michaelaray
    4. jan 2023    Čítané 634x

    Dve čiarky, som tehotná! Ale ako mu to poviem? Bojím sa, že sa bude hnevať.

    Mala som už 27 rokov a tak mi prirodzene napadlo, že by sme mohli začať plánovať rodinu. Manžel sa však vyhováral a odkladal túto záležitosť na neskôr. Nechápala som prečo sa príchodu dieťaťa tak strašne bráni. Nenapadlo mi vtedy, že môže mať panický strach kvôli nespracovaným traumám z detstva. Bol nechcené dieťa, putoval po pestúnoch kým ho adoptovali. Dnes, keď som napísala knihu na podporu sebavedomia adoptovaných detí už viem, že také niečo je zásah do osobnosti človeka, ale vtedy som to netušila.

    Po roku som ho nejako ukecala a konečne sme sa začali pokúšať o bábo. Dodnes si pamätám ten zmätok v duši, keď som v ruke držala môj tehotenský test. Dve čiarky, som tehotná! Radosť a vzrušenie vyhŕkli z môjho srdca. Ale ako mu to poviem? Bojím sa, že sa bude hnevať. Zvykol totiž často vybuchnúť aj kvôli maličkostiam.

    Nechcela som byť pritom, keď sa to dozvie. A tak som zbabelo položila test na nočný stolík, aby si "našiel správu". Nebola som ďaleko od pravdy. Trpiteľsky znášal moje tehotenstvo. 

    Mala som pocit, že pod srdcom nosím len moje dieťa, nie naše dieťa. 

    Bola to smutná radosť, nie taká, po akej som túžila.

    V  treťom mesiaci som zrazu dostala hrozné kŕče. Bála som sa čo sa deje, dúfala som, že je bábätko v poriadku. Ale kŕče neprestávali. Moje obavy sa stupňovali každým dňom. Po týždni som začala veľmi krvácať. Bolo to iné ako normálna menštruácia, boli tam všelijaké hrudky. A potom vyšlo von niečo veľké. S obavou som sa obzrela do záchodovej misy. Bola to placenta! Spustila som strašný plač. Prišla som o bábätko, je preč, zomrelo! Nevedela som sa utíšiť. Vôbec som nepočítala s takou alternatívou. Nikto mi predtým nepovedal, že takto končí 30% tehotenstiev.  Mala som pocit, že som jediná, ktorej sa stalo také nešťastie.

    Manželovi som so stiahnutým hrdlom povedala, čo sa stalo. Tak veľmi som potrebovala, aby ma objal a uistil, že to spolu zvládneme. Bol zaskočený. Nevedel, čo povedať a chvíľu tam stál ako obarený. Vynorili sa mu jeho strachy, o ktorých som ja ani netušila. 

    Nikdy sme sa totiž nerozprávali o tom aké to preňho bolo, že bol adoptovaný, čo to v ňom spôsobilo. 

    Myslím, že ani sám nerozumel tomu, že si nesie traumu z raného detstva. Téma okolo bábätiek ho však vždy veľmi rozladila.

    V ten smutný večer sa potreboval vyrovnať so stratou nenarodeného bábätka svojim spôsobom. Nazval to, že si potrebuje urovnať myšlienky a to znamenalo stráviť večer sám pri pive v bare. Prosila som ho: "Neodchádzaj, teraz ťa veľmi potrebujem." Ale on zabuchol dvere a odišiel. Nechápala som, ako to mohol urobiť, akoby vôbec nemal empatiu. Preplakala som celý večer. Cítila som sa veľmi sama a bez podpory. Znásobil sa tak môj pocit smútku a bezmocnosti. Prešli mesiace. Keď som niekedy otvorila tému rodiny, tak sa rozčúlil a ja som sa zase schúlila do klbka nešťastia. Strach že nikdy nebudem mať deti narastal. Pri pohľade na cudzie bábätká som mala raz dva slzy na krajíčku.

    Materstvo bola jedna téma, ktorú som riešila ale zároveň som sa snažila aj profesne uplatniť. Konečne sa mi podarilo nájsť dobrú prácu v nadnárodnej spoločnosti. Manžel bol na mňa hrdý a podporoval ma v kariére. Užívali sme si toto pekné obdobie. Netrvalo však dlho.

    Naše predstavy o živote a rodine boli natoľko rozdielne, že sme nevedeli nájsť kompromis. Často som si hovorila, že však nechcem od neho nič špeciálne. Chcem iba rodinu, plánovať si spolu budúcnosť a aby sme boli jeden druhému podporou. Prečo je to také zložité? Ani tisíc vysvetlení, o čo mi ide, nepomáhalo. Veľakrát som si pripadala, že hoci sedí vedľa mňa, som tam sama. Akoby bol len pozorovateľom vo vlastnom živote, ale nebol tam prítomný.

    Hádky sa stupňovali a jeho výbuchy hnevu, ponižovanie a hlúpe komentáre na moju adresu postupne zabíjali lásku, ktorú som voči nemu cítila. To hrozné slovo "rozvod" sa začalo skloňovať ako jediné riešenie našej situácie. Ale on nechcel o mňa prísť. Napriek všetkému ma mal rád. Navrhol, aby sme chodili do manželskej poradne. Súhlasila som.

    Psychologička nám každému určila päť vecí, čo môžeme pre náš vzťah urobiť. Ja som jej na každú položku súhlasne prikyvovala: "Áno, tom som už spravila, áno aj to som vyskúšala, áno aj to všetko už robím." Veci ktoré vymenovala pre manžela sa zdalo že pochopil na úrovni logiky. Ale niečo mu vnútorne bránilo ich spraviť. Akoby ste človeku bez paží povedali, že sa patrí podať ruku pri stretnutí. On to chápe, ale ruky nemá, tak vykonať to nemôže.

    Až po rokoch som pochopila, že to čo som ja očakávala, čo bola pre mňa "normálna" emocionálna inteligencia, nemal môj manžel ako, resp. čím urobiť. 

    Bohužiaľ však psychologička nešla do hĺbky a nezisťovala dôvody, pre ktoré jej rady nebol schopný aplikovať. Nikdy nepadla reč na tému tráum z detstva, ktoré by mohli brániť zdravému vzťahu.

    A tak sme ostali v podstate bez pomoci. Bolo to extrémne stresujúce obdobie. V tej dobe mi zistili výskyt pred-rakovinových buniek. Musela som ísť na operáciu. V záujme zachovania zdravia sme už iné východisko ako rozvod nevedeli nájsť.

    Myslela som si, že mne sa to nikdy nemôže stať. Však sme sa brali v kostole a v plnej úprimnosti a naivite si sľúbili večnú lásku. A zrazu sme boli vo výťahu súdnej budovy v deň nášho rozvodu. Stretli sme sa tam náhodou. Nevideli sme sa už šesť mesiacov. Premeriaval si ma očami. Zrazu sa ku mne naklonil a nečakane mi dal pusu na líce. V očiach mal vlhko. Bez slov sme sa na seba dívali. V tom sa otvorili výťahové dvere. Bol čas dokonať, na čo sme tam prišli. Dvoj minútová reč sudcu a odklepnutie kladivkom ukončilo desať rokov spoločného života.

    Možno to nemuselo takto dopadnúť, keby boli jeho rodičia sprevádzaní odborníkmi z oblasti traumy a adopcie a on by bol v detstve dostal viac emocionálnej podpory.

    Z výskumu Nancy Verrier

    Ako vysvetľuje výskumníčka a psychologička Nancy Verrier vo svojej knihe "Prvotné zranenie", 

    vytváranie väzieb nezačína narodením, ale je súborom fyziologických a psychologických udalostí, ktoré začínajú už v maternici a pokračujú počas obdobia postnatálneho bondingu. 

    Keď je tento prirodzený vývoj prerušený oddelením od biologickej matky, výsledná skúsenosť opustenia a straty sa zapíše do podvedomia. Pre dieťa je to traumatický zážitok.

    Spomienky na túto traumu sú uložené v nevedomej časti mozgu ako implicitné spomienky. Implicitné spomienky nie sú v mozgu zakódované ako pamäť, ale ako zmyslové a emocionálne fragmenty - obrazy, zvuky a fyzické vnemy. Aktivácia schopností "prežitia" v náročnej situácii je často spúšťačom týchto implicitných spomienok. Keď sa spustia spomienky na traumu, mozog často reaguje bojom, útekom, zamrznutím alebo prehnaným uspokojovaním druhých.

    Adoptovaní dospelí môžu mať preto problémy s intimitou a cítiť so málo sebavedomí. Stratu môžu prežívať úplne iným spôsobom ako ostatní ľudia. Hnev môžu cítiť a prejavovať spôsobmi, ktoré sa zdajú byť prehnané alebo neopodstatnené. Boja sa opustenia. Obávajú sa, že sú vo svojej podstate chybní, a preto sú nahraditeľní. Pomocou špecializovanej terapie sa však dajú tieto problémy prekonať.

    Vráťme sa ale k príbehu.

    Aký úvod do života malo dieťa, z ktorého neskôr vyrástol môj manžel?

    Počali ho nedopatrením stredoškoláci v malom mestečku v USA v dobe, keď byť slobodnou matkou bola veľká hanba. 

    ...

    Cely pribeh si mozete precitat tu: 

    https://www.adoptovanedieta.sk/l/z-vlastnej-bolesti-sa-zrodila-pomoc-pre-adoptovane-deti/

    michaelaray
    6. dec 2022    Čítané 211x

    Som adoptovaná a toto som ako dieťa veľmi potrebovala počuť

    Po prvej strane ma zmohol záchvat plaču. Myslela som si, že je to bežná rozprávková kniha, ale keď som do nej nazrela, stalo sa niečo, s čím so vôbec nepočítala. Prešli týždne, kým som ju bola schopná prečítať.
    V tom období sme sa nachádzali v mojej hĺbkovej terapii vo fáze 0-3 roky života. Vyrastala som v detskom domove do 3 rokov, následne ma adoptovali...

    Teraz, keď už viac týždňov som schopná prečítať knihu do konca, aj čítať dcére a vnímam, že knižku zbožňuje, dokážem o nej napísať.

    Ale prečo je táto kniha taká veľká vec?

    Lebo popisuje presne to a takým spôsobom, v čo verím a snažím sa dennodenne dať svojej dcére. A z čoho sa mi nedostalo v mojom detstve ani štipka.

    Autorka začína príbeh s čistým, láskyplným očakávaním dieťaťa, pokračuje zážitkom pôrodu, príchodom domov, ochrannou sieťou rodiny a objavujú sa aj prvé konflikty. Cez okuliare malého Zajka, hlavného hrdinu, sa vyslovia aj vnútorné boje malého dieťaťa a stanú sa hlasnými, aby dávali príležitosť rodičom sa zamyslieť nad takými vecami, nad ktorými by sami od seba ani neuvažovali.

    Forma je zaostrená na emócie, dopĺňa vo vzdelávaní to, čo momentálne chýba, dostane sa až k duši. Mimoriadne, pre mňa doteraz nikdy nezažitým spôsobom rozpráva o očakávaní, láske, prijatí a bezpečí. Silou rozprávky. O emóciách, ktoré by každý rodič mal byť schopný odovzdať svojim deťom. 

    DIEŤA BY MALO MAŤ PRÁVO, ABY NAŇHO MYSLELI A VENOVALI SA MU TAKÝMTO SPôSOBOM, vyrastalo s takými odkazmi.

    Že ho očakávali, že bolo splodené v láske, a v láske sa aj narodilo a vyrastá. Toto by sme potrebovali v detstve aj my.

    Jednoznačne je to (aj) terapeutický balík. Autorka zostavila knihu čarovne, lebo oveľa viac je určená rodičom, ako deťom, zároveň otvára vynikajúci priestor na osvetlenie jemných zákutí duše a prepojenie s našimi ratolesťami.

    Jednotlivé kapitoly sa uzatvárajú námetmi pre rodičov, čo je podľa mňa tiež geniálne a predstavuje niečo, čo nám inak chýba. Pomáha k tomu, aby sme v deťoch dokázali zasadiť zážitok spolupatričnosti, tým, že im rozprávame o tom, ako veľmi sme ich čakali, kto ich čakal, alebo o tom, aký to bol pocit, keď sme ich držali prvýkrát v náručí. Návod, ako dieťa ubezpečiť o našej bezpodmienečnej láske k nim, ako môžeme vytvoriť bublinku bezpečia. 

    Tieto vety a prežívania by POTREBOVALO KAŽDÉ DIEŤA AJ KAŽDÝ RODIČ.

                                                                                                                                                    Vrátim sa k môjmu plačlivému príbehu. Po prvej strane som nebola schopná pokračovať. Našu dcéru sme čakali a vychovávame v takom zázraku, avšak obrovským kontrastom bolo, ako príbeh oslovil moje vnútorné dieťa, strhol vo mne obrovské bolesti. Konkrétne som revala ležiaca na podlahe. Nezveličujem. Cítila som obrovskú bolesť, že mňa neočakávali, netešili sa na mňa, opustili ma, nedostalo sa mi lásky.

    Knižku som zobrala svojmu terapeutovi, aby pomohol, lebo tá kniha ma skutočne zaujíma, ale nedokážem pokračovať v čítaní. Začal čítať nahlas...plakala som, ale už nie na podlahe... A čítal ďalej. 

    .....

    Cely príbeh si mozete precitať tu: 

    https://www.adoptovanedieta.sk/l/som-adoptovana-a-toto-som-ako-dieta-velmi-potrebovala-pocut/

    michaelaray
    4. okt 2022    Čítané 1640x

    Mne to naši nepovedali, zistila som to sama.

    Najskôr to boli len také pocity, že niečo nehrá, keď sa  s niekým rozprávali o tom, že som celá po tatkovi a tie kradmé pohľady a nevyslovené otázky... 

    Pani Martina bola ako dieťa adoptovaná. 

    S manželom mali plán, že budú mat 2 deti a keď už im deti podrastú, tak si jedno ešte adoptujú. Zároveň si plánovala, že svoje adoptované dieťa bude vychovávať inak ako jej matka, aby predišla hrubým zraneniam, ktoré sa stali na jej detskej dušičke.

    foto: Pixabay

    Pán Boh, to však zariadil inak. Keď mal náš biologicky syn 8 rokov, manžel ochorel a tak už sme ďalšie deti mať nemohli. Rozhodli sme sa preto pre adopciu. Na dieťatko sme čakali v poradovníku  5 rokov...Sem tam sa nám zdalo, že to už ani nepríde, ale zrazu, celkom nečakane nám zavolali....

    Naša dcérka k nám prišla ako 10 dňová. Dnes má 2 roky a 4 mesiace.

    Naša Eliška sa ešte nepýta veci okolo adopcie, ale veľmi teraz rieši, že  bábätká  cucajú mliečko  (videla švagrinú kojiť malého) a že ona pije z fľaše. Tak som jej povedala, že ona cucá z fľaše a spomenula som, že je adoptovaná...je to pre ňu zatiaľ len slovo, ale nebude úplne nové, keď bude troška väčšia.

    Momentálne dcérke hovoríme, že je naše milované adoptované bábätko (dievčatko). Rozprávku alebo príbeh som zatiaľ nepoužila...(teším sa na knihu)...Zatiaľ je to pre ňu len slovo, ale už nie neznáme a cudzie...Počula som ju ako sa hrá s bábikou a vraví jej, Ty si naše milované, adoptované bábätko.

    Ďakujem za možnosť prečítať si Vašu knižočku. Je skvelá. Ja ako málo kreatívny a nie príliš skúsený pisateľ som si už dlhšie lámala hlavu, ako to malej začnem hovoriť, akú rozprávku si vymyslím....

    Veľmi sa mi páči, ako píšete o tom, že deti prichádzajú aj z maminkinho srdiečka. Je to krásne a je to naozaj tak...

    A presne, som neskonale vďačná jej biologickej mate, pretože urobila určite všetko čo mohla...Išla do nemocnice a zabezpečila jej starostlivosť hneď od narodenia...a nám tým dala veľký zázrak a požehnanie.

    Keďže Eliška je ešte maličká, napíšem Vám o tom, ako to bolo u mňa.

    Mňa si naši adoptovali, keď som mala necelý rok. Musela som byť v detskom domove, pretože biologická matka z času na čas poslala pohľadnicu a tak prejavila záujem, teda som nemohla byť adoptovaná hneď.

    Mne to naši nepovedali, zistila som to sama. 

    Najskôr to boli len také pocity, že niečo nehrá, keď sa  s niekým rozprávali o tom, že som celá po tatkovi a tie kradmé pohľady a nevyslovené otázky... Deti sú veľmi všímavé, citlivé a rozumné. Vedela som, že niečo nesedí a domýšľala som si, asi že čo.

    Keď som mala 7 rokov, zomrel mi otec a potom to so vzťahom medzi mamou a mnou išlo dolu kopcom. U nás to bol skôr otec a starenka, ktorí ma mali radi, aspoň tak som to vtedy cítila. Mama bola prísna, tvrdá a dokonca ma silno bila.. Neskôr mama vravela, že ma veľmi chceli, ale ja som to tak necítila. Cítila som sa oklamaná a podvedená. Neskôr som našla adopčné papiere a tam bolo napísané, že biologická matka ma nechce, lebo som nemanželská... Do toho prišla puberta, neistota.

    Moja adoptívna mama ma isto ľúbila aj ľúbi, len to nevedela dať najavo. 

    Ona je taký tvrdý človek...Vychovávala ma starenka. Mama nemá veľmi vzťah k deťom. Tak isto aj teraz vnúčatá, dala by im modré z neba, ale svoj čas, lásku a prítomnosť im dať nevie....

    Náš vzťah nie je dobrý ani teraz. Keď som mala 18 rokov, zomrela starenka a vtedy som jej povedala, že...

    ...

    Cely rozhovor si mozete precitat tu: https://www.adoptovanedieta.sk/l/matka-aj-dcera-ako-dieta-z-neba/

    Rozhovor vznikol pri príležitosti vydania knižky pre adoptované deti: https://www.codokazemama.sk/crowdfunding/kniha-dieta-z-neba-8-pilierov-sebavedomia-adoptovaneho-dietata

    michaelaray
    27. sep 2022    Čítané 990x

    Ušetrili si roky čakania na adopciu tým, že spravili túto jednu vec

    Bežne sa na dieťa v adopcii čaká aj celé roky. Pani Alena s manželom však objavili spôsob, ako čakanie skrátiť na minimum a tak mali vytúžené dieťa do pár dní doma. Ako sa to presne dá zrealizovať, vysvetľuje pani Alena vo svojom príbehu.

    Kedy ste sa rozhodli adoptovať si dieťa a čo tomu predchádzalo? 

