Mne to naši nepovedali, zistila som to sama.

Najskôr to boli len také pocity, že niečo nehrá, keď sa  s niekým rozprávali o tom, že som celá po tatkovi a tie kradmé pohľady a nevyslovené otázky... 

Pani Martina bola ako dieťa adoptovaná. 

S manželom mali plán, že budú mat 2 deti a keď už im deti podrastú, tak si jedno ešte adoptujú. Zároveň si plánovala, že svoje adoptované dieťa bude vychovávať inak ako jej matka, aby predišla hrubým zraneniam, ktoré sa stali na jej detskej dušičke.

foto: Pixabay

Pán Boh, to však zariadil inak. Keď mal náš biologicky syn 8 rokov, manžel ochorel a tak už sme ďalšie deti mať nemohli. Rozhodli sme sa preto pre adopciu. Na dieťatko sme čakali v poradovníku  5 rokov...Sem tam sa nám zdalo, že to už ani nepríde, ale zrazu, celkom nečakane nám zavolali....

Naša dcérka k nám prišla ako 10 dňová. Dnes má 2 roky a 4 mesiace.

Naša Eliška sa ešte nepýta veci okolo adopcie, ale veľmi teraz rieši, že  bábätká  cucajú mliečko  (videla švagrinú kojiť malého) a že ona pije z fľaše. Tak som jej povedala, že ona cucá z fľaše a spomenula som, že je adoptovaná...je to pre ňu zatiaľ len slovo, ale nebude úplne nové, keď bude troška väčšia.

Momentálne dcérke hovoríme, že je naše milované adoptované bábätko (dievčatko). Rozprávku alebo príbeh som zatiaľ nepoužila...(teším sa na knihu)...Zatiaľ je to pre ňu len slovo, ale už nie neznáme a cudzie...Počula som ju ako sa hrá s bábikou a vraví jej, Ty si naše milované, adoptované bábätko.

Ďakujem za možnosť prečítať si Vašu knižočku. Je skvelá. Ja ako málo kreatívny a nie príliš skúsený pisateľ som si už dlhšie lámala hlavu, ako to malej začnem hovoriť, akú rozprávku si vymyslím....

Veľmi sa mi páči, ako píšete o tom, že deti prichádzajú aj z maminkinho srdiečka. Je to krásne a je to naozaj tak...

A presne, som neskonale vďačná jej biologickej mate, pretože urobila určite všetko čo mohla...Išla do nemocnice a zabezpečila jej starostlivosť hneď od narodenia...a nám tým dala veľký zázrak a požehnanie.

Keďže Eliška je ešte maličká, napíšem Vám o tom, ako to bolo u mňa.

Mňa si naši adoptovali, keď som mala necelý rok. Musela som byť v detskom domove, pretože biologická matka z času na čas poslala pohľadnicu a tak prejavila záujem, teda som nemohla byť adoptovaná hneď.

Mne to naši nepovedali, zistila som to sama. 

Najskôr to boli len také pocity, že niečo nehrá, keď sa  s niekým rozprávali o tom, že som celá po tatkovi a tie kradmé pohľady a nevyslovené otázky... Deti sú veľmi všímavé, citlivé a rozumné. Vedela som, že niečo nesedí a domýšľala som si, asi že čo.

Keď som mala 7 rokov, zomrel mi otec a potom to so vzťahom medzi mamou a mnou išlo dolu kopcom. U nás to bol skôr otec a starenka, ktorí ma mali radi, aspoň tak som to vtedy cítila. Mama bola prísna, tvrdá a dokonca ma silno bila.. Neskôr mama vravela, že ma veľmi chceli, ale ja som to tak necítila. Cítila som sa oklamaná a podvedená. Neskôr som našla adopčné papiere a tam bolo napísané, že biologická matka ma nechce, lebo som nemanželská... Do toho prišla puberta, neistota.

Moja adoptívna mama ma isto ľúbila aj ľúbi, len to nevedela dať najavo. 

Ona je taký tvrdý človek...Vychovávala ma starenka. Mama nemá veľmi vzťah k deťom. Tak isto aj teraz vnúčatá, dala by im modré z neba, ale svoj čas, lásku a prítomnosť im dať nevie....

Náš vzťah nie je dobrý ani teraz. Keď som mala 18 rokov, zomrela starenka a vtedy som jej povedala, že...

...

Cely rozhovor si mozete precitat tu: https://www.adoptovanedieta.sk/l/matka-aj-dcera-ako-dieta-z-neba/

Rozhovor vznikol pri príležitosti vydania knižky pre adoptované deti: https://www.codokazemama.sk/crowdfunding/kniha-dieta-z-neba-8-pilierov-sebavedomia-adoptovaneho-dietata