Je mi smutno.. z veci ktore sa tu deju posledne dni.. velmi smutno.. konik som mala rada. Chodila som tu casto po inspiracie, po rady, ci si len tak precitat usmevne prihody zien na materskej.. obdivovala som mamicky, ktore sa venovali popri starostlivosti o deticky aj handmade, kedze ja som v takychto veciach totalny antitalent.. no bohuzial, tieto mamicky konik uz dalej neakceptuje a jednu po druhej ich z tejto stranky vyhadzuje.. velmi vela milych a ochotnych mamiciek musia nedobrovolne opustit tuto stranku, kedze vedenie pomenilo praktiky a kazdy protinazor je brany ako urazka ci osocovanie.. vedenie tu chce mat uz len ovce.. a mne to je luto.. ze tieto mamicky tu uz nebudu a nebude ma mat kto inspirovat ☹ je mi luto, kam tato stranka dospela a ze z rodinnej atmosfery sa zmenila na diktatursku frasku... baby stojime za vami.. nielen ja ale vela vela dalsich!!! A ak aj to bude prekazat vedeniu, mozu bloknut aj mna lebo uz aj tak nebude mat zmysel to tu navstevovat...
Mala som konik rada ale ked odchadza srdce konika, neviem ci bude moct ostatok existovat..
Prve samostatne kroky 🐾🐾👣👣👼
kukám fotky zo svadby... nostalgicky sa usmievam... až kým.... a zalialo ma more sĺz...
Neviem sa rozhodnúť, ktorú zľavu mám kúpiť 😂😂😂
Ako sa nám Bodka narodila alebo pôrod vo Švajčiarsku
Milé maminky. Rozhodla som sa podeliť s vami o môj zážitok z pôrodu. Bol to zážitok, na ktorý nikdy nezabudnem, zažitok plný emócií 🙂
Moje tehotenstvo prebiehalo celkom v poriadku, len mi občas kolísal tlak, no inak to bolo ukážkové tehotenstvo. Za celé tehotenstvo som pribrala 22 kilo a posledný mesiac bol naozaj na nevydržanie. Hýbanie sa mi robilo značné problémy a únava bola neopísateľná no spať mi samozrejme nešlo. Prehadzovala som sa z boka na bok s mega brušiskom v ktorom si močový mechúr s boxovacím vrecom zamieňala naša Bodka... Posledné dni ma jej pohyby boleli čoraz viac a bruško mi dopraskalo tak, že už asi nikdy v živote neoblečiem bikiny ☹ Keď som to prvý krát zbadala, plakala som dve hodiny vkuse.. no musela som sa s tým nakoniec zmieriť a na narodeniny očakávam darček v podobe poukazu na laserové ošetrenie strií 😀 😀
Posledné tri týždne som mávala pravidelných poslíčkov a už neraz sme stresovali, či to náhodou nie je ono... No ja som vedela, že ešte nie aj keď manžel pobehoval po dome ako zmyslou zbavený. Stresoval 😀 Dva týždne pred TP sme sa dozvedeli, že manželov kolega si berie dovolenku a manžel musí byť od 15.12. v práci. Termín som mala 13.12. Vychádzalo to, že keby som porodila na termín, tak nás domov z pôrodnice pustia až po 15stom a s Bodkou by som šla asi taxíkom ☹ čiže sme tomu malému zázraku v brušku dohovárali, aby sa na svet vypýtala do 10-teho. Skúšala som všetky možné babské rady na vyvolanie pôrodu, každý deň som sa čvachtala v horúcom kúpeli, pila som všetky možné čaje na urýchlenie pôrodu (čo pomhlo), jedla som ľanové semienka, na vianočných trhoch som si dala pohár vareného, s manželom sme experimentovali aj po nociach 😀 no nič nezaberalo... 9-teho som sa rozhodla pre ricínový kokteil. Kúpila som v lekárni ricínový olej a po dohode s lekárničkou a hebamme som si namiešala večer o pol šiestej ten zázračný nápoj. Samozrejme sa nič nedialo a s manželom sme teda riešili, ako sa dostanem domov z pôrodnice 😀
