Profesionálna matka magimary: Profirodičmi sme sa stali zo dňa na deň

Zrieknutie sa dieťaťa som nikdy neodsudzovala, tvrdí magimary. Majú tri vlastné deti, jedno ako pestúnske a deväť detí mali doma dočasne. Ako profesionálna matka sa snaží byť osobou, ktorá deťom dáva lásku, hoci len na chvíľu. Prečítajte si rozhovor s ňou.

Klobúk dolu 🙂

Ďakujem. Mňa táto práca napĺňa, keďže si plním svoj sen z detstva, respektíve z ranej mladosti. Klobúk dolu treba dať predovšetkým pred mojím manželom, ktorý sa do toho dal so mnou, hoci o tom nič netušil. 

Aký si mala sen?

Nechcem, aby to vyznelo nejako klišoidne. Som veriaca a odmala som cítila, že interrupcie sú proti môjmu presvedčeniu, že sú proti životu a že nie sú "prerušením", ale ukončením života. Už od raného veku som proti ním "bojovala" ako som vedela. Zaumienila som si, že budem pomáhať mamám, ktoré sa pôvodne rozhodli pre potrat, ale potom si to rozmysleli. Mala som úplne konkrétne a presné predstavy, ako by to malo vyzerať. Chcela som vytvoriť domov, kde budú takéto matky aj s deťmi bývať, a vedela som celkom presne, ako bude vyzerať. Vedela som dokonca aj to, ako sa bude ten dom volať. Okrem matiek by som v ňom prijala aj deti samotné, ak by sa ich matky napokon vzdali, napríklad po pôrode. Starala by som sa o ne ako o svoje, boli by to také "moje" požičané deti. To bol môj sen. A potom postupne prichádzala realita.

Ako veľmi bol sen vzdialený od reality?

Bola som od jeho realizácie len kúštik, a to práve v čase, keď som bola ako budúca zdravotná sestra na praxi v dojčenskom ústave. Túžila som sa starať o deti z domova, ale nie priamo tam. Nepáčil sa mi ten "vojenský" systém v štýle, že "Nočníkujeme!" a všetky deti museli povinne na nočník bez ohľadu na to, či sa im cikať chcelo, alebo nie. Tak som si povedala, že keď raz budem "veľká", zamestnám sa v detskom domove a deti si odtiaľ budem brávať domov. Bolo to ešte niekedy v roku 1996 a vtedy o profesionálnom rodičovstve nebolo ani chýru, ani slychu, bol to len môj "výmysel".

Podarilo sa ti do detského domova dostať?

Nie. Po skončení strednej zdravotnej školy som posielala prihlášky do detských domovov, ale odvšadiaľ mi prišlo zamietavé stanovisko. Nakoniec som sa dostala na vysokú školu, odbor Liečebná pedagogika. Tam som sa venovala ľuďom s istým znevýhodnením (telesným, mentálnym, sociálnym, psychickým atď.).

Od koľkých rokov si mala tento sen?

Mala som asi 15-16 rokov. Počas praxe na strednej zdravotnej škole som "pričuchla" aj k matkám, ktoré išli na potrat. Ale stretla som sa aj s deťmi, ktorých matky si to rozmysleli a deti dali po narodení do detského domova. Asi to bude znieť divne, ale nikdy som takéto matky neodsudzovala. Boli to pre mňa, svojim spôsobom, matky, ktoré umožnili svojím deťom žiť. Rovnako vnímam aj našu pestúnsku matku, od ktorej máme chlapčeka. Hoci je to komplikovaná osobnosť, s mnohými chybami a zlyhaniami, predsalen nám „dala“ svojho syna, ktorý nás denne veľa učí.

Ich prístup ti je bližší ako interrupcia?

Hej, v podstate áno. Nie však ten samotný skutok, že sa dieťaťa zriekli, ale to, že to dieťatko porodili - pre iné túžiace matky.

Ako sa k tomu dostal manžel?

Cezo mňa. V škole nám na predmete Náhradná výchova prednášal Dr. Albín Škoviera o tejto forme starostlivosti o opustené deti, teda o profirodičovstve. Keďže som v tej dobe nemala žiaden prístup k internetu, tak som akékoľvek informácie o profesionálnom rodičovstve zháňala len veľmi ťažko. Preto mi ich začal z práce nosiť manžel, keďže oni internet mali. Takýmto spôsobom sa k tomu dostal aj on. Samozrejme, vedel o mojich plánoch už v čase, keď sme spolu začali chodiť. Bol to taký „nepísaný test“, či bude ochotný byť so mnou. A on bol 🙂

Kedy k vám prišlo prvé dieťa?

