Z hlboka som sa nadýchla , a odhodlane sa postavila pred neho, vycerila úplne trápny vyškerený úsmev a opýtala sa ,, Ahoj, Máte už O2? " .. - ách najtrápnejšie opýtanie všetkých čias. No on zareagoval celkom veselo, že má. Tak som sa povypytovala kam voláva, čo využíva a čo všetko zato platí, a začala som mu prezentovať 300 minút do všetkých sietí za 16,80. Ani som netušila čo poriadne rozprávam , len som recitovala naučenú básničku .

On zrazu, že ÁNO, vezmem si to . Prekvapená, som si od neho vyžiadala občianský preukaz a presunuli sme sa na malú lavičku v centre námestia.

Prečo moja hrča v hrdle nemizne??? .. Oh ..  vytiahla som zmluvy, a pozrela na jeho občiansky. Volal sa MAŤO, no keď som opisovala adresu celkom ma to zarazilo . Dolná Streda, okres Sereď ?? .. Čo tu prepána robí z takej diaľky?? .. Vysvetlil mi, že tu má kurz na rušňovodiča, a býva v Strečne.. Bol taký pekný a veselý, popri vypisovaní sme sa poriadne nasmiali . Prišiel čas podpísať zmluvu . On je ľavák ... rovnako ako ja !" .. to je ale náhoda... Bože ten jeho krásny úsmev. ..

Chcela som aby sme sa ešte videli , ale ako ?? .. Zrazu mi to došlo .. začala som rekapitulovať a krúžkovať na informačný leták , a potom sa naňho pozrela a povedala: ,, túto Vám napíšem svoje čislo, v prípade akýchkoľvek otázok ma kľudne kontaktujte,, . Ešte som zdvihla pohľad na neho a snažila sa mu naznačiť, žeby som bola veľmi rada... rozlučili sme sa.. A odchádzal .. Strácal sa v diaľke...

Ten večer som nemohla ani zaspať, čo sa to stalo ??? ..Prišla som domov, uvarila som si polievku , a sadla som si k zmluvám. Bolo treba povypisovať výkazy, ktoré ráno odovzdávam. Ako tak vypisujem zrazu chytím tú zmluvu... TÚ ZMLUVU.  Pozriem meno .. Martin D... Ostala som ticho, rýchlo hľadala v kabelke mobily.. neozval sa.. zarmútilo ma to samozrejme.. Ale čo som čakala?,? Že len tak sa mi niekto cudzí ozve? a čo by mi asi povedal ? Ahoj to som ja?? .. nie nie neozve sa bolo by to trápne... A ktovie či niekoho nemá ..

Prečo by sa mal ozvať nejakej predavačke paušálov z námestia. No pre istotu som si opísala jeho číslo do mobilu .. Viem nemalo by sa to , a keby to vedeli mám hodinovú výpoveď za zneužitie osobných údajov.. V tom vošla do izby Miša, videla akú mám rozžiarenú tvár, tak len tak prehodila, že čo sa stalo?, porozprávala som jej po tom divnom zážitku .. Čo som čakala? že ma pochváli? .. Nie, len prehodila, že som trápna a nezaujíma ju to . Ako vždy.

Hodila som zmluvy do tašky a ľahla si do postele, prečo naňho stále myslím , čo bolo na ňom také iné ?? .. V týchto myšlienkach som sa začala ponárať do snov ... Do mojích snov, takých kde bolo všetko tak ako som ja chcela...

Ráno zvoní budík, očkom mrknem na mobil , neozval sa... Ešte si chviľku poležím a chystám sa opäť do práce... A tak to šlo asi týždeň .

Moja hlava plná Maťa z námestia, v práci zhon, doma dusno ktoré robila Miša, lebo sa pohádala zasa s jej priateľom , mimochodom už ani neviem kto je nový objav ...

Nevydržím to , veď nič zato nedám , ak to skúsim . Vzala som do ruky mobil a napísala sms ,, Ahoj , ja som tá predavačka o2 paušálov, neviem či si pamätáš, dúfam, že ma neudáš za zneužitie osobných údajov 🙂 " ....  Pridala príjemcu Maťo D... a 

stlačila odoslať....

Bývali sme spolu v jednom rodinnom dome, kde sme mali prenajatú izbu . Každé ráno do práce. Spoznali sme super kolegov, každý deň som s niekým bola v tíme. A šli sme do iného mesta. Raz to bol Púchov, Považská Bystrica, Martin, Čadca, Nitra,Trenčín, Dubnica nad Váhom.. A takto som videla veľa pekných miest, a spoznala aj veľa milých ľudí. Samozrejme musela som vždy myslieť na prácu a plniť plány ktoré sme mali .

Najviac ma však trápilo to, akým prístupom k nám pristupovalo vedenie v práci. Stále nám tlačili do hlavy, že všetko je naša vina, ak pani nemala peniaze a nevzala si paušál bola to naša vina, lebo sme zle predali.. Všetko vždy, a tak isto ich potom pomaly prestávalo baviť plánovať a objednávať nám miesta, tak sme zostávali väčšinu týždňa v Žiline na námestí. Už mi to bolo aj blbé, pretože kdekoľvek som vošla, už ma všade ľudia poznali . Vedeli kto som , niektorí boli milý a aj zdravili, čo ostali aj dodnes, no niektorý vôbec. A takto to šlo, Miša to prestala zvladať a začala mať zasa svoje depresie.

Začala nadávať, a to už aj mne. Ponižovala ma, ohovárala a každý aj najmenší úspech mi závidela, a vždy sa urazila, že som lepšia.

