To boli prvé slová s ktorými prišla Lucka za mnou. Musím s tým už niečo spraviť! Beriem lieky každý deň od svojich 18. rokov, keď ich zabudnem zobrať, stiahne mi hrdlo a nemôžem dýchať, bojím sa, že sa zadusím.
Dostali sme sa do Luckiných 4 rokov. Sedela v obývačke so svojím otcom a pozerala televíziu. Sedela zamračená, s vydeseným výrazom a ťažko sa jej dýchalo. „Ako sa cítiš?“ Pýtam sa jej. Chvíľu bola ticho. „Zle, bojím sa, nechcem byť sama s otcom. Mám z neho strach. Často chodil domov opitý a kričal.“ Jej strach bol tak silný, že sa nevedela pohnúť z miesta, zovrelo jej hrdlo a nevedela sa nadýchnuť.
„Čo si vtedy spravila? Nič, ticho som sedela bez pohnutia a skoro som ani nedýchala.“ A čo vieš spraviť aby si sa cítila lepšie? Opýtala som sa jej. Stuhla. Tvrdohlavo odvetila. No, nič! Čo môžem spraviť, veď mám 4 roky! Chvíľu to trvalo, kým pochopila, že si môže dovoliť v danej situácií cítiť sa dobre a aby sa dobre cítila, potrebuje prevziať za seba zodpovednosť.
„Obujem si čižmičky a idem sa pozrieť či sa už vrátila moja mamička.“ Vyhŕklo z nej. V tom momente prišla obrovská úľava, slzy jej stekali po tvári, stuhnutá tvár sa zjemnila, celé telo sa uvoľnilo, vrásky na tvári sa jej vyrovnali. Po chvíľke sa oprela, vytrieštila oči a povedala:
„Takto žijem celý život! Vždy keď som v nejakej nepríjemnej situácií, sedím a čuším a čakám kedy už konečne skončí! Vždy sa všetkému a všetkým prispôsobujem!
Uvedomila si, že každá situácia, s ktorou sa na našej ceste stretneme, má nejaký význam. Niektoré nás majú posilniť, iné nám zase ponúkajú príležitosť vyriešiť alebo odpustiť minulosti, zbaviť sa starých vzorcov. Zmyslom nášho života je skutočne robiť to, čo nám prináša radosť, uspokojenie a naplnenie.
Dnes sú tomu 3 roky od kedy Lucka neberie žiadne lieky. Všetky testy ktoré jej lekári robili sú negatívne. Niekedy sa nejaké príznaky objavia ale akonáhle si uvedomí, čo je za tým hneď jej zmiznú.
Začni písať komentár...