Hotový americký film: Dcéra išla večer von

Cítim, ako mi pribúdajú nové vrásky. Počujem, ako šediviem. Je krátko po polnoci, čas, keď za normálnych okolností spím, ale dnes v noci nejde o normálne okolnosti. Dnes v noci je moja najkrajšia dcérenka vonku. Prvýkrát. 

Prišli za ňou kamaráti až z ďalekého východu. Z Bardejóva. Bola tam pred vyše mesiacom, teraz chcú oni spoznať kúsok hlavného mesta. Hlavne nejakého clubu. Poznám ich zopár, ale predstava, že by mala niektorý z nich navštíviť, ma vôbec neteší. Podobne dilema, či ju pustiť s dvoma neznámymi teenagermi, mi zobrala kus predchádzajúcej noci. Čiastočne ma upokojilo, keď s nimi prišla ešte aj ich spolužiačka.

"Dobrý deň, teta," slušne pozdravili. Teta!!! No nič. Vyhladovaní boli, aj keď sa hrdinsky tvárili, že tá osušená bageta vo vlaku im stačila. Chlapci zhltli za plný tanier, radosť pozerať! Zdupľovaná faktom, že ich nemusím živiť denne. Vyzerajú na slušných ľudí, gymnazisti, s plánmi do budúcna - VŠMU, žurnalistika a environmentalistika, hlavne to posledné mi do žíl vlieva nádej, že to s tými dnešnými mladými nebude až také zlé a planéta Zem bude zachránená. 

Kde budú spať, ešte nevedia, mysleli, že nájdu ubytovňu, ale všetko je plné alebo drahé, no veď môžu byť aj do rána vonku, Blava (Blava!!!) je predsa taká zaujímavá... Predstava, ako sa moje dievčatko túla po tmavých chladných bratislavských uliciach a doma ju čaká teplá posteľ, mi drása materinské srdce. Veď kamaráti môžu prespať u nás.  snáď to moja kožená sedačka v obývačke prežije bez ujmy. 

S plnými bruchami sa poberú smer UFO, Hrad a potomsauvidí. V duchu si vravím, že do polnoci sú doma, vonku je zima, cestovali v noci, a vlastne čo už by robili tak dlho vonku? Veď tam nie je nič, čo by za tú nepohodu stálo.

Je 00:35 a počet ľudí v našej domácnosti sa nezmenil. Vrásčitiem a šediviem. Za normálnych okolností by som už spala. No dnes sa o spánok ani nepokúšam. Hlavu mám totál naspeedovanú, mohla by som ožehliť tú kopu, čo ju už tri dni ignorujem, alebo by som mohla upiecť nejaký dobrý koláčik na raňajky, alebo by som si mohla upratať v skrini. Možností je veľa, no telo s hlavou nespolupracuje a je v hybernácii. A tak sa hlava zamestnáva vlastným programom a ponúka nespočetne veľa katastrofických scenárov. Sú v nich davy násilníkov, únoscov, nehody, havárie, drogy namiešané v zatvorenej fľaške coly, plač, zúfalstvo, beznádej, polícia, hluché telefóny... Hotový americký film. 

Poškuľujem na mobil - volať? Nevolať? Sa zbláznim, keď nezdvihne. Na sms neodpisuje. Sorry, dievčatko moje, je mi jedno, či ťa starostlivá matka strápni. Veselý hlas v telefóne mi oznámi, že už si zavolali taxík, lebo "nííč, v meste je to nuda". Vďaka ti, nudné mesto!

Myslím na moju mamu. Tiež som mala šestnásť. Neboli mobily, nemohla mi zavolať. Nebol internet, nemohla písať blog. Stála na balkóne a čakala ma. Lebo o desiatej som už musela byť doma. No mne ušiel autobus a prišla som o pol hodiny neskôr. Veď sa nič také nestalo! Nechápala som ju. Tak, ako som nechápala, keď mi - potiacej sa nad prebaľovaním uvrešťaného maličkého balíčka povedala, že malé deti, malé starosti... Čo môže byť horšie, ako keď nevieš utíšiť svoje plačúce bábätko? Veľké deti. Veľké starosti. Mama má vždy pravdu. Niečo o tom už viem! Však som mama!

V zámku zaštrkotali kľúče. Zrazu som strašne unavená. A spokojná. Zem sa opäť točí správnym smerom. Aspoň na pár hodín. Ráno moje dievčatko cestuje do Košíc.

Foto: pixabay

#mk_blog_academy

#blogujem 

#teenager

#vychova