Môj životný príbeh o tom, čo mi najviac pomohlo k profesionálnemu uplatneniu

K napísaniu tohto článku ma "vyprovokovalo" viacero skutočností. Jednou z nich bolo aj to, že nedávno som uverejnila status, ktorý bol malým návodom k tomu, ako sa vhodne profesionálne zviditeľniť a aj na základe toho sa možno dostať k perfektnej práci. Tento status mi však bol stiahnutý. Napísala som adminovi, aby mi stiahnutie vysvetlil a zároveň som popísala, prečo som status uverejnila. Odpovedal mi, že mám napísať článok, v ktorom to popíšem tak, ako jemu a tým sa predíde mylným interpretáciam. Takže tak robím. Ale hlavný dôvod je niekde úplne inde. A to v tom, aký život majú súčasné mamičky. 

Keď si občas prechádzate diskusie, tak vám padne do oka, že mnohé zo žienok na tomto fóre, sa naozaj prebíjajú životom. Keď si čítam, že mnohé musia vyžiť z 200 EUR mesačne, tak sa mi ani nechce veriť, že to sa dá. Mnoho z týchto mamičiek porodilo svoje deti veľmi mladé, mnohé sa možno nestihli adekvátne kvalifikovať, resp. žijú v regiónoch, kde sa proste ťažšie hľadá práca. A to nielen pre nich, ale aj pre ich partnerov, ktorí živia celú rodinu, pokiaľ je mamička na materskej dovolenke. Ale možno v mnohých mamičkách drieme ambiciózna "duša" a rady by sa presadili, no jednoducho nevedia ako na to. A pokiaľ ste to práve vy, možno môj príbeh je jeden z tých, ktoré hovoria o tom, že život ponúka veľa šancí a je len na nás, ako sa ich chopíme. 

Ja síce pochádzam Bratislavy, ale celé moje detstvo a takmer celú vysokú školu som prežila v "socíku". V tom čase sa nedalo hovoriť o nejakých výrazných regionálnych rozdieloch, i keď Bratislava vždy trochu vytŕčala.

Ja som však nemala ambíciu zostať v Bratislave. Dôvodom toho bola moja mama, ktorej prísna a direktívna výchova ma tak ubíjala, že som začala rebelovať a takmer prvý chlap, ktorého som stretla a nebol z Bratislavy, ma zbalil a ja som s ním asi po 2 mesiacoch otehotnela. Mala som 21 rokov, bola som na výške (vtedajšej CHTF, dnešnej Fakulte Chemickej a Potravinárskej technológie), nevedela som o živote nič, lebo moja mama ma pred ním statočne "izolovala", lebo jediné, čo mi "dovolila", bolo učiť sa. Nevedela som variť, starať sa o domácnosť, proste nič - nepraktické dievča z mesta.

Zostala som tehotná a keďže sa vtedy patrilo vydať sa, tak som si toho človeka zobrala a odsťahovala sa na východ Slovenska, do malého mesta pod Tatrami, do regiónu, ktorý bol pre mňa vtedy doslova "kultúrnym šokom" (ospravedlňujem sa za toto, ale takto to vtedy moja nezrelá duša proste vnímala).

Vtedy som nevedela vôbec nič. Nemala som nikoho blízkeho na mieste, vydala som sa v podstate z "trucu" a nie zo skutočnej lásky. V čase, keď neexistoval poriadny spôsob komunikácie s "iným" svetom - na telefón sme nemali, internet nebol a výplata môjho manžela bola taká, že nielenže sme z nej nevyžili, ale museli sme si požičiavať, aby sme na konci mesiaca mali aspoň na základné potraviny.

Školu som kvoli pôrodu prerušila na rok. Ale po roku som si ju diaľkovo dokončila, čo bola veľmi rozumná vec. Na jej konci som však už bola druhýkrát tehotná, takže po skončení školy som išla na druhú materskú a do tých istých existenčných problémov, ako sme mali predtým. Ale už som nechcela tak žiť.

Začala som popri materskej hľadať niečo, čo by našej domácnosti pomohlo. Začala som šiť. Najprv jednoduché veci. Neskôr som sa dopravcovala až k šitiu kostýmov, vetroviek a kabátov. Ale nepredávala som to - šila som vlastne pre seba a rodinu, keďže som sa chcela pekne obliekať. To isté štrikovanie. No a nehovorím o varení - to bolo nutnosťou a aj keď som do manželstva prišla ako totálna "nula", situácia ma dokázala zmobilizovať. A popri tom som prišla na jednu super vec o sebe. Čoho som sa chytila, to som chcela robiť proste dobre. Aj keď mi to nešlo, aj keď som sa s jednou podšivkou trápila 3 dni, aj tak som sa nevzdala. Objavila som základnú vec do profesionálneho (ale samozrejme aj súkromného života), a to je vytrvalosť. Nevzdávať sa, aj keď veci nejdú. Treba sa s tým pasovať a ľad sa raz zlomí.

Popri materskej som sa zároveň pustila do ďaľšieho štúdia - doplnkového pedagogického, lebo som vedela, že v meste, kde som žila, bude takmer nemožné nájsť si prácu. Nebolo to ľahké z hľadiska dochádzania - peňazí nebolo, 2 malé deti doma, ale zvládla som to. Tak som po materskej začala učiť na základnej škole. A týmto vzdávam hold všetkým učiteľkám, lebo prišla som na to, že učiť je naozaj poslanie. Mňa moja rómska trieda síce zbožňovala, ale ja som vedela, že toto ja robiť dlhodobo proste nebudem. Tak som sledovala pracovné inzeráty a zároveň som sa učila angličtinu.

