3xM. M ako Mama, M ako Marta, M ako Malá slovami, veľká srdcom...

Rozhodla som sa porozprávať sa s jednou neznámou "celebritou" - s "obyčajnou" mamičkou, o ktorej veľa ľudí nevie, a nie je o nej počuť, pretože je to mamička tichá a nenápadná, nepoužíva veľa slov na to, aby sa prezentovala, ale o to väčšia je srdcom a tým, čím žije, čomu sa venuje a ako žije svoj život Mamy (s veľkým „M“). Okrem iného je to osôbka, ktorá sem kedysi priviedla aj mňa a taktiež je to žena, ktorá ako pestúnka prevzala „štafetu“ po nás v láske a vo výchove dvoch „našich“ profidetí – dvojičiek Macky a Milka.

PRESNE táto mamička má v mojom „modrokoníkovom“ živote osobitné miesto a práve preto jej chcem venovať priestor, aby aj ona zverejnila „tajomstvo“ svojho života a inšpirovala tak viacerých ľudí v tom, ako sa žije v nenápadnej láske bežný život viacdetnej rodiny s deťmi narodenými nielen pod srdcom, ale aj v srdci. Verím, že môže povzbudiť mnohých aj v tom ako sa dajú trpezlivosťou, obetou a silným zanietením prekonávať prekážky a ťažkosti v rôznych zdravotných a iných problémoch detí a i napriek nim byť spokojnou a šťastnou.

Predstavujem vám MAMU s veľkým „M“ Martu @mata2 .

Marti, povedz nám niečo o sebe a o svojej rodine.

Ahoj, deti sú konečne v posteliach, študentská pečať je na dosah, takže môžeme začať.
Tak niečo o mne... som vydatá, mám 38 rokov, som na MD. Manžel Juraj má 38 rokov, pracuje vo firme vyrábajúcej autá. Tento rok oslávime 14. výročie svadby. Mame dvoch biologických synov, a v roku 2008 sme si vzali do pestúnskej starostlivosti vtedy 12 mesačné dvojčatá - chlapčeka a dievčatko. V roku 2012 sa im narodili biologickí súrodenci, TIEŽ dvojčatá – tentokrát chlapci. Tí k nám prišli ako 3-mesační vo februári 2013.
Prezraď nám, ako ste sa s mužom zoznámili, čo napokon rozhodlo, že sa aj vezmete?
Zoznámili sme sa asi trochu netradične. Ja som v rámci testovania možností svojho prvého mobilu zablúdila na teletext, a tam fungovalo niečo ako pokec. Po nejakom čase "pokecu" s "Ďurim" vysvitlo, že býva asi 15km od nás. Tak sme dali v jeden novembrový deň stretko, a po ňom ďalšie a ďalšie, a tak nejak som od samého začiatku cítila, že to je ten pravý... A po pár mesiacoch - na Valentína ma čakal pred závodom, kde som pracovala. Mali sme ísť k nim, ale autobus nám išiel až za nejakú hodinku, tak ma začal ťahať do neďalekého obchodu pod zámienkou, že sa aspoň trochu zohrejeme. Tam sa hneď rozbehol ku kvetom a trval na tom, aby som si nejaký vybrala. Zrejme čakal, že si vyberiem ružu, ale mne sa páčil taký malý kaktus Tak tam chvíľu prešľapoval a dúfal, že si to rozmyslím. Ale ja som stále trvala na kaktuse 😀. Cestou k nim sa mi zdal trochu nervózny, aj doma ledva odzdravil rodičom, a hneď ma ťahal do svojej izby. Tam ten kaktus rozbalil, kľakol na koleno a požiadal ma s ním o ruku.
Marti, napíš ešte niečo viac o svojich deťoch, o tom aké sú, koľko majú rokov, aké majú záujmy?
Naše prvé dieťatko sa malo narodiť na Silvestra, a podľa sona to mala byt Katka. Ale narodilo sa na Štedrý deň a bol to Tomáško. Tento rok bude mať 14 rokov, navštevuje 6. triedu ZŠ. Je ťažký dyslektik, a podľa odborníkov sa nikdy nemal naučiť čítať. Naučil sa 🙂 . Je veľmi cieľavedomý a má zmysel pre povinnosť (asi po mne) a zmysel pre poriadok  (to zase po manželovi). Hrá florbal, celkovo rád športuje, krásne kresli, a ak treba postrážiť mladších súrodencov, tak naňho sa dá spoľahnúť.
Druhý syn Kubko bude mať 12 rokov. Narodil sa s vrodenou vývinovou chybou oboch nožičiek. Z pôrodnice sme putovali rovno na ortopédiu, a dlhé mesiace mal obe nožičky v sádre. Operovali ho ako pol ročného a neskôr ako 3-ročného. Dnes chodí na športový krúžok, a o pár dni ide na športovú olympiádu. Rozprávať začal až ako 3-ročný, aj to veľmi nezrozumiteľne, ako 6 ročný ešte nevedel dobre vysloviť skoro polovicu abecedy, nepomohol ani ročný odklad, tak sme sa nakoniec rozhodli pre ZŠ pre deti s narušenou komunikačnou schopnosťou v Brezolupoch, kde nastúpil do prípravného ročníka. Teraz je tretiak, a až na "R" rozpráva bezchybne. Tiež rád kreslí.
Milko a Macka sa narodili v 31. týždni tehotenstva, a ich biologická matka nemala podmienky na to, aby sa postarala o také predčasniatka, takže prvé 2 mesiace svojho života strávili v nemocnici, a potom putovali do detského domova, kde však fyzicky v podstate nikdy neboli. Keďže zhodou šťastných náhod v tom domove bola vtedy úžasná pani riaditeľka, ktorá zamestnávala tiež úžasnú a obetavú profesionálnu mamu (autorku tohto rozhovoru - magimary). Dvojičky k nám prišli 3 týždne pred prvými narodeninami. Macka bola bezproblémové, pokojné bábätko, veľmi rýchlo sa prispôsobila svojej novej rodine. Milko zmenu prostredia prežíval horšie. Cez deň to bolo usmievavé bábätko, ale noci celé preplakal. Pol roka sme nespali...

