Jedného dňa som išla ku kaderníčke, hovorí pani Zuzana. Posťažovala sa, že má adoptovanú dcéru, je už v puberte a že nemajú sa dobre, lebo jej to tajila a dcéra sa to dozvedela nevhodne. Dcéra sa cíti byť podvedená, na rodičov sa hnevá a zároveň je nešťastná, že nevie, kto vlastne je. Aj o tom je adopcia…
Veľmi ma zaujala samotná idea adopcie, nakoľko sme nemohli mať deti. Začala som „krížový“ výsluch, ako to prebieha. Po príchode domov som mala potrebu sa okamžite podeliť s týmto s manželom. Jeho odpoveď na nezodpovedanú otázku, ktorá visela vo vzduchu znela: „Ideme do toho zlato… veď na toto sme čakali“, spomína s úsmevom pani Zuzana.
Podali si žiadosti, absolvovali prípravu a o štyri mesiace im zvonil telefón z úradu. Zdvihla som a pani sa nás milo pýta, čo robíme, lebo má pre nás trojročného chlapčeka. Manžel jej kričí „berieme“. Na druhý deň ráno sme mali stretnutie. V miestnosti sme stáli s pani riaditeľkou, keď vošiel s profi rodičmi a zoznámili nás, že: „Toto je tvoja mamina a tatino, ak budeš chcieť.“ Dali mi ho rovno do náručia, on sa okamžite privinul a ja som začala v tichosti plakať, aby ma nik nevidel a nepočul… Manžel sa ako magnet ovinul okolo nás do spoločného objatia a stáli sme tam a nehýbali sa, aby sme nezničili túto chvíľu…
Ja som z neho nemohla spustiť oči a ovoniavala som ho, och bože, dodnes si pamätám, ako voňal, aký bol maličký a mäkučký. Manžel úplne onemel a užíval si túto chvíľu rovnako detailne. Povedal zrazu: „Treba cikať!“ vzal ma za ruku a viedol ma na wc… spravili sme, čo bolo treba. A ja som vedela, že takto má byť. Oslovoval nás hneď mamina a tatino. Bolo to naučené od profi rodiny, ale myslím, že aj to bolo podnetom na spustenie veľkého silného pocitu, opisuje pani Zuzana.
Dnes má už ich synček Tobiasko štyri roky, užívajú si vzájomnú lásku a majú pred sebou aj nové výzvy. Zuzana mu nechce tajiť, že bol adoptovaný, nerada by bola aby to dopadlo tak ako u jej kaderníčky.
Napriek šťastnému príbehu Zuzany, ostáva pravdou, že pre dieťa, ktoré bolo oddelené od svojej biologickej matky, ide o traumatický zážitok, ktorý sa zapíše do detského podvedomia. Podľa výskumu Nancy Verrier, autorky knihy „Prvotné zranenie“, je podvedomé vnímanie dieťaťa ovplyvnené už aj tým, aké pocity voči nemu pociťovala biologická matka, keď bolo ešte v brušku.
Z výskumu českej expertky v oblasti adopcii Petry Pávkovej vyplýva, že biologické matky, ktoré deti dávajú na adopciu, majú niečo spoločné.
Žiadna z nich nevyrastala v láskyplnom zdravom rodinnom prostredí. Stále dookola sa v ich histórii objavuje domáce násilie v rodine, alkohol a iné závislosti ich rodičov a ďalších príbuzných. Rozpady rodín, psychické ochorenia, pobyty v ústavnej starostlivosti, náhradná rodinná starostlivosť, sťahovanie medzi príbuznými a pod. sú ďalšími podobnými znakmi. Ako deti tieto mamičky zažívali neistotu, ohrozenie, opustenie, samotu a niekedy aj vážne zanedbávanie a týranie. Väčšinou na to všetko zostávali samé a nemali v rodine nikoho, kto by im pomohol. Sú to traumy, ktorých korene idú mnoho generácii dozadu a dokola si ich odovzdávajú na ďalšie generácie.
Adopcia však umožňuje úžasnú vec – generačné zranenie začať uzdravovať a vďaka tomu reťaz traumy prerušovať.
Ak sú rodičia vnímaví, naladení na dieťa a otvorení jeho vnútorným potrebám, zranenie sa lieči. Dieťa zažíva bezpečnú, láskyplnú starostlivosť, ktorá pomáha pretvárať a rozvíjať tie centrá v mozgu, ktoré predchádzajúce traumy ovplyvnili. Aby sme adoptívnym rodičom uľahčili nájsť tie správne slová, ktorými môžu vyjadriť nielen svoju lásku ale aj otvoriť náročné otázky ohľadom adopcie, vznikla prvá slovenská kniha na podporu sebavedomia adoptovaných detí: “Dieťa z neba – 8 pilierov sebavedomia adoptovaného dieťaťa“.
....
Pokračovanie clanku si mozete precitať tu:
@chelsey987 ano, kniha sa uz da objednat a zaroven sa objednavkou podporuje aj financovanei jej vydania. https://www.codokazemama.sk/crowdfunding/kniha-...
Začni písať komentár...
Kniha by mala byť už v predpredaji 🙂