Skutočný príbeh adopcie 3 ročného Tobiaska.
Boli sme roky šťastný bezdetný pár, spoznávali sme seba, svet a pomaly sa zabezpečovali, hovori mamička malého Tobiho.
Postupom času sa nám začala myšlienka dieťaťa premietať niekde na "pozadí", neskôr som pátrala po mojej rodinnej anamnéze kde som zistila že zdravotné riziká ktoré hrozia môjmu bio dieťaťu nie sú dobré vyhliadkovo do budúcna ani preň, ani pre mňa, ani pre rodinu, i keď lekári nám dali možnosti my sme si vybrali inú cestu. Manžel ma plne podporoval bez výhrad. Ale vedeli sme že chceme deti.
Jedného dňa som šla k novej kaderníčke, a ako každá žena z dlhej chvíľky posťažuje sa na to - či ono a tak začala svoj príbeh že má adoptovanú dcéru, je už v puberte a že nemajú sa dobre, lebo jej to tajila a dozvedela sa to nevhodne. Samozrejme som začala "krížový" výsluch, ako to prebieha tá adopcia, čo to obnáša a podobne... Nakoľko sme adopciu poznali maximálne z televízie.
Keď mi povedala postup tak som sa úplne čudovala, že je to trocha byrokracie pár sedení a potom sa čaká- celkom ľahko to znelo... v konečnom dôsledku i bolo. Po príchode domov som mala potrebu sa okamžite podeliť s informáciami s manželom, lebo vo mne boli zmiešané pocity. Úplne som si nebola istá a mala som aj neistotu, manželovi som teda vyrozprávala nové informácie a jeho okamžitá odpoveď na nezodpovedanú otázku, ktorá visela vo vzduchu, odznela:
"Ideme do toho zlato... veď na toto sme my čakali"
Na druhý deň sme zatelefonovali na Úrad práce sociálnych veci a rodiny, aby sme zistili kde začať, dostali sme pozvanie na prvé sedenie v deň mojich narodenín. Prípravu sme začali v júni a ukončili začiatkom septembra, ale posudok sme dostali až v októbri a teda niekedy koncom novembra nás zapísali do zoznamu žiadateľov a začali sme proces čakania.
Prešli 4 mesiace. Poobede sedeli na terase v krásny slnečný deň, plánovali sme Veľkú noc so šálkou kávy, keď na mobile zazvonil telefón uložený ako ÚPSVARSR.
Pozreli sme na seba s manželom "hádam nechýba nejaký papier". Dvihla som a pani sa nás milo pýta čo robíme aktuálne, či sa niečo zmenilo... Lebo má pre nás trojročného chlapčeka, ktorý sa narodil pre nás podľa jej názoru.
Manžel jej kričí "berieme" 😊 ja som zopakovala odpoveď manžela ... (dohodli sme sa s pani na stretnutí i keď sme tvrdili že do 20 minút vieme byť u nej v kancelárii s úsmevom nás odklonila na zajtrajšie ráno, kedy nám ukáže zložku).
Keď som zložila telefón, absolútne sme nemali šajnu čo sme predtým riešili, Veľká noc stratila dôležitosť, obvolali sme rodičov, že sa ideme pozrieť na zložku... a ten deň nemal konca kraja... Ráno sme o 8 mali mať stretnutie, no na parkovisku pred budovou sme boli už o 7 hodine 😊 Takže trvalo to presne 4 mesiace a 13 dní.
To nezabudnitelne ráno keď sa stalo niečo nepredstaviteľne
V miestnosti DED sme stáli s pani riaditeľkou, keď vošiel s profi rodičmi a zoznámili nás: "Toto je tvoja mamina a tatino, ak budeš chcieť." Dali mi ho rovno do náručia, on sa okamžite privinul a ja som začala v tichosti plakať, aby ma nik nevidel a nepočul...
Manžel sa ako magnet ovinul okolo nás do spoločného objatia a stáli sme tam a nehýbali sa, aby sme nezničili túto chvíľu... Neviem, ako sme sa posadili rovnako v kôpke...
Ja som nemohla z neho spustiť oči a ovoniavala som ho, och bože, dodnes si pamätám, ako voňal, aký bol maličký a mäkučký a manžel ten tam úplne onemel a užíval si túto chvíľu rovnako detailne.
Povedal zrazu: "Treba cikať!" vzal ma za ruku a viedol ma na wc... spravili sme čo bolo treba. A ja som vedela, že toto takto má byť... Oslovoval nás hneď mamina a tatino. Bolo to naučené od profi rodiny, ale myslím, že aj to bolo podnetom na spustenie veľkého silného pocitu.
Rozhovor vznikol pri príležitosti pripravovanej knihy pre adoptované deti. Celý rozhovor s adoptívnou mamou si môžete prečítať tu:
Odporúčame
Začni písať komentár...
