„Kým nepochopíš smrť, nemôžeš pochopiť ani život.“

Keď stratí človek milovaného človeka, tak rana v srdci je veľká. Príde mu, že s odchodom niekoho blízkeho stratil aj kus seba samého. Kus svojho života a častokrát aj svoju identitu. Sme poskladaní zo životov iných. A to doslova.

Príchod a odchod.
Dve nerozlučné sestry, ktoré nás sprevádzajú počas našej cesty životom.
Začiatok a koniec.
Večný kolobeh.
Nech už tomu každý hovorí ako chce, tak nás potom zasiahne vlna emócií a my sa v tej vlne doslova topíme. Nechápeme odkiaľ prišla a ako dlho budeme unášaní na jej chrbte plnom smútku a zúfania. Prečo on? Prečo ona? Prečo dnes? Ako prevaliť sa cez útes, odkiaľ slzy nám kanú pri poslednom rozlúčení a nájsť v srdci, duši pokoj?
Malo to tak byť, alebo mohol ešte žiť?
Toľko otázok a žiadne odpovede. Ako keby sa všetky schovali za tmavou oponou a naša myseľ nedokázala rozlíšiť realitu všedných dní zasiahnutú stratou blízkeho človeka. Sami sa schováme do úkrytu a tam slza za slzou steká do našich dlaní. Nevyslovené priania.
Slová.
Nevyslovené túžby k človeku, ktorý nám bol všetkým.

Každý z nás sa so stratou milovaného vyrovnávame po svojom. Avšak tieto kúzelné čriepky osobnosti odchádzajúceho, ktoré nás za jeho žitia zasiahli a stali sa kúskom nás samotných, v nás zostanú navždy. V našich tlčúcich srdciach, ktoré po odchode niekoho takého dostanú úplne nový rozmer. Tým tokom emócií, sĺz a zo začiatku nepochopenia onoho náhleho odchodu sa nám potom naše srdce obrazne zväčší. Stávame sa človekom bez príkras. Človekom, ktorý cíti a vníma. Tým, kým naozaj sme. Možno sa zo začiatku s tým všetkým nedokážeme vyrovnať, ale ak nič iné, tak odchod milovaného nás samých učí žiť. To je možno princíp príchodu a odchodu každého z nás.
Životné straty a nálezy.
Otázky a odpovede.
Začiatok a koniec.

Pri odchode niekoho strácame pocit bezpečia, pôdu pod nohami a zdá sa, že už nikdy nebude tak ako predtým. Cítime sa ako strom vytrhnutý aj s koreňmi a nechaní napospas emóciám. Ale nie sme osamotení. Tam niekde vo vnútri to vieme. Vieme, že hlboko v nás je súčasť človeka, ktorý nám po celý ten čas dával radosť a niekedy aj zmysel nášho žitia. Dáva nám ho o to viac ešte po jeho samotnom odchode.

Život a smrť sú neoddeliteľné súčasti každého z nás.

Jedno bez druhého nedáva zmysel a v tomto poňatí vlastne nikto nikdy neodíde. Len sa premiestni bližšie k nášmu srdcu a vždy, keď budeme potrebovať radu v preskakovaní ďalších prekážok v našich životoch, tak v každej svojej odpovedi, ktorú nám naše podvedomie našepká bude aj kúsok onoho človeka, ktorý už našiel onen povestný pokoj. Všetci sme súčasťou všetkých.

A keď už nás prepadne smútok, tak vymeňme ho, až emócie odznejú, za radosť a smiech.
Tí, ktorí už tu nie sú, tak by si to určite priali.
Sú už navždy v každom z nás… v našich myšlienkach. V nás samotných.

✍🏼 Autor myšlienky: Joan Arc