Pozerám sa von. Z mojej detskej izby, na ešte stále zasnežené kopce, ako zapadá slnko. A cítim pokoj, zmierenie, akceptáciu. Čakám kým sa vrátiš od sesterníc, kam si sa šla hrať. Rozmýšľam nad tým, či ste také "besné" aj tam, alebo iba ak sa hráte tu. A asi toto sú tie momenty, kedy sa strapaté, spotené, nekontrolovateľné, v izbe, kde je prevrátený pomaly aj nábytok snažíte koncentrovať nato, čo vám hovorím, asi toto sú tie momenty, ktoré si budete pamätať aj v dospelosti. My dosplelí kričíme, sme tvrdí a nalinkovaní, vie nás to príšerne vytočiť, ale vy máte tú svoju euforickú bublinu a v tej chvíli vám neublíži nič. A my si s odstupom času aj tak uvedomíme, že ste to vy, kto máte strpenie s nami a nie naopak.

Si stále úžasná. Ešte viac. Si intenzívna a veľmi slobodná. Ak si šťastná, ideš nám zlámať kosti od radosti ako nás sítskaš, ak si nešťastná, plače s tebou celý svet okolo. Ak si pokojná a niečo vysvetľuješ, všetci ti načúvajú, lebo hovoríš veľmi múdro. Moje ego trpí, ak to píšem, no tá múdrosť so mnou nemá nič spoločné. Je v tebe, niekde vnútri a prekvapivo tryská pomedzi všetky tvoje prejavy. Od tých rozmarných vrtochov, kedy meriaš hodnoty všetkých vzťahov okolo a napínaš všetky struny do miery koľko zvládnu až po tie veľkorysé, kedy príjmaš rozhodnutia, ktoré by 6 ročné dievčatko nemalo. Si ako malé tornádo, ktoré si nevšíma čo si kto myslí a spieva si pri písaní, kreslení, povie všetko a všíma si aj keď si myslíme, že nie. 

Ako malí sa tešíme, keď sme s tebou mohli ísť na zápis, alebo kamkoľvek kde ukazuješ svoj potenciál, pretože si dôvtpná, múdra a vždy nás prekvapíš. Presne toto sú momenty, ktoré sa stávajú rodinnými legendami a táto tvoja povesť ťa vždy sprevádza. Si pre nás to najšikovnejšie dievčatko, malá suverénna bytosť, ktorá je schopná ísť do obchodu pre maslo a priniesť dinosaura, ktorého si sama odôvodníš no potom sa rozplačeš, lebo máš pocit zlyhania, pretože nám teraz chýba maslo a berieš to tak fatálne, ako keby od toho závisela existencia ľudstva. Uvedomuješ si toľko vecí a pracuješ  s toľkými emóciami! Sme uchvátení. Každý jeden deň.

Nemôžem samozrejme opomenúť tvoju silnú ženskú stránku. Kto by to povedal, že 6 ročné dievčatko dokáže mať toľko vyslovene dospelých ženských prejavov? Tvoj výraz, keď sa pozeráš z okna auta ak cestuješ a nevieš, že na teba niekto hľadí, keď premýšľaš. Tvoja tvár, v ktorej sa zračia pocity, ak hovoríš o tatkovi. Celé tvoje vyžarovanie, ak vravíš o tom ako nechceš nikoho raniť, alebo ublížiť, ako nechceš, aby bol niekto nešťastný. Berieš tak veľmi ohľad na ostatných, až je to zarážajúce, lebo vtedy už nie si 6 ročným dievčatkom, ale múdrou a súcitnou dámou. Súcitnou a krásnou, ktorá veľmi túži potom, aby sme všetci dobre vychádzali a mali sa radi, si tým najlepším príkladom, ktorý nám ješitným dospelým ukazuje ako sa tolerovať a mať v úcte aj vtedy, ak nesúhlasíme s konaním toho druhého. Ani neviem, či to učím ja teba alebo ty mňa.

