Stretnú sa dve nastávajúce mamičky - čakateľky - v čakárni u svojho gynekológa.

Jedna sa posťažuje druhej: "Stále mám málo železa, som anemická, slabá, nevládzem. Už neviem, čo mám robiť, aby som mala „lepšiu krv“."

Druhá mamička - čakateľka - zjavne už so skúsenosťami z predošlého „tehu“ jej poradí, ako najlepšie vie: „Mne môj bývalý doktor kázal dať si jeden pohárik červeného (vína) na krvinky, skús - možno to aj tebe pomôže.“

Poviete si - dobrá rada nad zlato! Mňa však až mrazí, keď počujem podobné vyjadrenia, nielen z úst laických mamičiek, ale aj z úst odborníkov – v tomto prípade lekárov.

Dlho som sa odhodlávala napísať tento článok – jednak z dôvodu nedostatku času pred Vianocami, a aj z dôvodu, že si uvedomujem, ako veľmi je táto téma diskutabilná, ako silne vedie k polarizácii a ku konfrontačnej línii medzi čitateľmi. Sama nemám príliš rada konflikty a vyhranené konfrontácie oproti stojacich názorov. Ale napokon som sa predsa len odhodlala napísať pár slov.

Nie s úmyslom niekoho poučovať, či niekomu vnucovať názory, či s niekym „slovne bojovať“, či silou-mocou presviedčať ho istými argumentami, ale s cieľom informovať a napísať to, čo možno niekto v podvedomí aj tuší, ale tlakom zvyklostí a zaužívaných postojov v spoločnosti to v sebe potláča.

Chcela by som napísať pár slov o tom, ako VEĽMI môže poškodiť mozog dieťaťa hoc aj LEN pohárik alkoholu, ktorý vypije matka – dokonca často aj v dobrej viere („však na krvinky“), pretože jej to sám pán doktor odporučil.

Zúčastnila som sa viacerých odborných konferencií ohľadom Fetálneho alkoholového syndrómu (v skratke FAS) a všetky sa svorne zhodli v tom, že nie je dôležité, či je žena „tvrdá alkoholička“, alebo si „vypije len občas“, alebo si počas osláv len „slušne pripije“ (aby nevytŕčala z davu), ale dôležité je to, v ktorej fáze tehotenstva žena požije alkohol, ako je telo vyvíjajúceho sa dieťatka schopné (za)reagovať na istú dávku alkoholu a od celkového zdravotného stavu matky.

Dôvod, prečo alkohol tak veľmi škodí, je ten, že alkohol má - laicky povedané - veľmi malú molekulu, ktorá dokáže bez zábran prenikať cez tkanivá matky až k tkanivám plodu a to v ktorejkoľvek fáze vývinu dieťatka v brušku matky. Z odborného pohľadu to možno vysvetliť nasledovne: „Alkohol (čiže etanol) je považovaný za teratogén. Preniká do všetkých tkanív jednoduchou difúziou. Teda prechádza z tela matky do tela plodu, kde sa nachádza v rovnakej koncentrácii. V prepočte na kilogram hmotnosti je ho však v tele plodu oveľa viac, navyše plod ešte nemá schopnosť metabolického odbúravania alkoholu. Dôležitým zistením je i to, že plodová voda (amnionová tekutina) sa zbavuje alkoholu dlhšie ako krv matky. Kvôli tomu je plod účinkom alkoholu vystavený oveľa dlhšie. Jednoznačne najcitlivejším tkanivom na účinky etanolu je nervové tkanivo, čo vysvetľuje časté postihnutie práve CNS.“

Ľudia sa často mylne domnievajú, že keď na dieťati nevidno „tvárové“ odlišnosti (tzv. stigmatizácie, viď obr. nižšie), ktoré sa niekedy považovali za jediné zjavné poškodenie pri FAS, tak toto dieťatko skrátka FAS nemôže mať. Avšak viditeľné tvárové odlišnosti vzniknú u dieťaťa LEN vtedy, ak matka prijímala alkohol v čase medzi 18. až 21. dňom od oplodnenia, len tieto tri dni sú kritické na tvárové poškodenie. Preto je FAS tak málo odhaľovaný (a verejnosťou prijímaný a vnímaný ako „významný“), pretože je vlastne neviditeľný a prejavuje sa "LEN" v správaní. Žiaľ, práve tieto odchýlky v správaní (okolím dieťaťa často nepochopené a neakceptovateľné) však jasne signalizujú reálne narušenie a poškodenie v mozgu a jeho fungovaní.