A takto to šlo, musela som vydržať bývanie s ňou pretože som nemala peniaze na samostané platenie a nikoho iného známeho.

Jedno ráno sme šli spolu do práce. Dali mi na starosti novú kolegynku Denisu,aby som ju zaučila. Samozrejme Miša sa nahnevala lebo ona nikoho nedostala. Boli sme zasa v Žiline. Veľmi  som vždy chcela aby som niekoho dostala na zodpovednosť, ukázať mu, čo vo mne je. A konečne 28,10 sa to splnilo. Od rána som si budovala dobrú náladu, aby jej bolo somnou dobre, a aby videla vo mne vzor.

A tak som sa s Deniskou vybrala na námestie, potom čo som si od Miši vypočula horu nadávok ako sa snažím a som trápna.

Už sme boli na námestí. Počasie  bolo chladnešie, ale mali sme bundy. Milovala som tieto rána, na námestí neboli ešte skoro žiadny ľudia, slniečko vychádzalo a bol úžasný vzduch. V priebehu dňa sa nám celkom darilo . Aj sme sa smiali , zabávali , keď sme už mali plány splnené a do konca smeny ostávali asi 2 hodiny, dostala som bláznivý nápad, že budeme hodnotiť chalanov čo pôjdu 🙂  Od 1 do 10 .S tým, že 10 je princ 🙂 šak ako baby, bláznivé a šialené ... A tak sme sa zabávali , a ešte sa nám popri tom podarilo vypísať aj nejaké zmluvy.

A zrazu som HO zbadala v diaľke ........

Odrazu z ničoho nič mi začalo búšiť srdce a celá som sa chvela. Hovorím si Monika ukľudni sa veď ani nevieš kto to je. vezmi si svoje prezentačné dosky a choď ho osloviť.

Bol už celkom blízko, a ja som mala kaktus v hrdle...

Bol už blizko, blízko, blízko .......

Kamarátili sme sa od strednej školy. Ja a moja kamoška Michaela. V podstate dnes keď si to spätne premietam, ani neviem prečo som sa ňou kamarátila, ťahala ma zo svojími problémamy vždy dole. V škole ma všetci viac menej odsudzovali, že sa s ňou kamarátim. Boli sme úplne iné, aj povahovo aj výzorovo. No ako by som to opísala.

Ona výrazne vždy namaľovaná, ešte výraznejšie oblečená, správanie bolo typické pre babu z mesta, z paneláku, ktorá má vždy všetko. Bývalých priateľov mala ( aspoň čo som počítala od prvého ročníka na strednej ) asi okolo 40. Nie nepomýlila som sa. Bolo ich presne tak veľa. A časom sa ich zbieralo ešte viac. A prečo ? Spoznávala ľudí tak , že z niekým si písala na facebooku, o týždeň už bola vo vzťahu, aj keď o jej priateľovi nevedela skoro nič, hlavne , že bol pekný, uznával rovnaký štýl ako ona, a to podotýkam, že každý týžden mala iný, emo, punk, hello kitty... A všetkým hovorila, že je to ten pravý.. Potom začala písať s iným, toho predtým nechala tak a potom týždeň vyplakávala, aké ma zlomené srdce. A tak sa to zbieralo.

A ja? .. Nevýrazna, žiadna barbie postava, skôr nejaké tie kilečká navyše, no bola som ako tak zo sebou spokojná. Pretože ,aj keď som vôbec nemala skoro žiadne peniaze, pretože naši sú rozvedení, vždy sa to nejak dalo, mala som milujúcu mamu, sestru , veľa kamarátov. A bola som viac menej taký šašo .. Dokázala som rozosmiať každého .

A preto sa všetci čudovali, prečo práve Miša. Odpoveď ? , neviem ani sama, možno preto, že aj napriek tomu čo všetko mala a preživala, bola stále smutná a mala depresie. S čoho ? Raz to boli hlúpe reči, potom rozcuchané vlasy , alebo zlomené srdce. Ja som sa učila na jednotky dvojky, ona prechádzala iba vďaka mne, škola ju nebavila, chodila tam iba preto aby sme sa porozpravali a zasmiali . A tak ani neviem ako prešli sme trojročku. A obe sme sa rozhodli dorobiť si maturitu. Tú som však dokončila iba ja, ona napísala záverečné písomné maturitné skušky, a ešte ani nevedela výsledok a odišla zo školy.

Po škole ako inak, sme sa stretli na úrade práce. Po dlhom čakaní, sme sa rozholi, že pôjdeme na kofolu, šak prečo nie? Nevideli sme sa nejaký ten mesiac.

Ako sme kráčali po námestí, stretli nás predajcovia O2 paušálov. Áno, presne tí, ktorý stoja celý deň na námestí a otravujú každého človeka s novou ponukou.

Zastavili nás, zaujalo nás to, že boli neskutočne veselí a bolo nám s nimi dobre, aj sme si zobrali nejaké tie O2 karty. Keď sme spomenuli, že ideme s úradu práce, dali nám vyzitku, že ak chceme môžeme sa zamestnať u nich. Práve totiž hľadali nové posily.

Táto správa poteší človeka ktorý potrebuje prácu. Rozmýšľali sme o tom. Síce Žilina, ale nejak docestujeme, alebo si nájdeme nejaký ten prenájom. Ale to, že budeme každý deň v inom meste nás celkom lákalo.

Rozhodli sme sa, že to vyskúšame.....

A nastal deň D. Pohovor a následne prijatie, čomu sme sa veľmi tešili . Popozerali sme ponuky a našli si aj ubytovanie.

Nasťahovali sa a kolobeh mohol začať...