    Manžel to spomenul ešte na vysokej, že na svete je detí dosť a on by s tým problém nemal.  

    Reálne sme to začali riešiť až po rokoch, keď sa nedarilo vlastné. Do poradovníka sme sa dali zapísať relatívne mladí, aby sme nestrácali čas, a umelé oplodnenie sme už riešili len "aby sme mali pocit, že sme vyčerpali všetky možnosti mať vlastné".

    Aké boli vaše požiadavky na budúce dieťa? 

    Jedno dieťa do 2r. alebo súrodenci, kde staršie je max do 4r. Zdravotný stav umožňujúci plnohodnotné zaradenie do školského a pracovného procesu. (V zmysle neprekážajúca telesná vada, okuliare, bežné zvládnuteľné choroby, žiadne HIV a podobné záležitosti, ktoré by mohli ohroziť našu existujúcu rodinu.  Cieľom bolo zvýšiť dieťaťu životný štandard. A nie zruinovať ten náš.) Pôvod možno polorómsky. Perspektíva osvojenia.

    Ako vám napadlo skrátiť si čakanie na adopciu cez možnosť stať sa najprv pestúnom?  

    Ani neviem, tuším to spomenula jedna lektorka na príprave, že aj to je možnosť. Asi by nám to nenapadlo samým.

    Ako dlho ste museli čakať na kúzelný telefón? 

    Nečakali sme. Ako pestúni sme okamžite po skončení prípravy požiadali Úsmev o nahliadnutie do spisov detí, ktoré vyhovujú našim kritériám. Na druhý deň sme ich mali pripravené. Išli sme si ich pozrieť, ale žiadne vhodné sme nenašli. (Buď tam boli predčasniatka s ťažkými prognózami, a manžel ako lekár vedel, čo ešte vieme zvládnuť a čo nie, alebo tam boli deti so slabou perspektívou dožitia sa školy, ťažké diagnózy, HIV pozitívne matky, fetálny alkoholový syndróm...). A potom nám pani dala ešte jeden spis, že jej práve nejaký pár odmietol chlapčeka, že nechcú Rómske...ale že on Rómsky nie je, len mal blbú čierno bielu fotku, na ktorej naozaj vyzeral tmavý. Tak sme ho hneď  šli pozrieť. A to bol náš Miško. V realite polročný nádherný zdravý modrooký blonďáčik.

    Popíšte nám ako ste sa cítili a ako prebiehalo prvé stretnutie s dieťaťom?  

    Prišli sme k profimame a malý spal. Tak ho šla zobudiť. My zdesenie...že nech bábätko nebudí...A vtom došla s malým tučným vyškereným lečom, ktorý sa okamžite vypýtal za nami. A bolo...tak sme sa s ním hrali, kŕmili...ja som mala so sebou nosič na vyskúšanie, tak sme si aj vyskúšali...tam mi zaspal...A ja som vedela, že toho už z ruky nepustím. Môj manžel to opísal "cítil som sa ako keby to bolo moje dieťa v cudzom dome", že proste ten pocit, že sme tam na návšteve (aj malý).

    Kedy ste začali cítiť lásku k tomuto dieťaťu? Ako ste si k sebe hľadali cestu?  

    Neviem. Toto naozaj neviem. U nás to bolo proste bum. Zo dňa na deň. Tri rýchle povinné návštevy, žiadosť o hosťovsky, neodkladko, právnik...A o pár dní bol doma.

    Nemali ste strach, že o pestúnske dieťa sa začnete starať a nakoniec pôjde k iným adoptívnym rodičom, ktorí boli už dlhšie na čakacej listine?  

    Nie. V našom prípade to nebolo možné. Jeho spis na vyslovenie osvojiteľnosti bol totiž niekoľko mesiacov stratený na súde a biomatka podpísala súhlas s adopciou. Zapojili sme do toho známu právnickú kanceláriu a relatívne rýchlo sme to vyriešili. Aj keď zo začiatku to boli nervy, kým sa spis našiel. Pohadzovali si ho totiž Bratislava II a Bratislava III podľa miestnej príslušnosti matky, detského domova, kam dieťa patrilo a neviem čoho ešte. Plus leto, prázdniny...úrady v letnom režime...celé zle. Manžel, ktorý šiel na PN, aby mal kto byt s dieťaťom, kým dostaneme materskú, chodil takmer každý boží deň na nejaký úrad. To bolo strašne ťažké, s malým dieťaťom, ktoré mu    v aute vždy zaspalo a potom ho musel prekladať, budiť alebo čakať, kým sa vyspí.

    V tomto období neistoty, či dieťa u vás zostane - ako to bolo s vašimi pocitmi voči dieťaťu? Mám na mysli to, že asi je ťažké nechať prejaviť naplno svoje city, keď človek vie, že môže o dieťa prísť a čím viac by ho ľúbil, tým väčšia strata by to bola. Čo vám naopak pomáhalo sa s tým vyrovnať?

    Nemali sme túto neistotu. Neexistovala žiadna legálna možnosť, aby nám ho zobrali, keďže jeho osvojiteľnosť nebola ešte vybavená. Súdne konanie o osvojiteľnosti prebiehalo zároveň s našou žiadosťou o osvojenie 15 minút po sebe. Keďže sa to konalo po 9 mesiacoch, čo bol malý u nás na neodkladku (po vydaní neodkladného opatrenia súdu, pozn. vydavateľstva), sudkyňa v Pezinku to veľmi rozumne spojila a rovno nám ho prisúdila.

    Ako dlho trvalo kým sa zmenil váš status z pestúnov na adoptívnych rodičov? 

    ...

    Cely rozhovor si môžete precitať tu: 

    https://www.adoptovanedieta.sk/l/usetrili-si-roky-cakania-na-adopciu-tym-ze-spravili-tuto-jednu-vec/

    Rozhovor vznikol pri príležitosti vydania prvej slovenskej knihy na podporu sebavedomia adoptovanych deti. Prave prebieha zbierka na vydanie tejto knihy. 

    michaelaray
    26. sep 2022    Čítané 723x

    Mať doma adoptované dieťa je pre mňa tá najprirodzenejšia vec

    Katka je zdravotná sestra, pracovala v Saudskej Arábii a neskôr sa stala adoptívnou mamičkou malej Dorotky. Kedysi plakala pri negatívnych tehotenských testoch, ale dnes je šťastná, že sa s manželom rozhodli pre adopciu. Verí, že ich dcérka bola zrodená práve pre ich rodinu. Podla Katky je téma ADOPCIE spojená s obrovským strachom a predsudkami, preto sa rozhodla pomáhať aj iným rodičom na ceste za šťastím.

    Ste mamou malej Dorky, kedy vo vás dozrelo rozhodnutie adoptovať si dieťa a čo tomu predchádzalo?

    Ako každý pár, ktorý sa ľúbi, sme túžili založiť si rodinu. Všetko bolo naplánované, najskôr sme sa vzali, potom čakali, kým splatíme lízing na auto a keď prišiel ten "správny čas" mať dieťa, tak dieťaťu sa k nám zrazu akosi nechcelo. Po pár negatívnych tehotenských testoch, ktoré samozrejme spôsobili plač a slzy, jeden deň prišiel z práce manžel a len tak navrhol, či si neadoptujeme malú černošku. Brali sme to tak, že veď si zažiadame a medzitým sa určite podarí vlastné. A tak sme vlastne celý proces adopcie brali len tak s nadhľadom. Samozrejme, že sme si prešli užívaním vitamínov, detoxom, hľadali sme iné zábavky na rozptýlenie, no nič z toho nefungovalo. Ale mali sme aspoň "zadné vrátka" v podobe adopcie otvorené.

    Ako dlho trvalo od podania žiadosti, kým u vás zazvonil kúzelný telefón? Ako ste prežívali obdobie čakania, čo bolo pre vás najťažšie a čo vám naopak dodávalo sily?

    Od podania žiadosti sme boli prví v poradovníku po približne 3 rokoch, no keďže sme medzičasom začali prerábať domček a ja som odišla za zárobkom do Saudskej Arábie, kúzelný telefón nám zazvonil až po 5 rokoch. Ten čas sme nejako výraznejšie neprežívali v depresiách ani v ničom podobnom. Mali sme kopec práce s domom a to nám zamestnávalo myseľ dostatočne. Raz za pol roka mi to možno prišlo na um, že mať v sebe malú fazuľku by bolo úžasné, ale potom som si hovorila, že veď ona tá fazuľka už možno v nejakom brušku rastie práve pre nás a smútok ma prešiel.

    Aké to bolo, keď ste si ju konečne priniesli domov?

    Samozrejme, že to bol krásny pocit. Ono si to ani extra neuvedomujete, že ste rodičia a že ten drobec je už ozaj vašou súčasťou. Že tie 2kilá ničoho vám zrazu všetko prevráti hore nohami (Dorotka bola veľmi maličká, keď sa narodila). Milovali sme ju, starali sa, no stále tam bol strach, že niekto zaklope na dvere a zoberie nám ju. Po pol roku som mávala z toho stavy plaču pri každom jednom uspávaní, keď som si uvedomila, že ona je naša a za nič na svete ju nikomu už nedám. No definitívne rozhodnutie súdu padlo až po roku.

    Mnohé adoptívne mamy prežívajú rôzne strachy a pochybnosti o sebe. Napríklad či dokážu byť dobrou mamou, alebo či ich dieťa nebude náhodou ľúbiť bio matku viac ako ich, aj keď ju možno nikdy nestretlo. Ako to máte vy?

    Pochybnosti o tom, či ste dobrá matka, má snáď každá jedna z nás. Sú chvíle totálneho vyčerpania, chvíle, keď v ničom nie je systém, pretože "to" dieťa stále plače a vy už neviete, čo s ním (a to som detská ARO sestra a myslela som si, že o deťoch viem takmer všetko). Tie isté pocity mávam aj teraz, keď už je Dorotka veľká 4,5 ročná slečna. Chcem jej byť vzorom, dobrou mamou, no nie vždy som ideálnym príkladom. Ale myslím, že je prirodzené, keď vás dieťa vidí aj vyčerpanú, aj zúfalú, ale aj spokojnú, usmiatu a vyrovnanú.

    ADO mamy majú možno ťažšiu úlohu byť dobrou mamou, práve preto, aby neprišlo k tomu, že dieťa bude chcieť spoznať svoju BIO mamu kvôli tomu, že vy ste "zlá". 

    Nebojím sa, že by BIO tetu ľúbila viac, pretože aj napriek všetkému, si myslím, že sa jej nič lepšie, ako to, že sa dostala k nám do rodiny, ani nemohlo prihodiť. Je ľúbená, dávame jej pocit výnimočnosti, hovoríme jej, že nás urobila najšťastnejšími, i keď najnevyspatejšími ľuďmi na svete, a to je práve to, čo podľa mňa ADO deti potrebujú cítiť. LÁSKU, ZÁZEMIE a POCIT VÝNIMOČNOSTI.

    Téma bio matky je citlivá otázka. Ľúbite vašu dcérku ako vlastnú, ale faktom zostáva, že ju porodila iná žena. Napriek tomu hovoríte, že mať doma adoptované dieťa je pre vás tá najprirodzenejšia vec na svete. Skúste nám objasniť, ako ste sa dopracovali k tomuto pocitu.

    Je to môj, vlastne náš názor a pohľad na vec. Ľudia, ktorí zvažujú adopciu, sa nemusia obávať toho, že by dieťa neľúbili. 

    Ak teda majú na to svoje srdcia pripravené. Ak cítia, že chcú lásku rozdávať, tak v tom malom dieťati ju môžu všetku vypustiť. Sme obaja zdravotníci a od začiatku sme vedeli, že do umelého oplodnenia ísť nechceme, pretože nám to nepríde prirodzené. Neodsudzujem nikoho, že sa na tú cestu vydá a naozaj ich obdivujem, pretože je to náročná cesta.

    Pre nás ale bolo "normálne" ísť cestou adopcie. Nechodili sme po vyšetreniach, doteraz nevieme príčinu, len sme to nechali plynúť a brali sme to tak, že ten hore to tak jednoducho zariadil. A je to tak naozaj dobre. Ak by mal problém iba jeden z nás, možno by prišla v živote situácia, kedy by sme to jeden druhému vyčítali. A takto sme si povedali, že keď dieťa nemá byť nás oboch, tak nebude ani jedného.

    Vaša dcérka bude možno v budúcnosti hľadať svoje biologické korene a pokúsi sa kontaktovať svoju biologickú matku. Ako sa na to pripravujete?

    ...

    Cely rozhovor si mozete precitať tu: https://www.adoptovanedieta.sk/l/mat-doma-adoptovane-dieta-je-pre-mna-ta-najprirodzenejsia-vec-na-svete/

    Rozhovor vznikol pri príležitosti vydania prvej slovenskej knihy na podporu sebavedomia adoptovanych deti.

    michaelaray
    23. sep 2022    Čítané 98x

    Pani Ružena sa stretla aj s názorom, že adopcia po 40tke je „zločin“…

    ADOPCIA PO 40-KE? ÁNO ČI NIE?

    Podľa niektorých sa deti ženám po 40-ke už nerodia, a preto by ani nemali mať nárok na adopciu. Ako to vnímate vy? O svoj príbeh sa podelila pani Ružena. 

    Adoptovať dieťa po štyridsiatke? 

    Pani Ruženka s manželom túžili po dieťatku. Čakali šesť rokov na to, kedy im zazvoní kúzelný telefón. Ale stále nič. Ich nádej postupne slabla, vek im narastal a začali pochybovať.

    S manželom sa rozhodli, že na dieťa je už asi príliš neskoro. Keď pani Ruženka zavolala úradníčke s tým, že žiadosť rušia, ostala v šoku z toho, čo jej úradníčka povedala…

    Ich príbeh začal pred šiestimi rokmi, keď sa pani Ruženka dozvedela, že prirodzenou cestou dieťa nebude mať.

    Pani Ružena odmietala podstupovať lekárske zásahy a umele oplodnenia, a tak im s manželom prišlo viac prirodzené požiadať o adopciu. Samozrejme, mali aj pochybnosti, obzvlášť ohľadom toho, či budú vedieť cudzie dieťa ľúbiť. Podali si žiadosť na úrad. Všetko však držali v tajnosti, nikto o ich zámere nevedel, ani ich širšia rodina.

    Kritéria mali nastavené podľa vlastnej predstavy, hoci niekto tomu hovorí aj VIP kritéria.

    Chceli dieťa do jedného roku, majoritného etnika, zdravé alebo s liečiteľnými chorobami a právne voľné. Na každú požiadavku mali svoj dôvod.

    Chceli malé dieťa preto, lebo očakávali, že dieťa si ľahšie na nich zvykne a prechod nebude taký náročný. Chceli zdravé dieťa, pretože pani pracuje ako špeciálna pedagogička. Pracovala v rôznych ústavoch s postihnutými deťmi a nechcela sa aj doma starať o postihnuté dieťa. Majoritné etnikum chceli preto, že bývajú na dedine a podľa jej slov majú negatívnu skúsenosť s Rómami. No a na záver, právne voľné chceli preto, že sa nechceli stretnúť na súde s biologickou matkou, ani nechceli, aby mala o nich nejaké osobné údaje.

    Čakali však dlho a roky im pribúdali.

    Medzitým mala pani Ruženka cez štyridsiatku a jej manželovi sa už blížilo na päťdesiatku. Začali sa na dieťa cítiť príliš starí. Mrzelo ich síce, že dieťa nikdy nebudú mať, ale našli v tom aj veľa pozitív. Postupne sa vnútorne presvedčili, že na život s dieťaťom je už pre nich neskoro. Keď však pani Ruženka zavolala úradníčke, že žiadosť rušia, skoro odpadla, pretože jej úradníčka oznámila, že sa práve dostali na rad a môžu si adoptovať bábätko.

    Na fotke videli malé bábo a hneď si dohodli aj stretnutie s pestúnskou rodinou. Ruženke podali do náručia polročné dievčatko, ktoré aktívne reagovalo a obzeralo si Ruženkinu bižutériu. Stretnutie trvalo dve hodiny. Bolo to však iné, ako by ste očakávali. Chýbalo to nadšenie, že konečne sme sa dočkali. Ruženku, naopak, prepadával strach a pochybnosti. Stále hľadala nejaké negatívum, aby mohla povedať nie. Ale žiadne nenašla. 

    Bála sa, aby nespravila zlé rozhodnutie. Predsa len, po toľkých rokoch si nebola istá, či je správne do toho ísť. Či je to najlepšie riešenie pre nich aj pre dieťa. Trvalo jej 14 dní, kým sa vnútorne preladila, a nakoniec sa predsa len rozhodli pre adopciu.

    Aj láska k dieťatku prichádzala postupne.

    Najprv si museli na seba zvyknúť. Neskôr prebehol posledný súd, teda deň, po ktorom je dievčatko už právoplatne ich dcérou a nikto im ju nemôže zobrať. Až vtedy pani Ruženka pocítila plné priehrštie lásky, lebo strach zo straty jej už nebránil naplno prejaviť svoje city. Dnes má ich dcérka už rok a pol, rodičia ju ľúbia a nevedia si bez nej predstaviť svoj život.

    Pani Ruženka sa v okolí stretla aj s osočovaním, že ich kritériá pre adopciu dieťaťa boli netolerantné a že je to ich chyba, že museli tak dlho čakať, že sa skoro ani nedočkali. Ona si však stojí za svojím, že tieto kritériá boli z ich strany úprimné a nemôžu sa hrať na niečo, čo nie sú. Chce dať svojmu dieťaťu pocit, že je plne prijaté a akceptované také, aké je. No a tie kritériá jej k tomu pomáhajú. Spätne je spokojná s tým, že kritériá mali také, aké mali, aj keď čakanie trvalo dlho, lebo dnes cíti, že ich dcérka je naozaj ich.

    Stretla sa aj s názorom, že adopcia po 40tke je „zločin“…

    Zločin voči adoptovanému bábätku, lebo...

    ...

    Cely rozhovor si mozete precitat na

    https://www.40plus.sk/adoptovat-dieta-po-styridsiatke-pani-ruzena-sa-stretla-aj-s-nazorom-ze-adopcia-po-40tke-je-zlocin/

    michaelaray
    22. sep 2022    Čítané 124x

    Adopcia môže pomôcť uzdraviť medzigeneračné traumy

    Jedného dňa som išla ku kaderníčke, hovorí pani Zuzana. Posťažovala sa, že má adoptovanú dcéru, je už v puberte a že nemajú sa dobre, lebo jej to tajila a dcéra sa to dozvedela nevhodne. Dcéra sa cíti byť podvedená, na rodičov sa hnevá a zároveň je nešťastná, že nevie, kto vlastne je. Aj o tom je adopcia…

    Veľmi ma zaujala samotná idea adopcie, nakoľko sme nemohli mať deti. Začala som „krížový“ výsluch, ako to prebieha. Po príchode domov som mala potrebu sa okamžite podeliť s týmto s manželom. Jeho odpoveď na nezodpovedanú otázku, ktorá visela vo vzduchu znela: „Ideme do toho zlato… veď na toto sme čakali“, spomína s úsmevom pani Zuzana. 