Až pokiaľ... ležala som pred telkou, manžel drvil na FB Candy Crush a mal posledné tri životy. Vraj dohrá a pôjdeme si ľahnúť 😀 a zrazu PUK. ako keby niekto prepichol balón. Postavila som sa a nič... no pre istotu som sa rozhodla ísť na WC skontroľovať situáciu. A vtedy zo mňa vytieklo asi 3dcl plodovej vody 🙂 takže bolo to jasné, kokteil predsa len zabral 🙂 zavolala som do pôrodnice, kde som ich oboznámila so situáciou. Pomaly mi začínali kontrakcie, ktoré sa s poslíčkami ani nedali porovnať. Môj streser manžel zrazu musel dohrať posledný život a až potom sme vyrazili do pôrodnice 😀 voda mi odtiekla presne o 23:10. Do pôrodnice sme prišli o 23:45. Privítala ma hebamme, ktorá nás zaviedla na pôrodnú sálu. Doniesla mi tak minerálku, nejaké ovocie a hroznový cukor. potom ma napojila na CTG... kontrakcie boli stále pri príchode písalo na monitore intenzitu 90 a ku koncu CTG až 180. Nevedela som si predstaviť, že prídu ešte väčšie bolesti. Manžel stál celú dobu pri mne a držal ma za ruku. Hebamme mi vzala krv a ja som samozrejme žobrala po epidurálke. Povedala, že to zvládam skvelo a že epi by bola zbytočná, no dala mi nejaké čípky do konečníka proti bolesti a homeopatiká. Po CTG ma vyšetrila a povedala, že to vyzerá ešte na dlho, lebo som otvorená iba na 3cm. Pýtala sa ma, či chcem nejaké lieky na spánok, no kedže som sa cítila úplne fit, odmietla som. Bolo pol 1 a povedala, mi, že mi aspoň napustí vaňu, vraj mi to pomôže s bolesťami a aj s otváraním. Tak sme sa tam pekne v kľude rozprávali, pustila mi relaxačnú hudbu a ja som si pekne vegetila v horúcej vani 🙂 nechala nás s manželom o 01:15 samých s tým, že o hodinu ma príde skontroľovať. Vraj keby niečo máme zvoniť. S manželom sme sa rozprávali a predýchavali spoločne kontrakcie. Až keď zrazu som cítila, že malá už ide von. Rýchlo sme zvonili hebamme. Doteraz vidím s akým kľudom vošla do dverí a ja som kričala, že musím tlačiť, že ona už ide 😀 hebamme trhlo a rýchlosťou blesku bola pri mne 🙂 vraj už vidno hlavičku... na dve kontrakcie bola malinká vonku 😉 porodila som do vane a ani sme to vôbec neplánovali a takto to vyšlo 😉 bolo presne 01:44 keď sa narodila a ja som si ju vzala z tej vody na seba a svet sa v tom momente zastavil. Boli sme tam len ja a ona 🙂
najkrajší pocit na svete, držať v rukách to malé mrňo 🙂 ocino prestrihol pupočnú šnúru a ja s Bodkou sme sa presunuli na posteľ kde sme spolu ležali. Po hodinke ju pri mne odvážili a zmerali a dali naspäť prisať sa 🙂 trošku sme sa natrápili no nakoniec sa prisala. Nechali nás na sále do 9tej samých troch 🙂 užívali sme si ten náš poklad najkajší 😉 spinkala na maminke vkuse a ja som celú noc už oka nezažmúrila, lebo som sa musela pozerať na ten zázrak, ktorý bol taký krásny a nevinný 🙂 moje malé zlatíčko... najkrajšia veta, akú som kedy počula bola, keď prišla dr. a povedala, že naša Emily je zdravá a silná ženská.
