Môj zážitok z pôrodu a čosi z pobytu v nemocnici..

Plán bol taký, že to bude super pôrod :D Nepripúšťala som si nič zlé, všetko predsa dopadne na výbornú. Zvládnem to bez problémov.. Ako sa pôrod blížil, občas ma trošičku chytala panika,  tieto myšlienky som hneď zavrhla. Veď načo sa zbytočne stresovať?? Neviem, čo môžem presne očakávať, a stresovaním nič nevyriešim. Takto som aspoň bola v psychickej pohode a nebála som sa, len som čakala, kedy to príde.

Mala som pripravené aj pôrodné priania. Keby ich doktorom dám, asi ma neskôr vysmejú :D  Nechcela som prepichnúť  vodu, žiadne urýchľovanie oxytocínom a inými medikamentmi, žiadne tlačenie na brucho, žiadny nástrih hrádze. Všetko som ale dostala ako na striebornom podnose... Bábätko som chcela priložiť, nechať chvíľu dotepať pupočník, a mať ho dve hodiny, čo ešte budem na sále, pri sebe.. nakoniec mi to bolo jedno a bola som rada, že to už mám za sebou.

Začalo sa to kontrakciami okolo pol 8 večer. Netušila som, či sú to poslíčkovia, keďže brucho mi posledný týždeň – dva tvrdlo a mala som troška aj kŕče do podbruška. Šla som do sprchy, ale neprestávalo to.  Žeby to už bolo ono? Pomaly som si začala chystať  tašku, ktorú som už mala zbalenú vyše mesiaca. Keby náhodou. Po troch hodinách, kedy som už dve hodiny mala kontrakcie v 5 minútových intervaloch, sme sa vybrali do pôrodnice.

Po príchode do pôrodnice ma pozrela doktorka, že som otvorená na 4 cm. Že by sme mohli pichnúť vodu. Ani náhodou, budeme čakať, kým sa to rozbehne. Dali mi akurát čípok, spazmolytikum (???),  na zmäkčenie bránky?? No ok.. Dali ma teda na sálu aj s manželom, rátala som si kontrakcie, postupne mi slabli. Na CTG vyšetrení sa ma sestrička pýta, ako často som mala kontrakcie, „veď teraz nemáte tak často!“ No asi som si to vymyslela.. Po troch hodinách, kedy som bola stále na 4 cm skonštatovali, že to túto noc nebude a mala by som si oddýchnuť, aby som potom vládala rodiť. Čiže smer vzdycháreň, manžela poslali domov. Pichli mi niečo na ukľudnenie.  Počas noci som mala len málo kontrakcií, mala som pocit, že sa nič nedeje. Sestrička mi ešte vraví, že som prišla moc skoro. Skoro? Gynekologička mi kázala ísť keď budem mať kontrakcie každých 10 minút. Ja som mala už dve hodiny každých 5 minút. Ako prvorodička som to nemohla tušiť, doma som porodiť nechcela.

Ráno na vyšetrení mi doktor oznámil, že som otvorená už na 6 cm a že rodíme. A odporúčal by prepichnúť vodu. Súhlasila som, ale až keď príde manžel. Tak sme čakali. Bála som sa, že keď už mi prepichnú vodu, čo ak sa to nerozbehne? Budú mi musieť dať nejaké lieky na urýchlenie, zosilnenie kontrakcií...

