Dve čiarky, som tehotná! Ale ako mu to poviem? Bojím sa, že sa bude hnevať.

Mala som už 27 rokov a tak mi prirodzene napadlo, že by sme mohli začať plánovať rodinu. Manžel sa však vyhováral a odkladal túto záležitosť na neskôr. Nechápala som prečo sa príchodu dieťaťa tak strašne bráni. Nenapadlo mi vtedy, že môže mať panický strach kvôli nespracovaným traumám z detstva. Bol nechcené dieťa, putoval po pestúnoch kým ho adoptovali. Dnes, keď som napísala knihu na podporu sebavedomia adoptovaných detí už viem, že také niečo je zásah do osobnosti človeka, ale vtedy som to netušila.

Po roku som ho nejako ukecala a konečne sme sa začali pokúšať o bábo. Dodnes si pamätám ten zmätok v duši, keď som v ruke držala môj tehotenský test. Dve čiarky, som tehotná! Radosť a vzrušenie vyhŕkli z môjho srdca. Ale ako mu to poviem? Bojím sa, že sa bude hnevať. Zvykol totiž často vybuchnúť aj kvôli maličkostiam.

Nechcela som byť pritom, keď sa to dozvie. A tak som zbabelo položila test na nočný stolík, aby si "našiel správu". Nebola som ďaleko od pravdy. Trpiteľsky znášal moje tehotenstvo. 

Mala som pocit, že pod srdcom nosím len moje dieťa, nie naše dieťa. 

Bola to smutná radosť, nie taká, po akej som túžila.

V  treťom mesiaci som zrazu dostala hrozné kŕče. Bála som sa čo sa deje, dúfala som, že je bábätko v poriadku. Ale kŕče neprestávali. Moje obavy sa stupňovali každým dňom. Po týždni som začala veľmi krvácať. Bolo to iné ako normálna menštruácia, boli tam všelijaké hrudky. A potom vyšlo von niečo veľké. S obavou som sa obzrela do záchodovej misy. Bola to placenta! Spustila som strašný plač. Prišla som o bábätko, je preč, zomrelo! Nevedela som sa utíšiť. Vôbec som nepočítala s takou alternatívou. Nikto mi predtým nepovedal, že takto končí 30% tehotenstiev.  Mala som pocit, že som jediná, ktorej sa stalo také nešťastie.

Manželovi som so stiahnutým hrdlom povedala, čo sa stalo. Tak veľmi som potrebovala, aby ma objal a uistil, že to spolu zvládneme. Bol zaskočený. Nevedel, čo povedať a chvíľu tam stál ako obarený. Vynorili sa mu jeho strachy, o ktorých som ja ani netušila. 

Nikdy sme sa totiž nerozprávali o tom aké to preňho bolo, že bol adoptovaný, čo to v ňom spôsobilo. 

Myslím, že ani sám nerozumel tomu, že si nesie traumu z raného detstva. Téma okolo bábätiek ho však vždy veľmi rozladila.

V ten smutný večer sa potreboval vyrovnať so stratou nenarodeného bábätka svojim spôsobom. Nazval to, že si potrebuje urovnať myšlienky a to znamenalo stráviť večer sám pri pive v bare. Prosila som ho: "Neodchádzaj, teraz ťa veľmi potrebujem." Ale on zabuchol dvere a odišiel. Nechápala som, ako to mohol urobiť, akoby vôbec nemal empatiu. Preplakala som celý večer. Cítila som sa veľmi sama a bez podpory. Znásobil sa tak môj pocit smútku a bezmocnosti. Prešli mesiace. Keď som niekedy otvorila tému rodiny, tak sa rozčúlil a ja som sa zase schúlila do klbka nešťastia. Strach že nikdy nebudem mať deti narastal. Pri pohľade na cudzie bábätká som mala raz dva slzy na krajíčku.

Materstvo bola jedna téma, ktorú som riešila ale zároveň som sa snažila aj profesne uplatniť. Konečne sa mi podarilo nájsť dobrú prácu v nadnárodnej spoločnosti. Manžel bol na mňa hrdý a podporoval ma v kariére. Užívali sme si toto pekné obdobie. Netrvalo však dlho.

Naše predstavy o živote a rodine boli natoľko rozdielne, že sme nevedeli nájsť kompromis. Často som si hovorila, že však nechcem od neho nič špeciálne. Chcem iba rodinu, plánovať si spolu budúcnosť a aby sme boli jeden druhému podporou. Prečo je to také zložité? Ani tisíc vysvetlení, o čo mi ide, nepomáhalo. Veľakrát som si pripadala, že hoci sedí vedľa mňa, som tam sama. Akoby bol len pozorovateľom vo vlastnom živote, ale nebol tam prítomný.

