Nový deň

Mala som zo seba dobrý pocit. Prestala som sa trápiť myšlienkami. Prestala som myslieť na to, prečo to nejde, prečo sa nám nedarí, prečo niekto má razom tri deti a my ani jedno. Jednoducho som to nechala plynúť. Nie, nevzdala som sa. Len som už nechcela cítiť žiadny tlak. Nehnevala som sa na nikoho a na nič. Nebola som smutná. Nebola som zúfala. 

Manžel si spomenul na bývalú kolegyňu. Často plakávala v práci, že sa im nedarí mať bábätko. A dnes má krásneho syna. Zavolal jej. "V sobotu o jedenástej sme objednaní k jednému doktorovi," usadil sa do ratanového kresla pri balkónovom okne. Kolegyňa nám odporučila jedného doktorka, s ktorým sa jej podarilo otehotnieť a porodiť. Prirodzene. Je to síce muž, čo sa manželovi až tak nepozdávalo, ale to vôbec nevadí. Obaja sme boli veľmi zvedaví. Možno na niečo príde. Možno, ako aj tej kolegyni, nájde niečo v krvi a nadstaví liečbu. 

Pípla mi správa. "Tento týždeň si dávame pauzu a na ďalší sa vidíme u mňa v kancelárií," po dvoch týždňoch sa ozvala naša doktorka. Prišlo mi to, že si uvedomila, že asi už nemáme v nej takú dôveru a pravdepodobne už nemáme záujem šúchať moderné kresla na jej klinike. Tú pauzu si nevymyslela ona, tú pauzu som si stanovila ja, ale postavila sa do takej pozície, že to bol vlastne jej návrh.

Uvarili sme si dobrú večeru. Vianočný zemiakový šalát. Na trhu sme kúpili práve vylovené, čerstvé ryby. K tomu sme si otvorili víno a pustili si film. Mám pocit, že začína nová etapa.