    Adopcia je výzvou

    Podali si žiadosti, absolvovali prípravu a o štyri mesiace im zvonil telefón z úradu. Zdvihla som a pani sa nás milo pýta, čo robíme, lebo má pre nás trojročného chlapčeka. Manžel jej kričí „berieme“. Na druhý deň ráno sme mali stretnutie. V miestnosti sme stáli s pani riaditeľkou, keď vošiel s profi rodičmi a zoznámili nás, že: „Toto je tvoja mamina a tatino, ak budeš chcieť.“ Dali mi ho rovno do náručia, on sa okamžite privinul a ja som začala v tichosti plakať, aby ma nik nevidel a nepočul… Manžel sa ako magnet ovinul okolo nás do spoločného objatia a stáli sme tam a nehýbali sa, aby sme nezničili túto chvíľu… 

    Ja som z neho nemohla spustiť oči a ovoniavala som ho, och bože, dodnes si pamätám, ako voňal, aký bol maličký a mäkučký. Manžel úplne onemel a užíval si túto chvíľu rovnako detailne. Povedal zrazu: „Treba cikať!“ vzal ma za ruku a viedol ma na wc… spravili sme, čo bolo treba. A ja som vedela, že takto má byť. Oslovoval nás hneď mamina a tatino. Bolo to naučené od profi rodiny, ale myslím, že aj to bolo podnetom na spustenie veľkého silného pocitu, opisuje pani Zuzana. 

    Dnes má už ich synček Tobiasko štyri roky, užívajú si vzájomnú lásku a majú pred sebou aj nové výzvy. Zuzana mu nechce tajiť, že bol adoptovaný, nerada by bola aby to dopadlo tak ako u jej kaderníčky.

    Adopčná trauma z opustenia

    Napriek šťastnému príbehu Zuzany, ostáva pravdou, že pre dieťa, ktoré bolo oddelené od svojej biologickej matky, ide o traumatický zážitok, ktorý sa zapíše do detského podvedomia. Podľa výskumu Nancy Verrier, autorky knihy „Prvotné zranenie“, je podvedomé vnímanie dieťaťa ovplyvnené už aj tým, aké pocity voči nemu pociťovala biologická matka, keď bolo ešte v brušku.

    Z výskumu českej expertky v oblasti adopcii Petry Pávkovej vyplýva, že biologické matky, ktoré deti dávajú na adopciu, majú niečo spoločné. 

    Žiadna z nich nevyrastala v láskyplnom zdravom rodinnom prostredí. Stále dookola sa v ich histórii objavuje domáce násilie v rodine, alkohol a iné závislosti ich rodičov a ďalších príbuzných. Rozpady rodín, psychické ochorenia, pobyty v ústavnej starostlivosti, náhradná rodinná starostlivosť, sťahovanie medzi príbuznými a pod. sú ďalšími podobnými znakmi. Ako deti tieto mamičky zažívali neistotu, ohrozenie, opustenie, samotu a niekedy aj vážne zanedbávanie a týranie. Väčšinou na to všetko zostávali samé a nemali v rodine nikoho, kto by im pomohol. Sú to traumy, ktorých korene idú mnoho generácii dozadu a dokola si ich odovzdávajú na ďalšie generácie. 

    Adopcia však umožňuje úžasnú vec – generačné zranenie začať uzdravovať a vďaka tomu reťaz traumy prerušovať. 

    Adopcia lieči

    Ak sú rodičia vnímaví, naladení na dieťa a otvorení jeho vnútorným potrebám, zranenie sa lieči. Dieťa zažíva bezpečnú, láskyplnú starostlivosť, ktorá pomáha pretvárať a rozvíjať tie centrá v mozgu, ktoré predchádzajúce traumy ovplyvnili. Aby sme adoptívnym rodičom uľahčili nájsť tie správne slová, ktorými môžu vyjadriť nielen svoju lásku ale aj otvoriť náročné otázky ohľadom adopcie, vznikla prvá slovenská kniha na podporu sebavedomia adoptovaných detí: “Dieťa z neba – 8 pilierov sebavedomia adoptovaného dieťaťa“.

    Rozmýšľate ako svojmu dieťaťu povedať, že je adoptované?

    • Máte obavy ako sa rozprávať o tejto citlivej téme? 
    • Chcete ho uistiť, že je milované?

    ....

    Pokračovanie clanku si mozete precitať tu: 

    https://akcnemamy.akcnezeny.sk/2022/09/21/pomozme-adoptovanym-detom-prerusit-retaz-viac-generacnej-traumy/

    michaelaray
    20. sep 2022    Čítané 260x

    Koľko je na Slovensku kníh pre adoptované deti?

    Ako šafránu! Ak by ste si ich však chceli kúpiť, možno zistite že sú väčšinou len v elektronickej podobe, niektoré sú dlhodobo vypredané a iné zase len v českom jazyku, prípadne že tieto knižky už máte doma.  

    Chceli by ste vašemu dieťaťu spraviť radosť krásnou vytlačenou ilustrovanou knihou? V tom prípade je tu skvelá príležitosť podporiť vznik prvej slovenskej knihy na podporu sebavedomia adoptovanych detí.

    Prehľad slovenských kníh pre adoptované deti:

     Zori a opustené vajíčko

    Autorka: Daniela Šmigová

    Terapeutická rozprávka. Čo sa stane, keď sa o opustené vtáčie vajíčko začne starať žirafa? Online verzia na Návrat.o.z.

    Pošlete ma preč?

    Autorka: Carolyn Nystrom

    Adopcia dieťaťa z detského domova. Ondro mal len tri roky, keď začal bývať v novom dome s novou mamou a otcom a novými sestrami. Teraz má desať rokov. Ondrovi sa nie vždy páči, že je súčasťou tejto rodiny - najmä keď má povinnosti, alebo keď sa naňho ocko hnevá. Vtedy mu napadá tisíc otázok:

    Kde je moja skutočná mama teraz? Prečo sa ma vzdala?  Dokázal by som ju nájsť? Prestanú ma adoptívni rodičia ľúbiť? Brožovana kniha na Martinus.sk

    Plávaj, Lydka!

    Autorka: Marianna Čaučíková

    Príbeh rybky Lydky ako dieťaťa, ktoré bolo opustené (je v detskom domove) a hľadá si novú rodinu, ktorá by ho prijala. Pocity túžby po mame, osamelosti, smútku, ale aj nespravodlivosti a pochybnosti o vlastnej identite. Knižka rieši aj konfrontáciu dieťaťa v školskom prostredí, ohľadom vylučovania z kolektívu. Po prvotnom nadšení z novej pestúnky a následnom sklamaní z odmietnutia je LYDKA nedôverčivá voči novým záujemcom o pestúnstvo. Postupne si však vďaka trpezlivosti a láskavosti nových rodičov nájdu k sebe cestu. Kniha v pevnej väzbe na Martinus.sk

    Ako si kukučka hľadala rodinu

    Autorka: Simona Novotná

    Kukučkino pátranie po jej skutočnej rodine. Pre adoptované deti ohľadom hľadania svojich koreňov. Kniha v pevnej väzbe na Martinus.sk

    Krtko a orol 

    Autori: Zdeněk Miler Hana Doskočilová

    Krtko zachráni orlie mláďatko a naučí ho aj lietať. Vyrastie z neho krásny orol, ktorý sa krtkovi odvďačil za záchranu. Kniha v pevnej väzbe  - dlhodobo vypredaná

    Dieťa z neba - 8 pilierov sebavedomia adoptovaného dieťaťa

    Autorka: Michaela Ray

    Prvá slovenská kniha na podporu sebavedomia adoptovaných detí. Upravená verzia bestselleru Som skvelé dieťa - 7 pilierov detského sebavedomia, na žiadosť adoptívnych rodičov. 

    Kniha pre deti od 3 do 8 rokov, ktoré boli adoptované ako bábätko, alebo v prvých rokoch života. Spoločné čítanie s rodičom pomáha dieťaťu zodpovedať otázky ohľadom jeho identity, aby sa cítilo prijaté, ľúbené a v bezpečí. Tým sa posilňuje aj jeho zdravé sebavedomie. 

    Podporou projektu sa stanete nielen súčasťou šťastia týchto rodín, ale aj tvorby lepšieho sveta. Vďaka emocionálnej podpore vyrastú raz z týchto detí empatickí partneri či láskaví učitelia, ktorí budú možno súčasťou práve vašej rodiny. Teraz v predpredaji. 

    Doplnene info vdaka komentaru od cairka: 

    Prečo mám dvoje narodeniny

    https://www.beletry.sk/deti-a-mladez/132151-preco-mam-dvoje-narodeniny-9788096842896.html

    Ako som dostal sestru

    Autor Blanka Čapková

    Doma sa začne niečo tajomného chystať... a Kubko dostane sčista-jasna sestričku!

    https://www.martinus.sk/?uItem=72223

    Marianka

    Ako dopadne prázdninové stretnutie Marianky, ktorú si osvojila teta Dana z veľkej Bratislavy, a dvanásťročného Jurka, ktorý odrazu prišiel k počernej sesternici? A ako prijmú novú rovesníčku Jurkovi kamaráti?

    https://www.martinus.sk/?uItem=120715&gclid=CjwKCAjwyaWZBhBGEiwACslQo7_5OwyE7fdR7YFDP92KXdIxQOiODAlEo4EoufWbKyz1ZcekIIIQzRoCGLgQAvD_BwE

    michaelaray
    13. sep 2022    Čítané 180x

    Kdo jsou biologické maminky dětí v adopci?

    Představa většiny lidí o matkách, které se rozhodly dát dítě do adopce, není příliš přívětivá. "Musí to být ženy, které nejsou schopny mateřského citu. Kdyby byly, určitě by se o své děti postaraly. No, možná ve výjimečných případech mohlo jít o velmi mladou matku a celá rodina se shodla, že bude lepší, když dostuduje, a o dítě se postarají adoptivní rodiče."

    Jaká je pravda? Pojďme se hlouběji podívat na příběhy žen, jejichž děti vyrůstají v adopci. V České republice není žádný výzkum, který by se tomuto tématu věnoval. Existují výzkumy z jiných zemí, které potvrzují naše české zkušenosti. Obecně platí, že právě biologické matky jsou nejméně sledovanou skupinou v triádě adopce (dítě - adoptivní rodiče - biologičtí rodiče).  

    Následující řádky tedy opírám o zkušenosti svoje ( tj. autorky tohoto článku Petry Pávkové) i mnoha dalších kolegů. Od roku 2005 průběžně pomáhám dospělým adoptovaným v bezpečném a smysluplném propojení s biologickými rodiči, nejčastěji s matkami. V posledních letech přibývají i adoptivní rodiče, kteří vychovávají ještě nezletilé děti a potřebují s kontaktem pomoc. V rámci této práce se vždy, než uděláme jakýkoliv další krok (výměna dopisů, fotografií, informací), nejprve setkám s biologickou matkou. Vysvětluji, proč ji kontaktuji a proč jsou informace, případně i setkání, důležité pro adoptované. Zároveň zjišťuji, jaký byl důvod jejího rozhodnutí pro adopci, jakou měla podporu rodiny, partnera, jak se v těhotenství cítila a jaké měla sama dětství.

    Všechny tyto informace pomáhají pochopit důvody adopce. Přestože jde často o složité informace, pro adoptované je mnohem jednodušší se s nimi vyrovnat, než nemít informace a vyrovnávat se s neznámem. 

    Pokud člověk neví, komu se narodil, po kom to či ono zdědil, má menší šanci dobře porozumět tomu, kým je. 

    Pro nás, co nejsme adoptovaní, je naprosto přirozené přemýšlet o sobě v souvislosti s tím, komu jsme se narodili, kdo byli naši předci, náš kmen. A těžko si dokážeme představit, jak těžké je tyto informace nemít.

    Příběhy matek, které jsem za dobu svého působení slyšela, jsou v jedné věci vždy stejné. Žádná z nich nevyrůstala v láskyplném zdravém rodinném prostředí. Stále dokola se v jejich historii objevuje domácí násilí v rodině, alkohol a jiné závislosti jejich rodičů a dalších příbuzných. Rozpady rodin, psychická onemocnění, pobyty v ústavní péči, náhradní rodinná péče, stěhování mezi příbuznými apod. jsou dalšími podobnými znaky. Jako děti tyto maminky zažívaly nejistotu, ohrožení, opuštění, samotu a někdy i vážné zanedbávání a týrání. Většinou na to vše zůstávaly samy a neměly v rodině nikoho, kdo by jim pomohl.

    Jen velmi výjimečně se objeví maminka, která sděluje, že její dětství bylo pěkné. Stačí pak zapátrat trochu více a trhliny se objeví - matka matky byla přísná, otec matky není znám. Babička, která občas pečovala, měla hodně vysoké nároky, a přestože rodina navenek vypadala jako každá jiná, tato maminka v dětství zažívala samotu, psychické zanedbávání apod.

    Když si představíme, že by se v době těhotenství do složité situace dostala například naše sestra, většinou nás okamžitě napadne, že můžeme pomoci. Celá rodina se spojí a vymyslí, kdo se o dítě postará, hlavně aby nešlo k někomu cizímu nebo do ústavní péče. Většina z nás měla to štěstí vyrůstat v rodinách, které běžně fungují, navzájem se podporují a v případě potřeb si příbuzní pomáhají.

    Biologické matky tedy nejsou v situaci, kdyby se s těšením a velkou podporou celé rodiny chystaly na porod dítěte. Jde o matky, které se nemají na koho obrátit, partner většinou nechce nebo není schopen pomoci, širší rodina také ne. Matka nemá zázemí rodinné ani materiální, nemusí ani mít představu, jak o dítě pečovat, sama to nezažila.

    Nyní již mnohem více víme o vývojovém traumatu, tedy traumatu v raném věku dítěte, kdy rodiče, případně jiní hlavní pečující se k dítěti chovají neadekvátně, nevhodně, zle či tyransky nebo naopak to, co by měli dítěti poskytovat, neposkytují. 

    Pokud se tato zkušenost opakuje v životě dítěte, má to vážné následky až do dospělosti. 

    Pokud není možnost, aby se dítě již v dětství začalo léčit a mělo možnost se navázat na bezpečnou pečující osobu.

    Následky vývojového traumatu jsou přesně ty, které vídáme u těchto matek - neschopnost navazovat kvalitní dlouhodobé vztahy, závislosti, psychické problémy, zdravotní problémy, nižší vzdělání neodpovídající inteligenci, neschopnost uplatnit se na pracovním trhu atd. V naprosté většině neměly tyto ženy možnost absolvovat terapii.

    Mnoho biologických maminek je závislých na drogách nebo alkoholu, tak ještě krátká poznámka k závislosti. Závislost není volba jedince, nikdo dobrovolně nechce být závislý, závislost není ani morální selhání, nedostatek vůle či slabost charakteru. Stejně tak závislost není dědičná. Závislost je reakce na lidské utrpení, je následkem traumatu a bolesti, a snahy na chvíli od toho utéci. Je potřeba nejprve léčit tu hlubokou bolest v člověku a teprve skrze to je možnost léčit závislost. Kdo by se o tomto chtěl dozvědět více, doporučujeme knihu V říší hladových duchů od Gabora Maté.

    Kde tedy začalo docházet k problémům v těchto rodinách? U rodičů matky? Pravděpodobně nikoliv, toto zranění se táhne mnoha generacemi a my se ani nedozvíme, kde začalo. Jde o transgenerační trauma, tedy o trauma, které se přenáší z generace na generaci. Teprve v posledních letech jsou jednoznačné výzkumy, které toto trauma potvrzují i na vědecké úrovni. Ukazuje se, že to, co člověk prožije ve svém životě, se propisuje do jeho genetiky a v tomto upraveném módu se předává do dalších generací. Nejvíce je toto téma spojováno s holocaustem a jeho následky na další generace. Nicméně v současnosti se věnuje velká pozornost tématu předávání traumatu v rodinách, kde se odehrávalo domácí násilí, týrání, zanedbávání a zneužívání v dětském věku.

    Dalším traumatickým zážitkem je pro tyto matky ztráta dítěte. A to i přesto, že se pro adopci samy rozhodnou. Některé už další dítě nikdy nemají, např. ve Velké Británii bylo v rámci výzkumu zjištěno, že jde o třetinu matek. Jiné trpí posttraumatickou stresovou poruchou, případně existenci dítěte zcela vytěsní, protože jakákoliv vzpomínka na dítě je pro ně velmi bolestivá. Jde o ztrátu toho nejcennějšího, co měly a též o ztrátu naděje, ve kterou většina z nich doufala, naděje že se jejich situace zázrakem změní a budou schopny se o své dítě postarat. Matky na své ztracené dítě myslí celý život, přemýšlejí, jak se má, zda se mu daří dobře a často si přejí mít alespoň nějaké informace.

    ...

    Pokračovanie článku si mozete prečítať tu: https://www.adoptovanedieta.sk/l/kdo-jsou-biologicke-maminky-deti-v-adopci/

    michaelaray
    6. sep 2022    Čítané 304x

    Dieťa, ktoré nie je pre teba

    "Mami, môže niekto nechcieť svoje dieťa?" - spýtal sa ma náš prvák, najmenší z troch detí. Z jeho prekrásnych hnedých očí sa kotúľali slzy po opálenej tvári. Privinula som ho k sebe a vybavilo sa mi, ako som svoje deti chcela, spomína pani Katka Brňáková. 

    Najstaršie, aj keď som bola slobodná matka, druhé, plánované, už v manželstve. Tretie, ktoré odišlo do neba pred narodením a to najmenšie, narodené do roka a do dňa po spontánnom potrate.

    Tentokrát sa deti pýtali na dieťa v našom okolí, prenádherné dievčatko, milované, obklopené láskyplným prostredím. Poklad rodičov, koho zobrali domov priamo z pôrodnice. Aj keď ho nesplodili oni, no cestami osudu bolo určené práve do ich rodiny.

    Je na nás, v akom svete žijeme, presne taký svojim deťom predstavujeme. 

    Moje deti milujú príbehy, často nejaké spoločne vytvárame.. Takže, mohlo to byť aj takto...