Pôrod bol nádherný zážitok a popravde už sa teším na ďaľší 🙂 nemocnica bola skvelá, malinkú som mala celý čas pri sebe a hocikedy keď som si chcela oddýchnuť som ju mohla zaniesť sestričkám, Personál bol milý, jedlo vynikajúce nám nosili na izby 🙂 návštevy tiež chodili na izby a tie polohovateľné postele boli top 🙂 neviem ako sa rodí na Slovensku, no tu vo švajčiarsku bol pre mňa pôrod naozaj krásnym zážitkom a pobyt v nemocnici skvelým odreagovaním 🙂 teraz si s malinkou Bodinkou užívame každú spoločnú chvíľu a je nám super 🙂
Nie je matka, ako matka
Týmto článkom by som chcela zložiť poklonu ľuďom,
ktorí okolo mňa za každých okolností stáli,stoja a navždy stáť budú!!
18.04.1992 - Biela sobota - deň kedy som uzrela svetlo sveta....
Máj 1993 - zlomový okamih, kedy sa žena, ktorá ma porodila rozhodla,
že úloha matky pre ňu jednoducho nie je...
Toto medziobdobie si logicky vôbec nepamätám...
No z rozprávania druhých som zažila to, čo väčšina novorodencov zažije až v puberte..
Pred svojimi prvými narodeninami som sa ako kráľovná vozila v kočíku
na dedinské zábavy a namiesto mlieka vo fľaške som tam mala naliate víno.
Každú zábavu som prišla domov s iným chlapom, ktorý ma s kočíkom doviedol domov...
A biologická matka prišla neviem kedy......
Bývali sme po jej skrachovanom manželstve u jej rodičov. - mojich starkých
Moju sestru z prvého manželstva nechala na výchovu bývalému manželovi.
A keď prišla tehotná, nikomu nepovedala, s kým, kde, čo a ako....
No a potom prišiel ten máj 1993 kedy ONA (fakt neviem, ako ju oslovovať) povedala,
že ide na poštu a pár rokov sa neukázala.
Moja babka sa vtedy rozhodla, že si ma nechá a začali sa súdne naťahovačky...
Keďže ONA bola nezvestná, zverili ma do pestúnskej starostlivosti starých rodičov.
Babka mala vtedy 63 rokov a ja som vraj bola veľmi zlé a nekľudné dieťa...
Ani sa nečudujem, po tom roku prežitom v jej starostlivosti....
O pár rokov (mohla som mať štyri) prišla ako neviniatko a doniesla
mi misku na polievku. Bola som veľmi šťastná, že ju vidím.
Myslela som si v mojej malej hlavičke, že to tak má byť.
Že to takto funguje všade a maminky chodia navštevovať svoje detičky...
Začala chodiť častejšie a ja som bola veľmi šťastná.
Myslela som si, že si ma vezme k sebe a budeme rodina...
Vo svojej naivnej hlavičke som si myslela, že chodí za mnou...
Až neskôr som zistila, že chodila za babkou pýtať a kradnúť si ďalšie a ďalšie peniaze.
A babka jej ako správna mama vždy všetko uverila a dala.
Predsalen, bola to jej jediná dcéra. Vytúžená dcéra.
Potom sa zase odmlčala a prišla asi za rok... S malým krásnym voňavým batôžkom..
A ja som mala bračeka...
Chodila sa k nám ukrývať, vraj ju jej súčasný priateľ fyzicky a psychicky týral...
Ani sa tomu nečudujem, keď sa obaja spolu naslopali a potom im obidvom preskakovalo.
Pokiaľ viem hrávala aj automaty a mala kopec dlhov...
A vždy nám v dome mizli peniaze...
Po nejakom čase zase otehotnela a porodila ďalšieho chlapčeka.
Znovu prišla k nám aj s dvoma deťmi. Bývali u nás asi rok.
Ten rok bol najkrajší, aký si pamätám.
Hrávala som sa s bráškami každý deň, mala som pocit, že mám rodinu...
no zrazu museli odísť (stále mizli peniaze a starý rodičia to už nevydržali).
Chvíľu bývala v jednom podnájme v jednom meste.
Vzala si na letné prázdniny aj mňa... Aká som bola šťastná...
Ale veľmi často som zostávala s malými bratmi v noci sama...
