Kedysi dávno, keď som bola ešte bezdetná, som si všímala okolo seba deti a ich rodičov. Vtedy som bola (mladá) naivná a často som si pri pištiacich a vzdorovitých deťoch sama pre seba povedala: „No tak toto by som ja ako rodič nestrpela...“ „Fúha, no keby moje dieťa takto vyvádzalo...“ A neuvedomovala som si, že tie deti sú možno nevyspaté, idú im zuby, bolí ich bruško, prežívajú obdobie vzdoru alebo sú náročnejšie.

Samozrejme, vraví sa, že zariekaného chleba najväčší kus Keď som plánovala otehotnieť a aj otehotnela, hltala som všetky dostupné informácie. O tehotenstve, pôrode, dojčení... Romanticky som si predstavovala prirodzený a ľahký pôrod za prítomnosti manžela, bonding telo na telo, krásne chvíle pri dojčení atď.

Všetko to nabúrala gynekologička vetou: „Ste tehotná, ale... (najdlhšia 5-sekundová pauza v mojom živote) ...čakáte dvojičky!“ Všetky moje dokonalé predstavy praskli ako bublina a ja som s plačom rozmýšľala: „Ako ich vynosím? Kto mi bude s nimi pomáhať? Veď do výťahu sa mi nezmestí dvojičkovský kočík! Ako ich budem dojčiť?“ Čas postupne vyriešil väčšinu mojich otázok a po ďalších 32 týždňoch a ťažkostiach s rozbehnutím laktácie nás všetky tri pustili domov.

Ako väčšina prvorodičiek som sa borila s množstvom otázok a ťažkostí. Všetko krát dva. Prečo plačú? Čo im je? Robím to dobre? Nemala by som robiť viac? V zúfalej snahe byť dokonalou matkou–dvojmatkou som dojčila, odsávala, dojčila, odsávala, dojčila cez cievku, pila litre hroznových štiav, páchla ako zmoknuté seno (díky, senovka a benedikt) a bola na pokraji zúfalstva. Vyskúšala som takmer všetko, čo sa dalo a dospela do štádia, že som už skoro nič iné ako (ne)dojčenie neriešila.

A v tom sa môj nevyspatý mozog „prebudil“ a „prefackal ma“. Je toto správna cesta? Byť nevyspatá, nadmieru unavená a zdeptaná prvorodička? A prečo? Aby som bola supermatka? A komu chcem čo dokázať?

A tak som začala radšej študovať ako zabezpečiť svojim dievčatám tú druhú najlepšiu alternatívu po dojčení.