Pustenie vody  bolo bezbolestné. Veľmi zaujímavý pocit, ako z vás vyteká také množstvo teplej tekutiny. Doktorka mi ešte všelijak stáčala brucho, musela som sa prechádzať, aby mi vytieklo čo najviac. Asi po hodine-dvoch mi začali silnejšie kontrakcie. Prechádzala som sa po izbe, sprchovala, predýchavala, menila tie ich gázové vložky, keďže voda mi stále vytekala. Po cca dvoch hodinách ma dali na pásy, aby skontrolovali ozvy bábätka a kontrakcie.  Dosť ma to bolelo, zle sa mi v ľahu na boku predýchavalo, keď som bola v pohybe, bolo to oveľa lepšie. Skontrolovali ma, otvorená na 7-8 cm. Kontrakcie sa mi zdali už dosť silné. Pôrodná asistentka mi však oznámila, že sú slabé a potrebujú silnejšie. Pichnú mi Buscopan. Môžem cítiť trošku búšenie srdca. A z postele už sa nepostavím, kým neporodím. No úžasné. Srdce som cítila až kdesi v krku, aj keď len na malú chvíľu. Stále som počúvala ten monitor a počúvala ozvy bábätka, manžela som sa stále pýtala, aké číslo ukazuje monitor – ozvy srdiečka. Kontrakcie začali byť neznesiteľné, ledva som predýchavala, niekedy som už nevládala. Stále som počúvala ozvy, keď sa mi zdalo, že troška klesajú, začala som zas poriadne dýchať, aj keď to bolo hrozne náročné. Bol pri mne manžel, ktorý ma držal za ruku, hladkal. Mala som chuť mu tú ruku rozdrviť, také to bolo neznesiteľné. No kontrakcie sa im zdali stále slabé.. Dáme No-Spa.. tak mi tiekla infúzka. Môžete si pomaly pritláčať. Ležala som stále na boku, manžel mi držal hore nohu, ja som si ju nevládala. Od bolesti  som sa úplne triasla, nedalo sa to zastaviť..

Zrazu prišla doktorka s ďalšími asistentkami, že ideme rodiť. Dali ma na chrbát. Nie teda úplný ľah, ale ani polosedom by som to nenazvala. Tlačila som, občas zle.. Všetci mi stále hovorili tlačte, tlačte, aj manžel. Mala som chuť ich všetkých niekam poslať, veď ja tlačím!!! Ale slabo, nešlo to.. Pýtam sa Dr, či nemôžem skúsiť rodiť na boku. Nie. No fajn. Stále som sa pokúšala tlačiť, sestrička  tlačila na brucho. Stále to nešlo. Pýtala som sa, či nemôžem trošku viac do sedu, možno mi to pôjde. Nie, potom vám sestrička nemôže tlačiť na brucho.. Tak som tlačila skoro v ľahu. Stále to nešlo. „Bábätko sa už nemá dobre. Ak teraz nepotlačíte poriadne, budeme musieť zavolať doktora a pomôcť vám zvonom.“ Naozaj som sa snažila, tlačila som, čo to dalo. Von šlo všetko, okrem malého. Bála som sa o svoje bábätko. Neviem si ani predstaviť, ako sa cítil manžel, keď povedali, že mu nie je dobre. Vraj klesajú ozvy. Len na chvíľočku. Ale malého som vytlačiť nevedela. Niekedy počas kontrakcie ma Dr nastrihla, skoro som to ani nezaznamenala v tej bolesti. Dve sestričky mi tlačili na brucho, jedna sa na mňa doslova zvalila a tlačila, druhá mi ťahala košeľu. Dopichávali mi oxytocín. Čakali sme na ďalšiu kontrakciu, mala som takú malú pauzičku. Doktorka sa pýta, stále nič? A ja že nie, užívam si to. Aspoň tú maličkú chvíľočku bez tej príšernej bolesti. Medzery medzi kontrakciami som už ani nepostrehla, také boli silné a časté. Doktorka na to, že ale oni nie. Už to chceli mať z krku. Malý už bol v pôrodných cestách, videli vlásky. Viac som nedala...