U mnohých detí sa v dnešnej dobe (najmä po zaradení sa do školských zariadení) stále viac prejavuje  akási výrazná „živosť“, neposednosť až hyperaktivita, nepozornosť, nekoncentrovanosť, preexponovanosť, predráždenosť, neschopnosť prispôsobiť sa bežnému tempu ostatných rovesníkov, tiež sa častejšie vyskytujú problémy v rečovom vývine, v spoločenskom zaradení sa detí atď., a rodičia si často lámu hlavu nad tým, čím to môže byť vyvolané. Mnohí to (často aj oprávnene) pripisujú stravovaniu, pridávaniu mnohých farbív, chemických aditív do potravín a pod., ale málokto si spomenie, že kedysi – pred tromi, či šiestimi rokmi si spoločensky pripíjal na zdravie svojho otca, ktorý oslavoval významné jubileum 60 rokov. A nielenže si na to málokto spomenie, ale ešte menej je tých ľudí, ktorí by to vôbec pripustili, keďže postoj a celkový spoločenský „status“ alkoholu a jeho tolerancia spoločnosťou je v našej krajine taká, aká je (ale nielen na Slovensku - rovnaký problém majú aj v Amerike či Poľsku a samozrejme aj v iných štátoch).

Alkohol je zväčša považovaný za (takmer) neškodný, najmä čo sa týka prijímania jeho malých množstiev. Ešte stále (žiaľ) aj u tehotných mamičiek.

Špeciálnou kapitolou je aj alkohol prijímaný matkami, ktoré svoje deti dojčia. Rovnako ako cez placentu, prechádza alkohol aj do materského mlieka, preto je rovnako škodlivý počas najranejšieho vývinu dieťatka po narodení, kedy dieťa výlučne prijíma materské mlieko a súčasne jeho mozog v tomto období extrémne rýchlo rastie (čo vidno aj na raste lebky dieťatka z mesiaca na mesiac), takže aj v tomto čase dochádza k rizikovej expozícii alkoholom najzraniteľnejšieho orgánu mozgu.

Dovolím si pridať časť z webovej stránky organizácie Assistencia.sk - FAScinujúce deti, ktorá sa - okrem iných vývinových porúch - venuje aj deťom s FAS.

Poškodenie CNS (centrálnej nervovej sústavy) je hlavným prejavom FAS. Alkohol ako významný teratogén môže spôsobiť nepatrné poškodenia mozgu až po masívne a rozsiahle škody. Závisí to od načasovania, frekvencie, množstva prijatého alkoholu a aj od genetickej predispozície. Poruchy nervového systému sa prejavujú rôznym spôsobom:

Okrem (nie vždy) viditeľného tvárového poškodenia (krátky koreň nosa, očné riasy, úzka horná pera, chýbajúca jamka pod nosom, malá brada ai.) a mikrocefálie („malá hlava“) sa vyskytujú aj neurologické poruchy, ktoré sa objavujú ako v CNS, tak aj v periférnom a autonómnom nervovom systéme. Môže sa vyskytovať epilepsia, kŕče a rozsiahle spektrum dysfunkcií ako porucha jemnej motoriky, hrubej motoriky (ťažkopádnosť, neobratnosť), porucha rovnováhy (neistota pri chôdzi).

Vari najpestrejšími a najčastejšie prejavujúcimi sa príznakmi sú funkčné poruchy, ktoré sú spoločne nazvané aj poruchy vývinu:

• Poruchy učenia, znížené matematické schopnosti
• Poruchy správania – silné impulzívne správanie, tvrdohlavosť, prudký hnev, dotieravé správanie aj voči cudzím osobám, vývojové oneskorenia
• Nespôsobilosť v samostatnom živote - neschopnosť postarať sa o seba a ekonomická nesamostatnosť
• Nepozornosť, hyperaktivita, slabá schopnosť koncentrácie, roztržitosť
• Mentálna retardácia, zmätenosť, poznávacie a adaptívne problémy, slabé abstraktné schopnosti, problémy s rozlišovaním skutočnosti a fantázie
• Znížená výkonnosť – slabý úsudok, slabá predstavivosť, znížené chápanie znakov, problémy s príčinným a dôsledkovým myslením – uvedomovanie si následkov
• Problémy v komunikácii spojené so zlým chápaním jazyka a nepresným vyjadrovaním sa – nesúvislý prejav, často vytrhnuté z kontextu, neschopnosť pochopiť metafory, idiómy, sarkazmus a hlbšie zmysly
• Slabá pamäť - slabá krátkodobá pamäť, nestála pamäť s nízkou základňou vedomostí
• Znížené motorické zručnosti – jemná aj hrubá motorika, rovnováha, škaredý rukopis, oneskorené osvojovanie si pohybov – bicyklovanie, korčuľovanie atď.
• Poruchy senzorického – zmyslového vnímanie (hmat, sluch, zrak, čuch, chuť)
• Oslabené sociálne vnímanie – „skákanie do reči“, neschopnosť pochopiť neverbálne podnety

Viac informácií si možno prečítať tu: http://www.assistentia.sk/index.php/sk/diagnozy/fasd

Problematika alkoholu, ktorý dieťa prijímalo už v maternici, mi je obzvlášť blízka. Hoci najradšej by som bola, keby nebola.