Hádky sa stupňovali a jeho výbuchy hnevu, ponižovanie a hlúpe komentáre na moju adresu postupne zabíjali lásku, ktorú som voči nemu cítila. To hrozné slovo "rozvod" sa začalo skloňovať ako jediné riešenie našej situácie. Ale on nechcel o mňa prísť. Napriek všetkému ma mal rád. Navrhol, aby sme chodili do manželskej poradne. Súhlasila som.

Psychologička nám každému určila päť vecí, čo môžeme pre náš vzťah urobiť. Ja som jej na každú položku súhlasne prikyvovala: "Áno, tom som už spravila, áno aj to som vyskúšala, áno aj to všetko už robím." Veci ktoré vymenovala pre manžela sa zdalo že pochopil na úrovni logiky. Ale niečo mu vnútorne bránilo ich spraviť. Akoby ste človeku bez paží povedali, že sa patrí podať ruku pri stretnutí. On to chápe, ale ruky nemá, tak vykonať to nemôže.

Až po rokoch som pochopila, že to čo som ja očakávala, čo bola pre mňa "normálna" emocionálna inteligencia, nemal môj manžel ako, resp. čím urobiť. 

Bohužiaľ však psychologička nešla do hĺbky a nezisťovala dôvody, pre ktoré jej rady nebol schopný aplikovať. Nikdy nepadla reč na tému tráum z detstva, ktoré by mohli brániť zdravému vzťahu.

A tak sme ostali v podstate bez pomoci. Bolo to extrémne stresujúce obdobie. V tej dobe mi zistili výskyt pred-rakovinových buniek. Musela som ísť na operáciu. V záujme zachovania zdravia sme už iné východisko ako rozvod nevedeli nájsť.

Myslela som si, že mne sa to nikdy nemôže stať. Však sme sa brali v kostole a v plnej úprimnosti a naivite si sľúbili večnú lásku. A zrazu sme boli vo výťahu súdnej budovy v deň nášho rozvodu. Stretli sme sa tam náhodou. Nevideli sme sa už šesť mesiacov. Premeriaval si ma očami. Zrazu sa ku mne naklonil a nečakane mi dal pusu na líce. V očiach mal vlhko. Bez slov sme sa na seba dívali. V tom sa otvorili výťahové dvere. Bol čas dokonať, na čo sme tam prišli. Dvoj minútová reč sudcu a odklepnutie kladivkom ukončilo desať rokov spoločného života.

Možno to nemuselo takto dopadnúť, keby boli jeho rodičia sprevádzaní odborníkmi z oblasti traumy a adopcie a on by bol v detstve dostal viac emocionálnej podpory.

Z výskumu Nancy Verrier

Ako vysvetľuje výskumníčka a psychologička Nancy Verrier vo svojej knihe "Prvotné zranenie", 

vytváranie väzieb nezačína narodením, ale je súborom fyziologických a psychologických udalostí, ktoré začínajú už v maternici a pokračujú počas obdobia postnatálneho bondingu. 

Keď je tento prirodzený vývoj prerušený oddelením od biologickej matky, výsledná skúsenosť opustenia a straty sa zapíše do podvedomia. Pre dieťa je to traumatický zážitok.

Spomienky na túto traumu sú uložené v nevedomej časti mozgu ako implicitné spomienky. Implicitné spomienky nie sú v mozgu zakódované ako pamäť, ale ako zmyslové a emocionálne fragmenty - obrazy, zvuky a fyzické vnemy. Aktivácia schopností "prežitia" v náročnej situácii je často spúšťačom týchto implicitných spomienok. Keď sa spustia spomienky na traumu, mozog často reaguje bojom, útekom, zamrznutím alebo prehnaným uspokojovaním druhých.

Adoptovaní dospelí môžu mať preto problémy s intimitou a cítiť so málo sebavedomí. Stratu môžu prežívať úplne iným spôsobom ako ostatní ľudia. Hnev môžu cítiť a prejavovať spôsobmi, ktoré sa zdajú byť prehnané alebo neopodstatnené. Boja sa opustenia. Obávajú sa, že sú vo svojej podstate chybní, a preto sú nahraditeľní. Pomocou špecializovanej terapie sa však dajú tieto problémy prekonať.

Vráťme sa ale k príbehu.

Aký úvod do života malo dieťa, z ktorého neskôr vyrástol môj manžel?

Počali ho nedopatrením stredoškoláci v malom mestečku v USA v dobe, keď byť slobodnou matkou bola veľká hanba. 

...

Cely pribeh si mozete precitat tu: 

https://www.adoptovanedieta.sk/l/z-vlastnej-bolesti-sa-zrodila-pomoc-pre-adoptovane-deti/