"Odkedy som matkou, nerobím nič iné, iba plienky periem." Myslela som, že toto bude veta, ktorú raz vyslovím. No všetko prišlo inak.

Nie. Nepatrím k tým ženám, čo deťom dávajú látkovú plienku. Na to som ja primoc pohodlná. Ja látkovú plienku používam len v oblasti úst môjho syna. Čiže. Plienku pod bradu, malého nakŕmiť, utreť pusinku, plienku cez plece, malého na to, nech si odgrgne. Koniec. Ako z knihy o bábätkách. Lenže ono to nie je také jednoduché. Plienku pod bradu? Žiaden problém. Skôr je ťažké to, čo tomu predchádza.

Malý plače ako o život. Mlieko je hotové, má dokonalú teplotu. No nemôžem začať kŕmiť, lebo neviem nájsť tú prekliatu plienku. Behám po byte ako zmyslov zbavená, malý stupňuje decibely, nech mi je jasné, že nejde o planý poplach a že situácia je vážna. O chvíľu vyhladuje. Lietam hore dole. Plienky nikde. Prepadá ma zúfalstvo. Veď pred pár hodinami som ju ešte mala. Malý šermuje ručičkami, aby podčiarkol dramatickosť situácie, ujde sa mi pár faciek. (Ja viem, nie naschvál, no aj tak mám občas pocit, že to spadá pod domáce násilie a pritom ja sa tak snažím.) V jednej ruke fľaša, v druhej dieťa. Len plienky nikde. No dobre. Vyberám čerstvú a zachraňujem svoje dieťa pred istou smrťou hladom. Stihla som to len tak tak. Pot mi tečie po chrbte...

Kým malý spokojne cucká z fľaše premýšľam nad stratenou plienkou. S precíznosťou špičkového pátrateľa rekonštruujem moje kroky po poslednom kŕmení. Nič. Žiaden plán, kde by mohla byť. S podozrením v očiach pozerám na svojho psa. Možno ju on odvliekol. Možno si tajne buduje nový pelech. No túto myšlienku hneď zavrhnem. Nemá veľmi kde si ho budovať. Náš byt je priehľadný a nie natoľko zaprataný, že by sme si v ňom nevšimli nový pelech... 

Keď je fľaša prázdna a rituál odgrgnutia za nami, veľmi koncentrovale odložím plienku a zapamätám si kde. (O tri hodiny neskôr tam ešte stále je! Prepadne ma hrdosť.) No pri všetkom snažení čierna diera, v ktorej miznú plienky, je stále tu. V mojom byte. A ja neviem, kde. 

3 hodiny ráno. Po kŕmení sa polozaspatá trepem na wc. Cestu poznám po slepiačky. Zrazu cítim pod nohou niečo mäkké. Pes to byť nemôže, ten leží v svojom košíku pri posteli. Otvorím oči a čo vidím? Plienka. Na chvíľu mi prebehne mráz po chrbte. Paranormálne aktivity? Alebo plienka s vlastnou dušou? Zavrhnem také myšlienky a hodím ju do prania. Spokojne pokračujem v ceste na wc a krátko na to zaspávam. 

9 hodín ráno. V posteli kŕmim môjho syna. Kým spokojne pije mlieko, obzerá sa po izbe a ja s ním. Je mi trochu zima, snažím sa nohou prikryť druhú nohu a zrazu šok. Spod periny na mňa pozerá plienka. Jedna z tých, čo ich pohltila čierna diera. Neviem, ako sa tam dostala, no už v duchu kujem plány, ako každú plienku vybavím GPSkom. Bude to drahé, ale aspoň už nikdy žiadnu plienku nestratím. 

3:45h. Budím sa na to, že moj synček nespí. V prvom momente sa už pripravujem na ďalšie kŕmenie. "Hurá, zas spinkal tri hodiny." Teším sa v duchu. Otváram oči a vidím ten najväčší úsmev, akého je môj jedenásť týždňový synček schopný. To zas bude párty!!! Žiaden hlad, iba pravá nefalšovaná dobrá nálada. O štvrtej v noci!!!