Už takmer 7 rokov máme doma dieťatko, ktoré bolo v tehotenstve alkoholu  vystavené. Jeho biologická matka zrejme považovala za súčasť jeho výživy aj tento „bonus“. Život s dieťatkom s FAS nie je prechádzkou ružovou záhradou a vyžaduje si extrémne množstvo trpezlivosti a odhodlanosti (a ani to niekedy nestačí). Rozhodne by som ako nastávajúca mamička radšej „oželela“ tých „pár spoločenských kvapiek“ alkoholu, ako by som mala v budúcnosti žiť náročný život s náročným dieťaťom.

Keďže nie je presne jasné, aká hladina alkoholu je pre vyvíjajúci sa plod BEZPEČNÁ a tiež nie je presne dané, v ktorej fáze tehotenstva, akým spôsobom a aké množstvo alkoholu zapôsobí na vyvíjajúce sa dieťatko, je najlepším variantom považovať za jedinú BEZPEČNÚ HLADINU alkoholu tú, ktorá je jednoznačne NULOVÁ.

Odporúčam tiež linky:

http://www.assistentia.sk/images/download/Lutke_FAS.pdf

http://www.assistentia.sk/images/download/10_MTOV_O_FAS.pdf

Po prečítaní tohto článku ma zalial taký príjemný (až ošetrujúci) pocit na duši...

Rozhodla som sa, že ho doprajem aj iným rodičom, možno im tiež ponúkne šancu cítiť sa dobrým rodičom aj vo chvíľach pocitov zlyhania a vlastnej neschopnosti vo výchove svojich ratolestí...

Aj mne samej -hoci som už vychovala viacero detí- sa často stáva, že mám pocit vlastnej slabosti v momentoch, keď je vychovávať ťažšie ako pracovať niekde v bani... v momentoch, keď sú deti a ich "akcie" silnejšie, ako moje zvládacie mechanizmy, ako moja trpezlivosť, ako moje odhodlanie opäť nezlyhať...

Myslím si, že tieto pocity zažije každý rodič -aspoň raz za čas... dokonca aj ten najdokonalejší 🙂 .

Článok v časopise Nebyť sám 3/2015 (časopis venujúci sa problematike Náhradných rodín) stručne popisuje teóriu pediatra a psychoanalytika Donalda W. Winnicotta o "dosť dobrých matkách"... Nuž čítajme ďalej...možno sa v ňom mnohé nájdeme 🙂.

...

"Pojem dosť dobrá matka prvýkrát použil v roku 1953 Donald Winnicott. Bol presvedčený, že nie je reálne, ale ANI PROSPEŠNÉ OČAKÁVAŤ od rodičov dokonalosť. Ak máme takéto očakávanie, podkopávame snahu veľkej väčšiny rodičov, ktorí sú vo všetkých praktických aspektoch DOSŤ DOBRÍ v napĺňaní potrieb dieťaťa...

Donald W. Winnicott pozoroval deti a ich matky a po čase si uvedomil, že pre deti je OBOHACUJÚCE, keď ich matky zlyhávajú pri starostlivosti o ne. Koncept dosť dobrej matky hovorí, že matka sa zo začiatku prispôsobuje všetkým potrebám svojho dieťaťa, chce aby sa jej dieťa malo dobre. Táto fáza je dôležitá, ale NIE JE udržateľná nastálo, a ani taká nemá byť. Deti potrebujú, aby ich matky pravidelne zlyhávali v tolerovateľnej miere na to, aby sa deti naučili, že žijú v nedokonalom svete. Postupne, ako sa zlepšujú schopnosti dieťaťa vyrovnať sa so zlyhaním matky, tá sa prispôsobuje dieťaťu čoraz menej a menej. Na to, aby sa dieťa posunulo z absolútnej závislosti na matke k relatívnej samostatnosti, dosť dobrá matka musí postupne zlyhávať v prispôsobovaní sa potrebám dieťaťa. Toto matkino zlyhávanie pomáha dieťaťu učiť sa tolerovať frustráciu, s ktorou sa stretne vo vonkajšom svete...

