Maličkosti

Prefarbila som si vlasy. Z blond na ryšavú. Asi som chcela zmenu. Nový nádych. Keď ma manžel uvidel, vyhlásil: "Znova som sa zamiloval:" Ráno sa niekedy na seba pozerám do zrkadla a snažím sa ešte na seba zvyknúť. Smiešne.

Pani doktorka sa neozvala ako bol týždeň dlhý. O to lepšie. Nechcelo sa mi vysvetľovať, že potrebujeme dlhšiu prestávku. A vlastne týmto všetkým zakrývať to, že už k nej a do tej jej mega modernej kliniky nemáme chuť prísť. Neobviňujem ju, nehnevám sa na ňu. Veď koľkým párom pomohla. Len jednoducho tam už chodiť nechcem. Aspoň na nejaký čas. Veď kto vie...

Začala som vnímať farby a vône jesene. Neviem či to bolo tým, že sa mi zachcelo ísť domov a práve tieto vnemy mi ho pripomínali alebo som začala byť viac vnímavá. Kedysi som sa jašila za letom, nemohla prečkať jar a vystáť studenú zimu. Zistila som, že každé ročné obdobie je nádherné a nie len obdobie, ale i každý mesiac či týždeň. Hľadala som krásu vo všedných dňoch, rátala som vrabce na našej parapetnej doske a sledovala, ako si pochutnávajú na omrvinkách, tešila sa z farebne vymaľovanej oblohy pri západe slnka a radovala z nového výhonku, ktorý vytlačili moje kvety.

S každým mesiacom prichádza i nádej. Budem mať bolesti brucha? Mám vyhádzanú tvár? Bude to meškať? Ale veď čo tam po tom. Máme čas...