Ahoj synček môj milovaný, nemôžem spať, tak veľmi mi chýbaš a každá spomienka bolí, dnes by si mal 20 mesiacov, o 4 mesiace 2 roky....

Znie to neuveriteľné, že už prešlo toľko času a ja ešte stále neverím slovám "čas zahojí", "otupi bolesť" ja ju však cítim pri kazdej myšlienke na teba... Nikdy nezabudnem, to prázdne miesto nič nezaplni, bude tam navždy a ja už nikdy nebudem taka aká som bola.....

Tvoja sestrička pokojne spinka vedľa mňa, nevníma že plačem, že sa smejem cez slzy keď mi pripomenie teba... 

Každý deň ďakujem za ňu, že si nám ju poslal, že aj napriek  veľkému smútku mám opäť dôvod na úsmev. 

Ďakujem synáčik, že nás ochraňuješ, posielam ti bozky do neba. 

Ľúbim ťa ❤️

Tvoja mama

Ahoj synček môj milovaný, 

aaach prešlo už toľko času ak by si tu s nami bol už by si mal 11 mesiacov, to by si už bol riadny veľkáč, hádam by si už robil aj svoje prvé nemotorné krôčky a tak krásne by si sa smial.....stále tomu len ťažko verím, že prešlo už 11 dlhých mesiacov od toho krásneho dňa keď som sa ťa prvýkrát pobozkala a keď som ani len netušila, že tých ďalších bozkov už bude tak málo. 

Len ťažko sama verím tomu, že sa to všetko vlastne naozaj stalo, že som to vôbec prežila, že som sa vôbec dokázala postaviť z postele na nohy a že som začala normálne fungovať a našla si prácu. 

Už sa mi dýcha o niečo ťažšie aj keď bolesť stále nezmizla a ani nikdy neodíde a ak áno tak len na chvíľu a potom sa naplno vráti. Neprejde deň kedy by som na teba nemyslela stačí jeden pohľad na tvoju fotku, jedna spomienka a moje oči sa naplnia slzami a srdce zase krváca. Zabolí to keď sa niekto opýta na to obdobie a najmä keď sa tvoj 5-ročný  bratranec spýta, že kedy príde už to bábätko čo som mala v brušku. Veď sme mu to predsa stále hovorili, ako spolu budete hrať futbal a naháňať sa po záhrade. Stále tak ako ja tomu nerozumie a nevie pochopiť, že si bol choručký tak sa stal anjelikom a veľmi ma presviedča o tom, že keď tam v nebíčku vyrastie tak potom príde. Vtedy už nie som schopná nič povedať len si tak veľmi želám aby mal pravdu, aby to všetko bol len sen a ty si sa k nám vrátil.

Už si neviem spomenúť na tvoju vôňu, nepamätám sa už aké to bolo držať v náruči tvoje drobné telíčko, necítim tu neskutočnú lásku, ktorá ma napĺňala pri každom pohľade na teba. 

Verím však, že napriek všetkému zlému ešte budem schopná tak ľúbiť ako ľúbim teba. V brušku mi totiž opäť rastie ten najväčší dar, ktorý sme si mohli priať. Viem, že je to aj tvoja zaslúha, že pánbožko vypočul naše prosby, veď si mi to raz povedal v tom krásnom sne, že ešte budem mať zdravé detičky.

Síce som šťastná stále ma však napĺňajú veľké obavy ako to dopadne a neviem sa tak veľmi tešiť ako keď si mi v brušku rástol ty. Som neskutočne vďačná a modlím sa každý deň a prosím o zdravie pre ten malý uzlíček tak na nás prosím dávaj pozor anjeliček náš. 

Veľmi mi chýbaš a nesmierne ťa ľúbim ❤

Do nebíčka ťa pozdravuje maminka, tatinko a z bruška malé drobčiatko 😘

Ahoj synček,

tieto moje “listy” mám v hlave už niekoľko týždňov a neustále si opakujem čo všetko by so m ti chcela povedať…..
Aké bolo krásne keď som si 8.3. minulého roku urobila prvý tehotenský test, ktorý mi ukázal 2 ružové čiarky, tak sme sa s tatíkom tešili…...alebo o týždeň neskôr 15.3. keď som ťa prvýkrát videla na monitore u lekára, bol si ešte len malou bodkou, fazuľkou, ktorá sa zrazu objavila v mojom brušku a bola tým najkrajším čo som v živote videla, ešte aj dnes som dojatá a stekajú mi slzy po tvár keď si spomeniem aká som vtedy bola šťastná….ako som celé týždne potom každé ráno plakala od dojatia (a tehotenských hormónov), radosti, z toho, že budem maminka a z toho aké máme šťastie a aký je to obrovský dar, že vo mne rastie nový život, neustále som ďakovala Bohu, že nám dal tento dar…...ako sme oznámili rodine, že budeme traja…..toľko som sa naplakala od šťastia....

Žiaľ plačem aj dnes....presne takto pred 6 mesiacmi v rovnako krásnu slnečnú nedeľu si prišiel na svet anjelik...tak veľmi mi chýbaš, stále myslím na to aký by si bol, či by si sa už prevracal z bruška na chrbátik, koľko by si sa smial či plakal alebo či by som ťa ešte vládala držať na rukách…..

Nedá sa to ani opísať...tá bolesť,je to ako keď človeku vytrhnú srdce z tela tým najbolestivejším spôsobom, polovicu mu len tak vezmú a zvyšok vrátia späť akoby sa nič nestalo, keď máte ďalej “žiť” a pritom nevládzete ani dýchať, neviete vstať z postele či vyjsť medzi ľudí, neviete či sa ešte vôbec niekedy budete smiať, či vás niečo ešte dokáže potešiť, či vôbec chcete ďalej žiť…….že sa každý deň tvárite, že ste v poriadku a potajomky doma plačete kedy sa len dá, ako vás boli keď každý deň po ceste do práce nachádzate na chodbách prázdny kočík, ako zabolí keď nová kolegyna povie, že ako ti je dobre, že ešte nemáš deti.....

Presne tak sa cítim synček, odvtedy čo nám oznámili, že si chorý, že sa ti už nedá pomôcť a že už nikdy nebudeš v mojej náruči…...ešte aj po toľkých mesiacoch niekedy neverím, že sa nám to naozaj stalo, že sme to všetko prežili…..

Ale idem ďalej synček môj, viem že by si to tak chcel, aby som už neplakala a aby som bola a šťastná a mala ešte zdravé detičky, veď tak si mi to aj aj v tom krásnom sne s tebou povedal....že mi chceš dať pusku na bruško lebo tam budem mať zdravé dieťatko ❤ Tak verím, že to čoskoro tak bude, že nám pošles bračeka alebo sestričku....

Ľúbim ťa synáčik môj a posielam ti pusinky do neba. 

Tvoja maminka