Dosť dobré rodičovstvo (angl. Good Enough Parenting) môžeme definovať ako proces, v rámci ktorého sú primárne napĺňané základné potreby dieťaťa, ale tiež aj emocionálne potreby dieťaťa, ktoré môžeme rozdeliť do troch kategórií:

1) láska, starostlivosť a záväzok

2) konzistentné hranice

3) podpora vývinu dieťaťa.

Toto sú základné prvky dosť dobrého rodičovstva. Keď ich dieťaťu poskytneme v správnom období života, umožníme tým jeho pripútanie k nám rodičom a vypestujeme v ňom základnú istotu, pocit bezpečia, ktorý je nevyhnutný pre neskoršie mentálne zdravie a sebaúctu...

Je potrebné, aby si dieťa uvedomilo, že matka nie je ani dobrá, ani zlá, a ani produktom ilúzií, ale je to samostatná a nezávislá osobnosť. Dosť dobrá matka zo začiatku napĺňa takmer všetky potreby dieťaťa. Postupne sa prispôsobuje čoraz menej, "zlyháva" v prispôsobovaní sa potrebám dieťaťa a pomáha mu adaptovať sa na vonkajšiu realitu.

Toto zlyhávanie, o ktorom Winnicott hovorí, nepoukazuje na zlé správanie matky k dieťaťu, ale na vyvíjajúci sa pohľad dieťaťa na matku. Žiaden rodič nie je schopný v každom prípade naplniť potrebu dieťaťa z jeho pohľadu. Dosť dobrý rodič však vytvára pre svoje dieťa podporujúce (facilitujúce) prostredie. Dosť dobrý rodič MôŽE niekedy pociťovať negatívne emócie a nedôveru voči svojmu dieťaťu, a nemusí za ne cítiť vinu. Jednoducho povedané, Winnicottovo učenie hovorí, že dosť dobrý rodič je lepší ako dokonalý rodič.

...

(Pozn. k termínu dosť dobrá matka: V období, keď D. Winnicott vytvoril túto teóriu, primárnou osobou, ktorá sa starala o dieťa, bola matka. Dnes uprednostňujeme skôr termín dosť dobrý rodič, keďže o dieťa sa môže rovnako primárne starať otec ai. vzťažné osoby.)"

/časopis Nebyť sám, č. 3, október 2015, spracované prostredníctvom web stránky: rodicvpohode.navrat.sk/

(Odkaz pre adoptované/pestúnske deti).

...alebo odkaz pre Teba, Tady...

 /uverejnený v časopise Nebyť sám č.2/15, preklad z angl. originálu/

Boli raz na svete dve ženy, ktoré sa nikdy nepoznali,

Tú jednu si už nepamätáš, tej druhej vravíš „mami“.

Dva rôzne životy zaostrené na ten Tvoj,

Jedna je Tvojou hviezdou, druhá je Tvojim slniečkom.

Prvá Ti dala život a druhá učí Ťa ho žiť.

Prvá Ti dala túžbu po láske a druhá sa ju snaží nasýtiť.

Jedna Ti dala pôvod a druhá Ti meno dala svoje,

Jedna zasiala do Teba talent a druhá stráži jeho rozvíjanie.

Jedna Ti city dala a druhá odvahu poraziť svoj strach.

Jedna z nich videla Tvoj prvý úsmev, druhá utiera slzy na lícach.

Jedna sa Ťa vzdala... to bola jediná jej možná voľba,

Druhá prosila Boha o dieťa a on jej poslala Teba.

A teraz sa ma pýtaš cez svoje obavy a strachy,

Otázku nezodpovedanú stáročia,

Čoho si plodom - dedičnosti či prostredia?

Ani jedného, ani druhého, MôJ DRAHÝ,

Len dvoch rôznych druhov lásky.

Rozhodla som sa porozprávať sa s jednou neznámou "celebritou" - s "obyčajnou" mamičkou, o ktorej veľa ľudí nevie, a nie je o nej počuť, pretože je to mamička tichá a nenápadná, nepoužíva veľa slov na to, aby sa prezentovala, ale o to väčšia je srdcom a tým, čím žije, čomu sa venuje a ako žije svoj život Mamy (s veľkým „M“). Okrem iného je to osôbka, ktorá sem kedysi priviedla aj mňa a taktiež je to žena, ktorá ako pestúnka prevzala „štafetu“ po nás v láske a vo výchove dvoch „našich“ profidetí – dvojičiek Macky a Milka.

PRESNE táto mamička má v mojom „modrokoníkovom“ živote osobitné miesto a práve preto jej chcem venovať priestor, aby aj ona zverejnila „tajomstvo“ svojho života a inšpirovala tak viacerých ľudí v tom, ako sa žije v nenápadnej láske bežný život viacdetnej rodiny s deťmi narodenými nielen pod srdcom, ale aj v srdci. Verím, že môže povzbudiť mnohých aj v tom ako sa dajú trpezlivosťou, obetou a silným zanietením prekonávať prekážky a ťažkosti v rôznych zdravotných a iných problémoch detí a i napriek nim byť spokojnou a šťastnou.