Jedného dňa som objavila inzerát, ktorý hľadal zamestnanca s mojou školou, do potravinárskeho závodu. Tak som neváhala a o pozíciu som sa uchádzala. Prešla som zároveň dosť komplexným výberovým pohovorom, ale konkurz som nakoniec na moje prekvapenie vyhrala a prácu som dostala.

Odišla som teda zo školstva, do závodu, kde som mala na starosti určitú časť výroby, ktorej som, aj keď vyštudovaná chemička, vôbec nerozumela. Opäť sa vo mne ozvala tá vytrvalosť a aj keď som bývala totálne na dne, predsa som sa dokázala vyburcovať a naučiť sa také veci, čo som nikdy neverila, že budem vedieť.

Ale vtedy do môjho života prišla ďalšia dôležitá vec a to je inšpirácia. A ja som sa tej inšpirácie proste chytila. Náhodou som stretla svoju spolužiačku z vysokej a tá pracovala ako reprezentantka pre jednu firmu. Veľmi sa mi páčilo, ako opisovala svoju prácu a ja som vedela, že také niečo chcem robiť aj ja. Tak som sa rozhodla, že skúsim ísť na podobné miesto a podarilo sa. A tu som sa už naplno mohla začať realizovať v tom, čo som už dávnejšie zistila, že som dobrá - že sa rýchlo učím, že sa nevzávam, že inšpirácia je dôležitá, že som vytrvalá a dokážem čeliť prekážkam, ktoré najprv vyzerajú ako nezdolateľné, ale ľad vždy povolí 🙂

Po roku v tejto práci som sa vypracovala na oblastnú riaditeľku,  po ďaľších 2 rokoch na obchodnú riaditeľku pre Slovensko. Vtedy som sa presťahovala naspäť do Bratislavy a jedným z dovodov bol aj ten, že manželstvo, ktoré bolo aj tak od začiatku bez lásky, sa nám rozpadlo. A asi po ďaľsích 2 rokoch som zmenila aj firmu a odišla do inej - jednej z najväčších firiem na svete vo svojom zameraní.

Začala som robiť niečo úplne iné, a to vzdelávať dospelých. Po pár rokoch som sa vypracovala na pozíciu, ktorá bola medzinárodná. Pochodila som celý svet, školila som výlučne už len riaditeľov a manažérov. Popri tom som už dostávala mnohé ponuky aj od iných firiem, ale ja som bola spokojná a k zmene som sa rozhodla až v lete minulého roku, keď ma cestovanie už unavovalo a nesmierne zaujímavá manžérska práca, ktorá sa dá robiť z domu a ktorú mi ponúkli v jednej z najrenomovanejších firiem na svete, so šéfstvom v USA a s tímom mojich podriadených v Indii, bola jednoducho ponukou, ktorá sa neodmieta. 

Ale jednu najpodstatnejšiu vec príbehu musím ešte dodať. Okrem profesionálnej realizácie som nikdy neprestala byť milujúcou matkou. Moje dievčatá mali a majú moju lásku a starostlivosť po celú dobu. Bolo to občas naozaj veľmi náročné - našťastie obdobie mojho najvačšieho pracovného cestovania bolo vtedy, keď už bola jedna dospelá a na vysokej škole a dalo sa všetko zvládnuť. A za to, že som všetko zvládala v rámci možností bolo práve to, že som sa riadila tým, čo som už o sebe zistila relatívne skoro a že som sa nikdy nebála učiť sa nové veci, že som vždy hľadala vhodné príležitosti, inšpiráciu a že vytrvalosť sa stala mojím krédom (ktorú teraz plne uplaťnujem aj mimo pracovnej sféry a to pri mojich dlhých behoch).

No a to, že si so svojimi dievčatami nežijeme zle, že si doprajeme pekné dovolenky a aj pekné veci, napriek tomu, že celú rodinku živím ja, to už je len vedľajší, aj keď možno podstatný fakt. A v mojom živote je už aj nový muž, ktorý mi plným priehrštím dáva to, čo mi nakoniec v živote najviac chýbalo a to je láska muža. Strašne som mu za to vďačná. 

Ak máte záujem, vytvorili sme skupinu Osobný a profesionálny rozvoj, ktorej cieľom je poskytovanie si vzájomných rád a tipov v oblasti profesionálneho uplatnenia a rozvoja - napr. to, že je dobré byť na sociálnej sieti LinkedIn, mať tam dobrý životopis (lebo tak si ma vlastne tí "headhunteri" našli), alebo ako si napísať životopis, možno sa porozprávať o tom, čo sa deje v jednotlivých regiónoch - predsa sú tu mamičky z celého Slovenska a možno majú prehľad, alebo tip na nejaké pracovné miesta. Takto si možno pomôžeme nielen v tom, ako sa starať o detičky, ale ako sa starať aj o svoj rozvoj a profesionálne uplatnenie, ktoré môže znamenať aj pekný prínos v rámci domácej kasy. 

Pravidelne budeme prinášať aj nový článok o osobnom a profesionálnom rozvoji. Bude zameraný na rady z oblasti zamestnania a práce.

Ak ste sa dopracovali až sem, som veľmi rada. Držím Vám palce! Sme predsa silné ženy! 🙂 

Link na skupinu Osobný a profesionálny rozvoj: www.modrykonik.sk/skupina/1905/detail/

#magazin #praca #motivacia