Po skončení školy sme sa vzali, dorobila som si doktorát a porodila som nášho prvorodeného syna a čoskoro aj druhého. Deti však vyrástli akosi rýchlo a ja som stále túžila starať sa o bábätko. Manžel so mnou súhlasil, tak sme oslovili vtedajšiu "líderku" bratislavského Návratu, ktorá nám objasnila detaily ohľadom fungovania profirodičov. Hneď na druhý deň nám volala riaditeľka detského domova a ponúkla nám malého rómskeho chlapčeka, ktorý vtedy ešte nemal meno a práve ho priviezli z pôrodnice.

Začali ste sa zaujímať o profirodičovstvo a už na ďalší deň ste mohli mať doma svoje prvé dieťa?   

Tak nejako. S manželom sme vôbec nečakali, že to pôjde tak rýchlo. Plánovali sme začať tak o rok, kedy by mal náš druhorodený tri roky. Avšak aby som do toho neťahala svoje túžby, nechala som na manželovi, aby sa rozhodol. Manžel dlho neuvažoval a zavolal mi hneď z práce a povedal: "No, keď sa už narodil, tak ho tam nenecháme!". V pondelok sme si domov priniesli nášho prvého profisynčeka.  

Dá sa aj dnes takto "ľahko" stať profesionálnym rodičom?

Dnes je to celkom inak. My sme začínali takmer pred desiatimi rokmi, vtedy bolo profesionálnych rodičov na celom Slovensku možno 12 až 15. A aj tí, čo boli, vznikli z úplne iných očakávaní, ako existuje profesionálne rodičovstvo teraz. V tej dobe vznikali profesionálni rodičia kvôli tomu, aby si vzali predovšetkým ťažko choré, inak neumiestniteľné, deti z domova do rodín. Teraz je to úplne inak. Teraz by podľa zákona žiadne deti do 6 rokov v domovoch vôbec nemali byť.

Nemali by?

Niekde sa to darí dodržiavať, niekde nie. Záleží to od chcenia a "manažérskych" schopností toho ktorého riaditeľa detského domova.

Ideál je ten, že deti do 6 rokov sú v náhradných rodinách?

Hej, to je ideál. Vychádza sa totiž z predpokladu, že mozog, vzťahy a najmä najsilnejšie emočné väzby sa tvoria do 6 rokov života dieťaťa.

Koľko detí ste doteraz mali vy?

Zatiaľ sme mali 13 detí. Všetky však postupne, nikdy nie naraz. Naraz sme mali jedine dvojičky a sem-tam sa u nás stretli na chvíľu dve deti v jednom čase.

Koľko z nich je vašich a koľko len dočasných?

Naše, teda mnou porodené, sú tri, a jedného syna máme pestúnskeho. Ostatné boli "naše" len na chvíľu, teda plus mínus jeden rok.

Je možné mať aj viac detí naraz?

Áno, je to možné, oficiálne sú maximum tri. Ale niekedy sa môže stať, že sa do rodín dostane i viac detí. To však podľa mňa nemusí byť vždy dobré riešenie, pretože tak je to kvantita na úkor kvality.

Sú prípady, kedy má profesionálna rodina aj viac ako 3 deti súčasne?

Áno, sú. Ak sú napríklad obaja manželia profesionálni rodičia, tak môžu mať spolu aj 6 detí, v prípade súrodeneckých skupín aj viac. Ak okrem nich majú ešte aj svoje deti, tak to už majú doma takmer výchovnú skupinu ako v detskom domove. To sa však, skôr alebo neskôr, môže negatívne prejaviť na fungovaní celej profesionálnej rodiny. 

Je to na žiadosť danej rodiny?

Nebýva to na žiadosť rodiny. Priznám sa, že tento „skupinový“ spôsob profesionálneho rodičovstva mi nie je veľmi blízky. My sme na začiatku začínali s tým, že jedno bábätko sa rovná jeden úväzok. Toto považujem za lepší spôsob starostlivosti o opustené deti. Vtedy sa vychádzalo z teórie, že odmietnuté dieťatko potrebuje dvakrát viac lásky a pozornosti od jedného blízkeho človeka. Teraz sú snahy akoby opačné. Dôvodom sú financie, respektíve ich šetrenie.

Znamená viac detí aj väčší príspevok na opatrovanie?

Nie, dostávaš stále ten istý plat s minimálnym navýšením ako odmenou. Jediný rozdiel je ten, že príspevky na dieťa sa násobia počtom detí. Sú to príspevky, ktoré patria dieťaťu za každých okolností, preto ich dostaneš. Ale plat ostáva takmer ten istý. Priemer je 400 až 500€ mesačne.

Na ako dlho zväčša chodia deti do profesionálnych rodín?

Je to rôzne. Deti trávia čas v profirodinách tak dlho, ako treba, čiže kým si ich nenájdu rodičia natrvalo. Samozrejme, aj v tomto prípade je ideál, aby to bolo čo najkratšie, ideálne pár týždňov. Ale mnohé okolnosti, zväčša úradné, celý systém ovplyvňujú a zdržujú.