Predstavujem vám MAMU s veľkým „M“ Martu @mata2 .

Marti, povedz nám niečo o sebe a o svojej rodine.

Ahoj, deti sú konečne v posteliach, študentská pečať je na dosah, takže môžeme začať.

Tak niečo o mne... som vydatá, mám 38 rokov, som na MD. Manžel Juraj má 38 rokov, pracuje vo firme vyrábajúcej autá. Tento rok oslávime 14. výročie svadby. Mame dvoch biologických synov, a v roku 2008 sme si vzali do pestúnskej starostlivosti vtedy 12 mesačné dvojčatá - chlapčeka a dievčatko. V roku 2012 sa im narodili biologickí súrodenci, TIEŽ dvojčatá – tentokrát chlapci. Tí k nám prišli ako 3-mesační vo februári 2013.

Prezraď nám, ako ste sa s mužom zoznámili, čo napokon rozhodlo, že sa aj vezmete?

Zoznámili sme sa asi trochu netradične. Ja som v rámci testovania možností svojho prvého mobilu zablúdila na teletext, a tam fungovalo niečo ako pokec. Po nejakom čase "pokecu" s "Ďurim" vysvitlo, že býva asi 15km od nás. Tak sme dali v jeden novembrový deň stretko, a po ňom ďalšie a ďalšie, a tak nejak som od samého začiatku cítila, že to je ten pravý... A po pár mesiacoch - na Valentína ma čakal pred závodom, kde som pracovala. Mali sme ísť k nim, ale autobus nám išiel až za nejakú hodinku, tak ma začal ťahať do neďalekého obchodu pod zámienkou, že sa aspoň trochu zohrejeme. Tam sa hneď rozbehol ku kvetom a trval na tom, aby som si nejaký vybrala. Zrejme čakal, že si vyberiem ružu, ale mne sa páčil taký malý kaktus Tak tam chvíľu prešľapoval a dúfal, že si to rozmyslím. Ale ja som stále trvala na kaktuse 😀. Cestou k nim sa mi zdal trochu nervózny, aj doma ledva odzdravil rodičom, a hneď ma ťahal do svojej izby. Tam ten kaktus rozbalil, kľakol na koleno a požiadal ma s ním o ruku.

Marti, napíš ešte niečo viac o svojich deťoch, o tom aké sú, koľko majú rokov, aké majú záujmy?

Naše prvé dieťatko sa malo narodiť na Silvestra, a podľa sona to mala byt Katka. Ale narodilo sa na Štedrý deň a bol to Tomáško. Tento rok bude mať 14 rokov, navštevuje 6. triedu ZŠ. Je ťažký dyslektik, a podľa odborníkov sa nikdy nemal naučiť čítať. Naučil sa 🙂 . Je veľmi cieľavedomý a má zmysel pre povinnosť (asi po mne) a zmysel pre poriadok  (to zase po manželovi). Hrá florbal, celkovo rád športuje, krásne kresli, a ak treba postrážiť mladších súrodencov, tak naňho sa dá spoľahnúť.

Druhý syn Kubko bude mať 12 rokov. Narodil sa s vrodenou vývinovou chybou oboch nožičiek. Z pôrodnice sme putovali rovno na ortopédiu, a dlhé mesiace mal obe nožičky v sádre. Operovali ho ako pol ročného a neskôr ako 3-ročného. Dnes chodí na športový krúžok, a o pár dni ide na športovú olympiádu. Rozprávať začal až ako 3-ročný, aj to veľmi nezrozumiteľne, ako 6 ročný ešte nevedel dobre vysloviť skoro polovicu abecedy, nepomohol ani ročný odklad, tak sme sa nakoniec rozhodli pre ZŠ pre deti s narušenou komunikačnou schopnosťou v Brezolupoch, kde nastúpil do prípravného ročníka. Teraz je tretiak, a až na "R" rozpráva bezchybne. Tiež rád kreslí.

Milko a Macka sa narodili v 31. týždni tehotenstva, a ich biologická matka nemala podmienky na to, aby sa postarala o také predčasniatka, takže prvé 2 mesiace svojho života strávili v nemocnici, a potom putovali do detského domova, kde však fyzicky v podstate nikdy neboli. Keďže zhodou šťastných náhod v tom domove bola vtedy úžasná pani riaditeľka, ktorá zamestnávala tiež úžasnú a obetavú profesionálnu mamu (autorku tohto rozhovoru - magimary). Dvojičky k nám prišli 3 týždne pred prvými narodeninami. Macka bola bezproblémové, pokojné bábätko, veľmi rýchlo sa prispôsobila svojej novej rodine. Milko zmenu prostredia prežíval horšie. Cez deň to bolo usmievavé bábätko, ale noci celé preplakal. Pol roka sme nespali...

