Som adoptovaná a toto som ako dieťa veľmi potrebovala počuť

Po prvej strane ma zmohol záchvat plaču. Myslela som si, že je to bežná rozprávková kniha, ale keď som do nej nazrela, stalo sa niečo, s čím so vôbec nepočítala. Prešli týždne, kým som ju bola schopná prečítať.
V tom období sme sa nachádzali v mojej hĺbkovej terapii vo fáze 0-3 roky života. Vyrastala som v detskom domove do 3 rokov, následne ma adoptovali...

Teraz, keď už viac týždňov som schopná prečítať knihu do konca, aj čítať dcére a vnímam, že knižku zbožňuje, dokážem o nej napísať.

Ale prečo je táto kniha taká veľká vec?

Lebo popisuje presne to a takým spôsobom, v čo verím a snažím sa dennodenne dať svojej dcére. A z čoho sa mi nedostalo v mojom detstve ani štipka.

Autorka začína príbeh s čistým, láskyplným očakávaním dieťaťa, pokračuje zážitkom pôrodu, príchodom domov, ochrannou sieťou rodiny a objavujú sa aj prvé konflikty. Cez okuliare malého Zajka, hlavného hrdinu, sa vyslovia aj vnútorné boje malého dieťaťa a stanú sa hlasnými, aby dávali príležitosť rodičom sa zamyslieť nad takými vecami, nad ktorými by sami od seba ani neuvažovali.

Forma je zaostrená na emócie, dopĺňa vo vzdelávaní to, čo momentálne chýba, dostane sa až k duši. Mimoriadne, pre mňa doteraz nikdy nezažitým spôsobom rozpráva o očakávaní, láske, prijatí a bezpečí. Silou rozprávky. O emóciách, ktoré by každý rodič mal byť schopný odovzdať svojim deťom. 

DIEŤA BY MALO MAŤ PRÁVO, ABY NAŇHO MYSLELI A VENOVALI SA MU TAKÝMTO SPôSOBOM, vyrastalo s takými odkazmi.

Že ho očakávali, že bolo splodené v láske, a v láske sa aj narodilo a vyrastá. Toto by sme potrebovali v detstve aj my.

Jednoznačne je to (aj) terapeutický balík. Autorka zostavila knihu čarovne, lebo oveľa viac je určená rodičom, ako deťom, zároveň otvára vynikajúci priestor na osvetlenie jemných zákutí duše a prepojenie s našimi ratolesťami.

Jednotlivé kapitoly sa uzatvárajú námetmi pre rodičov, čo je podľa mňa tiež geniálne a predstavuje niečo, čo nám inak chýba. Pomáha k tomu, aby sme v deťoch dokázali zasadiť zážitok spolupatričnosti, tým, že im rozprávame o tom, ako veľmi sme ich čakali, kto ich čakal, alebo o tom, aký to bol pocit, keď sme ich držali prvýkrát v náručí. Návod, ako dieťa ubezpečiť o našej bezpodmienečnej láske k nim, ako môžeme vytvoriť bublinku bezpečia. 

Tieto vety a prežívania by POTREBOVALO KAŽDÉ DIEŤA AJ KAŽDÝ RODIČ.

                                                                                                                                                Vrátim sa k môjmu plačlivému príbehu. Po prvej strane som nebola schopná pokračovať. Našu dcéru sme čakali a vychovávame v takom zázraku, avšak obrovským kontrastom bolo, ako príbeh oslovil moje vnútorné dieťa, strhol vo mne obrovské bolesti. Konkrétne som revala ležiaca na podlahe. Nezveličujem. Cítila som obrovskú bolesť, že mňa neočakávali, netešili sa na mňa, opustili ma, nedostalo sa mi lásky.

Knižku som zobrala svojmu terapeutovi, aby pomohol, lebo tá kniha ma skutočne zaujíma, ale nedokážem pokračovať v čítaní. Začal čítať nahlas...plakala som, ale už nie na podlahe... A čítal ďalej. 

.....

Cely príbeh si mozete precitať tu: 

https://www.adoptovanedieta.sk/l/som-adoptovana-a-toto-som-ako-dieta-velmi-potrebovala-pocut/