a môžete  operovať. Poviem vám, že epileptik by mal už priebežne vytočenú 112 pri návšteve nášho domu. 

Nás ako mladšiu generáciu chytá úzkosť, keď sa svokra zjaví vo dverách s 3metrovou jedličkou, ktorú budeme 2 dni opilovať, nech sa vôbec zmestí do miestnosti a potom ju sprzníme gigantickým množstvom ozdôb... Vo finále neviete, či ten stromček je už na vyhodenie alebo to tak má byť. Svokra híka od nadšenia, takže to tak asi má byť.

Začnem od konca.  Od skončenia VŠ robím v oblasti ľudských zdrojov a nie len tak v zmysle, že fotím papiere v kopírke, pečiatkujem a natajňáša si nacvičujem podpis v prípade, že by som to raz dotiahla až na autogramiádu vo Forbes a samozrejme nezabudnúť sa tváriť "bizi"  priamo úmerne k počtu vysŕkaných káv z automatu. Ono poviem vám, že mamičky s malými deťmi vždy bola taká ošemetná vec pri pohovoroch a uzatváraní pracovného pomeru,  kde každého (s výnimkou mňa, asi už vtedy som tušila, kde sa raz ocitnem) najskôr zaujímalo, či dieťa máva rotavirusy, streptokoky a iné koky 5 alebo 6x do roka, či má alergie a vrodené choroby zdedené z 36.kolena z otcovej strany a koľko rodinných príslušníkov sa o neho v prípade potreby postará ..no jednoducho preto, aby si personalista v hlave urobil spleť  integrálov a matíc s výpočtom, že koľkokrát asi žena - matka zamáva s papierom od lekára. Smutné, ja viem, ale oni ani len netušia absolútne o čo prichádzajú a keby to vedeli, už od vstupu do budovy by rolovali červený pokrovec po našom koberec. 

Pochopila som to vtedy, keď som začala s dieťaťom pracovať... Nie úplne konkrétne v oblasti ľudských zdrojov, ale tak, popri materskej, nech už fakt neosprostiem ešte viac, lebo to už ozaj len v Bojniciach v pavilóne primátov som si vedela dať pokec s tým fešákom, čo ma večne na hlave krabicu z banánov... Na viac sa môj mozog nezmohol, pamäť (ak sa to tak dá nazvať) už bola hllllboko pod palubovkou, čo ma neskutočným spôsobom vytáčalo a začala som sa desiť momentu, keď sa vrátim naspäť na svoje miesto a pritom v hlave odliv. 

Šak a čo som horšia? Zvládnem dieťa, domácnosť aj prácu 24/7...no jo zvládnem, sak čoby nie a nanajvýš, keď bývam so svokrou... Ha..... Šak jej ukážem, že nie som taká nemožná ako ona básni, čiže stala sa z toho taká hra o prežitie,  tváriť sa, že zvládam všetko a s americkým úsmevom na tvári. No čo vám poviem... Ego.. 

Pre priblíženie, taký štandardný deň (nie každý)  bol od rána trošku povedzme to pekne "pestrý". 

Keď potrebujeme, aby sa dieťa zobudilo o ôsmej, tak samozrejmosť je, že potiahne o hodinu dlhšie a už začnete kalkulovať, čo z rannej ceremónie vynechať, ci záchod, raňajky alebo oboje, tak si aspoň vybavím emaily a súrne telefonáty.  Dieťa sa konečne zobudí a začína cirkus - vyzliecť, holaté nekontrolovateľne behá po izbe, donútiť ho sadnúť si na šerbel, obliecť a vrchol programu je dať mu raňajky bez toho, aby oblečenie nevyzeralo ako po paintballovom súboji. No nič... Nevydalo... Hodím do seba pár omrviniek, čo som našla na príp.  pod stolom... A varím... Nejakú rýchlu srajdu, ktoru mám za 30 minút upravenú,  ale farbisto to opíšem a dám tomu názov, že snáď aj nejeden gurmán by zvažoval, že si to objedná z denného  menu... Niečo na spôsob, že kurací perkelt a nazvime to nadýchané vykostené kuracie prsia preložené s konfitovanou cestovinou preliatou kurkumovo-citrónovým dipom napríklad.