Samozrejme, že som to čakala, veď celý večer spinkal. Mala som ho zobudiť, nejak ho zabaviť. Ale v kľude pozerať s mužom telku bolo tiež príjemné. To mám za to. 

Synček nadšene pozoruje okolie ponorené do tmy, usmieva sa, krúti, kopká. "Aaaa, ou, uaaa." Rozmýšľam, či s ním ísť von z izby, ale manžel je "tvrdý", tak ostávam. 

"Spinkaj!" Hovorím mu a on sa mi rehoce do tváre. "Spinkaj!" Opakujem už so smiechom a on ešte väčší rehot. No paráda. Toto bude na dlho. 

Miestami upadám do kómy, malý zatiaľ papá svoju ruku a občas mi ju zaslintanú vrazí do tváre. 

4:30h. Zábava pomaly končí a prechádza do sťažnosti. Rukou hľadám cumlík a snažím sa trafiť so zatvorenými očami jeho ústa. Začína sa jeho obľúbená hra s názvom "vezmem cumeľ, vypľujem cumeľ". A to čo najdalej, nech len mama hľadá. A ešte sťažíme podmienky, hlavu otočí na druhú stranu, nech tie jeho ústočká ale isto nenájdem. A mrnčí, kým sa ja snažím zdolať nový level tejto hry a zároveň sa celkom nezobudiť. Vtom ma napadne, že on musí byť hladný. 

5:00h. Tak vytrepem sa z postele, zoberiem dieťa a cupitám do kuchyne. Zarobím mlieko do fľaše a v duchu závidím všetkým ženám, ktoré koja. Predstavujem si moju posteľ. Ten mäkkučký vankúš, tak príjemný... Ako obláčik. A moju perinku, ktorá sa okolo mňa vždy ovinie ako závoj lásky... Tak rada by som si ľahla a spala aspoň päť hodín vkuse. Len päť! Závidím všetkým, čo teraz spia. Ja a moja posteľ. Náš vzťah je krásny no nenaplnený...

Malý pekne papá a ja driemem nad ním. Potom nechám odgrgnúť, rýchlo ho prebalím a umyjem fľašu, no a už som celá prebudená. Malý zaspáva, tak s ním letím do postele. Vonku sa začína rozvidnievať. 

Malý sladko spí a ja ho s láskou pozorujem. Fascinuje ma jeho dokonalosť. Ešte stále tomu nemôžem uveriť, že bol v mojom bruchu. Pomaly sa mi začínajú zatvárať oči. Za chrbtom potichu pochrapkáva manžel. On naše nočné zážitky prespal. Závidím mu, no uvedomujem si, že by som s ním nemenila. Tie nočné úsmevy môjho syna sú príliš vzácne. Manžel mi ich úprimne závidí a vždy hovorí, nech ho zobudím. No nie. Tieto nočné úsmevy sú len moje. Sú odmenou za nočné vstávanie. Nechcem sa o ne deliť. Nočné úsmevy môjho syna v tom šere žiaria nejak viac. S láskou v srdci zaspávam, keď v tom začne manželovi zvoniť budík. 

6:30h. Manžel sa po 15 minútach a neviem koľkých budíkoch konečne vytrepal z postele. Pozriem na malého a ten pozerá na mňa tými svojimi veľkými očami. "Väčšie oči už v obchode nemali?" Pýtam sa ho a on rehot. Tak sme dospali. 

Ešte trochu driemem vedľa malého, kým on kope, pretáča sa, bľaboce a smeje sa. Chytá mi ruku, zas mi ju odtlačí, po chvíli sa začne nudiť, tak mrnčí a začína hra s cumľom. Tak by som spala... 

Prinútim sa vstať a v duchu si prisahám, že dnes ho cez deň toľko spať nenechám. Pozerá na mňa tými veľkými očami, pritúlim ho k sebe, ovoniam a zas ma zaplaví neskutočná láska. Moje bábätko. Môj syn. Odtlačí sa odomňa, pozrie na mňa a rehot. A ja sa smejem s ním. Nemenila by som ho za nič na svete. Ani ten spánok zrazu nie je taký podstatný... V duchu sa teším na nový deň s mojou malou veľkou láskou a s úsmevom si povzdychnem "to bola zase noc!"