A večer plynie svojim tempom

 Počúvam Simu Martausovú, jej skladbu Nenahraditeľná:

„Zabojuj o mňa, keď sa strácam,
po tvojom boku neviem báť sa,
miluj ma dokopy a predsa zvlášť.“

Večer plynie svojim tempom. Vôňa pokožky po kúpeli, na ktorej ostanú stopy po zaváraní, a spomienka sa hry s farbami spolu s dieťom; keď všetko ustane a v ušiach už znejú prvé tóny melódie, a duše sa dotýka slovenský text pesničkárky Simy. A ja pocítim taký krásny pocit, pohladenie poznania, a samozrejme aj vďaku za to, že to so slovenskou hudobnou scénou nie je stratené... 

September v nás, už len tá predstava, že dnešným dňom prichádza jedno magické obdobie. Zacítili ste dnes jeho vôňu? Ten náznak... Milujem príchod septembra.

Obliekam si myšlienky do snov, neskrývam nadšenie, ktoré však nemusí sprevádzať vždy iba veselosť, životný elán a optimizmus. Je to aj o zahĺbení sa do svojich myšlienok, nostalgii, emóciách, snoch, či odpustení, dotknúť sa bolesti a ísť až za brány...

Pijem šípkový čaj s ibištekom, sledujem, ako sa hýbu v hrnčeku sušené plody, med sa už rozpustil. Mám rada túto kombináciu. S prvým hltom, prichádza spomienka na uplynulé dni, na tie malé nedorozumenia, plynúce zo stretu dvoch rozličných pováh, na drobné nejasnosti, ktoré sa zvyknú nafúknuť, a nepochopené strpnú na jazyku, a nám je ľúto, že sme rozhovor nestihli dokončiť, pre horlivosť témy, vášeň z nej vyplývajúca.

To už počúvam Peter Bič Project - Skúšame sa nájsť...

Táto skladba ma dostáva do kolien pre svoju silu a precítenie, je to ako keď tneš do živého, a iba mlčky prežívaš všetko odznova, nedotknutá, celá v úplnej intimite...

Nedá mi, idem skontrolovať spiace dieťa, prikrývam ho, vrabča moje, vtískam bozk do vláskov, hladím, a šepkám. Nedá sa bez toho odísť.

Privieram dvere, prechádzam izbami, hľadám v nich stopy vône, hľadám jeho pohľad, keď si ma s obdivom prezerá, keď si prezerá moje staré maľby, keď má otvorené moje dosky, keď zaujato číta príbehy, ktoré som napísala, keď si prezerá tie moje tiché fotografie, keď mi čosi, čo z toho všetkého sála, opisuje, a chce, aby som si sadla vedľa neho, aj keď nič nepovie. 

Stačí iba ten pohľad. 

Zhasínam svetlá, čítam správu, nechávam ju v sebe doznieť, kým odpíšem. 

Mať rád je ten najväčší záväzok, deliť sa o kúsok svojho intímneho sveta, odhaľovať neprebádané, keď sa skúšame nájsť, keď k sebe hľadáme cestu, keď sme takí krehkí a zraniteľní, že na tom bode nachádzame to najlepšie zo seba, keď v zrkadle vidíme človeka...

Prajem krásne septembrové po-večerovanie...