Denník jednej matky: Tajomstvo stratenej plienky

"Odkedy som matkou, nerobím nič iné, iba plienky periem." Myslela som, že toto bude veta, ktorú raz vyslovím. No všetko prišlo inak.

Nie. Nepatrím k tým ženám, čo deťom dávajú látkovú plienku. Na to som ja primoc pohodlná. Ja látkovú plienku používam len v oblasti úst môjho syna. Čiže. Plienku pod bradu, malého nakŕmiť, utreť pusinku, plienku cez plece, malého na to, nech si odgrgne. Koniec. Ako z knihy o bábätkách. Lenže ono to nie je také jednoduché. Plienku pod bradu? Žiaden problém. Skôr je ťažké to, čo tomu predchádza.

Malý plače ako o život. Mlieko je hotové, má dokonalú teplotu. No nemôžem začať kŕmiť, lebo neviem nájsť tú prekliatu plienku. Behám po byte ako zmyslov zbavená, malý stupňuje decibely, nech mi je jasné, že nejde o planý poplach a že situácia je vážna. O chvíľu vyhladuje. Lietam hore dole. Plienky nikde. Prepadá ma zúfalstvo. Veď pred pár hodinami som ju ešte mala. Malý šermuje ručičkami, aby podčiarkol dramatickosť situácie, ujde sa mi pár faciek. (Ja viem, nie naschvál, no aj tak mám občas pocit, že to spadá pod domáce násilie a pritom ja sa tak snažím.) V jednej ruke fľaša, v druhej dieťa. Len plienky nikde. No dobre. Vyberám čerstvú a zachraňujem svoje dieťa pred istou smrťou hladom. Stihla som to len tak tak. Pot mi tečie po chrbte...

Kým malý spokojne cucká z fľaše premýšľam nad stratenou plienkou. S precíznosťou špičkového pátrateľa rekonštruujem moje kroky po poslednom kŕmení. Nič. Žiaden plán, kde by mohla byť. S podozrením v očiach pozerám na svojho psa. Možno ju on odvliekol. Možno si tajne buduje nový pelech. No túto myšlienku hneď zavrhnem. Nemá veľmi kde si ho budovať. Náš byt je priehľadný a nie natoľko zaprataný, že by sme si v ňom nevšimli nový pelech... 

Keď je fľaša prázdna a rituál odgrgnutia za nami, veľmi koncentrovale odložím plienku a zapamätám si kde. (O tri hodiny neskôr tam ešte stále je! Prepadne ma hrdosť.) No pri všetkom snažení čierna diera, v ktorej miznú plienky, je stále tu. V mojom byte. A ja neviem, kde. 

3 hodiny ráno. Po kŕmení sa polozaspatá trepem na wc. Cestu poznám po slepiačky. Zrazu cítim pod nohou niečo mäkké. Pes to byť nemôže, ten leží v svojom košíku pri posteli. Otvorím oči a čo vidím? Plienka. Na chvíľu mi prebehne mráz po chrbte. Paranormálne aktivity? Alebo plienka s vlastnou dušou? Zavrhnem také myšlienky a hodím ju do prania. Spokojne pokračujem v ceste na wc a krátko na to zaspávam. 

9 hodín ráno. V posteli kŕmim môjho syna. Kým spokojne pije mlieko, obzerá sa po izbe a ja s ním. Je mi trochu zima, snažím sa nohou prikryť druhú nohu a zrazu šok. Spod periny na mňa pozerá plienka. Jedna z tých, čo ich pohltila čierna diera. Neviem, ako sa tam dostala, no už v duchu kujem plány, ako každú plienku vybavím GPSkom. Bude to drahé, ale aspoň už nikdy žiadnu plienku nestratím.