    Bolo raz jedno malé dievčatko, ktoré snívalo o veľkej rodine. Predstavovala si, ako bude svoje deti pestovať, variť im , naháňať sa s nimi i učiť ich milovať otca. Dievčatko vyrástlo, stala sa z nej krásna žena. Postretlo ju všeličo, rodičia jej zomreli, ťažko pracovala, aby prežila.

    Na druhom konci krajiny, v malebnej dedinke žila iná krásna žena. Mala dobrého, pracovitého muža, spoločne snívali o tom, že raz budú aspoň traja. O tom, že ich dom naplní detský smiech, že tam bude bývať ozajstná, viacdetná rodina. Milovali sa navzájom, ale v ich pohľade bol smútok, keď počuli ticho v dome a cítili akoby prázdnotu v srdci. 

    Po dlhých rokoch čakania sa rozhodli, že sa zapíšu na zoznam milujúcich rodičov, ktorým chýba jedno jediné - dieťa. 

    Zoznam bol dlhý, ale nie dlhší, ako čas, ako po dieťa spoločne túžili, tak sa rozhodli, že si počkajú.  A jedného dňa sa dočkali.

    Tá prvá žena, od nich vzdialená, na druhom konci krajiny zistila, že pod srdcom nosí dieťa.

    Stáva sa to tetám, že deti si ich vyberú za mamu, lebo sú výnimočné, aj keď nemajú manžela. Aj keď vtedy tomu možno neveria.

    Táto teta sa najprv zľakla, čo si len počne, takto, sama, bez skutočného bývania, bez peňazí a bez manžela. Ani školu ešte úplne nedokončila a nemala okolo seba príbuzných, ktorí by jej pomohli. V jednu noc, keď bezsenne sa v posteli obracala, akoby započula tlkot sdiečka svojho dieťatka. Aj keď bolo maličké, ako fazuľa, no ona si bola istá, že ich srdcia hrajú v súlade, v rovnakom rytme. "Si moje dieťa, keď si si ma vybral, tak sa postarám o to, aby ti dobre bolo." - v duchu si povedala a tak aj spravila. "Mamy dokážu všetko a ja som dobrá mama. Aj keď ešte neprišiel čas, aby som svoje deti pestovala, varila im, naháňala sa s nimi a učila ich milovať otca, postarám sa, aby si to mohlo zažiť. Zaslúžiš si taký život a nie, nemýlil si sa. Dobre si si vybral. Som aj budem tá najlepšia mama."

    Foto: pixabay

    A tak sa stalo, že na druhom konci krajiny v jedno ráno zazvonil telefón a v ňom akoby najkrajší hlas na svete oznámil radostnú správu z nemocnice: "Zoznam sa skrátil a vaše dieťa čaká, aby z páru sa stala rodina."

    Naše priania sa niekedy splnia inak, ako si predstavujeme, no zakaždým dostaneme to, čo slúži k dobru všetkých. Matka, ktorá mohla vyzerať ako chudobná, opustená, nešťastná žena, priniesla najväčší poklad do rodiny iných ľudí, dopriala ŽIVOT v milujúcej rodine svojmu dieťaťu a vyhnala smútok z pohľadu páru, ktorí sa vďaka nej stali rodičmi. 

    A možno to bolo ťažké, veľmi ťažké rozhodnutie, nechať ísť svoje dieťa, no predsa - v hĺbke duše vedela, že jej srdce a srdce dieťaťa, ktoré porodila, navždy budú hrať v spoločnom rytme, aj keď nebudú blízko seba.

    Foto: pixabay

    "Takže tá mama svoje dieťa darovala?" - pýtal sa náš malý, s hlbokým povzdychom.

    ...

    Pokračovanie príbehu si môžete precitať na https://www.adoptovanedieta.sk/l/dieta-ktore-nie-je-pre-teba/ . Článok vznikol pri príležitosti vydania prvej slovenskej knihy na podporu sebavedomia adoptovaných detí. 

    michaelaray
    24. aug 2022    Čítané 411x

    Keď pani Ruženka zavolala na úrad, že žiadosť o ADOPCIU rušia, ostala v šoku čo jej povedali.

    ADOPCIA PO ŠTYRIDSIATKE?Pani Ruženka s manželom túžili po dieťatku. Čakali šesť rokov na to, kedy im zazvoní kúzelný telefón. Ale stále nič. Ich nádej postupne slabla, vek im narastal a začali pochybovať. 

    S manželom sa rozhodli, že na dieťa je už asi príliš neskoro. Keď pani Ruženka zavolala úradníčke s tým, že žiadosť rušia, ostala v šoku z toho, čo jej úradníčka povedala ...

    Kedy ste sa rozhodli pre adopciu a čo tomu predchádzalo?

    Pro adopci jsme se rozhodli před šesti lety. V roce 2022 v únoru to bylo 6 let od podání žádosti. Předcházelo tomu to, že nemám vlastní, biologické děti. Jsme s partnerem zdravý, ale dítě jsme své neměli. Já odmítala podstupovat nějaká vyšetření, umělá oplodnění. Celkově pokud nemusím, tak  k lékařům nechodím. Nejsem žádný vyznavač nebo nevyznavač něčeho, ale nějak lékaře a takové instituce nemusím. Takže jsme své děti neměli. Jelikož mám vystudovanou pedagogickou školu a tak nějak všeobecný mírný přehled věděla jsem, co je to adopce. Ale ihned jsem věděla, že nechci jít do pěstounské péče a to díky tomu, že jsem se vždy bála, že by někdo mohl přijít a dítě mi mohl vzít. Vím že to zní jednoduše a postup je asi složitější, ale vždy jsem se pěstounské péče bála. Takže adopce. Po dohodě s partnerem jsme se rozhodli podat žádost. Samozřejmě tomu přecházeli otázky, které i dnes "řešíme": 

    Budeme mít cizí dítě rádi?

    O našem uvažování, plánu, podání žádosti nikdo kromě nejbližších např. v mé práci pracovníků nikdo nevěděl, ani nejbližší rodina. Ti se to dozvěděli, až po x letech měli pro nás úředníci dítě. Předcházelo tomu, že jsem volala, že ruším po x letech žádost o adopci a řekli mi, že mají pro nás dítě...Šok... Nemohli říci více nebylo ještě právně volné což byl náš požadavek.

    Aké ste mali požiadavky ohľadom budúceho dieťaťa? Museli ste dlho čakať, kým ste sa dostali na rad?

    Požadavky jsme měli dle okolí normální, dle někoho velice V.I.P. Prostě jsme chtěli dítě do 1 roku, zdravé, majoritního etnika, léčitelné nemoci nebo vady, právně volné. Proč do jednoho roka? Protože jsme měli pocit že je to dítě ještě malé a dokáže si na nás rychle zvyknou a ten přechod nebude tak složitý. 

    Proč zdravé? Protože jsme chtěli žít "normálním" způsobem života. 

    Odmítala jsem se starat o postižené dítě. Jelikož jak bylo uvedeno jsem vystudovaný speciální pedagog. Vím že to zní tvrdě, ale chtěla jsem zdravé dítě. Prošla jsem si ústavy, zařízeními a viděla děti jak fyzicky, tak mentálně postižené...proč majoritní etnikum? Protože žijeme na vsi, mám zkušenosti s minoritním etnikem, opět praxe...A my jsme majoritní etniku. Právně volné? Nechtěla jsem se s biologickými rodiči potkat u soudu a nechtěla jsem aby věděli údaje o nás jako např. datum narození, bydliště, pracoviště, příjmy.... 

    Aké bolo vaše prvé stretnutie s vašou dcérkou? Kedy ste pocítili, že je vaša a že ju ľúbite?

    Střetnutí bylo před necelým rokem. Nejdříve jsme viděli její fotografii na krajském úřadě. Nějaké větší mimino na nás koukalo z fotky. Hned jsme si domluvili schůzku a ten den se jeli k pěstounům podívat. Mělo tam na nás čekat dítě, které si začíná sedat. Viděli jsme holčičku, která byla velice živá. Dali mi jí do ruky, neplakala. Jen mi stále sahala na pusu. To jí zůstalo do dneška. Byla velmi živá, stále se dívala okolo sebe, reagovala, hlavu věčně směrem k zemi. Roztrhla mi korálkový náramek, zajímala se co mám na krku. Návštěva trvala asi dvě hodiny. 

    Stále jsem hledala nějaké negativum a nemohla ho najít. Nějaké negativum abych mohla říci ne.

    Nebyla jsem rozhodnutá že do toho chci po tolika letech a po takovém šoku jít. Trvalo mi to asi 14 dnů než jsem řekla, že do toho jdu. Nevím kdy jsem pocítila že jí mám ráda. Možná po posledním soudu. Že byla i úředně naše. I když ještě čekáme na rodný list. Mám jí ráda. A možná stále láska přichází a zvětšuje se. Nedokáži si představit, že by nebyla. Je to velice náročné protože jsem "stará" matka je mi 42 let. Ale je naše.

    Oslavujú sa u vás "dovezeniny" resp. srdiečkové narodeniny vašej dcéry?

    Ještě nebyla možnost. Pouze jsme slavili dceřin 1. rok. Dovezeniny nebo jiné narozeniny budeme teprve slavit a to v polovině září 2022. Paradoxem je, že dcera poprvé u nás spala, když bylo manželovi 50 let. Takže budou slavit oba. manžel letos 51 a dcera u nás 1 rok. Určitě si nějaký způsob oslavy najdeme. Ale ještě nemám promyšleno jak a co. Ale určitě se to spojí dohromady.

    Otázka pani sudkyne na poslednom súdnom pojednávaní bola, či ste pripravení a akým spôsobom oboznámite dcéru s tým, že je adoptovaná. Ako to riešite?

    ...

    Rozhovor vznikol pri prilezitosti pripravovanej knihy pre adoptované deti. Cely rozhovor si mozete precitat tu: https://www.adoptovanedieta.sk/l/adopcia-po-styridsiatke/

    michaelaray
    23. aug 2022    Čítané 5822x

    Skutočný príbeh adopcie 3 ročného Tobiaska.

    Boli sme roky šťastný bezdetný pár, spoznávali sme seba, svet a pomaly sa zabezpečovali, hovori mamička malého Tobiho.  

    Postupom času sa nám začala myšlienka dieťaťa premietať niekde na "pozadí", neskôr som pátrala po mojej rodinnej anamnéze kde som zistila že zdravotné riziká ktoré hrozia môjmu bio dieťaťu nie sú dobré vyhliadkovo do budúcna ani preň, ani pre mňa, ani pre rodinu, i keď lekári nám dali možnosti my sme si vybrali inú cestu. Manžel ma plne podporoval bez výhrad. Ale vedeli sme že chceme deti. 

    Jedného dňa som šla k novej kaderníčke, a ako každá žena z dlhej chvíľky posťažuje sa na to - či ono a tak začala svoj príbeh že má adoptovanú dcéru, je už v puberte a že nemajú sa dobre, lebo jej to tajila a dozvedela sa to nevhodne. Samozrejme som začala "krížový" výsluch, ako to prebieha tá adopcia, čo to obnáša a podobne... Nakoľko sme adopciu poznali maximálne z televízie. 

    Keď mi povedala postup tak som sa úplne čudovala, že je to trocha byrokracie pár sedení a potom sa čaká- celkom ľahko to znelo... v konečnom dôsledku i bolo. Po príchode domov som mala potrebu sa okamžite podeliť  s informáciami s manželom, lebo vo mne boli zmiešané pocity. Úplne som si nebola istá a mala som aj neistotu, manželovi som teda vyrozprávala nové informácie a jeho okamžitá odpoveď na nezodpovedanú otázku, ktorá visela vo vzduchu, odznela: 

    "Ideme do toho zlato... veď na toto sme my čakali" 

    Na druhý deň sme zatelefonovali na Úrad práce sociálnych veci a rodiny, aby sme zistili kde začať, dostali sme pozvanie na prvé sedenie v deň mojich narodenín. Prípravu sme začali v júni a ukončili začiatkom septembra, ale posudok sme dostali až v októbri a teda niekedy koncom novembra nás zapísali do zoznamu žiadateľov a začali sme proces čakania. 

     Prešli 4 mesiace. Poobede sedeli na terase v krásny slnečný deň, plánovali sme Veľkú noc so šálkou kávy, keď na mobile zazvonil telefón uložený ako ÚPSVARSR. 

    Pozreli sme na seba s manželom "hádam nechýba nejaký papier". Dvihla som a pani sa nás milo pýta čo robíme aktuálne, či sa niečo zmenilo... Lebo má pre nás trojročného chlapčeka, ktorý sa narodil pre nás podľa jej názoru. 

    Manžel jej kričí "berieme" 😊 ja som zopakovala odpoveď manžela ... (dohodli sme sa s pani na stretnutí i keď sme tvrdili že do 20 minút vieme byť u nej v kancelárii s úsmevom nás odklonila na zajtrajšie ráno, kedy nám ukáže zložku). 

    Keď som zložila telefón, absolútne sme nemali šajnu čo sme predtým riešili, Veľká noc stratila dôležitosť, obvolali sme rodičov, že sa ideme pozrieť na zložku... a ten deň nemal konca kraja... Ráno sme o 8 mali mať stretnutie, no na parkovisku pred budovou sme boli už o 7 hodine 😊 Takže trvalo to presne 4 mesiace a 13 dní. 

    To nezabudnitelne ráno keď sa stalo niečo nepredstaviteľne

    V miestnosti DED sme stáli s pani riaditeľkou, keď vošiel s profi rodičmi a zoznámili nás: "Toto je tvoja mamina a tatino, ak budeš chcieť." Dali mi ho rovno do náručia, on sa okamžite privinul a ja som začala v tichosti plakať, aby ma nik nevidel a nepočul... 

    Manžel sa ako magnet ovinul okolo nás do spoločného objatia a stáli sme tam a nehýbali sa, aby sme nezničili túto chvíľu... Neviem, ako sme sa posadili rovnako v kôpke... 

    Ja som nemohla z neho spustiť oči a ovoniavala som ho, och bože, dodnes si pamätám, ako voňal, aký bol maličký a mäkučký a manžel ten tam úplne onemel a užíval si túto chvíľu rovnako detailne. 

    Povedal zrazu: "Treba cikať!" vzal ma za ruku a viedol ma na wc... spravili sme čo bolo treba. A ja som vedela, že toto takto má byť... Oslovoval nás hneď mamina a tatino. Bolo to naučené od profi rodiny, ale myslím, že aj to bolo podnetom na spustenie veľkého silného pocitu.

    Rozhovor vznikol pri príležitosti pripravovanej knihy pre adoptované deti. Celý rozhovor s adoptívnou mamou si môžete prečítať tu:

    https://www.adoptovanedieta.sk/l/stretnutie-srdc/

    michaelaray
    14. aug 2021    Čítané 336x

    Učiteľke rupli nervy a zatvárala škôlkára do komory.

    Martinko bol odmalička veľmi živé dieťa. Typický chlapčisko, plný energie. Keď mal tri roky, išiel prvýkrát do škôlky. Tešil sa na nových kamarátov, hoci mu bolo smutno, že bude cez deň bez maminky. Nástup zvládol a zdalo sa, že všetko ide podľa plánu až do momentu keď sa jeho stav zhoršil. Bol veľmi podráždený, často chorý a začal sa báť rôznych vecí. Zo škôlky mal panický strach. Rodičom sa to nepozdávalo a šípili, že niečo nie je v poriadku. Snažili sa zistiť, čo sa deje, ale bolo veľmi ťažké dostať zo syna nejaké informácie. Dokola len opakoval, že on tam nechce ísť. Ubiehali mesiace a keďže sa jeho stav nezlepšoval, vyhľadali pomoc detskej psychologičky.

    Jej sa podarilo odhaliť, že majiteľka škôlky zatvárala Martinka za trest do izolácie. Nezvládala totiž situácie, keď bol po obede unavený a podráždený. Kričala na neho a prikazovala mu, aby okamžite spravil to a to. Tento prístup nielenže nezabral, ale Martinko upadol do amoku a hodil sa o zem. Keď sa ho učiteľka pokúšala nasilu postaviť, bránil sa kopaním. A vtedy jej už rupli nervy a odvliekla ho na samotku. Toto sa opakovalo veľakrát. V snahe podmaniť si náročné dieťa, začala predstierať, že telefonuje s jeho mamou. Zistila, že zaberá keď predstiera, že mu jeho mama odkazuje to a to a zakazuje to a to a bude sa na neho veľmi hnevať, ak to nedodrží.

    Kým sa rodičia dopracovali k tomuto zdrvujúcemu poznaniu, Martinkovi sa už blížili štvrté narodeniny. Za tento čas nadobudol silné presvedčenie, že je veľmi zlý chlapec. Nezaslúži si nič iné, len hrubé správanie a tresty. Jeho vnútorný smútok, strach a hnev sa navonok prejavoval ako podráždenosť, agresia, či neschopnosť sústrediť sa. Fiktívne odkazy a vyhrážky narušili jeho pocit bezpečia a preto sa bál doma povedať, čo sa v škôlke deje. Myslel si totiž, že sa bude naňho mama hnevať. Vytvorila sa prasklina v dôvere k vlastným rodičom, napriek ich najlepšej snahe.

    Po tomto škandalóznom odhalení zmenili škôlku a začali chodiť so synom na psychologickú terapiu, aby sa mu zahojila nabúraná sebahodnota.

    Ako uľahčiť dieťaťu nástup do škôlky a predchádzať takýmto situáciám?

    Dieťaťu môžeme pomôcť naprikald ubezpečením, že ho rodičia ľúbia aj keď spraví nejakú chybu. Pomáha vybudovať si dôveru, že sa môže na rodičov s čímkoľvek obrátiť. Môže sa priznať a nemusí sa báť, že bude za to potrestané. Takéto vedomie pomôže dieťaťu cítiť sa bezpečne a informovať rodičov, ak sa v škôlke deje niečo zlé. Rodičia tak môžu zavčasu zasiahnuť a riešiť situáciu. Deťom pomôžu osvojiť si tieto princípy aj zajkove príbehy v knihe Som skvelé dieťa - 7 pilierov detského sebavedomia.

    Ak má dieťa veľmi živú náturu, alebo existujú iné okolnosti, ktoré môžu sťažiť učiteľke jej rolu, bolo by fajn sa o tom otvorene porozprávať s vedením škôlky. Skúste sami navrhnúť, čo zaberá na vaše dieťa v ťažkých momentoch, aby sa preťažené učiteľky v kritickom momente nemuseli uchyľovať k nevhodným riešeniam. Aj učiteľky sú len ľudia a majú obmedzenú energiu, s ktorou musia zvládnuť celú triedu. Verím, že nikto nechce naschvál ublížiť dieťaťu, ale niekedy k tomu bohužiaľ dochádza, či už z nevedomosti, alebo nedostatku vnútorných zdrojov. Téme ako zvládnuť hyperaktívne dieťa, resp dieťa, na ktoré nefungujú bežne postupy sa venuje autorka v knižke Z malého smrada dieťa.