 Čo je úlohou profesionálneho rodiča? Mať veľa detí naraz, rýchlo ich umiestniť do náhradnej rodiny a zobrať ďalšie. Nejako sa v tom strácam.

Našou úlohou je ľúbiť tie deti úplne ako tie naše. Aby aj oni mohli zažívať lásku a prijatie. Potrebujú osobu, ktorá ich bude túliť, mojkať, nosiť, zastupovať u lekárov, bude s nimi tráviť čas v nemocnici, bude ich masírovať a tíšiť, keď budú abstinečné príznaky silné. Potrebujú osobu, ktorá bude pri nich, hoci len na chvíľu. To ostatné sú len nepodstatné "omáčky".

Takže "makáte" od prvého dňa?

V ideálnom prípade už od pôrodnice. Za dvojičkami som chodila ešte v čase, keď boli v pôrodnici v inkubátoroch. Fyzicky do detského domova ani nešli, z pôrodnice sme si ich viezli rovno k nám domov.

Čo predchádza prijatiu a odchodu dieťaťa z rodiny?

Fúú, to je na knihu. Predchádza tomu veľký emočný proces. Rozhodnutie prijať dieťatko je nadlho.

A čo tá technická časť? Čo treba absolvovať?

Stačí ti stredná škola s maturitou a kurz Príprava na profesionálne rodičovstvo, ktorý trvá 40 až 60 hodín - podľa dosiahnutého vzdelania a odboru.

Ako dlho pred prijatím dieťaťa vieš, že k vám príde?

Tiež je to rôzne. Napríklad pri dvojičkách sme to vedeli relatívne skoro, keďže boli v nemocnici dlho a rozhodnutie súdu o umiestnení už bolo vydané. V iných situáciách sa to môžeš dozvedieť tesne pred príchodom, keď je napríklad dieťatko odňaté z rodiny a vedenie detského domova nechce, aby zažilo ďalší presun cez detský domov, tak ho chcú dať rovno do rodiny. A tak zavolajú, či sme schopní a ochotní dieťatko prijať a na druhý deň môže byť dieťa u nás. Takto to ale nefunguje, ak je profesionálny rodič úplný začiatočník a mal by brať prvé dieťa.

Ako to na začiatku vnímalo okolie?

Moji rodičia to brali úplne v pohode a perfektne, keďže vedeli už od detstva, že po takomto niečom túžim. Manželoví rodičia sa s tým museli najprv vysporiadať. Pre nich to bolo niečo úplne nové. Báli sa, či to nebude na úkor našich detí, ale hneď ako vzali na ruky nášho prvého profisynčeka, tak zabudli na všetky predsudky a obavy a brali ho ako nášho. Čo sa týka cudzích ľudí, teda susedov, známych či "pocestných" na ulici, tak tí to spočiatku nechápali. Nevedeli, o čo ide, a ako môžeme po čase dať deti "preč". Ochotne a trpezlivo sme im to vysvetľovali, až nakoniec pochopili, že profesionálne rodičovstvo má zmysel a že keď deti odovzdáme novým rodičom, tak ich nestratíme, ale naopak spolu s nimi získame aj ich nových rodičov ako členov našej rodiny. Aj keď sme pri každom odchode smutní, v skutočnosti nás teší pocit, že sme urobili to najlepšie, čo sme mohli, pretože sme dieťatku dali lásku, ktorú by si v domove len ťažko pre seba "ukradlo" od službykonajúcich meniacich sa "tiet".

Ako to je s prístupom? Necítiš k opusteným deťom akúsi ľútosť a neprikladáš im viac pozornosti ako komukoľvek inému?

Myslím, že k ním pristupujeme rovnako ako k našim porodeným deťom. Ale áno, cítime akúsi väčšiu mieru zodpovednosti a strach, aby dieťatko prežilo, keď má rôzne popôrodné problémy. A či im prikladám viac pozornosti? Každé malé dieťa potrebuje viac pozornosti ako ktokoľvek iný, lebo je odkázané len na teba a tvoju lásku a starostlivosť. Bez nás by neprežili, takže určite je väčšia dávka pozornosti na mieste. Naše deti to chápu a keďže sú vekom a vývinom už autonómnejšie, tak to berú prirodzene a akceptujú to. Oni si zas svoju pozornosť získajú v čase, keď dieťatko spí, alebo keď to práve potrebujú.

Mal som skôr na mysli, či ťa to celkom "nevtiahne", že by to ublížilo vzťahu s rodinou.

V bežných situáciách nie. Sme v tom spolu s manželom aj deťmi. Akurát vtedy, keď nastanú vypäté situácie, ktoré najčastejšie súvisia so zdravím, tak vtedy sme do toho vtiahnutí extrémne. Ale tak je to aj v bežných rodinách, nielen v profi.

