Tebe, neznámy mladík, ktorý si ukradol mojej dcére spomienky

Veci nosíme pri sebe. Ak o ne prídeme, je nám to ľúto, ale dajú sa nahradiť. Spomienky si nosíme v sebe. Napriek tomu sú nenahraditeľné. A sme radi, ak nám ich má čo pripomenúť.

V prvý májový deň sme chceli ísť s dcérou niekam von, ale na poslednú chvíľu sme namiesto lesa zvolili dlho odkladanú túru za topánkami, ktoré už potrebovala. V dobrej nálade sme sa vydali do jedného z najznámejších bratislavských parkov – Auparku. Keby som tušila, čo sa stane, idem radšej medzi zvieratá, než medzi ľudí...

Na zastávke si spolu s kamošom vystúpil a nalepil si sa na mňa. Zaregistrovala som ťa kútikom oka, taký vysoký, tmavšia pleť, tri fúziky v štyroch radoch, asi meter deväťdesiat, vek okolo dvadsiatky… Škoda, že som si ťa neobzrela lepšie, ale sorry, už vtedy si mi bol strašne nesympatický.

Vravím dcére, nech si pohne, že sa na mňa nejak lepíš a pridala som do kroku. Otáčacie dvere však majú vlastné tempo a musela som sa mu prispôsobiť. Tam si nás dostihol a vtisol si sa k nám do otvorených dverí.

Po pár minútach

O niečo neskôr som si všimla otvorenú kabelku. Dávam si na to zvyčajne pozor, dvakrát ma skoro okradli. Raz, keď som s vtedy ešte maličkým synom na rukách išla po tržnici a zlodej mi siahol do kabelky. Cítila som to. Schmatla som kabelku a začala ho mlátiť, kade som zasiahla. Okolostojaci dôchodcovia utvorili kruh, aby zlodejovi dopriali čo najviac buchnátov od zúrivej matky. Po skončení “predstavenia” mi zatlieskali 🙂 Druhýkrát som pristihla zlodejku priamo s rukou v mojej kabelke. V autobuse na schodoch. Celou silou som jej tam tú ruku držala a kričala som na ňu, že je… no, nech si každý domyslí. Na ďalšej zastávke prišiel statný mládenec, ženu schmatol a vyšmaril z dverí. Obaja vyzerali ako keby ste boli príbuzní.
Ale späť k mojej otvorenej taške. Skontrolovala som obsah kabelky, peňaženka aj mobil boli dnu. Nakupovanie mohlo začať…

Po pár hodinách

O pár hodín neskôr sme ťa aj s tvojim kučeravým kamarátom stretli opäť – v autobuse, ktorým sme šli domov. Dokonca sme sedeli vedľa vás. Ani by som si to nevšimla, keby ma dcéra neupozornila.
Mohol to byť pekný deň. Vlastne bol, kým dcéra nezačala hľadať mobil. Strčila mi ho do vnútorného vrecka kabelky, keď sme odchádzali… Nebol tam.

Tá kabelka je dosť hlboká, no vrecko je kúsok pod zipsom. Stačí strčiť dnu dlhé prsty a niečo sa  na ne už nalepí. Že?

O pár dní neskôr

Na mobil kašlať. Nebol síce lacný, ale dá sa oželieť. Proces so SIM-kartou stál tiež niekoľko eur, za ktoré sme si mohli kúpiť fajn jedlo na obed alebo ísť do kina. Ale aj to rozdýcham.
Vieš, čo ma serie? Že si spolu s mobilom šlohol mojej dcére niekoľko stoviek fotiek a videí, zozbieraných počas niekoľkých rokov jej mladého života. V tom mobile boli jej zážitky, ktoré sa už nikdy nezopakujú. Momenty, na ktoré si spomínala len vďaka tým fotkám, ktoré sú tebe nanič. Kamaráti z druhého konca republiky, ktorých už možno ani nikdy neuvidí. Prababka, ktorú už nikdy neobjíme. Bývalí spolužiaci a ich vtípky na krátkych videách. Fotky s mamou, bratom, otcom, rodinou. Spomienky na dovolenky, výlety, párty. Stretnutia a rozlúčky. Začiatky a konce. Radosti aj žiale.
Pozrel si si ich? Čo si pri nich cítil? Alebo si jednoducho vybral karty a mobil predal za pár šupov? Čo si si za to kúpil? Čo ti spravilo takú radosť, po čom si tak veľmi túžil, že si musel siahnuť druhému na majetok a do súkromia?
Musíš byť na tom naozaj biedne. Nie že musíš byť, ty SI na tom naozaj biedne. Si citový bedár. Ak si si náhodou aj tie fotky pozeral, nič si na nich nevidel. Nevidel si lásku, šťastie, radosť, ktorá bola na nich zachytená. Nerozbúchalo sa ti srdce, nezovrelo ti hrdlo, nevbehli slzy do očí, na tvári sa ti nezjavil nostalgický úsmev.
Kúpil si si možno cigy a fľašu, možno piko. Prchavý zážitok, ktorý si ani nebudeš pamätať.
 A nesnaž sa argumentovať, že si fotky mala zálohovať. Nezálohovanie nie je ani nemorálne, ani trestné. Krádež áno. 

Ja viem, že toto čítať nebudeš. Ostáva mi len jediné – veriť na karmu, Božie mlyny, vesmírnu rovnováhu alebo nech už je to čokoľvek.
Najprv som ti chcela zaželať, nech sa ti stane to, čo si spravil ty. Alebo nech aj tebe niekto ukradne spomienky, trebárs ten Nemec Alzheimer. Ale nie. To ti želať nebudem.
Želám ti len, nech si uvedomíš, aký je tvoj život úbohý. Nech ti to tvoje spomienky pripomínajú. Nech sa v tebe jeden jediný raz pohne svedomie a nech spravíš presne to, čo ti prikáže. Aby si už nikomu žiadnym spôsobom neublížil.