    Ake sú vaše skúsenosti s nezvyčajnými situáciami v škôlke, či už pozitívnymi alebo negatívnymi? Co by ste poradili rodičom, ktorých dieťa pojde v septembri prvý krát do škôlky? Napíšte mi do komentárov.

    michaelaray
    3. mar 2021    Čítané 122x

    Ako pomôcť staršiemu dieťaťu, keď žiarli na mladšieho súrodenca

    Po príchode mladšieho súrodenca sa niekedy staršie dieťa cíti na vedľajšej koľaji. “Prečo dávajú toľko pozornosti jemu a nie mne?” 

    Od starších súrodencov chceme, aby boli samostatnejší, aby ustúpili, aby chápali, že pozornosť sa musí deliť medzi viacerých. Ale aj staršie dieťa potrebuje pochopenie rodičov.  Ked nedostáva, čo potrebuje, vynucuje si pozorost neplechami, plače, robí naprieky, začne sa pocikavať, alebo napríklad robí zle mladšiemu súrodencovi. 

    1. Dieťa túži vedieť, že je ešte stále dôležité a milované. 

    2. Potrebuje uistenie, že má v rodine svoje miesto, ktoré mu nikto nemôže zobrať. 

    3. často potrebuje aj pomoc s objavením novej identity, pretože zrazu už nie je mamičkin jedináčik - maznáčik. “Kto teda som? Som tu prijatý alebo ma už niekto nahradil?” 

    Tieto témy sú narocné na vysvetlenie, kedže malé deti vnímajú veci skôr emocne než logicky. Ako to teda dieťaťu sprostredkovať? Na pomoc si môzeme zobrať príbeh. Spoločným čítaním knižky sa tieto témy prirodzene otvoria a dieťatko dostane odpoveď na otázky, ktoré sa nevie samé spýtať, ale veľmi tuzi vedieť. 

    Svoju skúsenosť zdieľajú 4 mamky: 

    Viera K., mama 2 detí: 

    Moju dcéru (6r) kniha veľmi zaujala. Práve totiž prechádzame zložitým obdobím, neviem či je to vekom alebo mladším bratom (1.5r). V knihe sa akoby našla. Zrazu sme riešili, čo bolo, keď bola maličká, či sme sa na ňu tešili, keď bola v brušku. Musela som jej sľúbiť, že si ju ešte prečítame a porozprávame sa o všetkom, čo bolo. Aj mňa bavilo čítať ju a spomínať na všetky tie drobnosti, ktoré boli a na ktoré sa vplyvom času zabudlo.

    Mária V., mama 3 detí:

    Som rada, že sa nám rodičom troch detí dostala táto kniha do rúk. Vďaka nej naše deti pochopili, že sú pre nás rodičov všetky tri veľmi dôležité a že všetky tri ľúbime rovnako, rovnakou láskou. Zvlášť táto kniha pomohla mojej najstaršej dcére, ktorá pochopila, že aj ona má právo na chyby, hoci je najstaršia. Nemusí sa báť ich robiť, že kvôli tomu ju my rodičia neprestaneme ľúbiť. Kniha pomôže pomôže vychovávať deti so zdravým sebavedomím a tiež silné osobnosti. Ďakujem z celého srdca.🙂

    Lucia P., mama 2 detí:

    Našej rodine kniha pomáha. Starší syn (7r) veľmi žiarli na mladšieho (4r) cíti sa odstrčený, pretože braček potrebuje zo zdravotných dôvodov viac pozornosti. Na syna zajačik nezabral, povedal že je to pre bábätká, tak sme to obmenili za super-hrdinov. Pri čítaní prichádza milión otázok, ktoré mu pomocou knihy lepšie vysvetlíme. Kniha je úžasný pomocník a odporúčame ju pre všetky detičky.

    Ivana D., mama 2 detí:

    Na jeden nádych som ju prečítala. Pre mňa je to kniha, ktorú som veľmi potrebovala. Ja sama som také veci v detstve od rodičov nepočula, mali ma radi, ale tak ako píšete v predslove, naši rodičia dbali na disciplínu, poriadok... emócie boli niečo ako tabu. Ja mám dve deti maličkého syna a 6 ročnú dcérku, pri ktorej knihu hneď použijem, a snáď sa mi s jej pomocou podarí nadviazať s ňou lepší vzťah. Je to užitočná kniha.

    Viac o mojich aktivitách na www.sebavedomie.com

    michaelaray
    16. feb 2021    Čítané 487x

    Ako učiteľka naštartovala šikanovanie dieťaťa

    V strede vyučovacej hodiny vstúpila do triedy najobávanejšia učiteľka. Dúfala som, že tam nie je kvôli mne, ale mýlila som sa. 

    V ten deň som našla vonku stravné lístky a napadlo mi, že ich budem predávať. Mala som len osem rokov, tak som ešte nepoznala etiku zarábania. Správa o ponuke lístkov sa rozšírila. Prišiel za mnou spolužiak, ktorý si svoj zabudol doma. Jeden som mu teda veľkoryso dala. V jedálni si však kuchárky hneď všimli, že má inú farbu. Zisťovali odkiaľ ho má. Chlapec prstom ukázal na mňa: “Tá v tej červenej sukni predáva obedové lístky.” Neďaleko stála obávaná učiteľka a nútila nejakého chlapca, aby dojedol obed z taniera, do ktorého sa práve povracal. Kuchárky ju privolali a ukazovali mojim smerom. Zbledla som. Rýchlo som dojedla a upaľovala preč. Myslela som si, že najhoršie je za mnou. Ale kdeže!

    Učiteľka sa najprv obrátila na triedu s otázkou.“Čo spravíme, keď si niekto zabudne lístok?” Deti zborovo odpovedali: “Vypýtame si v jedálni náhradný.” V tom ukázala prstom na mňa a hrozivo zarevala. Alebo si ho kúpite od Michali! Že sa nehanbíš! A okamžite poď sem a dones tie lístky. Všetky zraky padli na mňa, najradšej by som bola zmizla. Roztrasene som ich vybrala z krabičky a prišla pred tabuľu. Učiteľka mi ich vytrhla z ruky. Kým som sa stihla otočiť, hlásil sa spolužiak. Pani súdružka, ona má ešte dva v krabičke, pozrite! Súdružka sa ešte viac rozčúlila. Bránila som sa tým, že posledné dva sú moje, ale zobrala mi aj tie. 

    Cítila som sa ako zbitý pes. Celá trieda bola proti mne, a ten nevďačník, ktorému som lístok dala zadarmo ma ešte nabonzoval, že som neodovzdala všetky. Neskutočne som sa hanbila, pretože som si myslela, že som spravila tú najhoršiu vec na svete. Preto som nikdy o tom rodičom nepovedala.

    Nikoho nezaujímalo, že som týždeň pred tým korektne odovzdala peňaženku, ktorú niekto stratil. Nezobrala som z nej ani korunu. Jednalo sa totiž o situáciu, s ktorou som bola oboznámená, ako sa má riešiť. 

    Vďaka tejto pedagogičke, som uverila, že som nehodná a všetci sú proti mne. Tieto presvedčenia ďalej rástli a tak nebolo prekvapením, že som bola hanblivá a osamelá. Kedysi som do školy chodila rada, ale po tejto príhode mi spolužiaci začali hovoriť nepekne prezývky. Postupom času som prišla o všetkých priateľov. Keď v piatom ročníku prišla príležitosť prestúpiť na inú školu, neváhala som. Nemala som čo stratiť. 

    Čo by som bola potrebovala v danej situácii je pochopenie učiteľky, že môj zámer nebol zlý, len forma uskutočnenia nebola ideálna. Potrebovala som počuť, že to bola malá chyba, z ktorej sa všetci poučíme a vďaka tomu budeme nabudúce vedieť, ako zareagovať. Kiežby sa so mnou rodičia rozprávali o tom, že robiť chyby je normálne a netreba sa za to hanbiť. Asi by som mala potom väčšiu dôveru priznať sa doma, čo sa stalo. Ktovie, možno aj táto učiteľka potrebovala ako dieťa počuť viac láskavých slov, aby mala v srdci priestor aj pre nedokonalosť iných. 

    Ak vaše dieťa spraví nejakú chybu, akú správu mu chcete odovzdať? Tušíte akým spôsobom usmerňujú vaše dieťa pedagógovia, v prípade, že sa nevhodne zachová? Máte podozrenie, že vaše dieťa niekto neprimerane zahanbil a dnes je preto uzavreté?

    Práve témou chýb a učení sa z nich sa zaoberá siedma kapitola v knihe Som skvelé dieťa. Môžete sa s dieťaťom rozprávať o rôznych chybách a zistiť, či náhodou nebolo niekde neprimerane zahanbené na úkor zdravého sebavedomia. 

    Ak vaše dieťa utrpelo neprimeranú hanbu, vyskúšajte s ním toto cvičenie. (Najprv si nacvičte bublinku bezpečia - viď. štvrtá kapitola v knihe.) Bublinu bezpečia, používame okrem situácii strachu aj na prekonanie situácii hanby z minulosti. Je to niečo ako ochranný obal v ktorom nás nemôžu zasiahnuť kritické zraky okolia a zraňujúce reči. Nech si dieťa predstaví, že pozerá film, kde sa odohráva udalosť, ktorú chcete spracovať. Pozerá sa na seba ako postavu vo filme. Tento krát má okolo seba bublinu bezpečia a zároveň je oveľa väčší ako ostatné osoby. Nech si z tohto pohľadu dotvorí iný pozitívnejší koniec filmu. Vďaka tomu sa zmenia aj pocity viažuce sa na danú situáciu. Možno budete príjemne prekvapení reakciou vašeho dieťaťa. 🙂 Toto je postup v skratke, ak potrebujete presný zoznam krokov, tohoto NLP cvičenia, napiste mi spravu. 

    Viac o mojich aktivitách na www.sebavedomie.com

    michaelaray
    5. feb 2021    Čítané 91x

    Ako pomôcť dieťaťu prekonať strach z búrky

    Vonku sa blýskalo, bola tma a vietor narážal s dažďom o dom. Pozerali sme s manželom film, keď v tom prišla jeho osemročná dcéra a sťažovala sa, že nemôže spať. Nástojila, aby s ňou bol niekto v posteli, lebo sa bojí búrky. Ponúkla som sa, že ju naučím jednu fintu. 

    Keď sme sedeli v jej posteli, spýtala som sa jej čoho sa bojí. "Počujem vonku zvuky, praskanie halúzok a predstavujem si, že je tam vonku nejaké strašidlo." odpovedala.  

    Navrhla som jej. "Zavri oči a skús si predstaviť, že si vo vnútri veľkej bubliny, ktorá ťa ochraňuje. Máš tam všetko, čo chceš, je tam útulne a nič zlé sa tam nemôže dostať. Dobre, skúsim to, pritakala. “Ako sa cítiš v tejto bublinke?”, spýtala som sa. Príjemne, usmiala, sa, je tu fajn, páči sa mi, že tu mám veľa plyšákov.  

    Keď sa prestala sústrediť na nekonečne veľký priestor vonku so strašidlami a miesto toho sa sústredila na malý bezpečný priestor s jasnými hranicami, prirodzene sa začala cítiť bezpečnejšie. O chvíľu v pokoji zaspala.

    Čoho sa bojí vaše dieťa? Chceli by ste mu tiež pomôcť prekonať strach? 

    Koncept bublinky bezpečia, resp. ochranného štítu som odpozorovala v praxi pri NLP cvičeniach. Je to mentálny zdroj, ktorí podvedome používajú aj dospelí na zvládanie náročných situácií.  V knihe "Som skvelé dieťa" je bublinke bezpečia venovaná jedna kapitola. Rozprávka vás uvedie do témy. Dieťa sa prirodzene naučí, ako si bublinku vybudovať

    Minule som vám ešte sľúbila, že prezradím, ako dopadol príbeh s Martinou. 

    Martina bola plachá, jej najhoršia nočná mora bola, že by musela hovoriť niečo pred skupinou ľudí. Niesla totiž v sebe hanbu z detstva, keď sa na nej smiali. Využili sme zdroj bublinky bezpečia spolu s ďalšími zdrojmi na transformáciu emócii, ktoré sa viazali k starým zážitkom. Martina pocítila takú zmenu vo svojom vnútri, že sa dobrovoľne prihlásila prednášať pred skupinou 30 ľudí, čo by predtým bolo nemyslitelne. Postupne si zvyšovala sebavedomie. Dnes má už Martina vlastnú konzultačnú firmu a nedávno mi volala, že je zaľúbená. Stretla muža svojich snov. Sama tomu nemohla uveriť, že aj v päťdesiatke sa dá nájsť životná láska.  

    Viac o mojich aktivitách na www.sebavedomie.com

    michaelaray
    3. feb 2021    Čítané 1575x

    Ako zistiť, keď dieťaťu začne nenápadne ubúdať zo sebavedomia

    Mohla som si vybrať len jednu vec spomedzi nádherných nálepiek a odznakov. Pri nástupe do základnej školy nás uvítala učiteľka zbierkou vecičiek. Oči mi žiarili a preskakovali medzi lákavými možnosťami. Veľmi sa mi páčila nálepka s mackom, ale z nejakého záhadného dôvodu som si nakoniec vybrala odznak s pionierskou hviezdou. Bol síce pekný, ale celý deň som bola nespokojná, že to nie je celkom ono. 

    Sama som nechápala prečo som si nevybrala to najlepšie, keď som mala príležitosť. Niekde v hĺbke duše som bola presvedčená, že nemôžem mať to, čo chcem. Vôbec som netušila, že už vo mne pracovali podvedomé programy, ktoré spochybňovali, či mám na to právo a či si to zaslúžim. Takéto seba sabotujúce pohnútky odkláňajú dieťa od naplnenia jeho cieľov a znižujú sebavedomie. 

    Keby išlo len o výber nálepky, tak sa nič také dramatické nestalo, ale ako sa môže takýto podvedomý program prejaviť neskôr v živote? A odkiaľ sa vôbec nabral?

    Celé mi to začalo dávať zmysel až o 30 rokov neskôr. Objasním vám to na príbehu Martiny. Prišla za mnou na NLP koučing. Sťažovala sa, že v živote nikdy nemôže mať, to čo skutočne chce. Vždy má len nejakú alternatívu B, či už sa jedná o vzťahy alebo kariéru. Pre Martinu to znamenalo to aj to, že sa nikdy nevydala a nemala deti. Keď si uvedomila, čo všetko v živote zmeškala, rozplakala sa. 

    Postupne sme sa dostali do ohniska problému. Jej dominantným pocitom v detstve bola osamelosť, pocit nedôležitosti a zahanbenia. Hoci Martina vyrastala v normálnej rodine a rodičia ju mali radi, väčšinou na ňu nikto nemal čas. Zdanlivé maličkosti, ako napríklad, že si z nej široká rodina uťahovala na oslavách a nikto sa jej nezastal, v nej postupne budovali presvedčenie, že nie je dôležitá. Nezáleží na jej pocitoch, ani na tom, čo by chcela. Rokmi skúseností sa utvrdzovala v týchto presvedčeniach. Pri našej práci identifikovala, čo by bola potrebovala v tých detských situáciách. Jej rodičia to však nemohli vedieť a ona ako dieťa nevedela o to požiadať. 

    Keby vaše dieťa vedelo vyjadriť svoje emocionálne potreby ako dospelák, o čo by vás požiadalo? 

    Príbeh Martiny je len jeden z mnohých podobných, ktorý poukazuje na to, v ktorých oblastiach deti potrebujú podporu rodičov, aby si budovali zdravé sebavedomie. Preto som tie najčastejšie zhrnula do knihy. Spoločným čítaním s dieťaťom sa vytvára priestor rozprávať o pocitoch a príbehoch dieťaťa. Rodičia si možu tak rýchlo otestovať, či náhodou ich dieťa nepotrebuje v niečom viac podpory. 

    A ako to nakoniec dopadlo s Martinou? To vám prezradím nabudúce spolu s mojim príbehom o tom, ako pomôcť dieťaťu prekonať strach z búrky.

    Viac o mojich projektoch na www.sebavedomie.com

    michaelaray
    1. feb 2021    Čítané 75x

    Príbeh o tom, ako detská túžba hory prenáša

    Boli pohádaní, stáli na zastávke MHD a každý sa díval inam. Nechápala som prečo je to tak, mala som len tri roky. Ale jedno som vedela úplne presne. Chcela som, aby sa moji rodičia mali radi, aby boli spolu, aby som mala rodinu, kde patrím a kde sa cítim v bezpečí. A tak som ich ako malý špunt začala tlačiť k sebe, natáčať smerom jeden na druhého. Keď už konečne stáli tvárou v tvár, zobrala som ich ruky a spojila ich, aby sa držali. Nakoniec im to prišlo vtipné a napätá atmosféra sa uvolnila. Bola som spokojná, že som si spravila rodinu, aká vyhovovala mojej detskej predstave lásky a bezpečia. Moja túžba a detská viera, že môžem dosiahnuť, čo chcem, rozjasnila v ten deň život celej rodine.

    Po akej atmosfére túži vaše dieťa? Aké potreby by sa mu tým naplnili? Vaša rodinná situácia nemusí byť dokonalá, dokonca to nemusí byť ani úplná rodina a napriek tomu je možné podporiť naplnenie emocionálnych potrieb dieťaťa. Pre dieťa je podstatné, že niekam patrí, že ho niekto má rád a že je v bezpečí. Tým sa posilňuje aj jeho sebavedomie.

    Aj týmito témami vás vo forme rozprávky prevedie malý zajko. Doplňujúce námety pre rodičov prirodzene otvoria rozhovor s vašim dieťaťom a zistite, kde pripadne potrebuje viac uistenia. 

    Nabudúce sa dozviete príbeh ako to môže vyzerať, keď dieťaťu nenápadne začne ubúdať zo sebavedomia a ako môžete taký neželaný vývoj zavčasu odhaliť.

    Viac o mojich projektoch na www.sebavedomie.com

    michaelaray
    29. jan 2021    Čítané 112x

    Príbeh o detskom sne a sebavedomí

    Dnes sa s vami podelím s mojim príbehom o detských snoch a ako to súvisí so sebavedomím. Za hlbokého socializmu som sa ako trojročná hrala pred panelákom. Bolo leto. Behala som bosá po tráve pod rozstrekovačom vody spolu s ďalšími deťmi. Pišťali sme od radosti a naše mamy občas vykúkali z balkónov, či je všetko v poriadku. V horúčave som dostala chuť na zmrzlinu. Neďaleko bol stánok so zmrzlinou a tak sme sa tam s kamarátom vybrali. Ledva som dočiahla na predajný pult. 