Milko ako polročný prekonal rotavírus aj norovírus a jeho už aj tak slabé telíčko to tak oslabilo, že začal výrazne zaostávať vo vývine... Ako ročný ešte nesedel, nechodil... Prebrali sme od magimary nielen deti, ale aj kopec zdravotných nálezov a odporučení k odborným lekárom. Ale Milko bol vždy veľký bojovník a ja som ho nepustila z ruky kým si denno-denne neodcvičil aspoň 4x „vojtovku“. Jeho starší bratia mu tiež dali zabrať, stále sa ho snažili hladkať a dvíhať, takže to mal ako ďalšie cvičenie 😀 . Revala som ako „želva“ od šťastia, keď sa v 15. mesiacoch sám posadil, v 18. mesiacoch sa postavil a v 24. mesiacoch začal sám chodiť.

Cez prázdniny budú mať „dvojky“ 8 rokov, mali odklad školskej dochádzky a od septembra navštevujú prípravný ročník na ZŠ v Brezolupoch. Milko je veľmi citlivý, má rád zvieratá, a na všetko ma odpoveď. Macka má naopak milión otázok, má rada poriadok a občas vie byť poriadne hlučná. Zvlášť keď treba prekričať piatich bratov.

Malé dvojičky - Marek a Lukáško sú biologickí súrodenci Macky a Milka. Tiež ich biologická matka nechala v pôrodnici. Sú neskutočne prítulní, od malinka úplne bezproblémoví. Teraz majú 2 a pol roka, začínajú rozprávať, majú radi zvieratká, rozprávky, prechádzky.

Aké sú vzťahy medzi deťmi biologickými a prijatými?

Normálne súrodenecké.
Keď sme brali prvé dvojčatá, chalani mali 6 rokov a 4 roky. Veľa sme sa spolu o tom rozprávali, že prijmeme ďalšie dieťa/deti, a chalani sa neskutočne tešili.
Nakoniec som bola rada, že berieme deti dve, lebo keby bolo len jedno, tak by sa asi aj pobili o to, kto mu podá čajík, pohojdá ho, pomojká....
Neviem akým zázrakom, ale nikdy, ani pri druhom prijatí sme nezažili, aby niektoré z detí žiarlili na súrodencov.
Dnes je z nich taká zohratá partia. Vedia sa síce aj pohádať, ale aj zahrať sa spolu, starší dokonca občas pomáhajú mladším s domácimi úlohami.

Prečo ste sa vlastne s manželom rozhodli vziať si deti do náhradnej rodinnej starostlivosti (NRS)? Čo vás k tomu viedlo prvýkrát? Čo vás k pestúnstvu priviedlo aj druhýkrát?

Všetko má na svedomí Anna zo Zeleného domu. Ako dieťa som ten seriál zbožňovala, a to bol v podstate taký prvý moment, kedy som začala rozmýšľať aj o deťoch bez domova, takže už v puberte začala vo mne klíčiť túžba dať domov opustenému dieťaťu.

Dokonca som o tom pred svadbou povedala aj budúcemu manželovi a on súhlasil. Po tom, čo sa nám narodil druhý syn, začala som túžiť po dievčatku. Akurát vtedy vyšiel v nejakom časopise rozhovor s rodinou, ktorá si adoptovala súrodencov - chlapčeka a dievčatko. Bol krásne napísaný, a keď som konečne nad ním prestala plakať, sľúbila som si, že keď dáme do poriadku Kubkove nožičky, tak si to dievčatko vezmeme z domova.
Manžel po čase tiež prijal túto myšlienku, a keď chalani podrástli, tak sme do toho išli "naostro". Takže som v našej Macke našla hneď niekoľko svojich splnených snov, a Milko bol taký drobný, večne usmiaty "bonus".

Keď dvojičky trochu podrástli, ani neviem ako, začali sme s manželom opäť rozmýšľať o prijatí ešte jedného dievčatka. Deti boli tiež z tejto myšlienky nadšené, tak sme začali podnikať už známe kroky potrebné k aktualizácii prípravy na NRS. Zhodou (šťastných) okolností sme sa hneď po tom, čo som bola zapísaná do Zoznamu žiadateľov o NRS, dozvedeli že biologická matka "našich" 6-ročných dvojčiat porodila opäť dvojčatá - chlapcov. Povedali sme o nich aj deťom, a od tej chvíle už nebolo o čom rozmýšľať. Deti sa na ne zasa neskutočne tešili a najmä najstarší syn sa denno-denne pýtal, kedy už budú doma.

