#pribeh na zamyslenie
O ROZVODE
Keď som sa vrátil v tú noc domov, moja žena akurát pripravovala večeru. Chytil som ju za ruku a povedal som jej: „Musím ti niečo povedať.“ Posadila sa a potichu sme jedli. Opäť som videl tú bolesť v jej očiach.
Zrazu som stratil reč. Nevedel som, čo povedať. Musel som jej však povedať, že uvažujem o rozvode. Začal som pokojne. Nezdalo sa, že ju moje slová nahnevali, namiesto toho sa ma len potichu opýtala: „Prečo?“ Na túto otázku som jej však nevedel dať odpoveď. Vtedy sa nahnevala, začala hádzať vecami a kričala na mňa: „Ty nie si chlap!“
V tú noc sme sa nerozprávali. Plakala. Vedel som, že chce prísť na to, čo sa stalo s našim manželstvom, no nevedel som jej dať uspokojivú odpoveď. Moje srdce patrilo Janke. Už som svoju ženu nemiloval a len som ju ľutoval.
S hlbokým pocitom viny som vypísal rozvodové papiere, kde som uviedol, že jej nechávam dom, autá a 30% z mojej firmy. Pozrela sa nemo na papiere a roztrhala ich na kusy. Žena, ktorá so mnou strávila posledných 10 rokov bola pre mňa cudzia. Bolo mi jej ľúto, bolo mi ľúto toho premárneného času, energie, no nemohol som už vziať späť to, čo som jej povedal, pretože som Janku veľmi ľúbil. Nakoniec na mňa žena začala kričať a myšlienka rozvodu bola čoraz jasnejšia.
Na ďalší deň som sa vrátil domov veľmi neskoro a našiel som svoju ženu sedieť za stolom. Písala niečo na papier. Bol som bez večere a šiel som rovno do postele. Zaspal som veľmi rýchlo, pretože som bol unavený po dni strávenom v Jankinej spoločnosti. Keď som sa prebudil uprostred noci, moja žena bola stále za stolom a písala. Nestaral som sa o to, otočil som sa a šiel som spať.
Ráno mi moja žena predstavila svoje podmienky rozvodu. Nechcela odo mňa nič, no rozvod chcela až za jeden mesiac. Jeden celý mesiac sme mali žiť normálne, ako sa len dá. Jej dôvod bol jednoduchý. Náš syn mal záverečné skúšky a nechcela jeho štúdium narušiť našimi problémami. S tým som samozrejme súhlasil. No na srdci mala niečo viac. Požiadala ma, aby som jej každý deň pripomenul, ako som ju na svadbu niesol na rukách cez prah. Požiadala ma, aby som ju každý deň po celý mesiac prenášal cez spálňové dvere. Myslel som si, že sa zbláznila. Aby však boli naše posledné dni znesiteľné, pristúpil som na to.
Janke som povedal o rozvodových podmienkach mojej manželky. Hlasno sa zasmiala a povedala, že je to absurdné. „Bez ohľadu na to, čo sa deje, hrá na nás nejaké hry. Veď rozvodu predsa musí čeliť tak či tak,“ povedala pohŕdavo.
Ja a moja žena sme nemali posledné mesiace žiadny fyzický kontakt. Preto náš prvý deň, keď som ju prenášal cez prah vyzeral ako groteska. Syn sa na nás díval, tlieskal a kričal na celý dom: „Ale oci, ty držíš našu mamu v náručí.“ Jeho slová mi spôsobovali veľkú bolesť. Zo spálne som moju manželku preniesol až do obývačky a celý čas som ju pevne držal v náručí. Zavrela oči a ticho povedala: „Nehovor nášmu synovi o rozvode.“ Prikývol som a cítil som sa strašne zle. Položil som ju pred dvere a odišla. Šla na zastávku autobusu a do práce. Ja som šiel sám do kancelárie.
Na druhý deň sa situácia opakovala, no šlo to o trochu ľahšie. Naklonila sa ku mne a oprela sa mi o hruď. Cítil som jej vôňu. Uvedomil som si, že som sa takto starostlivo na svoju ženu už dlho nepozeral. Zrazu som si uvedomil, že už nie je taká mladá. Videl som prvé jemné vrásky na tvári, vo vlasoch mala sem tam šediny. Naše manželstvo si na nej vzalo svoju daň. Na moment som si uvedomil, čo som jej to vlastne spravil.