Najmladší mal epilepsiu a ja som sa ako 10 ročná o obidvoch krpcov starala...
už si ani nepamätám ako to skončilo, no viem, že chalanov som vtedy videla naposledy.
Vzala ich socialka a ja som sa vrátila k starkým.
Bolo to pre mňa veľmi ťažké, spadli mi všetky predstavy a všetky sny.
Samozrejme sme bývali na malej dedine a povesť mojej mamy sa rýchlo rozšírila.
Kto si to odniesol?Samozrejme, že ja.
Veľa detí malo zakázané sa so mnou kamarátiť,nosili do školy výstrižky z novín,
kde bola ONA hľadaná políciou a vešali to na hlavnú nástenku.
Vždy som bola akoby zľaknutá a neznášala som školu aj napriek mojim perfektným známkam.
To sa neskôr podpísalo na mojom pravidelonom záškoláctve.
Potom prišla ešte raz. Už som bola väčšia. Bola tehotná. Znovu....
Posledného brata nechala u kamarátky asi dva týždne po pôrode. Nikdy som ho nevidela.
Potom sa už nevrátila, kedže toho mala už za ušami veľa a do väzenia
sa vrátiť nechela - (sedela tam rok za neplatenie vyživovacej povinosti)
Odišla za hranice... Nikto sme o nej nič nevedeli.
Ja som prežila moju pubertu od 13 stich rokov, kedy som si odžila svoje...
hľadala som spriaznenú dušu, niekoho, kto ma bude chápať.
Chcela som tak veľmi niekoho, kto ma bude milovať. Mala som kopu chlapcov.
No všetci si mysleli, že som ako ONA.
Jej tieň ma sprevádzal dlho, veľmi dlho....
V 16- tich som stretla môjho už terajšieho manžela, ktorý vo mne videl niečo iné,
ako všetci doposiaľ! A ja som bola konečne šťastná.
Ďakujem mojej láske, že mi ukázal, že život vie byť aj krásny 🙂
Ešte sa na chvíľu vrátim k nej. V máji 2009 mi zomrel dedko.
Prišla na jeho pohreb, no nekúpila ani veniec!
Vtedy som sa s ňou o všetkom porozprávala. Výhovorky, samé výhovorky...
On/ona mi do*rali život, on/ona za to môže...
Nikdy neprevzala za svoje činy zodpovednosť sama.
No ale v ten deň som sa dozvedela meno svojho otca.
Kontaktovala som ho a môžem povedať, že máme v celku dobé vzťahy aj
keď ma určite pochopíte ale ako otec a dcéra to asi nikdy nebude....
Tie stratené roky nám proste unikli a už to nikdy nebude také, aké to mohlo byť.
A moji súrodenci? No pokiaľ viem, je nás 5.
Každý máme iného otca. So staršou sestrou som sa stretla len raz.
Má svoj život, ako každý z nás. Ešte som vypátrala jedného brata a som rada,
lebo sa dostal do skvelej rodiny kde mu nič nechýba.
Na ostatných som bohužiaľ šťastie nemala a vôbec neviem, čo s nimi je...
No verím, že nám to je určené raz sa všetci stretnúť ako rodina...
No najväčšia vďaka patrí mojej babke, ktorá sa o mňa vzorne
starala a dala mi všetko, čo som potrebovala.
Nikdy mi nič nechýbalo a zato som jej veľmi, veľmi šťastná.
Teraz čakáme naše prvé bábätko a ja mu každý deň opakujem,
že sa mu budem snažiť byť tou najlepšou maminkou na svete.
Lebo to, čo urobila ona, sme si ani jeden nezaslúžili.
No chvalabohu sú okolo nás anjeli bez krídel, ktorí nám pomáhajú.
A viete čo? Život je krásny a ja ho miluje presne taký, aký som ho mala...
Lebo za ten čas ma naučil toľko, koľko mnohý ešte v tridsiatke nepochopia- silu lásky a rodiny!!
Ak ste sa dostali až tu, tak vám veľmi pekne ďakujem za prečítanie a prosím
vážte si čo máte, či už svoje maminky či detičky.
Lebo nič nie je dôležitejšie ako rodina 🙂