Milko ako polročný prekonal rotavírus aj norovírus a jeho už aj tak slabé telíčko to tak oslabilo, že začal výrazne zaostávať vo vývine... Ako ročný ešte nesedel, nechodil... Prebrali sme od magimary nielen deti, ale aj kopec zdravotných nálezov a odporučení k odborným lekárom. Ale Milko bol vždy veľký bojovník a ja som ho nepustila z ruky kým si denno-denne neodcvičil aspoň 4x „vojtovku“. Jeho starší bratia mu tiež dali zabrať, stále sa ho snažili hladkať a dvíhať, takže to mal ako ďalšie cvičenie 😀 . Revala som ako „želva“ od šťastia, keď sa v 15. mesiacoch sám posadil, v 18. mesiacoch sa postavil a v 24. mesiacoch začal sám chodiť.

Cez prázdniny budú mať „dvojky“ 8 rokov, mali odklad školskej dochádzky a od septembra navštevujú prípravný ročník na ZŠ v Brezolupoch. Milko je veľmi citlivý, má rád zvieratá, a na všetko ma odpoveď. Macka má naopak milión otázok, má rada poriadok a občas vie byť poriadne hlučná. Zvlášť keď treba prekričať piatich bratov.
Malé dvojičky - Marek a Lukáško sú biologickí súrodenci Macky a Milka. Tiež ich biologická matka nechala v pôrodnici. Sú neskutočne prítulní, od malinka úplne bezproblémoví. Teraz majú 2 a pol roka, začínajú rozprávať, majú radi zvieratká, rozprávky, prechádzky.