Milujem ťa.. proste iba tak. A o to viac to cítim, keď viem, že mi od babky nevoláš, len aby si im nespôsobovala bolesť kvôli ješitnosti dvoch mladých ľudí . O to viac, keď počujem, že znesieš osobu, ktorá ťa nemá rada len pretože, ju má rád niekto koho bezhranične miluješ, o to viac keď sa zakaždým opýtaš, či sa Maroško už dnes vráti, alebo či môžeš súrodenca potom naučiť všetky "vybitosti", ktoré vieš.
Zostávam nemá, keď povieš závery, o ktorých ti nikdy nikto predtým nevravel. Keď pritúlená ku psíkovi povieš: "On nás miluje. Tá láska sa nedá oddeliť, však?"

Si jediná. Vždy budeš jediná, jediná takáto Karin. Jediná takáto, ktorá sa sem vybrala skoro a urobila s nami všetkými poriadok. A ja ti budem vždy ďakovať, že môžem byť tvoja mamka a držať ťa za ruky vo všetkom. Pri akomkoľvek tvojom prejave, pocite, či želaní. Zaslúžiš si to najlepšie. A ja ti iba môžem priať, aby si v živote mala ľudí ako si ty. Vyrovnaných, krásnych srdcom, súcitných a rešpektujúcich.

                                                                                   If you love her, leave her wild.

K tomuto listu sa dostávam s odstupom času. Verím, že raz budem mať príležitosť dať ti ich oveľa viac a ty si budeš môcť prečítať, aká si bola. Ako som sa  cítila presne v tomto období. Život s tebou je jednoducho úžasný. Pravda, nie je taký jednoduchý ako býval predtým, pretože sa veľa zmenilo. Si taká statočná. Veľmi. Oveľa viac ako ja, bez teba by som tápala. 

Stále si úžasná. Aj napriek tomu, že si príšerne tvrdohlavá. A že neznášaš ranné vstávanie, dôverne to poznám amám pochopenie. Máš to po mne. Pozerám sa na krásnu malú bytosť. Už 4 ročnú osobnosť, ktorá má svoj názor a všetko patrične komentuje. Pozerám sa na teba s veľkou zodpovednosťou, pretože je mi zverené tak veľa. Ty. Tvoj život. A ja chcem, aby bol čo najlepší, aj keď to teraz možno ešte nedokážeš vidieť. Veľmi túžim potom, aby si bola šťastná. Zaslúžiš si to, nikto si to nezaslúži v mojich očiach viac ako ty. Posledné mesiace boli ťažké. Ja viem, veľmi dúfam. Sme už predsa veľké a ideme ďalej. Už teraz spoznávaš, že život nie je taký jednoduchý a nie vždy je všetko možné. Prepáč, možno teraz to vidíš ako moje "mamovské zlyhanie", nedokážem ti dať to čo tak veľmi chceš. Snažím sa veriť, že raz to pochopíš úplne, že raz ti poviem všetko a ty to dokážeš zvládnuť. Bolí ma, keď vidím ako veľmi túžiš, aby som dokázala zmeniť vôľu iných. Nedokázala som to. A ver mi, že som sa pokúšala. Čakala som, dala šancu. A aj ja som trpko zistila, že vôľu iných nedokážem zmeniť. Bolelo ma to, rovnako ako teba. Raz možno budeš chcieť vedieť, prečo nám to s "tatikom" nevyšlo. No teraz si taká statočná, prijala si toľko zmien a snažíš sa s nimi vysporiadať čo najlepšie. A zvládla si to bravúrne. A ľúbiš ma,i všetko naokolo. Som šťastná, že môj životný cynizmus ťa minul a si čisto pozitívna (i keď ufrflaná). Preto znesiem aj to, že sa na mňa občas nespravodlivo hneváš, že sa občas hneváš na všetkých. Znesiem tvoju zlosť, i hnev. Neboj sa, ja ti odpustím, viem, že je to ťažké. Si taká statočná. Taká iná ako ja a pritom veľmi podobná. Milujem tvoj smiech, to ako prisilno ma vždy obímaš. To ako ma každý večer presviedčaš, že "Toto je už naozaj posledná rozprávka a už budem spať." a ja viem, že budeš chcieť určite aspoň dve. Ako čarovne ti klipkajú pri tej tretej oči, lebo už zaspávaš. Dala si mi obrovskú šancu. A ja ti za ňu ďakujem každý deň. 

