Láska z námestia časť 1

Kamarátili sme sa od strednej školy. Ja a moja kamoška Michaela. V podstate dnes keď si to spätne premietam, ani neviem prečo som sa ňou kamarátila, ťahala ma zo svojími problémamy vždy dole. V škole ma všetci viac menej odsudzovali, že sa s ňou kamarátim. Boli sme úplne iné, aj povahovo aj výzorovo. No ako by som to opísala.

Ona výrazne vždy namaľovaná, ešte výraznejšie oblečená, správanie bolo typické pre babu z mesta, z paneláku, ktorá má vždy všetko. Bývalých priateľov mala ( aspoň čo som počítala od prvého ročníka na strednej ) asi okolo 40. Nie nepomýlila som sa. Bolo ich presne tak veľa. A časom sa ich zbieralo ešte viac. A prečo ? Spoznávala ľudí tak , že z niekým si písala na facebooku, o týždeň už bola vo vzťahu, aj keď o jej priateľovi nevedela skoro nič, hlavne , že bol pekný, uznával rovnaký štýl ako ona, a to podotýkam, že každý týžden mala iný, emo, punk, hello kitty... A všetkým hovorila, že je to ten pravý.. Potom začala písať s iným, toho predtým nechala tak a potom týždeň vyplakávala, aké ma zlomené srdce. A tak sa to zbieralo.

A ja? .. Nevýrazna, žiadna barbie postava, skôr nejaké tie kilečká navyše, no bola som ako tak zo sebou spokojná. Pretože ,aj keď som vôbec nemala skoro žiadne peniaze, pretože naši sú rozvedení, vždy sa to nejak dalo, mala som milujúcu mamu, sestru , veľa kamarátov. A bola som viac menej taký šašo .. Dokázala som rozosmiať každého .

A preto sa všetci čudovali, prečo práve Miša. Odpoveď ? , neviem ani sama, možno preto, že aj napriek tomu čo všetko mala a preživala, bola stále smutná a mala depresie. S čoho ? Raz to boli hlúpe reči, potom rozcuchané vlasy , alebo zlomené srdce. Ja som sa učila na jednotky dvojky, ona prechádzala iba vďaka mne, škola ju nebavila, chodila tam iba preto aby sme sa porozpravali a zasmiali . A tak ani neviem ako prešli sme trojročku. A obe sme sa rozhodli dorobiť si maturitu. Tú som však dokončila iba ja, ona napísala záverečné písomné maturitné skušky, a ešte ani nevedela výsledok a odišla zo školy.

Po škole ako inak, sme sa stretli na úrade práce. Po dlhom čakaní, sme sa rozholi, že pôjdeme na kofolu, šak prečo nie? Nevideli sme sa nejaký ten mesiac.

Ako sme kráčali po námestí, stretli nás predajcovia O2 paušálov. Áno, presne tí, ktorý stoja celý deň na námestí a otravujú každého človeka s novou ponukou.

Zastavili nás, zaujalo nás to, že boli neskutočne veselí a bolo nám s nimi dobre, aj sme si zobrali nejaké tie O2 karty. Keď sme spomenuli, že ideme s úradu práce, dali nám vyzitku, že ak chceme môžeme sa zamestnať u nich. Práve totiž hľadali nové posily.

Táto správa poteší človeka ktorý potrebuje prácu. Rozmýšľali sme o tom. Síce Žilina, ale nejak docestujeme, alebo si nájdeme nejaký ten prenájom. Ale to, že budeme každý deň v inom meste nás celkom lákalo.

Rozhodli sme sa, že to vyskúšame.....

A nastal deň D. Pohovor a následne prijatie, čomu sme sa veľmi tešili . Popozerali sme ponuky a našli si aj ubytovanie.

Nasťahovali sa a kolobeh mohol začať...