Aké sú vzťahy medzi deťmi biologickými a prijatými?
Normálne súrodenecké.
Keď sme brali prvé dvojčatá, chalani mali 6 rokov a 4 roky. Veľa sme sa spolu o tom rozprávali, že prijmeme ďalšie dieťa/deti, a chalani sa neskutočne tešili.
Nakoniec som bola rada, že berieme deti dve, lebo keby bolo len jedno, tak by sa asi aj pobili o to, kto mu podá čajík, pohojdá ho, pomojká....
Neviem akým zázrakom, ale nikdy, ani pri druhom prijatí sme nezažili, aby niektoré z detí žiarlili na súrodencov.
Dnes je z nich taká zohratá partia. Vedia sa síce aj pohádať, ale aj zahrať sa spolu, starší dokonca občas pomáhajú mladším s domácimi úlohami.

Prečo ste sa vlastne s manželom rozhodli vziať si deti do náhradnej rodinnej starostlivosti (NRS)? Čo vás k tomu viedlo prvýkrát? Čo vás k pestúnstvu priviedlo aj druhýkrát?
Všetko má na svedomí Anna zo Zeleného domu. Ako dieťa som ten seriál zbožňovala, a to bol v podstate taký prvý moment, kedy som začala rozmýšľať aj o deťoch bez domova, takže už v puberte začala vo mne klíčiť túžba dať domov opustenému dieťaťu.

Dokonca som o tom pred svadbou povedala aj budúcemu manželovi a on súhlasil. Po tom, čo sa nám narodil druhý syn, začala som túžiť po dievčatku. Akurát vtedy vyšiel v nejakom časopise rozhovor s rodinou, ktorá si adoptovala súrodencov - chlapčeka a dievčatko. Bol krásne napísaný, a keď som konečne nad ním prestala plakať, sľúbila som si, že keď dáme do poriadku Kubkove nožičky, tak si to dievčatko vezmeme z domova.
Manžel po čase tiež prijal túto myšlienku, a keď chalani podrástli, tak sme do toho išli "naostro". Takže som v našej Macke našla hneď niekoľko svojich splnených snov, a Milko bol taký drobný, večne usmiaty "bonus".
Keď dvojičky trochu podrástli, ani neviem ako, začali sme s manželom opäť rozmýšľať o prijatí ešte jedného dievčatka. Deti boli tiež z tejto myšlienky nadšené, tak sme začali podnikať už známe kroky potrebné k aktualizácii prípravy na NRS. Zhodou (šťastných) okolností sme sa hneď po tom, čo som bola zapísaná do Zoznamu žiadateľov o NRS, dozvedeli že biologická matka "našich" 6-ročných dvojčiat porodila opäť dvojčatá - chlapcov. Povedali sme o nich aj deťom, a od tej chvíle už nebolo o čom rozmýšľať. Deti sa na ne zasa neskutočne tešili a najmä najstarší syn sa denno-denne pýtal, kedy už budú doma.
Samotné rozhodovanie, či ísť aj druhýkrát do pestúnstva, bolo oveľa kratšie a jednoduchšie. Pred prvým pestúnstvom som si veľmi dlho kládla otázku, či budem vedieť milovať "cudzie" dieťa ako vlastné. Pri druhom plánovaní pestúnstva táto obava už neexistovala. Ale vystriedala ju iná - či ma aj oni budú milovať ako vlastnú...

Odhodlali by ste sa opäť -tretíkrát- na pestúnstvo?
Určite áno. Pre deti, ktoré nie sú právne voľné, a teda nemôžu byť adoptované, je pestúnstvo jediná šanca, ako sa dostať do rodiny, a viesť normálny život. Takže, ak mám pocit, že to zvládnem, a ak sa k tomu aj rodina pozitívne postaví, tak nie je čo riešiť.
Ale... finančne nám to vychádza len tak-tak. Opakovaný príspevok pre dieťa v NRS + rodinné prídavky by možno pokryli základne potreby dieťaťa. Ale ak by malo dieťa špeciálne potreby, to by nás už naozaj uvrhlo do finančnej krízy.

Kontaktujete sa s ich biologickými rodičmi? Navštevujú biologickí rodičia tvoje pestúnske deti? Vedia deti o rodičoch?