Samotné rozhodovanie, či ísť aj druhýkrát do pestúnstva, bolo oveľa kratšie a jednoduchšie. Pred prvým pestúnstvom som si veľmi dlho kládla otázku, či budem vedieť milovať "cudzie" dieťa ako vlastné. Pri druhom plánovaní pestúnstva táto obava už neexistovala. Ale vystriedala ju iná - či ma aj oni budú milovať ako vlastnú...

Odhodlali by ste sa opäť -tretíkrát- na pestúnstvo?

Určite áno. Pre deti, ktoré nie sú právne voľné, a teda nemôžu byť adoptované, je pestúnstvo jediná šanca, ako sa dostať do rodiny, a viesť normálny život. Takže, ak mám pocit, že to zvládnem, a ak sa k tomu aj rodina pozitívne postaví, tak nie je čo riešiť.
Ale... finančne nám to vychádza len tak-tak. Opakovaný príspevok pre dieťa v NRS + rodinné prídavky by možno pokryli základne potreby dieťaťa. Ale ak by malo dieťa špeciálne potreby, to by nás už naozaj uvrhlo do finančnej krízy.

Kontaktujete sa s ich biologickými rodičmi? Navštevujú biologickí rodičia tvoje pestúnske deti? Vedia deti o rodičoch?

Biologickí rodičia deti nikdy nenavštívili, neposlali ani len pohľadnicu... Ja som ich tiež nekontaktovala, ani deti o to zatiaľ nejavia záujem. Ale pamätám si, že v čase, keď sme ešte deti nemali v pestúnstve, mali sme ich len na hosťovskom pobyte, biologická matka prejavila záujem stretnúť sa s deťmi. Pani riaditeľka z domova mi volala, že posiela k nám auto, lebo deti musia ísť na pár hodín na návštevu k matke. Šofér z detského domova nám ich priviezol neskoro v noci, tak sme tie spiace uzlíčky preložili z autosedačiek do postieľok. A vtedy mne ako nefajčiarke začalo peklo, deti tak veľmi smrdeli od cigaretového dymu, že aj napriek pootváraným oknám sa v spálni nedalo dýchať. Deti mali na sebe len body, a tie ani po troch vypraniach neprestali smrdieť. Ani si nechcem radšej predstaviť, v akom prostredí museli deti tých pár hodín stráviť... Odvtedy sa biologická matka neozvala.

Deti samozrejme vedia, že ich nosila v brušku iná teta... (akosi ju stále nedokážem nazvať "mama", keď sa o nej s deťmi rozprávame). Aj deti v súvislosti s nimi používajú výraz "rodičia", ale zatiaľ ich nenazvali "mama a oco". Máme aj pár fotiek biologickej rodiny dvojičiek, ale deti prejavujú viac záujmu o súrodencov než o rodičov.

Čím sú prijaté deti špecifické?

Ja stále hovorím, že moje pestúnske deti sú zázračné. Sú zdravé, šikovné, bystré.
Ale aj oni zápasia s problémami, aké by mi u našich biologických detí ani nenapadli. Dlho som neverila tomu, že aj nenarodené dieťatko už v brušku cíti, ak ho mama odmieta, a následne aj po pôrode opustí.
Prvé dvojičky sme si vzali ako jednoročné, a inú rodinu ako našu si nemôžu pamätať. Ale už od malinka, dlho predtým, než sa vôbec dozvedeli, že sú prijaté, sa u nich veľmi výrazne prejavoval akoby strach z toho, že ich opustíme. A zvlášť na moju -hoci len niekoľko hodinovú- neprítomnosť reagovali veľmi citlivo. Macka mávala nevysvetliteľné (bezdôvodné) záchvaty plaču, prestávala komunikovať a jesť. Skrátka len apaticky hľadela pred seba. Milko je doteraz veľmi citlivý na zmeny, napr. sťahovanie, začiatok školskej dochádzky ai. Aj keď sa na tieto nové okolnosti očividne tešil, keďže to boli aj preňho pozitívne udalosti, aj tak ho to rozhádzalo natoľko, že stratil svoj pocit istoty, a opäť nám preplakal celé noci aj 2 mesiace.

Každý opustenček si nesie svoj batôžtek problémov, a jednou z hlavných úloh náhradného rodiča je pomôcť im prekonávať ich "strašidielka". Deti potrebujú získať pocit istoty, a veriť že niekam patria. Navždy.

Ako vníma okolie vašu rodinu? S akými reakciami sa stretávate?