    Pozerala som do výšky na zmrzlinára a hovorím mu: Dobrý deň ujo, prosím si zmrzlinu, ale nemám peniažky, dáte mi jahodovú zmrzlinu prosím? Zmrzlinár pozeral na mňa prekvapene a hovorí: "Choď si vypýtať peniaze od mamy." Ja som s detskou nevinnosťou zahlásila: "Moja mama tiež nemá peniažky, ujo dáte mi jahodovú zmrzlinu prosím?" Hľadela som na neho s nezlomnou vierou, že zmrzlinu dostanem. A tak sa nado mnou zľutoval a podával mi kornútok, so slovami, ale nabudúce si už dones peniaze. "Ďakujem ujo, dovidenia!" Oči mi žiarili šťastím a hrdo som si vykračovala späť na ihrisko. Ani sekundu som nepochybovala, že uspejem. Bola som na seba hrdá a odmena bola naozaj sladká. Mojím snom bolo získať zmrzlinu a to sa mi aj podarilo.

    Viete o čom práve sníva vaše dieťa? 

    Deti vedia čo chcú, rodia sa už sebavedomé a preto asertívne robia všetko preto, aby dosiahli svoj cieľ. Ale časom niektoré o svoje zdravé sebavedomie prichádzajú. Isto by ste svojim deťom dopriali do života to najlepšie. Záleží teda na tom, aké presvedčenia im odovzdávate. Ako nazrieť do detskej duše, či náhodou dieťa neuverilo nejakým negatívnym presvedčeniam, ktoré uberajú z jeho sebavedomia?

    Mojim zámerom je asistovať rodičom aby sa ľahšie priblížili dieťaťu a zistili po čom túži v 7 oblastiach, ktoré tvoria základné piliere sebavedomia. Rodičia si tak môžu skontrolovať aktuálne vnímanie dieťaťa. Zároveň si môžu uvedomiť akú informáciou dieťaťu odovzdávajú o ňom samom a tiež zistiť, kde by pripadne potrebovalo viac uistenia. 

    Viac o mojich aktivitách na www.sebavedomie.com

    Nabudúce sa s vami podelím o príbeh z môjho života, ako detská túžba hory prenáša. 

    michaelaray
    8. okt 2020    Čítané 168x

    AKO ZÍSKAŤ SEBAVEDOMIE PO ROZVODE

    So svojim príbehom, ťažkými momentami ale aj úspechmi sa podelila pani Katarína.

    Katarína trpela pri pohľade na to, ako doktori režú jej dieťa a ona mu nevie pomôcť. Kvôli vážnemu zápalu bojovalo v nemocnici o život. Veľmi sa bála, či to vôbec prežije. Mala pocit, že ako matka zlyhala, pretože nedokázala predísť tejto situácii. Neustály strach, výčitky a bezmocnosť jej spôsobili traumu. Hoci sa dieťa nakoniec uzdravilo, Katarína sa kvôli traume opustila.

    Veľmi pribrala a nemala silu starať sa o seba ako predtým. Následkom nedostatočnej podpory okolia a vážnej manželskej krízy, okorenenej neverou manžela, sa Katarína takmer zrútila. Prudko chudla, nemala chuť do života, často plakala a nevidela pred sebou už žiadnu budúcnosť. V jedno ráno sa pristihla pri myšlienke “Nebolo by lepšie, keby som nežila?” Zrazu sa ale strhla. “Ale však mám tri deti, čo bude s nimi, ak tu ja nebudem?” Musím sa predsa o nich postarať. Myšlienka na deti bol v tej chvíli jediný záchytný bod. Vďaka deťom našla zmysel začať odznova.

    AKO ZÍSKAŤ STRATENÉ SEBAVEDOMIE, KEĎ JE ČLOVEK ÚPLNE NA DNE?

    Začala maličkými krokmi. Každý deň hľadala niečo, za čo by sa mohla pochváliť a za čo by mohla byť vďačná. Aj keď len maličkosť, napríklad že vychystala deti do školy. Po čase jej tieto pozitívne minúty dňa pomohli zmeniť pohľad na seba. Uvedomila si, že si v minulosti nevážila samú seba, že sa 35 rokov ničila. Povedala si: “A dosť, toto už nie!” Začala pracovať na svojej sebaúcte. Zúčastňovala sa seminárov osobného rozvoja, zapájala sa do diskusii, písala blog, absolvovala tréningy založené na princípe NLP. 

    Uvedomila si, že keď zmení svoje vnútorné nastavenie, zmení aj svoju realitu. Ako sa rozširovalo jej vedomie, zrazu videla jasne svoj diel v tom, že sama dovolila, aby bola v manželstve ponižovaná. Tým, že nemala jasné hranice, dovolila, aby im iní zasahovali do manželstva, až do jeho rozpadu. 

    Prestala viniť iných za svoj osud a prebrala plnú zodpovednosť za svoj život. Definovala sa ako “žena, matka, podnikateľka, milovaná, zdravá a bohatá osoba.” Zaobchádza so sebou podľa myšlienky “Mám sa rada a zaslúžim si. Napríklad si dopriala kvalitne potraviny a prestala svoje telo kŕmiť sladkosťami. Vrátila sa znovu k svojmu životnému poslaniu šíriť osvetu o dojčení. Katarína tak nadobudla znovu životnú energiu, radosť a odhodlanie. 

    ŽIVOT DNES 

    Tí čo Katarínu osobne poznajú hovoria, že keď vstúpi do miestnosti, akoby zasvietilo slniečko. Katarína žiari dnes na vysokej energetickej frekvencii, z ktorej dokáže pomôcť nielen sebe a svojim najbližším, ale dokonca aj svoje vlasti. Hoci nie všetko v živote ide hladko, Katarína sa dokáže na veci pozrieť takým pohľadom, aby ju to nezraňovalo, a zároveň aby dokázala šíriť lásku aj tam, kde sa stretáva s nepochopením.

    Katarína Brňáková prezradila 6 TIPOV AKO NADOBUDNÚŤ VIAC SEBAÚCTY A SEBAVEDOMIA 

    Viac o mojich projektoch na www.sebavedomie.com

    michaelaray
    14. sep 2020    Čítané 107x

    Dojčenie nie je len o výžive, ale predovšetkým o vzťahu matky a dieťaťa

    Dnes som sa porozprávala s Katarínou Brňákovou. Kedysi bola ponižovaná, zažila úplne dno a beznádej. Dnes je to úctyhodná žena, sebavedomá podnikateľka, matka troch detí a národne ocenená autorka. Je zakladateľka medzinárodného projektu na osvetu dojčenia a prezentuje svoje názory aj priamo na ministerstve.

    Venujete sa téme dojčenia, odkedy vás táto téma zaujíma? 

    V 2011 som mala zápal karpálneho tunela, musela som brať lieky, ale nechcela som odstaviť moje dieťa, tak som hľadala riešenie. Pritom som objavila podpornú skupinu pre dojčenie. Organizácia, ktorá združuje poradkyne pri dojčení práve organizovala krst knihy, ktorej krstným otcom bol kanadský lekár Dr. Jack Newman. Jeho prezentácia ma tak nadchla, že som chcela, aby sa aj iné ženy dozvedeli akým veľkým prínosom je dojčenie.

    Učíte teda matky ako správne dojčiť? Ste laktačná poradkyňa? 

    Nie, nie som. Neučím AKO technicky správne dojčiť. Vysvetľujem oveľa širší pohľad - ďalšie piliere úspešného dojčenia - vnútorné PREČO, ktoré formuje okolie, aby matky mali podporu, teda S KÝM dojčiť. Dojčenie nie je len spôsob ako nakŕmiť dieťa, ale predovšetkým ako ho spraviť šťastným. Vzťahová výchova napĺňa potreby matky, dieťaťa aj spoločnosti. Z dieťaťa s naplnenými potrebami vyrastie človek s väčšou úctou k sebe, druhým aj k životnému prostrediu.

    Ste sebavedomá žena, úspešná podnikateľka a uznávaná autorka. Boli ste vždy taká sebavedomá? 

    Nie, nebolo to vždy tak. V minulosti mi chýbala sebaúcta. Bola som preto ponižovaná. Zažila som aj úplne dno a beznádej po tom, čom som skoro prišla o dieťa, kvôli vážnemu zápalu, a keď sa kvôli manželskej kríze, okorenenej manželovou neverou, rozpadlo naše manželstvo. Dnes už viem, že nedostatočná sebaúcta v tom zohrávala dôležitú úlohu. Preto inšpirujem druhých, hlavne ženy, aby si krok po kroku uvedomovali svoju hodnotu. Máme ju všetci, len sme si z rôznych príčin zabudli seba vážiť.

    Dnes sa však už mám rada, mám sebaúctu a jasne stanovené hranice. Keď som zmenila svoje vnútorné nastavenie, zmenila sa moja realita. Definujem sa ako úctyhodná žena, matka, podnikateľka, láskyhodná, zdravá a bohatá osoba. Ľudia sa ku mne správajú s úctou a to dokonca väčšinou aj tí, čo so mnou nesúhlasia. "Čomu ľudia nerozumejú, to začnú atakovať." Neustále zlepšovanie komunikačných zručností - predovšetkým komunikácie so sebou - je vzácnym nástrojom na zmenu reality. 

    Ako sa vám podarilo spraviť takú zásadnú zmenu? Čo by ste poradili iným?

    Článok na tému sebavedomia si môžete precitať tu.

    Napísali ste knihu. O čom je? 

    V knihe s názvom Dojčenie slovom aj písmom - Nebuď tá ktorá to vzdala!, sme skombinovali znalosti z oblasti rozvoja osobnosti, súvislosti troch pilierov úspechu, nástroje vzťahovej výchovy a odborné texty. Konkrétne princípy sme priblížili čitateľom aj prakticky cez príbehy z nášho života. So spoluautorom Borisom Žitňákom sme tak vytvorili úplne nový žáner. Nie je to teda príručka ako dojčiť, ale ako maximalizovať úspech v dojčení, aby matky mohli zažiť pocit, že dokážu naplniť potreby svojich detí. To má totiž vplyv na to, akými ľuďmi sa stanú v dospelosti.

    Vlastníte vydavateľstvo a predávate knihu. Robíte to hlavne kvôli peniazom a sláve?

    Mnohí majú predstavu, že autori kníh sa šmahom ruky, alebo aspoň do roka stanú milionármi. Za úspech - ako v akejkoľvek oblasti - sa však platí. Nielen časom, nadšením, ale aj peniazmi. Investícia do našej knihy bola od začiatku investíciou do tvorby lepšieho sveta. Náš počiatočný prieskum trhu potvrdil veľkú potrebu osvety o dojčení na všetkých frontoch a tak sme si predstavovali, že naša kniha rýchlo naplní túto potrebu. Po vydaní knihy, realita vyzerala a vyzerá úplne inak, ako sme si predstavovali, je to dlhší maratón, oproti pôvodným plánom. Rany spoločnosti sú hlboké a nepochopenie princípu akejkoľvek cesty za úspechom vytvára prekážky pri jeho  dosahovaní. Aj v tejto oblasti je prapotrebné vzdelávanie ľudí, aby pochopili, že cena odráža kvalitu a hodnotu, ktorú do života prináša. My nepredávame knihu, ale šancu na lepší život rodiny. Na knihu poskytujeme záruku vrátenia peňazí, ktorú za dva roky využili traja čitatelia. Ak sa bavíme o sláve, keď mi to, že vystupujem ako spoluautorka, majiteľka vydavateľstva alebo zakladateľka medzinárodnej kampane pomáha sa dostať na miesta, kde sa rozhoduje o zmenách, tak si myslím, že je to prospešná forma "slávy".  Nie za seba, ale v prospech všetkých. 

    Vaša kniha získala rôzne ocenenia, povedzte nám o tom viac. 

    Už pri písaní knihy sme mali víziu, že to bude najlepšia kniha na Slovensku. A tak sa aj stalo, že kniha ako jediná na slovenskom knižnom trhu získala Cenu ministra hospodárstva SR, a doživotný titul Inovatívny čin roka 2018. Kniha bola zároveň navrhnutá na cenu Podnikové médium roka a na súťaž Efektia - ako ušetriť elektrickú energiu. Šokovala som tak publikum vyše sto inžinierov, ktorí si dovtedy mysleli, že iba riešeniami technického rázu ako napríklad zatepľovaním budov a solárnymi panelmi sa dá ušetriť energia. Na prvý pohľad sa to môže zdať bizarné, ale keď si spočítate koľko energie sa ušetrí už len tým, že sa v noci nemusí svietiť, ohrievať mlieko, sterilizovať a následne umývať fľaše a to v tisíckach domácností, vyjde vám podobne ako mne veľká úspora energie a to nielen tej elektrickej. Iný pohľad na veci a vnútorné PREČO, dokáže zmeniť aj postoj okolia k podpore dojčenia. 

    Vašich aktivít si všimli aj na vyšších miestach. Prečo majú záujem sa s vami stretnúť? 

    Osveta dojčenia je moje poslanie, nehanbím sa klopať na dvere a povedať svoj názor. Ak sa vrátim k tej "sláve", účasť na rôznych konferenciách, alebo Cena ministra hospodárstva dáva mojej práci inú hodnotu. Ak svoje nápady a náčrt riešení predstavujem z pozície spoluautorky ocenenej knihy, znamená to úplne inú vyjednávaciu pozíciu. Od začiatku kampane, vždy a všade dávam svoje meno a tvár aktivitám, aby všetci mali v tom jasno, s kým komunikujú. Nevystupujem pod žiadnou organizáciou, ale zastupujem svoje aktivity a dva roky aj vydavateľstvo ako Brňáková. Pre niekoho je to definícia "slávy", ja však nepotrebujem lajky, ale chcem budovať lepší svet a prezentovať hodnotu, svojim štýlom. Vďaka tomu som bola pozvaná aj na Úrad vlády a Inštitút zdravia Ministerstva zdravotníctva, aby som predniesla svoj plán, ako sa vďaka podpore dojčenia zlepší zdravotníctvo a ako tým štát zároveň ušetrí náklady.

    Čo plánujete do budúcna?

    Momentálne výhradne zastupujem dve zahraničné autorky - z Maďarska a Českej republiky. Mám rozpísané ďalšie dve knihy, jedna z nich vyjde v októbri, tentokrát mimo témy dojčenia. O tom, ako sa stať lepším, aby nám všetkým lepšie bolo. A deliť sa o to. Viac sa môžete dozvedieť tu: https://top1knihy.sk/.

    Dakujem za rozhovor. 

    Michaela Ray de Witters

    www.sebavedomie.com

    michaelaray
    10. sep 2020    Čítané 1565x

    AKO ZÍSKAŤ SEBADÔVERU NA NOVÉ TEHOTENSTVO PO STRATE NENARODENÉHO DIEŤAŤA

    Ked som mala 27 rokov, tužila som si zaloziť rodinu. Manžel sa však tomu vyhýbal. Po roku som ho nejako ukecala a konečne sme sa začali pokúšať o bábo. Dodnes si pamätám ten zmätok v duši, keď som v ruke držala môj tehotenský test. Dve čiarky, som tehotná! Radosť a vzrušenie vyhŕkli z môjho srdca. Ale ako mu to poviem? Bojím sa, že sa bude hnevať. Nebola som ďaleko od pravdy. Trpiteľsky znášal moje tehotenstvo. 

    V treťom mesiaci som zrazu dostala hrozne kŕče. Bála som sa čo sa deje, dúfala som, že je bábätko v poriadku. Ale kŕče neprestávali. Moje obavy sa stupňovali každým dňom. Po týždni som začala veľmi krvácať. Bolo to iné ako normálna menštruácia, boli tam všelijaké hrudky. A potom vyšlo von niečo veľké. S obavou som sa obzrela do záchodovej misy. Bola to placenta! Spustila som strašný plač. Prišla som o bábätko, je preč, zomrelo! Nevedela som sa utíšiť. Vôbec som nepočítala s takou alternatívou. Nikto mi predtým nepovedal, že takto končí 30% tehotenstiev. O potratoch sa nehovorí. A tak som mala pocit, že som jediná, ktorej sa stalo také nešťastie. 

    Prešli mesiace. Ked som niekedy otvorila tému rodiny, tak sa manžel rozčúlil a ja som sa schúlila do klbka nešťastia. Strach že nikdy nebudem mať deti narastal. Pri pohľade na cudzie bábätká som mala raz dva slzy na krajíčku. O niekoľko rokov naše manželstvo stroskotalo.  

    Čas plynul. Neskôr som mala ďalší vzťah. Často sme sa rozprávali o rodine a o cestovaní. Ako z neba prišla vzrušujúca príležitosť na kariérny postup v Belgicku. Nastúpila som do novej práce. Vyzeralo to, že ma chce čoskoro požiadať o ruku. O to väčšie bolo moje sklamanie, keď sa so mnou rozišiel cez smsku. A tak som sa ocitla sama v cudzej krajine. Môj sen mať rodinu bol úplne v nedohľadne. Po preplakanom víkende som sa musela vzchopiť a ísť do prace. Povedala som si, že tento rozchod ma nemôže položiť. 

    Čítala som práve knihu, kde medzi rečou spomenuli NLP (neuro lingvistické programovanie). Rozhodla som sa studovat na NLP Univerzite v Kalifornii. Vďaka NLP sa mi zmenil život. Rozšírilo sa moje vedomie a veci ktoré som predtým nechápala, mi boli zrazu jasné. Došlo mi, že kvôli mojim mentálnym blokom z detstva mám nízke sebavedomie a uspokojovaním druhých sa pokúšam získať lásku. Správam sa ako “dobré dievča”. Čím viac sa snažím, tým menej si ma chlapi vážia. Začala som nové životné obdobie venované osobnému rozvoju. 

    Po čase som sa stala sebavedomou ženou. Zaumienila som si, že si idem nájsť nového manžela a že budem mať rodinu. Zaregistrovala som sa v online zoznamke. Bola som akčná a hľadela som si svoj cieľ. Stretávala som rôznych mužov, niekedy aj troch za týždeň. O procese ako sa stat sebavedomou ženou, ktorá si môže vyberať medzi chlapmi som napísala knihu. Čoskoro som sa zoznámila s usmievavým Belgičanom, ktorý naplnil aj moje najtajnejšie túžby. Dnes je to už môj manžel. 

