Chodia medzi nami každý deň.
Tichí smútiaci.
Je ľahké ich minúť, pretože sa naučili, ako maskovať svoju skutočnú bolesť.
Môžete si myslieť, že ich podporujete, keď sa spýtate „Ako sa máte? „
Ale väčšinou vám povedia to, čo chcete počuť:
„Mám sa dobre. „
„Držím sa . „
„Beriem to deň po dni. „
Ale keby mali povolenie byť úprimní, pravdepodobne by vám povedali pravdu:
„Niekedy mám pocit, že pod ťarchou všetkého toho smútku nemôžem dýchať. „
„Nechápem, ako sa svet môže len tak pohnúť ďalej. „
„Cítim sa úplne sám. „
Súcitne kývnete hlavou a poviete: „Dajte mi vedieť, ak niečo potrebujete. „
A zase vám povedia, čo chcete počuť:
„Ok. Vďaka. „
„To je také milé. Ďakujem. Ďakujem. „
„Urobím to. „
Ale keby mali povolenie byť úprimní, pravdepodobne by vám povedali pravdu:
„Sľubujem ti, že ti nedám vedieť, keď budem niečo potrebovať. „
„Je to všetko, čo môžem urobiť, aby som dal jednu nohu pred druhou. Neviem, čo potrebujem. Nemám energiu sa ozvať. Takže sa neozvem.
„Nie je spôsob, ako by som to urobil. Nechcem vyzerať slabo. „
Možno ich objímeš a zašepkáš „Priala by som si, aby som ti to mohla zlepšiť“, než odídeš.
A usmievajú sa a šepkajú späť, čo chcete počuť:
„Ďakujem. „
„To pre mňa znamená veľa. „
„Vážim si to. „
Ale keby mali povolenie byť úprimní, pravdepodobne by vám povedali pravdu:
„Nikto to nemôže zlepšiť, ale môžeš so mnou ešte chvíľu sedieť v mojom chaotickom smútku. „
„Nechcem, aby to niekto zlepšil. Chcem, aby ma niekto nechal hovoriť o tom, ako veľmi to bolí. „
„Potom sa prosím ozvite . Hovorte s tým človekom. Podporte ho, aj keď si o to nemôže priať. „
A neskôr tej noci na neho myslíte, keď zachytíte tichý pokojný moment vo vašom srdci a bolí vás srdce, pretože viete, že bojujú.
Dúfate, že vedia, ako veľmi ti na nich záleží.
Zdvihnete telefón a premýšľate o tom, že sa im dovoláte.
Ale potom o sebe pochybujete.
Nechcete, aby sa cítili horšie.
Nechcete im pripomínať ich bolesť, ak majú dobrú noc.
Naozaj neviete, čo povedať.
A tak odložíte telefón a veríte, že sa vám ozvú, pokiaľ vás budú potrebovať.
Ale pravdepodobne nebudú.
Pretože im nedáme dostatočné povolenie na to, aby boli skutoční so svojím zármutkom.
A tak idú ďalej medzi nami.
So svojím trápením, so svojím smútkom.
V tichosti.

Zdroj/FB/Veríš, tak dokážeš