Bývame v malej dedinke, ja som tu od narodenia, takže nás poznajú snáď všetci. Doteraz som sa nestretla s negatívnou reakciou. Občas, keď sme na prechádzke sa ľudia pri nás pristavia a vyjadria podporu, pochvália deti. Ale priznám sa, nemám veľmi rada reakcie typu "Jaaaaj, dvojčatá, to je ale starostí, však? Mamina sa musí obracať...!". Vtedy v duchu prevrátim oči a zareagujem len nejakou neutrálnou poznámkou. Málokedy sa mi chce vysvetľovať, že keď niekto niečo robí rád, tak to pre neho nie je žiadna námaha.

Aké je to žiť vo viacpočetnej/mnohodetnej rodine?

Tým, že som vyrastala v 6-člennej rodine mi moja 8-členná ani zvlášť veľká nepripadá. Bežne si to ani neuvedomujem, do reality ma príležitostne privádza pohľad na 7 litrové hrnce, na množstvo bielizne na žehlenie či na prázdny držiak toaletného papiera.

Čo je v takejto rodine najlepšie? Čo je v nej najťažšie? Aké má viacdetná rodina výhody?

Čo je najlepšie?
Asi to, že tu nikto nie je na nič sám. Či sa už potrebuje niekto pohrať, porozprávať alebo pomôcť. Vždy sa tu dá nájsť vhodný „parťák“.

Čo je najťažšie?

Žiadne veľké problémy sme zatiaľ riešiť nemuseli. Skôr také tie praktické ťažkosti - napr. nedávno sme kupovali väčší dom, a iba jedna banka bola ochotná nezarátať pestúnske deti do počtu vyživovaných osôb. Keby ich zarátali, nemáme šancu s manželovým platom a mojim rodičovským príspevkom získať úver. Deti majú všetko, čo potrebujú. Peniaze zarába hlavne manžel. Ale napr. na auto, do ktorého sa zmestíme všetci, zrejme nebudeme mať nikdy. Teraz máme 13-ročné sedemmiestne auto, a hrozím sa chvíle, keď sa pokazí. Takže občas je pre nás ťažké utiahnuť „veľkú rodinu“ finančne.

A výhody?
Viacdetné rodiny sú na Slovensku skôr znevýhodňované - žiaľ.

A ešte zopár otázočiek „na telo“:

Máš čas aj na seba?

A koľko! 🙂
Keď si spomeniem, ako som sa nestíhala ani očesať, keď som mala jedno dieťa...
Mám pocit, že čím mám viac detí, tým si viem svoj čas lepšie rozdeliť, a ukradnúť  si z neho aj pre seba toľko, koľko potrebujem. Rada čítam, vyšívam, skladám puzzle.

Ako by si sa charakterizovala?

Myslím, že som takou vyváženou zmesou trpezlivosti, odvahy, ale aj strachu, prísnosti, ale aj láskavosti... skrátka mama ako každá iná.

Ako sa vnímaš ako mama? Čo pre teba znamená byť Mamou?

Mala som rada aj svoju slobodu, aj svoje predošlé zamestnania. Ale v úlohe mamy som sa fakt našla a neskutočne ma napĺňa. Baví ma celý ten servis okolo detí, varenie, pečenie. Mala som super detstvo, a snažím sa robiť všetko preto, aby aj moje deti spomínali raz na to svoje podobne.

Aké je tajomstvo tvojho šťastia?

Fičím na čokoláde 😀 😀 😀.
Ale vážne, pre mňa je prvoradá moja rodina, a ak v nej vládne pohoda, tak viac mi ku šťastiu netreba.

Čo by si vo svojom živote urobila inak, ak by si mohla?

Nič.

A ešte na záver, predsa niečo: čo by si odkázala ľuďom, ktorí zvažujú NRS, pestúnstvo?

Bola som prekvapená, koľko ľudí ma po prijatí prvých dvojčiat pristavovalo na ulici, a rozprávali o tom, ako kedysi oni sami rozmýšľali nad prijatím dieťaťa z detského domova, ale nikdy to neurobili, a ani sami nevedeli prečo.

Mňa samu kedysi "nakopol" ten rozhovor s adoptívnou rodinou v časopise, takže ja budem rada, ak mojim odkazom bude tento rozhovor, a možno niekoho osloví do takej miery, že naozaj začne vážne uvažovať o prijatí dieťaťa.
Veľa ľudí chce opusteným deťom poslať hračky, alebo oblečenie. Možno by to tie deti na chvíľu potešilo, ale dať dieťaťu rodinu, je jediná priama forma pomoci, ktorá má naozaj zmysel.

Ďakujem za rozhovor!

...

Rozhovor bol autorizovaný a boli v ňom doplnené interpunkčné znamienka a diakritika.