Život s ňou je zážitok. 

Je to možno zvláštne ale... Niekedy sú bežné veci také nádherné, že si ich človek chce pamätať. Chcela by som, aby to aj ona raz vedela, ako veľmi úžasná bola, dať jej aj takto pocítiť tú jedinečnosť, ktorú dáva pocítiť ona mne každý deň.

Si úžasná. Neviem, kde sa to v tvojej maličkej hlavičke berie, ale tie tvoje šibalstvá nám dávajú zabrať. Koho by napadlo ukradnúť fľašu s minerálkou a napchať do nej tucet ceruziek? Všetko ospravedlňuješ svojím úsmevom a tými očami. Pozeráš sa na mňa presne takými očami, aké mám ja. A v každom úsmeve vidím to šibalstvo a potmehútstvo, pre ktoré milujem aj tvojho otca. Podobáš sa na nás, ale si taká iná, taká malá osoba, ktorej základom sme boli my. Si to najkrajšie z nás a ešte toho toľko ukrývaš.

Možno to tak znie, no nie, ja si ťa veľmi neglorizujem, ty taká si, nie je to len slepá láska matky, ktorá si myslí, že jej dieťa je dokonalé. Kto ťa stretne, toho dokážeš očariť, je v tebe čosi, čo s tebou chodí ako nejaký transparent, ktorý ukazuje tú tvoju jedinečnú vlastnosť, tú svojskosť, ktorou zaujmeš. Milujem tie tvoje pripoviedky, ktoré stále máš "tatinko, panebože toľko si mi dal mlieeekaaaaa?" 

Rýchlo sa učíš, tak rýchlo, že to teší každého kto ťa čosi naučí. Chodíš pomedzi nás a rozosievaš radosť. Deti sú úžasné, úprimné, ľúbiace, bezbranné. Kiežby sme všetci dokázali milovať ako deti - bez hraníc. Je mi ukradnuté, že sa vraví, že dieťa nemá ísť k rodičom do postele, občas vylezieš z postieľky a prídeš k nám. Žiadna kniha mi nevyvráti to, že v tvojom zatiaľ malom svete sme tvojimi opornými stplmi my, u nás hľadáš bezpečie, lásku, útechu... a ak chceš len sa večer pritúliť nemám žiaden dôvod odmietnuť ťa, lebo aj ty si stredobodom môjho života.

Niekedy je dojemné sledovať ťa. Hráš sa, čokoľvek máš, vždy mi to prídeš ukázať, dáš ochutnať, poďakuješ - je to krásne vedieť, že si taká dobrosrdečná a myslíš na nás stále, aj keď nemusíš. Si pre nás tá najkrajšia a najúžasnejšia bytosť a nedá sa zmerať ako veľmi ťa milujeme - nielen my, tvoji rodičia ale aj všetci blízky. Si taká dobrá, až tomu nerozumiem, ako sa z takých krásnych destkých osôb môže raz vykľuť čosi také ako je dospelý človek - častokrát s oveľa horšou podstatou. Mohla by som by som poznať Freuda samotného, či Ghándiho ale nedal by mi lepší príklad ako žiť. Nie lepší ako jediné dieťa - ty.

Tento list som písala najmä preto, že v tejto dobe ľudia zabúdajú, že deti nie sú samozrejmosť. Nikdy nám nepatrili, ani nebudú -my sme luk a oni šíp. Dostali sme však ten dar, že nad nimi môžme bdieť, ochraňovať ich, vychovávať a milovať.

