Naše šťastie menom Filipko

Deň utorok 19.10.2010, 14.00 hod. sa v našej rodine zapíše velkými písmenami.V tento deň sa náš život zmenil od základov.Aby som nepredbiehala tak začnem na začiatku tohto prekrásneho ale reálneho príbehu.🙂
Okolo 4.hod. ráno som sa zobudila na pocit, že mi ušlo a musím na záchod.Bolo mi to čudné, ale ako prvorodička som mohla len hádať. Keď už som asi 5 x bola na toalete, moj muž sa zobudil a pýtal sa čo sa deje. Som mu odpovedala že asi mi tečie plodová voda. Jeho odpoveď, že" ale miláčik to by bola pod tebou mláka" ma tak "ukludnila" a s pocitom že isto by som mala aj bolesti keby som rodila som zalahla spať do postele. Do rána som bola na toalete ešte velakrát a pripisovala som to tomu, že malý isto tlačí na mechur🙂)) Ráno som vstala a ukludnila manžela, že idem k mojej doktorke a ta mi povie čo je.(mala som ísť pre papiere o začiatku materskej dovolenky). Tak ma tam moja kamoška hodila autom s tým, že isto mi odchádza plodovka a ked u dr. skončím, nech jej isto zavolám a ona ma zoberie autom domov. U dr. mi sestrička hned povedala nech si sadnem a z hlboka dýcham🙂 som sa smiala a povedala jej ža ja som kludná nič mi nieje. Kedže dr. tam nebola tak po telefone mi odkázala, že okamžite mám ísť do nemocnice a nemám si robiť žiadne medziprestávky u nej v ordinácii. Som sa rozlučila so sestričkou, podakovala sa jej a išla domov. Podotýkam pešo🙂 a s medzizastávkou na pošte, kedže mi prišla nemocenská a ja som si chcela pokupiť čo to. Ale dlhá rada na pošte ma odradila a ja som radšej jej vystátie neriskovala🙂Pri dome ma zastavila moja kaderníčka že čo a ako sa mám.Moja odpoved že asi mi praskla voda a idem sa domov pobaliť ju tak zaskočila že sa nezmohla na slovo a dodnes na to spomína so smiechom ako som sa kludne prechádzala po meste s tečucou plodovkou🙂)))) Tak som nahádzala do tašky čo mi prišlo pod ruku a zavolala kamoške nech ma hodí do nemocnice (manžela som nechala ísť do roboty a nechcela som ho zbytočne nervovať kým neviem na isto čo sa deje).
Po príchode do nemocnice som sa nahlásila u primára (som sa s ním našťastie dohodla dva týždne pred tým)a ten hned začal konať.
Okamžite test či to je plodovka, potom uzv, a nakoniec vyšetrenie ktoré ukázalo, že som na 1,5 prsta otvorená. Hned nariadil hospitalizáciu s tým, že dva dni ma budu udržiavať a potom ideme rodiť.Takže ma uložili na oddelení, dali na monitor a pichli infuziu (tie mi menili jednu za druhou). Nakolko monitor ukazoval bolesti a ja nič necítila prišiel ma Dr. vyšetriť opať a usudil že som otvorená už na 2,5 prsta, cíti hlavičku takže na nič nečakáme a ideme na to, aby sme neriskovali nejaké riziko infekcie u malého. Takže holenie, obviazanie noh, nasadnutie na vozík a hajde do porodnej sály. to som stihla mužovi zavolať že idem rodiť cisárskym, chudák bol akurát na obede, a skoro mu zabehlo. Tak som mu len povedala nech čaká pred porodnou sálou. Ja som na rozdiel od všetkých (maminy, manžela, kamošky) bola v pohode a smiala sa a brala všetko v pohode. Až do doby, kým som neležala na stole, začali ma natierať tou žltou vodou na dezinfekciu a všade bolo plno doktorov (koli bezpečnosti mna a malého, nakolko to bol 34.tt tak tam behali dvaja pediatri, neviem kolko doktorov a sestričiek). Tam ma premohol plač a ja som už v duchu prosíkala, nech ma konečne uspia a ja nech sa zobudím až po všetkom a konečne vidím malého. Pamatám si už len matne na manžela, ako som sa pýtala na malého. Povedal že ešte nevie že ide za ním. A ja som spala ďalej. Po prebudení v bolestiach som si prečítala najkrajšiu mms v mojom živote. manžel mi odfotil malého v inkubátore a napísal, že malý je čulý, krásny, a dýcha sám.Meria 46cm a váži úžasných 2740g. Žial ho museli pre skorý príchod na svet odviezť do Nových Zámkov (špecializovaní su na nedonosené deti)a ja som ho ani nevidela:( ale on bol mojím hnacím motorom, ktorý ma nepriamo nutil k skorému uzdraveniu, aby som mohla čím skor za ním.Moj muž bol každý den u malého a nosil mi fotky a videá aby som aj ja videla ako sa nášmu malému vedie.Bez nich by som velmi ťažko prežiala tie dlhé chvíle v nemocnici.Mam skvelého muža. V nedelu ked ma prepustili z nemocnice sme sa vybrali konečne za naším maličkým a ja som sa klepala strachom a zároven šťastím ked ho uvidím. Bolo to stretnutie neopísatelnéa krásne.Ťažko sa mi s ním lúčilo,ale vedela som, že na druhý den už budeme spolu. Od pondelka som nastupila do nemocnice k malému a začali sme sa učiť zvykať si jeden na druhého. Malý bol úžasný, velký bojovník, rýchlo sa naučil papkať a len priberal a neboli s ním žiadne starosti. Takže už vo štvrtok nás prepustili domov a odvtedy sme kompletná rodinka: Mamina, tatino, náš vytúžený Filipko a aby sme nezabudli aj náš psíček Happy.A už dosť bolo písania, teraz už len fotky. Tie hovoria za všetko🙂)))
Ozaj skoro som sa zabudla poďakovať aj kočkám z Kecaliek a obzvlášť Pifi, že kým som nemala pri sebe noťas za služby poštárky. Všetky baby boli úžasne a čítaním príspevkov som si nie len krátila dlhé chvíle v nemocnici(bez Filipka ešte vtedy) ale dodávali mi aj silu aby som to zvládla. Takže ĎAKUJEM KECALKY!!!