    S manželom sme už boli tri roky spolu a tak konečne prišiel čas plánovať dieťatko.  Uplynulo už desať rokov odkedy som prvýkrát túžila založiť si rodinu! Keď sme sa dohodli, že o pár mesiacov sa začneme pokúšať o dieťa, veľmi som sa bála, či dokážem otehotnieť, vynosiť a porodiť zdravé dieťa. Na vine bola dlhoročná nespracovaná trauma. Keďže som z NLP vedela, že psychický stav má veľký vplyv na výsledok, rozhodla som sa stráviť týždeň prípravou na tehotenstvo. Robila som si prípravné mentálne NLP cvičenia. 

    Začala som od tých lahších. Spracovala som dlhoročné pochybnosti na vieru v to, že som schopná vynosiť a porodiť dieťa, že som už iná osoba, nie tá, ktorá o dieťa kedysi prišla.

    Potom prišli tie ťažšie cvičenia. Pracovala som na transformácii žiaľu zo straty a strachu, že je aj taká alternatíva, že deti nebudem mať.  Podrobný postup cvičenia nájdete tu. Toto cvičenie ma posunulo priamo do centra toho, čo som celé roky pred sebou odtláčala. Bola to nutnosť rozlúčiť sa, respektíve porozprávať sa s mojím nenarodeným bábätkom.  A tak prišiel ten čas, keď sme s mamou večer zapálili na studni sviečku a nahlas som povedala môjmu bábätku všetko, čo som mala na srdci. Hoci som plakala, prinieslo mi to veľkú úľavu. 

    Po týždni som sa vrátila domov do Belgicka pripravená priniesť nový život na svet. Ďalší mesiac som bez problémov otehotnela. Mala som zdravé tehotenstvo, hoci nie som už najmladšia. Vynosila som bábo a porodila prirodzeným spôsobom. Keď som niekedy počas tehotenstva cítila strach či bude ok, použila som metódu vďačnosti. 

    Veľmi sa z dcérky teším a prežívam naďalej vďačnosť za to, že mi bolo dopriate zažiť, čo to je byť mamou. Práve moja dcéra ma inspirovala vytvoriť knihu na podporu sebavedomia deti, tak aby sa aj v dospelosti mohli oprieť o svoje sebavedomie a mali lepši život. Viac o mojich projektoch nájdete tu: www.sebavedomie.com

    michaelaray
    11. aug 2020    Čítané 469x

    Najradšej by som vrátila čas a deti nemala, som preto zlá mama?

    Linda* po deťoch nikdy netužila, ale známi ju presviedčali: "Ak nebudeš mať deti, budeš to neskor ľutovať. Skus to a uvidíš, aká budeš šťastná." Tak to teda, skúsila, ma dve deti a dnes to strašne ľutuje. Nič k nim necíti, zaťazuje ju ich prítomnosť. Mladší ma len necelý rok a starší ma navyše autizmus. Muž pracuje v zahraničí a tak je na deti sama. 

    Je nešťastná a najradšej by vrátila čas a žiadne deti nemala. Rada by z domu utiekla niekam veľmi ďaleko. Hovori, že deťom nič nechýba, majú všetko materiálne zabezpečenie, len ona strašne vnútorne trpí a miestami by najradšej zomrela. 

    Tento článok je odpoveďou do diskusie na tuto tému. *Meno Linda je náhodne vybraté. https://www.modrykonik.sk/forum/o-tom-sa-tazko-rozprava/najradsej-by-som-vratila-cas-a-deti-nemala/ 

    Je lahke ju odsúdiť a povedať, že načo deti vôbec mala, však ju nikto do toho nenútil. 

    Mala deti, pretože to je v spoločnosti norma. Od ženy sa to očakáva, že bude ako všetky ostatne. Je tažke isť proti prúdu, hlavne keď človek nevie, prečo je v niečom iný. Nie sme naučení počúvať svojmu vnútro, intuíciu a robiť rozhodnutia podla toho. A tak sa rodia deti tam, kde nie sú vítane a samé si ponesú do života krivdu neprijatia. 

    Kedže je na deti sama, je preťažená, a pravdepodobne vyhorená. 

    To je isto súčasťou problému. Nejedna mama sa tak cíti a chcela by na týždeň niekde zmiznúť a oddýchnuť si. Ale máloktorá by chcela rodinu skutočne opustiť na trvalo, takže problém bude ešte niekde inde. 

    Niektorí jej radia, aby pár rokov počkala a potom začne cítiť lásku k deťom. 

    Práve teraz však potrebujú deti najviac starostlivosti a obety. Kde však zobrať energiu a motiváciu obetovať sa pre niekoho ku komu nič necítim a kto mi lezie na nervy? Rodičia, čo ľúbia svoje deti si možno neuvedomujú koľko energie dostavajú spať za svoju snahu v podobe úsmevu dieťaťa, z jeho radosti a napredovania. Bez nekonečnej rodičovskej lásky je to však veľmi tažke. 

    Neľúbi svoje deti, je teda zlá mama, však? 

    Zbytočne robiť takéto posudky. Zaujímave je skôr prečo neľúbi svoje deti, však to pokladáme za samozrejmosť, pocit ktorý príde automaticky. Podľa všetkého je v podobnej situácii ako Erika. 

    Erika ma nevyvinutý zmysel pre city a empatiu. Dokáže citit len pocity voči sebe. 

    Pre porovnanie s fyzickým telom, jej emocionálna úroveň je ako by mala len kýptiky miesto paži. Akurát, že tento handicap je neviditeľný. Ťažko niekoho objať, keď nemám čim... ťažko niekoho ľúbiť, keď nemám čim...  

    Erika si svojho partnera vybrala logicky a hlavne preto, že mal on o ňu záujem. Niečo k nemu síce cítila, ale v porovnaní s emóciami iných žien to nebola žiadna náruživá láska.

    On bol rodinne založený a tak súhlasila, že budu mat deti, dokonca až tri! 

    Na materskej bola s každým len tri mesiace a aj to sa jej zdalo strašne dlho. Mesiac po narodení už odstavovala dieťa od mlieka a nevedela sa dočkať kedy pôjde do práce. Cítila sa zavalená rodinou, napriek tomu, že muž jej so všetkým pomáhal. Manželovi sa priznala, že občas fantazíruje o tom, že by opustila rodinu a utiekla niekde veľmi ďaleko. 

    Erika necítila lásku k deťom ako iné mamy. 

    Nemala v sebe materinskú starostlivosť, aby si všimla, že potrebujú ostrihať nechty, či umyť pusinku. Snažila sa však napodobniť iné mamy, lebo nechcela aby sa o nej hovorilo ako o zlej mame. Ked videla, že iné mamy napr. objímajú svoje deti, tak aj ona to robila, ale bez toho, aby to cítila. 

    S pribúdajúcimi deťmi trávila Erika stále viac času na služobkách. 

    Bežne prespávala 3-4 noci týždenne v hoteloch. Manžel tiež pracoval a zároveň bol sám na novorodeniatko a dve ďalšie malé deti. Nepáčilo sa mu to a tlačil na ňu aby zmenila prácu a necestovala toľko. Ona však o tom nechcela ani počuť a radšej sa s nim rozviedla. Manžel a deti boli nešťastní, ale jej sa uľavilo. Deti si striedali po týždni a ona sa už necítila previnilo, že je odcestovaná. Týždeň s deťmi vykrývala družinou, starými rodičmi, babysiterkou a podobne. 

    Deti ťažko znášali, že sa im rozpadla rodina a bola by im dobre padla profesionálna psychologicka podpora. 

    Ale mama neschopná empatie usúdila, že deťom nič nie je, však majú všetky materiálne veci zabezpečene a teda nevidí dôvod, aby deti chodili k psychologičke. Nechcela nijako pripustiť, že by jej rozhodnutie by mohlo mat negatívny vplyv na deti. Veci emocionálneho charakteru pre ňu proste neexistujú. Existuje len jen vnútorný pocit a ten sa jej podarilo naplniť. 

    Je lahke ju obviniť, že sa takto správa. 

    Ale prečo je taká? Prečo sa stalo, že sa jej nevyvinuli pocity a empatia ako iným ľudom? Ake mala ona detstvo? A aké psychické zátaže si do dospelosti zoberú jej deti? Dá sa na tom vôbec niečo zmeniť? 

    Prave týmito témami sa zaoberám pri koucingovej práci so ženami. Vrámci praxe som si všimla, že situácie, kde sa moje klientky mentálne zablokovali, vznikli v podobných situáciach v detstve. Zozbierala som teda tieto situácie a píšem o tom knihu (kniha "Som skvele dieťa"), aby som naopak podporila rodičov v ich snahe zabezpečiť svojim deťom rozvoj láskyplného sebavedomia. Viac info na www.sebavedomie.com

    michaelaray
    1. júl 2020    Čítané 156x

    Dagmar Rakovická Čanigová: Možno má aj vaše dieťa potravinovú intoleranciu...

    Dnes som sa porozprávala s expertkou na potravinovú intoleranciu. 

    Dagmar musela ako malé dievčatko užívať antihistaminiká v sezóne peľovej alergie. Nezamýšľala sa nad tým a považovala to za niečo úplne bežné. Keď mala 18 rokov tráviace ťažkosti ju dohnali na prvé kolonoskopické vyšetrenia. Trápili ju tiež škaredé ekzémy, za ktoré sa ako mladá žena veľmi hanbila, poznačilo to aj jej sebavedomie. 

    Zistili jej nešpecifický zápal v sliznici hrubého čreva a intoleranciu na laktózu - mliečny cukor. Vzápätí jej boli nasadené kortikosteroidy na zápal v čreve a odporúčanie, že sa musí dlhodobo vyhýbať laktóze. Vtedy bol rok 2008. Vôbec netušila, že za jej dlhodobými zdravotnými problémami je viac potravinových intolerancií. 

    Na ekzémy jej nič nepomáhalo. Musela si neustále škrabať ložiská, ktoré sa každým dňom zväčšovali. Zakrývala si červené fľaky dlhými rukávmi a hanbila sa vyzliecť do plaviek. Vtedy sa rozhodla pre návštevu centra alternatívnej medicíny, na ktoré počula dobré referencie. Tam sa prvýkrát dozvedela o testoch potravinovej intolerancie, ktoré sa robia z kapilárnej krvi. 

    Keď jej prišli výsledky, zrútil sa jej svet: kravské, ovčie, kozie mlieko, kazeín, vaječný bielok, žĺtok, pšenica, jačmeň, gliadín, kukurica, ryža, zemiaky, hrášok, pomaranče, pistácie a i. Výsledok potvrdil až 32 potravinových intolerancií! Napriek šoku si povedala, že ide do toho. 

    Po dvoch mesiacoch od vysadenia potravín, na ktoré si jej telo tvorilo protilátky, jej kompletne zmizol ekzém na oboch stranách vnútorných lakťov. To bol jej hnací motor, pretože na vlastné oči videla, že eliminačná diéta je naozaj prospešná.

    Pracovala vtedy v nadnárodnej korporácii. Keď ju šéfka označila ju za jedného zo svojich najhorších zamestnancov, cítila sa mizerne. Na druhý deň podala žiadosť o výpoveď. S odstupom času jej v duchu ďakuje. Začala totiž hľadať to, čo by ju napĺňalo a to ju doviedlo k tomu, čo robí v súčasnosti - pomáha druhým nájsť si nový spôsob stravovania pri potravinových intoleranciách. Šíri osvetu vo svojej bezplatnej e-knihe a zároveň je ľudom k dispozícii aj vo forme online konzultácii. 

    Zaujal ma jej príbeh a tak som sa jej opýtala na tému deti s intoleranciou.  

    Čo by si poradila rodičom, ktorých deti majú potravinové intolerancie? Je v tom nejaký rozdiel či sa jedna o dospelých alebo deti s intoleranciou? 

    V prvom rade si treba uvedomiť, že potravinové intolerancie nie sú potravinové alergie. Skúsim to vysvetliť na jednoduchom príklade: Ak by vaše dieťa malo alergiu na bielkovinu kravského mlieka, po skonzumovaní smotanového jogurtu by malo napr. vyrážku či opuch sliznice alebo kože. Jednalo by sa o takmer okamžitú imunitnú reakciu. Ak by však skonzumovalo smotanový jogurt a malo by intoleranciu na bielkovinu kravského mlieka, prejaviť by sa to mohlo formou ekzému či tráviacimi ťažkosťami napr. po 4 hodinách alebo 8ich a niekedy až po 24 hodinách alebo aj dokonca do 3 dní. Nie sme však stavaní na to, aby sme s prehľadom dokázali čakať takú dlhú dobu a medzi tým nič ďalšie nekonzumovali, aby sme si to dôsledne odsledovali. 

    Mnoho rodičov chce pátrať v mene zdravia vlastného dieťaťa, ale nemajú dostatok informácií. Bohužiaľ, z vlastnej skúsenosti viem, že sa táto problematika nestretáva s pochopením u viacerých odborníkov. Mnoho lekárov neštudovalo výživu a o potravinovej intolerancií mali prednášky iba okrajovo, napriek tomu, že výskumy v tejto oblasti neustále napredujú. Máloktorý alergológ informuje pacienta o potravinovej intolerancií, pretože väčšina z nich sa sústredí iba na potravinové alergie, teda na zisťovanie prítomnosti IgE protilátok (imunoglobulínov podtriedy E). 

    Z vlastnej skúsenosti a aj zo skúsenosti mojich klientov môžem povedať, že eliminačná diéta na základe výsledného reportu potravinových intolerancií, dokáže byť veľmi prospešná ako u dospelých tak aj u detí. Organizmus dieťaťa spravidla dokáže rýchlejšie reagovať na eliminačnú diétu, než telo dospelého človeka, čo je spôsobené mnohými faktormi akými sú životospráva, životné postoje, schopnosť odbúrať stres a v neposlednom rade ako veľmi je telo dospelého jedinca zaťažené liekmi. 

    Máš nejaké silné presvedčenie, s ktorým väčšina ľudí nesúhlasí? 

    Moja terapeutka alternatívnej medicíny povedala jednu myšlienku, s ktorou sa ja osobne veľmi stotožňujem: ,,Človek, čo nikdy nezažil depresiu a nepozná pocity beznádeje, ktoré pri nej zažívate, nebude nikdy dobrým psychoterapeutom." Skúsenosť nech je akokoľvek bolestivá nás núti pozerať sa na svet citlivejšími a láskavejšími očami. Pre mňa osobne má moja skúsenosť s potravinovou intoleranciou väčší zmysel vtedy, ak sa o ňu môžem podeliť s ostatnými, ktorých sa problém dotýka. Bez nej by to bola iba naučená teória, ktorá by v praxi nikomu nepomohla.

     Osobne zastávam názor, že každý z nás má právo vedieť, čo sa s jeho telom deje. Myslím si, že základné ľudské právo každého človeka je byť dostatočne informovaný o možnostiach liečby a aj jej alternatívach. A to je veľmi ťažké presadiť v našej spoločnosti, kde u viacerých odborníkov a špecialistov vstupuje na scénu ich vlastné neutíšené ego. Netvrdím, že vynechaním potravín zázračné zmiznú akékoľvek zdravotné problémy. Takto to nefunguje. Aj pri potravinovej intolerancií je potrebné pátrať ďalej a neustále sa vzdelávať v akejkoľvek oblasti.

    Mnohí so mnou nebudú súhlasiť, že testy potravinovej intolerancie, s ktorými mám osobnú skúsenosť, sú skutočne spoľahlivé, pretože sa môže jednať o problematiku, ktorej sa nedostatočne alebo iba okrajovo venovali na certifikovanom kurze výživového poradcu. Osobne považujem zdravie a výživu za neprebádanú oblasť, v ktorej akýkoľvek kurz je skutočne iba malým zlomkom na to, aby sme sa mohli pasovať za odborníkov v danej oblasti. K akémukoľvek problému treba pristupovať s pokorou a hlavne holisticky ako na duševnej tak aj fyzickej úrovni.

    Píšeš knihu. Čo ťa k tomu motivovalo? O čom bude? 

    Keďže problematika potravinových intolerancií je v očiach našej spoločnosti nie úplne ideálne pochopená a dokonca by som povedala až démonizovaná, rozhodla som sa ju vyniesť na svetlo sveta nielen na základe mojej skúseností, ale aj vykonaných zahraničných vedeckých štúdií. Výskumy totiž už dávno poukazujú ako potravinová intolerancia môže súvisieť s diagnózami ako ADHD, poruchy autistického spektra (PAS), migrény, neplodnosť a problémy s reprodukciou u žien, ekzémy, Crohnova choroba, syndróm dráždivého čreva a i.

    Mnoho ľudí má obrovský predsudok ohľadom zmeny stravovania a strach, ako to celé príjme ich okolie a samotná spoločnosť. Na intolerantných ľudí sa totiž stále pozerá ako na menšinu, pričom je nás každým dňom viac. Nevedomosť, že možno potraviny plné pesticídov nám spôsobujú zdravotné komplikácie, nám neumožňuje mať zdravie vo svojich rukách. V knihe objasňujem aj tieto súvislosti a ponúkam v nej pohľad na potravinovú intoleranciu ako na príležitosť niečo vo svojom živote zmeniť k lepšiemu a dovoliť si prebrať zodpovednosť za svoje zdravie z lásky k vlastnému telu.

    Ak majú rodičia záujem sa s tebou poradiť, kde ťa môžu kontaktovať? 

    https://dagmarcanigova.sk/

    Zdravým fungovaním tela aj výzorom kože bez ekzémov, môžeme tiež prispieť k sebavedomiu našich deti, tak ako sa to podarilo Dagmar. Viac o mne a mojich projektoch na www.sebavedomie.com

    michaelaray
    29. jún 2020    Čítané 629x

    Ako povedať partnerovi, že to chcem ukončiť, lebo sme nekompatibilní

    Vzťahy často začínajú úplne iracionálne, keď preskočí iskra. Ale na to, aby si strávila s niekym celý život, tam musí byt aj kompatibilita. Niekto si predstavuje, že kompatibilita znamená, že máte rovnaký vkus na hudbu, filmy a že obaja máte radi psov. Avšak skutočná kompatibilita ide oveľa viac do hlbky. Jedna sa o to, či mate podobne hodnoty a životnú víziu. 

    Zoberme si teda príklad, že máš 25-30 rokov, bývaš spolu s priateľom 30-35r v prenajatom byte. Rozmýšľaš už o rodine, rada by si si kúpila spoločne bývanie na hypotéku, kde by bolo dosť priestoru aj pre deti. Šetríš si už na tento účel, ale priateľ to vôbec nerieši. Peniaze mína na zábavu s priateľmi, či svoje hobby a nemá potrebu riešiť svadbu, rodinu, či bývanie. Vyhovuje mu, že ma pohodový život, pravidelný sex, niekto mu navari, operie, tak na čo sa viazať nejakými obmedzeniami. Ty si šikovná, akčná, rozhľadená žena a zisťuješ, že tvoj priateľ akosi nie je na rovnakej vlnovej dĺžke. Keď sa ho do týchto veci snažíš tlačiť, bráni sa a hneva sa, prečo chceš veci meniť. 