Biologickí rodičia deti nikdy nenavštívili, neposlali ani len pohľadnicu... Ja som ich tiež nekontaktovala, ani deti o to zatiaľ nejavia záujem. Ale pamätám si, že v čase, keď sme ešte deti nemali v pestúnstve, mali sme ich len na hosťovskom pobyte, biologická matka prejavila záujem stretnúť sa s deťmi. Pani riaditeľka z domova mi volala, že posiela k nám auto, lebo deti musia ísť na pár hodín na návštevu k matke. Šofér z detského domova nám ich priviezol neskoro v noci, tak sme tie spiace uzlíčky preložili z autosedačiek do postieľok. A vtedy mne ako nefajčiarke začalo peklo, deti tak veľmi smrdeli od cigaretového dymu, že aj napriek pootváraným oknám sa v spálni nedalo dýchať. Deti mali na sebe len body, a tie ani po troch vypraniach neprestali smrdieť. Ani si nechcem radšej predstaviť, v akom prostredí museli deti tých pár hodín stráviť... Odvtedy sa biologická matka neozvala.
Deti samozrejme vedia, že ich nosila v brušku iná teta... (akosi ju stále nedokážem nazvať "mama", keď sa o nej s deťmi rozprávame). Aj deti v súvislosti s nimi používajú výraz "rodičia", ale zatiaľ ich nenazvali "mama a oco". Máme aj pár fotiek biologickej rodiny dvojičiek, ale deti prejavujú viac záujmu o súrodencov než o rodičov.

Čím sú prijaté deti špecifické?
Ja stále hovorím, že moje pestúnske deti sú zázračné. Sú zdravé, šikovné, bystré.
Ale aj oni zápasia s problémami, aké by mi u našich biologických detí ani nenapadli. Dlho som neverila tomu, že aj nenarodené dieťatko už v brušku cíti, ak ho mama odmieta, a následne aj po pôrode opustí.
Prvé dvojičky sme si vzali ako jednoročné, a inú rodinu ako našu si nemôžu pamätať. Ale už od malinka, dlho predtým, než sa vôbec dozvedeli, že sú prijaté, sa u nich veľmi výrazne prejavoval akoby strach z toho, že ich opustíme. A zvlášť na moju -hoci len niekoľko hodinovú- neprítomnosť reagovali veľmi citlivo. Macka mávala nevysvetliteľné (bezdôvodné) záchvaty plaču, prestávala komunikovať a jesť. Skrátka len apaticky hľadela pred seba. Milko je doteraz veľmi citlivý na zmeny, napr. sťahovanie, začiatok školskej dochádzky ai. Aj keď sa na tieto nové okolnosti očividne tešil, keďže to boli aj preňho pozitívne udalosti, aj tak ho to rozhádzalo natoľko, že stratil svoj pocit istoty, a opäť nám preplakal celé noci aj 2 mesiace.
Každý opustenček si nesie svoj batôžtek problémov, a jednou z hlavných úloh náhradného rodiča je pomôcť im prekonávať ich "strašidielka". Deti potrebujú získať pocit istoty, a veriť že niekam patria. Navždy.

Ako vníma okolie vašu rodinu? S akými reakciami sa stretávate?

Bývame v malej dedinke, ja som tu od narodenia, takže nás poznajú snáď všetci. Doteraz som sa nestretla s negatívnou reakciou. Občas, keď sme na prechádzke sa ľudia pri nás pristavia a vyjadria podporu, pochvália deti. Ale priznám sa, nemám veľmi rada reakcie typu "Jaaaaj, dvojčatá, to je ale starostí, však? Mamina sa musí obracať...!". Vtedy v duchu prevrátim oči a zareagujem len nejakou neutrálnou poznámkou. Málokedy sa mi chce vysvetľovať, že keď niekto niečo robí rád, tak to pre neho nie je žiadna námaha.