Je jedenásť a už štandardne ako vždy nestíham, čas medzi jedením a varením je vyplnený šialeným tukaním do klávesnice PC a hraním sa s mláďatkom, že ozaj Montessori dielnička je úplny šuvix, ale že úplný. ... Vďaka Bohu, že ten môj PC je ozaj môj, lebo tak zamastený obkydaný notebook by museli vo firme odpísať po 2 mesiacoch. OK...vyrážame... Obliekam dieťa, seba (niečo, čo nemá fľak a nesmrdí od vyprážania, každopádne o výzore nebudem písať, zaslúži si to ďalší článok) a ideme sa nalodiť do auta... Samozrejme, že dieťa je vzpriečené vo dverách auta ako hydraulické rameno bagra... ani von ani dnu. Medzičasom si spomenie, že si zabudlo 3ks z 12tich svojich obľúbených hračiek... Vybehnem zo 5x hore schodmi jak parkúrovy kôň... Samozrejme spotená na totál, že by už ozaj bolo jedno, že idem v tom tričku, čo som deň predtým vyprážala karfiol.. Vezieme sa v aute, úspech...po ceste, pošta, copycentrum, obchod jasnačka, že dieťa zakaždým vybrať a znovu dať do sedačky a medzitým 100x chce piť, cikať atd. Niekto by si povedal, že paráda aj si zacvičíš, no áno moje "core" teda hlboký stabilizačný systém je tak vycvičený z tej dennej dávky vkladania a vykladania do a zo sedačky, že si dám 10 min v doske aj s dieťaťom na chrbáte, že hijooooo a nepohne mi ani brvou. Som v kancli, za 14 sekúnd, kancel vyzerá, že tam mal nácvik 5.ty pluk.... Sodoma, papiere lietajú vzduchom a už nič nemá svoje miesto.... Nevadí, musím dorobiť tie mzdy, porátať peniaze aj na úkor vyplienenej kancelárie, však upracem za hodinu všetko. Každopádne sústrediť sa na čísla, neurobiť chybu a zároveň dávať pozor, aby sa dieťa napríklad nezoskartovalo je fakt náročné. OK, dorobené, potrebujem zbehnúť do banky, je to na námestí, spojím tento čas aj s vyvenčením dieťaťa, ktoré by rado zahrdusilo v dobrej viere všetky holuby z námestia...hodinu sa pomotáme, samozrejme, že začne truc a hadzačky o zem, lebo súrne si potrebuje zobrať celé stádo holubov domov,  že OK, tvárim sa, že sme na atletickom tréningu a moje dieťa si nacvičuje skok do diaľky a skok do výšky. Nepomáha, tak polovyzlečené, rozkasané a usoplené  ho ťahám preč... Matka roka moji drahí... 

Asi musím aj chcem... Lebo buď spíšem kazuistiku, epos alebo čo ja viem čo za literatúru alebo si to zoberiem raz do hrobu. Škoda by bola, keby som sa s tým všetkým s vami nepodelila.

Poďme na to. 

Žijem v cudzom meste, v dome so svokrou, ktorá u mňa sposobila rozvoj šaolinskych schopností, pretože už dávno by ste počuli v TV novinách o cielenom a plánovanou útoku nevesty na svokru... Fuuu,  ale našťastie si denne ďakujem a blahoželám si, že to uhrávam aj bez zásuvky plnej antidepresív a lekárskej správy, že potrebujem papiere na hlavu..

No ale poďme ďalej....

Mám aj mužaasi ideálneho by som povedala,je niečo ako medvedík Koala na strome, ktorý by nezliezol ani keby strom začal horieť a zároveň Monk.hmmm...ta kombinácia stojí za to, aby som tomu venovala pár článkov. 

A máme aj dieťa. 2 ročné a besné,ale asi štandardne besné ako väčšina mláďat v tomto veku.