Profesionálne rodičovstvo nás všetkých nesmierne obohacuje, hoci je veľmi náročné a často na úkor vlastného pohodlia či oddychu. Keďže sme do toho išli "spolu", tak sme aj v problémoch, ktoré sa občas vyskytnú, spolu. Všetko riešime spoločne, teda aj s deťmi. Nemá to na nás rozkladný vplyv, ale práve naopak. S deťmi hovoríme o všetkom pravdivo a primerane k ich veku. Vopred ich pripravujeme (a tým i seba) na blížiaci sa odchod dieťaťa. Ale spolu sa aj tešíme na nové bábätko, ktoré k nám má prísť.    

Plánujete byť profirodinou aj naďalej?

Zatiaľ áno. Ešte stále mi chýbajú tie malinké babätká do náručia. My sa totiž "špecializujeme" na bábätká. 

"Novorodenecký režim" ti po toľkých rokoch nerobí problém?

Ten trvá len chvíľku 🙂

Ale 13 detí je 13 detí 🙂

Neviem, toto naozaj nevnímam ako nejakú ťažkosť, takže sa mi k tomu ťažko vyjadruje. Bábätko sa zobudí, ja ho nakŕmim, pomojkám, uložím, uspím a spíme ďalej ďalšie dve-tri hodiny. Pri dvojičkách to bolo náročnejšie, ale to sme sa striedali s manželom. Ja som "obsluhovala" do polnoci, manžel po polnoci. Raz sme narátali počet nočných vstávaní 16 🙂

Ste s deťmi v kontakte dodnes?

Hej, sme 🙂 Sú to naše pokladíky, kus nášho srdca. Najstarší bude mať tento rok 9 rokov. 

Máte možnosť sa s nimi aj stretávať?

Áno, máme. Ich rodičia nás berú ako súčasť svojich detí, svojich životov, neberú nás ako konkurenciu, ale ako rodinu. Akurát tento víkend si robíme spoločný s jedným našim "koníkovým" profisynčekom 😉 

Čo znamená "koníkovým"?

Najprv sme sa spoznali u nás doma, potom sme sa s "novou" maminkou "nášho" Janka stretli aj na koníku. Viac "našich" detí je u koníkovských mamín 😉

Modrý koník sa teší 🙂

😀 Aj my. Vlastne "naša" nová maminka dvojičiek ma na koníka kedysi dávno priviedla.

Zavolala ťa sem?

V podstate hej. Ja som tu bola zaregistrovaná už dávnejšie, ale len kvôli jednému inzerátu kočíka. Vtedy som ešte netušila, že sú tu aj nejaké diskusie. Ona mi povedala, aby som sa prihlásila, aby sme boli naďalej v častom kontakte. A tak som mohla dvojičky sledovať aj naďalej, akoby boli u nás. A keď potrebovali poradiť čo a ako, tak som bola vždy poruke.

Kto je vhodný byť profesionálnym rodičom?

Túto prácu alebo poslanie odporúčam hlavne tým, ktorí sú schopní a ochotní zvládnuť odchody milovaných detí. Okrem toho, že to človeka veľmi napĺňa, hoci celá "práca" je nesmierne náročná, musí poskytnúť servis aj svojím deťom a dať im lásku. Profesionálne rodičovstvo neodporúčam tým, ktorí sa na to "necítia" a tým, ktorí sú bezdetní a túžia po dieťatku na celý život. Tým odporúčam skôr adopciu, v krajnom prípade pestúnstvo.

Môže byť profesionálnou rodinou aj bezdetná rodina?

Samozrejme, môže. Aj také poznám. Problém môže nastať, ak je to rodina, ktorá celý život túžila po vlastnom potomkovi, ktorého z rôznych dôvodov nemohla mať a teraz zrazu príde profidieťatko, ktoré však aj odíde, tak to pre nich môže byť náramne ťažké z tej emočnej stránky. Oni však majú ideálnu možnosť dať deťom domov natrvalo tým, že dieťa prijmu do adopcie.

Rozhovor bol autorizovaný, magimary v prepise nič nezmenila.

Moje ostatné články:

• Matka downika: Integrácia? Riaditelia škôl sa pred nami schovávali (Prečítať tu)
• Matka šiestich detí: Základ rodiny je vzájomne trávený čas všetkých členov (Prečítať tu)
• Fotoreportáž z pôrodu: Nešlo mi o nafotenie krvavého masakru (Prečítať tu)
• Fotoreportáž: Otec nafotil svojho syna autistu (Prečítať tu)
• Matka autistu elise: Syna v škole šikanovali, veľakrát išiel domov v papučkách (Prečítať tu)
• Matka geja: Aj homosexuáli chcú byť milovaní (Prečítať tu)

#rozhovor