Aké je to žiť vo viacpočetnej/mnohodetnej rodine?
Tým, že som vyrastala v 6-člennej rodine mi moja 8-členná ani zvlášť veľká nepripadá. Bežne si to ani neuvedomujem, do reality ma príležitostne privádza pohľad na 7 litrové hrnce, na množstvo bielizne na žehlenie či na prázdny držiak toaletného papiera.

Čo je v takejto rodine najlepšie? Čo je v nej najťažšie? Aké má viacdetná rodina výhody?
Čo je najlepšie?
Asi to, že tu nikto nie je na nič sám. Či sa už potrebuje niekto pohrať, porozprávať alebo pomôcť. Vždy sa tu dá nájsť vhodný „parťák“.

Čo je najťažšie?

Žiadne veľké problémy sme zatiaľ riešiť nemuseli. Skôr také tie praktické ťažkosti - napr. nedávno sme kupovali väčší dom, a iba jedna banka bola ochotná nezarátať pestúnske deti do počtu vyživovaných osôb. Keby ich zarátali, nemáme šancu s manželovým platom a mojim rodičovským príspevkom získať úver. Deti majú všetko, čo potrebujú. Peniaze zarába hlavne manžel. Ale napr. na auto, do ktorého sa zmestíme všetci, zrejme nebudeme mať nikdy. Teraz máme 13-ročné sedemmiestne auto, a hrozím sa chvíle, keď sa pokazí. Takže občas je pre nás ťažké utiahnuť „veľkú rodinu“ finančne.

A výhody?
Viacdetné rodiny sú na Slovensku skôr znevýhodňované - žiaľ.

A ešte zopár otázočiek „na telo“:

Máš čas aj na seba?
A koľko! 🙂
Keď si spomeniem, ako som sa nestíhala ani očesať, keď som mala jedno dieťa...
Mám pocit, že čím mám viac detí, tým si viem svoj čas lepšie rozdeliť, a ukradnúť  si z neho aj pre seba toľko, koľko potrebujem. Rada čítam, vyšívam, skladám puzzle.

Ako by si sa charakterizovala?
Myslím, že som takou vyváženou zmesou trpezlivosti, odvahy, ale aj strachu, prísnosti, ale aj láskavosti... skrátka mama ako každá iná.

Ako sa vnímaš ako mama? Čo pre teba znamená byť Mamou?
Mala som rada aj svoju slobodu, aj svoje predošlé zamestnania. Ale v úlohe mamy som sa fakt našla a neskutočne ma napĺňa. Baví ma celý ten servis okolo detí, varenie, pečenie. Mala som super detstvo, a snažím sa robiť všetko preto, aby aj moje deti spomínali raz na to svoje podobne.

Aké je tajomstvo tvojho šťastia?
Fičím na čokoláde 😀 😀 😀.
Ale vážne, pre mňa je prvoradá moja rodina, a ak v nej vládne pohoda, tak viac mi ku šťastiu netreba.

Čo by si vo svojom živote urobila inak, ak by si mohla?
Nič.

A ešte na záver, predsa niečo: čo by si odkázala ľuďom, ktorí zvažujú NRS, pestúnstvo?
Bola som prekvapená, koľko ľudí ma po prijatí prvých dvojčiat pristavovalo na ulici, a rozprávali o tom, ako kedysi oni sami rozmýšľali nad prijatím dieťaťa z detského domova, ale nikdy to neurobili, a ani sami nevedeli prečo.

Mňa samu kedysi "nakopol" ten rozhovor s adoptívnou rodinou v časopise, takže ja budem rada, ak mojim odkazom bude tento rozhovor, a možno niekoho osloví do takej miery, že naozaj začne vážne uvažovať o prijatí dieťaťa.
Veľa ľudí chce opusteným deťom poslať hračky, alebo oblečenie. Možno by to tie deti na chvíľu potešilo, ale dať dieťaťu rodinu, je jediná priama forma pomoci, ktorá má naozaj zmysel.

Ďakujem za rozhovor!

...

Rozhovor bol autorizovaný a boli v ňom doplnené interpunkčné znamienka a diakritika.