Striehnem. Či nezačujem plač alebo rozospaté krôčiky vedľa z izby. Nevypínam, neviem to vypnúť. Nedá sa to. Kdesi v mojej hlave je nastavený mód, ktorý beží v akejsi slučke, dokola. Ak by nefungoval, cítila by som sa chybná - je to vo mne, vštepené hlbšie ako ktorékoľvek hodnoty či priority.

V piatky mesto žije, každý žije, resetuje hlavu, vykonáva duševnú hygienu po celom týždni ťažkej práce, ktorá mu zahlcuje mozog, uberá čas a sily. Nevyvrátiteľným argumentom je, že človek potrebuje oddych.

Mama nie je človek, som si tým istá, už len pre to puto, čo je medzi ňou a dieťaťom. Presne, presne to klišé "puto medzi dieťaťom a mamou" myslím. Nie je to fráza, každá mama dá za pravdu, že je priam hmatateľné, že ho cítime, ako nejaký drahý kameň v hrudi, ako tá intuícia kam sa pozrieť keď dieťa zmizne z dohľadu, ako ten súcit, ktorý má. Mama sa nevie vypnúť, nie je toho schopná. Často sa zrieka priateľov, kariéry a niekedy aj samej seba.

Najpriestrannejšou formou súkromia človeka je jeho myseľ, mnoho ľudí ju priveľmi miluje a tvrdí, že svojich myšlienok sa nedokážu zriecť. Žena ako jediná dokáže nezištne a tak prirodzene venovať časť svojej mysle jedinej osobe - dieťaťu.

Materstvo je forma závislosti, ak raz žena zistí, že je tak veľmi potrebná, tak veľmi jej to lichotí a dáva najavo aká dôležitá je, už len preto, že ju miluje malý výnimočný človiečik, nedokáže sa toho vzdať. Možno ani vtedy, ak by chcela.

Tak. Hotovo. Je po prázdninách. Nadáchnem sa a definitívne zamávam uvoľnenému letnému režimu totiž cítim vlhkosť jesene. Zmena. Tento rok bol veľmi vlhký, od júnových záplav sa neviem tej vône zbaviť.  Nemám rada vlkosť, akoby tá voda leptala ľudské pocity.

Jeseň je obdobím veľkých zmien. Od počasia (ktoré nás vytrvalo štve), prostredia (to nás naposledy poteší farbami a troškou tepla) až po náš režim (ktorý nám nelichotivo ukazuje, ako nám dokáže ubrať síl jeho dodržiavanie). Popravde, desím sa tej chvíle, keď odnesiem malú prvýkrát do škôlky. Bojím sa toho rok vopred (ak by som to mala povedať nahlas, asi by som mala jemnú ale citeľnú paniku v hlase). Moje milené, jediné, nádherné, najúžasnejšie dieťa, tak veľmi výnimočné, ako je každé dieťa pre svoju matku dám do štátnej inštitúcie. Koľká krivda voči nej! ... Ale viem, je to nutné.

Obdivujem všetky mamičky, a všetkých oteckov, ktorý teraz prechádzajú týmto obdobím, kedy každé ráno presviedčajú svoje deti o tom, že v škôlke je čas strávený prospešne, že je tam dobre, že je s kamarátmi... a naše svedomie potíšku trpí, pretože odmieta jeden z najväčších komplimentov aký rodič môže dostať, a jeho malé dieťa dať - že jeho dieťa chce jeho. Iba jeho nie kopec nových hračiek, nie kamáratov, ale jeho náruč, ktorú malo tri roky doteraz vždy. Aké je to ťažké. Aké ťažké sú rozhodnutia, ktoré sú správne?

Nateraz sa na tú psotu voknu len zabalím do deky, dám masku na vlasy, niečo alkoholické do čaju a dobrú knihu. Kým mám ešte (stále nedeľnú) nočnú chvíľku na psychohygienu.

A samozrejme, všetkým ranným bojovníkom so svedomím, prajem veľa zdaru, vedzte, že robíte dobrú vec (aj keď vám niekedy ide srdce puknúť).