Začiatky zmien

Tak. Hotovo. Je po prázdninách. Nadáchnem sa a definitívne zamávam uvoľnenému letnému režimu totiž cítim vlhkosť jesene. Zmena. Tento rok bol veľmi vlhký, od júnových záplav sa neviem tej vône zbaviť.  Nemám rada vlkosť, akoby tá voda leptala ľudské pocity.

Jeseň je obdobím veľkých zmien. Od počasia (ktoré nás vytrvalo štve), prostredia (to nás naposledy poteší farbami a troškou tepla) až po náš režim (ktorý nám nelichotivo ukazuje, ako nám dokáže ubrať síl jeho dodržiavanie). Popravde, desím sa tej chvíle, keď odnesiem malú prvýkrát do škôlky. Bojím sa toho rok vopred (ak by som to mala povedať nahlas, asi by som mala jemnú ale citeľnú paniku v hlase). Moje milené, jediné, nádherné, najúžasnejšie dieťa, tak veľmi výnimočné, ako je každé dieťa pre svoju matku dám do štátnej inštitúcie. Koľká krivda voči nej! ... Ale viem, je to nutné.

Obdivujem všetky mamičky, a všetkých oteckov, ktorý teraz prechádzajú týmto obdobím, kedy každé ráno presviedčajú svoje deti o tom, že v škôlke je čas strávený prospešne, že je tam dobre, že je s kamarátmi... a naše svedomie potíšku trpí, pretože odmieta jeden z najväčších komplimentov aký rodič môže dostať, a jeho malé dieťa dať - že jeho dieťa chce jeho. Iba jeho nie kopec nových hračiek, nie kamáratov, ale jeho náruč, ktorú malo tri roky doteraz vždy. Aké je to ťažké. Aké ťažké sú rozhodnutia, ktoré sú správne?

Nateraz sa na tú psotu voknu len zabalím do deky, dám masku na vlasy, niečo alkoholické do čaju a dobrú knihu. Kým mám ešte (stále nedeľnú) nočnú chvíľku na psychohygienu.

A samozrejme, všetkým ranným bojovníkom so svedomím, prajem veľa zdaru, vedzte, že robíte dobrú vec (aj keď vám niekedy ide srdce puknúť).