Štvrtý deň, keď som ju zdvihol, cítil som, že sa pocit intimity medzi nami dvoma vracia. Toto je žena, ktorá mi venovala svojich desať rokov. Na piaty a šiesty deň som si znovu uvedomil, že intimita medzi nami sa prehlbuje. Janke som o tom nepovedal. Každým dňom sa mi moja žena niesla ľahšie. Možno to bolo tým neustálim posilňovaním.
Jedného rána si moja žena vyberala, čo si oblečie do práce. Prezrela mnoho šiat, no nemohla sa rozhodnúť. Potom si vzdychla a uvedomila si, že všetky šaty sú jej veľké. Zrazu som si uvedomil, že moja žena výrazne schudla, a že to bol dôvod, prečo sa mi niesla ľahšie. Zrazu mi to došlo. Vo svojom srdci musela pochovať tak veľa bolesti a horkosti. Podvedome som natiahol ruku a pohladkal som ju po hlave.
V tom okamihu vstúpil do spálne náš syn a zahlásil: „Oci, je čas aby si vyniesol mamku z izby.“ To, že nesiem jeho mamu sa stalo neoddeliteľnou súčasťou každého jeho rána. Moja žena ukázala synovi, nech ide bližšie a pevne ho objala. Musel som odvrátiť pohľad, pretože som sa bál, že by som mohol na poslednú chvíľu zmeniť svoj názor. Potom som ju vzal do náruče, vyniesol som ju zo spálne cez obývačku až do chodby pred dvere. Jej ruka bola okolo môjho krku prirodzene a jemne sa ma dotýkala. Ja som ju pevne držal. Bolo to rovnaké, ako v náš svadobný deň.
To, že bola oveľa ľahšia ma však rozosmutnilo. V posledný deň, keď som ju držal v náručí som sa zrazu nemohol pohnúť. Náš syn už šiel do školy. Keď som ju tak pevne držal, povedal som jej, že som si ani nevšimol, ako rýchlo a ľahko sa z nášho života vytratila intimita, ktorú sme kedysi mali. Šiel som do kancelárie. Šiel som rýchlo, zaparkoval som a utekal som hore, kým si to nerozmyslím. Janka otvorila dvere a ja som len povedal: „Je mi to ľúto, ale už sa rozvádzať nechcem.“
Pozrela sa na mňa prekvapene a potom mi priložila ruku na čelo. „Máš horúčku alebo čo?“ Chytil som jej ruku a dal si ju preč z čela. „Je mi to fakt ľúto. Nebudem sa rozvádzať. Moje manželstvo bolo nudné pravdepodobne preto, lebo som si nevážil svoju ženu a to všetko, čo pre mňa robila. Nebolo to preto, že by sme sa už nemilovali. Až teraz si uvedomujem, že keď som ju pred desiatimi rokmi prenášal cez prah, mal som ju držať doteraz, až do smrti“. Janka vyzerala naozaj prekvapene. Dala mi hlasnú facku, zabuchla dvere a rozplakala sa. Šiel som preč. V kvetinárstve po ceste som si objednal veľkú kyticu pre moju manželku. Predavačka ma zaskočila otázkou, čo si želám napísať na kartičku. Usmial som sa a napísal som: „Budem ťa niesť každé jedno ráno, až kým nás smrť nerozdelí.“
V ten večer som prišiel domov s kyticou v rukách, s úsmevom na tvári a bežal som po schodoch, aby som rýchlo našiel svoju manželku. Našiel ju v posteli- mŕtvu. Moja žena bojovala s rakovinou už niekoľko mesiacov a ja som bol s Jankou taký zaneprázdnený, že som si to vôbec nevšimol. Moja žena vedela, že čoskoro umrie, no chcela ma uchrániť od hnevu nášho syna, pre prípad, že by sme sa skutočne rozviedli. Aspoň v očiach svojho syna som vyzeral ako milujúci manžel..
Toto sú tie malé detaily v živote a vo vzťahu, na ktorých naozaj záleží. Nie je to o dome, byte, autách, majetku a peniazoch, ktoré máte v banke. Toto všetko len vytvára priaznivé prostredie, no šťastie si nekúpite za žiadne peniaze.
Nájdite preto vo svojom mužovi najlepšieho priateľa, robte pre seba veľa maličkostí a vybudujte si intimitu. Majte skutočne šťastné manželstvo. Ak nebudete zdieľať tento príbeh, nevadí. Ak áno, možno zachránite nejaké manželstvo, ktoré to momentálne potrebuje.