Prišiel doktor  s vákuovým extraktorom. Pozrel na CTG monitor a tak troška sprdol doktorku aj asistentky, že ho volali, že klesajú ozvy a tie sú pri tom v poriadku. Vraj predtým klesali.. Neviem, kedy a ako použili ten zvon, teda viem, že sa prichytil o hlavičku bábätka, tlačila som, sestričky mi tlačili na brucho. Zrazu som cítila uvoľnenie, ako malý zo mňa vykĺzol. Videla som, že má veľa vláskov a že je to chlapec, čo sme teda vedeli už predtým. Hneď ho brali preč. Nasledoval „pôrod“ placenty. Bola som v tom, že ju budem musieť reálne vytlačiť. Ale doktor len zatlačil na brucho, potiahol za šnúru (čo sa vraj nemá) a bola vonku. Doktorka  ma potom zašívala, myslela som, že mi to ani neumrtvila, bolelo to, ale len chvíľu. Potom ma bolelo, ako doťahovala tú nitku.. Manžela poslali pozrieť sa na malého, obliekli ho a doniesli mi ho. Nevládala som ho ani držať. Bola som taká ubolená a unavená, že mi bolo aj celkom jedno, že mi ho nepriložili a nenechali so mnou na sále. Potom prišla novorodenecká doktorka a oznámila mi, že malého museli odsávať a rozdýchavať, ale že bude v poriadku. Na hlavičke má po ťahaní zvonom hrču, ktorá sa ale časom vstrebe. Chvíľu ho nechali s nami, manžel ho držal, potom nám ho zobrali na pozorovanie. Manžel bol so mnou ešte tie dve hodiny na sále. Po hodine a pol prišla sestrička. Chcela som skúsiť ísť na WC, či mi to pôjde. Mala som obavy, že nie a budú ma cievkovať.  Tak som sa jej spýtala, či môžem skúsiť ísť na záchod. Jej reakcia, bola, že si trúfam a že nie, vraj mi donesie misu. Ja jej na to, že chcem ísť na záchod, a že mi manžel pomôže sa tam dostať. Nie. Pritom to bolo hneď kúsok vedľa. Čo už. Prišla za mnou s tou misou, ja na drzáka, že do toho čúrať nebudem, že pôjdem až na izbe. Tak moc mi nebolo treba. Vraj ma musí opláchnuť. OK. Dala podo mňa misu, a že mám skúsiť cikať. Bolo to také nepohodlné, celá kostrč ma bolela, ako to tlačilo, že asi ani keby mi fakt treba, tak sa nevyčúram.  

A teraz k tomu, čo by bolo keby....

Prišla som do pôrodnice príliš skoro. Ale kto vedel? Som prvorodička. A aj keby nie som, nevedela by som to odhadnúť, keďže každý pôrod je iný... Keby viem, že som otvorená na  4 cm a tak rýchlo to nebude, určite sa nebudem ponáhľať do pôrodnice. Keď mi ponúkli prepichnúť vodu, nechcela som, pri 6 cm už to bolo iné, ale vedela som, že je tam riziko, keď bábo nebude mať vodu, a pôrod nebude postupovať, ako treba, budú mi to musieť urýchliť, keďže bábätko bez vody dlho nevydrží. Lenže keď už je človek v nemocnici, chce to mať rýchlo za sebou. Tak mi teda pichli vodu, kontrakcie sa im zdali slabé, tak šup buscopan, no-spa, oxytocín. To sú lieky, o ktorých viem. Či aj iné, netuším, keďže v tých hrozných bolestiach, pri ktorých som musela ležať a byť monitorovaná, mi to už bolo úplne jedno, hlavne nech to mám rýchlo za sebou. Pri silných kontrakciách, kedy som bola naboku, som si mala pritláčať. Tak som teda skúšala.. Potom  ma dali na chrbát, že ideme rodiť. Skoro som ležala, čo bolo hrozné, na boku mi nedovolili. Ani viac do sedu. Viem, že sa bábo nemalo dobre, ale tlačila som ozaj dlho a zmenu polohy som nežiadala až ku koncu, skôr pri začiatku. Keby mi dovolili skúsiť polohu, možno by mi to šlo a nebolo by treba volať ďalšieho doktora, ktorý mi pomohol zvonom. Možno by som nevedela aj tak bábo vytlačiť. Ale myslím si, že najskôr to bolo v pohode, problém bol až pri tlačení, takže keby mi dovolia zmenu polohy, tak to taký risk nebude. Nevravím, že ku koncu, keď už videli vlásky a ja som nevládala.. Ale ja som sa pýtala ešte skôr!

Takže, keby som si nedala prepichnúť vodu, síce by to trvalo dlhšie, ale keby mám vodu, neboli by treba žiadne buscopany, oxytocín, bolesti by  možno neboli až také hrozné a hlavne, NEMUSELA BY SOM LEŽAŤ a byť monitorovaná, mohla by som to zvládnuť aj sama....

