Mať doma adoptované dieťa je pre mňa tá najprirodzenejšia vec

Katka je zdravotná sestra, pracovala v Saudskej Arábii a neskôr sa stala adoptívnou mamičkou malej Dorotky. Kedysi plakala pri negatívnych tehotenských testoch, ale dnes je šťastná, že sa s manželom rozhodli pre adopciu. Verí, že ich dcérka bola zrodená práve pre ich rodinu. Podla Katky je téma ADOPCIE spojená s obrovským strachom a predsudkami, preto sa rozhodla pomáhať aj iným rodičom na ceste za šťastím.

Ste mamou malej Dorky, kedy vo vás dozrelo rozhodnutie adoptovať si dieťa a čo tomu predchádzalo?

Ako každý pár, ktorý sa ľúbi, sme túžili založiť si rodinu. Všetko bolo naplánované, najskôr sme sa vzali, potom čakali, kým splatíme lízing na auto a keď prišiel ten "správny čas" mať dieťa, tak dieťaťu sa k nám zrazu akosi nechcelo. Po pár negatívnych tehotenských testoch, ktoré samozrejme spôsobili plač a slzy, jeden deň prišiel z práce manžel a len tak navrhol, či si neadoptujeme malú černošku. Brali sme to tak, že veď si zažiadame a medzitým sa určite podarí vlastné. A tak sme vlastne celý proces adopcie brali len tak s nadhľadom. Samozrejme, že sme si prešli užívaním vitamínov, detoxom, hľadali sme iné zábavky na rozptýlenie, no nič z toho nefungovalo. Ale mali sme aspoň "zadné vrátka" v podobe adopcie otvorené.

Ako dlho trvalo od podania žiadosti, kým u vás zazvonil kúzelný telefón? Ako ste prežívali obdobie čakania, čo bolo pre vás najťažšie a čo vám naopak dodávalo sily?

Od podania žiadosti sme boli prví v poradovníku po približne 3 rokoch, no keďže sme medzičasom začali prerábať domček a ja som odišla za zárobkom do Saudskej Arábie, kúzelný telefón nám zazvonil až po 5 rokoch. Ten čas sme nejako výraznejšie neprežívali v depresiách ani v ničom podobnom. Mali sme kopec práce s domom a to nám zamestnávalo myseľ dostatočne. Raz za pol roka mi to možno prišlo na um, že mať v sebe malú fazuľku by bolo úžasné, ale potom som si hovorila, že veď ona tá fazuľka už možno v nejakom brušku rastie práve pre nás a smútok ma prešiel.

Aké to bolo, keď ste si ju konečne priniesli domov?

Samozrejme, že to bol krásny pocit. Ono si to ani extra neuvedomujete, že ste rodičia a že ten drobec je už ozaj vašou súčasťou. Že tie 2kilá ničoho vám zrazu všetko prevráti hore nohami (Dorotka bola veľmi maličká, keď sa narodila). Milovali sme ju, starali sa, no stále tam bol strach, že niekto zaklope na dvere a zoberie nám ju. Po pol roku som mávala z toho stavy plaču pri každom jednom uspávaní, keď som si uvedomila, že ona je naša a za nič na svete ju nikomu už nedám. No definitívne rozhodnutie súdu padlo až po roku.

Mnohé adoptívne mamy prežívajú rôzne strachy a pochybnosti o sebe. Napríklad či dokážu byť dobrou mamou, alebo či ich dieťa nebude náhodou ľúbiť bio matku viac ako ich, aj keď ju možno nikdy nestretlo. Ako to máte vy?

Pochybnosti o tom, či ste dobrá matka, má snáď každá jedna z nás. Sú chvíle totálneho vyčerpania, chvíle, keď v ničom nie je systém, pretože "to" dieťa stále plače a vy už neviete, čo s ním (a to som detská ARO sestra a myslela som si, že o deťoch viem takmer všetko). Tie isté pocity mávam aj teraz, keď už je Dorotka veľká 4,5 ročná slečna. Chcem jej byť vzorom, dobrou mamou, no nie vždy som ideálnym príkladom. Ale myslím, že je prirodzené, keď vás dieťa vidí aj vyčerpanú, aj zúfalú, ale aj spokojnú, usmiatu a vyrovnanú.

ADO mamy majú možno ťažšiu úlohu byť dobrou mamou, práve preto, aby neprišlo k tomu, že dieťa bude chcieť spoznať svoju BIO mamu kvôli tomu, že vy ste "zlá". 

Nebojím sa, že by BIO tetu ľúbila viac, pretože aj napriek všetkému, si myslím, že sa jej nič lepšie, ako to, že sa dostala k nám do rodiny, ani nemohlo prihodiť. Je ľúbená, dávame jej pocit výnimočnosti, hovoríme jej, že nás urobila najšťastnejšími, i keď najnevyspatejšími ľuďmi na svete, a to je práve to, čo podľa mňa ADO deti potrebujú cítiť. LÁSKU, ZÁZEMIE a POCIT VÝNIMOČNOSTI.

Téma bio matky je citlivá otázka. Ľúbite vašu dcérku ako vlastnú, ale faktom zostáva, že ju porodila iná žena. Napriek tomu hovoríte, že mať doma adoptované dieťa je pre vás tá najprirodzenejšia vec na svete. Skúste nám objasniť, ako ste sa dopracovali k tomuto pocitu.

Je to môj, vlastne náš názor a pohľad na vec. Ľudia, ktorí zvažujú adopciu, sa nemusia obávať toho, že by dieťa neľúbili. 

Ak teda majú na to svoje srdcia pripravené. Ak cítia, že chcú lásku rozdávať, tak v tom malom dieťati ju môžu všetku vypustiť. Sme obaja zdravotníci a od začiatku sme vedeli, že do umelého oplodnenia ísť nechceme, pretože nám to nepríde prirodzené. Neodsudzujem nikoho, že sa na tú cestu vydá a naozaj ich obdivujem, pretože je to náročná cesta.

Pre nás ale bolo "normálne" ísť cestou adopcie. Nechodili sme po vyšetreniach, doteraz nevieme príčinu, len sme to nechali plynúť a brali sme to tak, že ten hore to tak jednoducho zariadil. A je to tak naozaj dobre. Ak by mal problém iba jeden z nás, možno by prišla v živote situácia, kedy by sme to jeden druhému vyčítali. A takto sme si povedali, že keď dieťa nemá byť nás oboch, tak nebude ani jedného.

Vaša dcérka bude možno v budúcnosti hľadať svoje biologické korene a pokúsi sa kontaktovať svoju biologickú matku. Ako sa na to pripravujete?

...

Cely rozhovor si mozete precitať tu: https://www.adoptovanedieta.sk/l/mat-doma-adoptovane-dieta-je-pre-mna-ta-najprirodzenejsia-vec-na-svete/

Rozhovor vznikol pri príležitosti vydania prvej slovenskej knihy na podporu sebavedomia adoptovanych deti.