    Po nejakom čase snaženia vidíš, že to nikam nevedie a prichádzaš k záveru, že vaša životná vízia je nekompatibilná. Ste vo svojich predstavách príliš ďaleko na to, aby ste našli kompromis. Nastáva teda otázka čo ďalej. Môžeš sa buď vzdať svojich predstav, alebo môžeš čakať roky a dúfať že on sa raz zmení, že to nejakým zázrakom pochopí a dospeje alebo sa môžeš rozhodnúť to ukončiť. Avšak nie si mrcha, máš ho rada, zaleží ti na jeho pocitoch a nechceš mu ublížiť. Nie je predsa zlý človek. Niečo ti bráni spraviť ten krok, máš strach a nevieš, čo mu máš vlastne povedať. 

    Možno zapasiš s niektorým z týchto pocitov: 

    1. Nevieš ako mu to povedať, lebo ti záleží na jeho pocitoch
    2. Nechceš byť ta zla, sebecká, ktorá mu ublížila
    3. Si zvyknutá byť so všetkými za dobre na úkor seba a toho čo je pre teba správne
    4. Nechceš, aby ta ľudia posudzovali, odsudzovali, ohovárali, riešili tvoje postoje
    5. Priveľmi ti záleží na tom, čo o tebe povedia iní

    To čo ťa teraz mentálne blokuje sa dá otočiť aj z inej strany, tak aby to bolo "výhodne" pre vás oboch. Partner sa necítil dobre, keď si ho tlačila do hypotéky, že?

    Tak mu môžeš napr povedať, že tvoja predstava o živote je, že by si chcela mať napr. do roka rodinu, sobáš, kúpiť spoločný byt ale že úplne chápeš, že on tieto tvoje potreby nezdieľa. Su to všetko veľké životne rozhodnutia a úplne chápeš, že on by na to potreboval možno ešte desať rokov a možno ani v budúcnosti nebude po tom tužiť. Bolo by teda nefér, keby si ho do toho teraz nútila. Ale bolo by tiež nefér voči tebe, keby si také dôležité veci odkladala na neurčito. Vzhľadom na to že rešpektuješ a vážiš si život vás oboch, je teda najvhodnejšie, aby kazdy z vás dostal šancu robiť to ako to cíti a aby ste kazdy išli svojou cestou. Ty tak dostaneš príležitosť stretnúť niekoho, kto zdieľa tvoje predstavy a on dostane príležitosť žiť volne bez tlaku.

    Ked si to takto urovnáš v mysli a pochopí to aj on, pomôžeš mu zaroven s tým, ako to môže on ďalej vysvetliť svojim rodičom či známym. Ked to rodičia budu takto počuť, tak A) pochopia aká kvalitná žena si, že rešpektuješ ich syna a jeho potreby, B) možno budu radi že ich syna netlaciš do niečoho čo sam nechce, C) možno si pomyslia že ich syn by už mal dospieť a začať uvažovať nad budúcnosťou, aby sa mu už ďalší krát nestalo, že príde o takú skvelú zenu, tým že sa sam nerozhýbal. V každom prípade im neostáva veľa priestoru ťa posudzovať, môžu tak akurát dohovárať synovi. Ak napriek všetkému povedia niečo negatívne na tvoju stranu, nemusíš si to pripustiť, lebo vieš, že si spravili službu aj ich synovi aj sebe. Možno práve vďaka tvojej odvahe dospeje a o par rokov si zariadi život inač.

    Ty sa čoskoro sa otrasieš a prídu nové príležitosti randiť. 

    Z mojej skúsenosti, kedže som sa poučila z môjho nekompatibilneho manželstva, neskor som sa už chlapov pýtala rovno na prvom rande, čo vlastne hladujú a bez rozpakov som im povedala, že ja si hľadám manžela a chcem mať v budúcnosti rodinu. Veľa žien by sa bálo toto povedať a práve preto sa dostavajú do začarovaného kruhu "ja som ti predsa nič nesľuboval". Avšak keď je žena sebavedomá a vie čo chce, tak to kľudne môže povedať. Mala som v tom čase rande aj s tromi rôznymi chlapmi za týždeň, tak mi bolo jedno, či niektorý z nich ma inú víziu než ja. Chcela som to zistiť práve čo najskôr, aby som s nimi zbytočne nestrácala čas. A tak som sa zoznámila aj so skvelým mužom, ktorý je dnes môj manžel a mame spolu rodinu. 🙂 

    Viac o mne a mojich projektoch na www.sebavedomie.com

    michaelaray
    24. jún 2020    Čítané 359x

    Ako sa pripraviť na rozvod

    Možno ste sa brali príliš mladi, keď si ani nevedela čo vlastne od života chceš. Možno vôbec nie ste kompatibilní a najst kompromis je neprekonateľne ťažké, tak ako som to kedysi zažívala ja. Možno v ňom nemáš emocionálnu, fyzickú či finančnú oporu ako by si chcela. Možno ťa dokonca ponižuje či bije. Dôvodov prečo sa chceš rozviesť môže byť nekonečne veľa a každý prípad má svoj príbeh. 

    Na druhej strane máš možno malé deti, možno si na ňom finančne závislá alebo máš iné obavy, či rozvod zvládneš. 

    Rozvod beriem ako posledné možné riešenie, keď sa už vyčerpali možnosti ako 

    - vzájomná komunikácia a hľadanie riešenia

    - manželská, resp psychologická poradňa

    Čo ta teda čaká ako sa na to čo najlepšie pripraviť?  

    Rozvod je zložité obdobie aj na psychiku aj praktické otázky. Ak sa už teda vás vzťah nedá vylepšiť, bolo by vhodné vytvoriť si čo najlepšie zázemie pred tým, než k rozvodu dôjde. Čim viac stabilných bodov budeš mať, o ktoré sa môžeš oprieť, tým väčšia šanca je, že to zvládneš bez toho, aby si upadla do krízy a skôr sa dostaneš do fázy stabilizácie. Nenakladaj si na seba priveľa paralelných projektov, ako to urobila Naďa. 

    Žila s mužom a dcérou v Bulharsku. Ked sa rozviedla, presťahovala sa s malou spať do svojej krajiny. Za posledné úspory si kúpila na hypotéku starý polorozpadnutý byt, s tým že si ho bude sama prerabat. Kedže žila desať rokov v zahraničí, vzťahy s priateľmi boli ochladnuté. S mamou vôbec nevychádzala a otec sa už pominul. Bola na všetko sama. Nemala prácu, musela sa starať o 1.5 ročnú dcéru. Našťastie dostala aspoň nejaké peniaze zo sociálky. 

    Sedela sama na zemi v rozpadnutom byte a dieťa neustále plakalo. Všetko sa to na ňu zosypalo. Nebola ani motivácia ani peniaze na prerábku bytu. Vtedy stretla Milana. Nechali sa uniesť vašnou a chvilu sa jej zdalo všetko fajn. Ale obaja boli v psychicky nestabilnej situácii a tak si nechtiac ubližovali. Rozchádzali a schádzali sa každú chvilu. Nezvládla ešte aj túto emocionálnu zátaž a psychicky skolabovala. Psychiater jej predpísal lieky a poslal ju na mesiac do interného zariadenia, kde jej pomohli odraziť sa odo dna. Trvalo jej dlho kým sa jej podarilo životnú situáciu stabilizovať, lebo zápasila naraz s množstvom problémov.  Ale nemusí to takto byť. 

    Martin bol tiež rozvedený, žena ho opustila kvôli šéfovi. Bol z toho hotový, vôbec to nečakal. Deti mal v striedavej starostlivosti. Mal aspoň prácu, úspory, priateľov a rodinu, ktorí ho podržali. Kolegovia ho brávali von, aby prišiel na iné myšlienky. Stari rodičia pomáhali vyzdvihovať deti zo školy a s varením. Parkrát navštívil aj psychologičku, keď to na neho doliehalo. Radil sa s ňou aj ohľadom deti, ako postupovať aby im čo najviac uľahčil situáciu. Kupil si domáce zvieratko, aby sa necítil tak sam, keď boli deti preč. O par mesiacov si začal dopisovať online s ľuďmi, ktorí podobne prechádzali obdobím po rozvode, či rozchode. Cítil tak podporu, že nie je sam v tejto situácii. Po pol roku sa už cítil lepšie a rozhodol nájsť si novu priateľku. Podarilo sa mu to a čoskoro začal nový život. 

     Z týchto dvoch skutočných príbehov vidíš, ako sa situácia vyvíja podla toho aké zázemie mali pred rozvodom. Ako sa teda môžeš pripraviť? 

    1. Financie a prijem

    Ak si momentálne finančne závislá, treba si najst prácu a zabezpečiť svoj prijem. Ak sa dá odložiť si nejaké úspory. Pripadne sa poradiť s rodinou, či sú ochotní poskytnúť finančnú pomoc, ale napr. bývanie. Tu je zoznam organizácii, ktoré podporujú matky v núdzi: http://www.kmotricky.sk/potrebujem-pomoc/ . Niektoré organizácie poradia aj v právnych otázkach, respektíve tyranym ženám. Už len keď človek vie, že má viacero možnosti, automaticky sa cíti viac sebavedomo a menej sa obáva budúcnosti. 

    Niektoré matky sú veľmi kreatívne a hladujú aj netradične možnosti príjmu. Napr. Lucia, matka pol ročnej dcérky, obehla ludi na svojej ulici a dohodla sa s niektorými, že bude pre nich donášať doma navarene obedy, či večere. Pre jednotlivcov, ktorý žijú sami a nechce sa im variť to bola zaujímavá ponuka. Čoskoro si tak našetrila na ojazdené auto, aby mohla jedlo rozvážať a neskor si dokonca založila oficiálne podnikanie. 

    2. Starostlivosť o deti 

    Požiadaj rodinu, známych, či sú ochotní pomôcť s deťmi, keď bude treba. Dá sa ponúknuť aj vymenený obchod, ako napr. fungovala Karin a Darina. Obe boli slobodne matky, čašníčky. Striedali sa ktorá bola práve v práci a ktorá strážila deti obom. Ušetrili tak za skolku, ktorú by si inak nemohli dovoliť. 

    Detské oblečenie, hračky, kočíky a pod sa dajú získať aj zadarmo, ak človek požiada sieť svojich známych, resp napíše do FB skupín a fór pre mamičky. 

    3. Starostlivosť o seba

    Požiadaj okruh priateľov, kolegov, či sú ochotní ti spraviť program, pripadne aj s deťmi, počas náročného obdobia. Posedenie pri káve s kamarátkou môže byt rozdiel medzi hrozným týždňom a týždňom, keď sa to nejak zvládlo. 

    V prípade zdravotných problémov je lepšie sa obratit na doktora a neodkladať to prilis dlho. 

    4. Psychológia a zvládnutie straty, stresu, smútku

    Psychologicka podpora či už profesionálna alebo podporných skupín môže veľmi pomôcť uľahčiť situáciu. Napr organizácia https://www.modryanjel.sk/ ponuka poradenstvo zdarma v krízových situáciach, resp riešia post traumaticky stresový syndróm. Hlavne je neostávať s celou ťarchou situácie sama. Odborníci poradia aj ako komunikovať s deťmi, aby ich situácia čo najmenej zasiahla. 

    Počúvanie pozitívnych motivačných nahrávok zdarma na Youtube  pomôže preladiť sa z módu obete na viac pozitívnu víziu budúcnosti. 

    Všetky tieto veci a kontakty sa dajú už dopredu zabezpečiť, aby počas tažkeho obdobia rozvodu bolo čo najviac oporných bodov. Privedie ťa to na pozitívnejšie myšlienky a dá ti to viac sily na kroky, ktoré más ešte pred sebou.

    Viac o mne a mojich projektoch na www.sebavedomie.com

    michaelaray
    19. jún 2020    Čítané 1546x

    Tri kroky ako začať znovu žiť po rozvode

    Rozvod je ťažké obdobie, sama som si tým prešla. Miestami to môže vyzerať, že nie je žiadna budúcnosť, ale nie je to tak. Pamätám si keď mi vtedy kolegyňa povedala, "aj po rozvode je život".  Plakala som a ťažko som si to vtedy vedela predstaviť. 

    Zila som sama v Amerike a nechcela som aby niekto v robote zbadal, že sa rozvádzam a nedajbože aby ma nevyhodili, že sa nesústredím na robotu. A tak som mlčala a celou ťarchou si prechádzala sama bez podpory ako nejaká hrdinka. Dnes už viem, že to bola chyba, že je lepšie v ťažkých chvilach požiadať o pomoc a podporu. 

    Ako teda ďalej po rozvode? Po vlastných skúsenostiach ako sa z toho dostať, pomáham aj iným ženám a dá sa to zosumarizovať takto. Su tri stadia ktorými budeš prechádzať.

    1. Strata a smútok.

    Nech už bolo vaše manželstvo akékoľvek, vždy tam bolo aj niečo dobré, čo rozvodom stracas, čo ti bude chýbať. Je preto normálne, že ti chýba a že si smutná, hoci logicky si vieš odvodniť, prečo je to takto lepšie. Rodina ti možno v dobrom hovorí, že si o nič neprišla, ale práve naopak, treba pripustiť, že je to strata a dovoliť si prejaviť emócie, ktoré prináležia strate. Treba sa vyplakať koľko treba, aby sa ti uľavilo. Ak potrebuješ nejaké lieky, či už na spanie alebo na ukľudnenie, doktor odporuci, čo je vhodné.

    2. Stabilizácia.

    Tu sa riešia praktické veci, kde budeš bývať, z čoho platiť účty, kto ti vie s čím pomoct, psychologicka podpora, ako aj financna či iná praktická podpora s deťmi a pod. Nehanbi sa poziadat o pomoc a podporu, či už rodinu, priateľov alebo aj psychológa či inštitúcie na podporu matiek a deti. 

    Ja som sa držala ako kliest mojej roboty, lebo to bolo jedine stabilne po rozvode a zabezpečovalo mi prijem na praktické veci. Dalej som vo svojom okolí vyhľadala nových priateľov, s ktorými by som mohla stráviť čas, aby som myslela na niečo iné než môj smútok. Hovorím nových priateľov, pretože som v zahraničí nemala ešte sieť priateľov. Tak sa začal aj môj nový vzťah. S prihliadnutím sa do minulosti vidím, že to nebolo ideálne, nevybrala som si totiž vedome muža s ktorým by som rada prežila život, ale skôr niekoho kto ma vtedy chápal a prechádzal podobným obdobím ako ja. 

    Keby som mala vtedy profesionálnu psychologicku podporu, asi by som sa bola vrátila späť na Slovensko, kde som mala rodinu aj starých známych. Hoci by som si musela najst novu prácu, bola by som predsa vo viac stabilnej sieti, ako v zahraničí s novým frajerom. 

    Cele roky som s nim strávila a dúfala, že ma požiada o ruku a budem s nim mat rodinu. Ale v kútiku duše som pochybovala, či je to ten pravý, keďže bol výrazne starší a moslim. Bola som frustrovaná, prečo sa mi opakujú problémy s rôznymi mužmi a prečo ma berú za samozrejmosť, keď ja pre nich toľko robím. A zase prišiel rozchod, zase štádium jedna strata a smútok. Bolo to preto, že som preskočila tretie štádium pred tým, než som si začala nový vzťah. NEOPORUCAM teda začať nový vzťah skôr, ako si prejdeš tretím štádiom. 

    3. Novy pohlaď - Novy život.

    Dostala som na vianoce knihu od Andyho Winsona začala som pocuvat jeho YouTube videa a robiť si cvičenia, ktoré navrhol. Po čase som sa preladila na pozitívne myšlienky a začala obdobie osobného rozvoja. 

    Neskor sa mi podarilo studovat NLP (neurolingvistické programovanie) na NLP Univerzite v Kalifornii. Konečne som pochopila, prečo sa mi opakovali rovnaké problémy s rôznymi mužmi. Mala som nízke sebavedomie kvôli mentálnym blokom z detstva a uspokojovaním druhých som sa snažila získať lásku. Uz mi bolo jasné prečo ma brali chlapi za samozrejmosť. 

    A tak prišlo obdobie keď som začala pracovať na svojej sebaúcte, začala som si vazit samu seba, robiť pre seba dobre veci. Ako vedlajsi efekt som začala byť viac sebavedomá, ľudia so mnou chceli tráviť čas. Nabrala som dokonca odvahu robiť verejné workshopy, hoci som bola vždy veľmi hanblivá a ako dieťa som veľmi nerada citala nahlas pred triedou. 

    Vďaka novému pohľadu na seba, prišli do môjho života aj nove možnosti. Našla som si nového milujúceho manžela po akom som vždy túžila. Mame spolu krásnu dcéru z ktorej sa veľmi teším. Vďaka NLP som začala pomahat aj iným ženám. Uvedomujem si, že nie kazdy ma moznost studovat NLP  a tak som začala písať knihy o rozvoji sebavedomia pre ženy aj pre deti, aby som tak tieto možnosti rozšírila aj na Slovensku. 

    Co by som ti odporučila po rozvode je nechať si nejaký čas pre seba, nehrnut sa hneď do ďalšieho vzťahu a investovať do osobného rozvoja. Následne mozes mat novy vzťah, alebo cokolvek dalsie po čom túžiš.

    Viac o mne a aktuálnych projektoch je na www.sebavedomie.com


    Predošlá

    michaelaray
    Správa bola zmenená    7. jún 2020    

    Volám sa Michaela Ray de Witters. Pochádzam z Bratislavy, žila som v Amerika ale osud ma nakoniec zavial do Belgicka. Prišla som sem pôvodne kvôli práci a zostala som kvôli životnej láske. 🙂

    Pracovala som vyše dekádu v korporátnych financiách. Neskôr som sa náhodou dostala k NLP* (neuro lingvistické programovanie). Vďaka tomu som pochopila prečo som mala neuspokojivé prvé manželstvo a dokola sa opakujúce problémy s rôznymi chlapmi. Podarilo sa mi to zmeniť, zvýšiť si sebavedomie a nájsť si milujúceho manžela.
    Pomáhala som neskor aj iným ženám s rovnakým problémom. Pritom som si všimla kde najčastejšie v detstve vznikajú mentálne bloky.

    V 2019 sa mi narodila dcérka a rozmýšľala som, ako ju bezpečne previesť týmito oblasťami. Pritom vznikol nápad podeliť sa s týmto info formou detskej knižky na podporu rozvoja láskyplného sebavedomia.