Ešte v skratke moje prvé dni s bábom a „podpora“ kojenia:

Porodila som o 12.11.2016 o 13.28 h. Z pôrodu som bola taká unavená a ubolená, bábo potrebovali mať na pozorovanie, takže som s ním bola až neskôr. Až po siedmej hodine večer som sa dostala k tomu, že pôjdem pozrieť moje bábo. Nikto mi neprišiel nič povedať (bola tam vtedy jediná sestrička na všetky deti). Nevládala som. Cítila som sa, ako keby som ani nebola matkou. Len som bola na nejakej operácii a teraz ležím na izbe. Nerada to priznávam, ale na Matúša som sa šla pozrieť skôr z povinnosti L Keď som zozbierala sily (bolo mi fakt na odpadnutie dlhý čas, a to už som bola aj vyspaná, najedená...) a šla sa pozrieť na bábo, situácia sa úplne zmenila. Bola som šťastná, že som mama, že mám také nádherné bábätko (po narodení nádherne rozhodne nevyzeralo :D ). Dokonca mi ho na hodinku dali. S doktorkou som sa dohodla, že si ho tam na noc nechajú. Viem, ako sú prvé noci dôležité a tak, ale čo z toho, že by som k nemu poriadne nevládala vstávať a postarať sa o neho? Takže mi ho doniesli druhý deň ráno o 5.00 a už sme boli spolu stále <3

Čo sa týka kojenia, Matúš sa nechcel/nevedel prisať. Bolo to trápenie, plakal, ako keby som ho drala z kože. Mala som už chuť plakať s ním. Na novorodeneckom mi povedali, že prvých 24 hodín papať nemusí. Cikanie sa kontrolovalo, dávali mu obyčajnú látkovú plienku. Po prvom cikaní už stačila jednorázová, na čo mala jedna sestrička z novorodeneckého iný názor a kázala mi ju dávať stále. Potom sa doktorka pri vizite čudovala, načo má látkovú, keď už cikal..

Keď celý deň nepapal, už som bola zúfalá a chcela som sa ísť spýtať, či ho teda budeme dokrmovať :( Sestrička (tá čo mi kázala dávať látkovú plienku) mi ukazovala prikladanie. Katastrofa, tak bolestivo mi mačkala bradavku, že keby jej obratom vylepím facku, nemôže sa čudovať, veď reflex :D „Veď tam nič nemáte“.. prd nemám.. dobre som vedela, že kolostrum tam je, len troška, ale je.. keď sa toto zopakovalo viac krát, vykašlala som sa na to a pokúšala sa prikladať sama. Polohy som zvládala  v pohode. Na druhý deň večer sa konečne prisal, takže som celá šťastná šla na novorodenecké im oznámiť, že konečne troška pocuckal, takže prikrmovať nejdeme 🙂 Potom už cuckal každú chvíľu 🙂

Domov nás pustili na tretí deň po pôrode, asi mali plno, ale malému sa hematóm na hlavičke vstrebal, žltačku síce mal, ale slabú a nesilnela, tak sme šli domov🙂 taká som bola šťastná, čakala som, že nás pustia najskôr o deň neskôr.

Kontrola po šestonedelí

Keď som konečne po asi 8 týždňoch prestala úplne krvácať (medzitým už som mala asi aj normálne krámy), som šla k Dr,  pôvodne len na potvrdenie papiera na príspevok pri narodení dieťaťa, a spravila mi hneď aj kontrolu. Pozerá prepúšťaciu správu z pôrodnice, číta „vákuový extraktor?“ – „áno, nevedela som ho vytlačiť“.. číta ďalej „abnormálna rotácia hlavičky, tak preto ste ho nemohli vytlačiť“ Prosím???? „takže to nebola moja chyba?“ Vraj určite nie, vysvetlila mi, že bábätko má ísť dolu tváričkou, kdežto to moje šlo nejak inak, takže priemer hlavičky bol väčší, keď bolo inak otočené. Prečo mi toto nikto nepovedal?? Stále som bola v tom, že  nie som schopná porodiť sama, a mohla som môjmu bábu ublížiť.. Našťastie je všetko v poriadku, ale aj tak.

Po pôrode som si povedala, že ďalšie nechcem. To asi väčšina žien, kvôli bolestivému pôrodu. Ale! Teraz si vravím, nie že chcem ďalšie dieťa (ktoré teda určite za nejakú dobu chcem), ale hlavne chcem rodiť.. ešte raz.. zvládnuť to bez zásahov.. ja to dám! Či mi to vyjde, netuším, ale predstava je to pekná :D Prinajmenšom budem mať aspoň kľudné tehotenstvo bez stresu z prichádzajúceho pôrodu...