List pre pani z mapky č. 4

Drahá pani z mapky č. 4.!

Nedávno som vás tam stretla. Bola som po dlhej dobe v Prešove, a po ešte dlhšej som cestovala hromadnou dopravou. Spomínala som pritom na moju starú mamu, s ktorou som tam tak jazdila mnohokrát. Už nikdy ňou mapkou nepôjdem. Vďaka nej som sa ale naučila mať rada Prešov. A možno som si vďaka nej trocha zidealizovala aj jeho hromadnú dopravu. Preto, keď ste začali osočovať pani približne vo veku mojej zosnulej starej mamy, že je alkoholička a ťahá jej z úst, nemohla som byť ticho. Hoci tam sedela vojačka, mladík, ktorý vás údajne z videnia pozná, ozvala som sa k vám ja. S dvomi deťmi, kým ste si uvedomili, že asi už mám po svadbe, bolo pre vás prirodzenejšie ma osloviť ako slečnu...

Oslovila som vás slušne, či ste lekárka, keď na prvý pohľad diagnostikujete človeku alkoholizmus. Tvárili ste sa, že áno. Potom ste ma začali ponižovať. Kvôli mojim vlasom, zubom, oblečeniu. Povedala som si, že radšej sa vysmievajte mne, než by ste mali ďalej osočovať cudziu staršiu pani. Našťastie ste nepovedali ani slovo negativizmu na moje deti. To by asi prevládla moja prvá signálna sústava a mali by ste na líci odtlačok mojej ruky. Výsmech znesiem, ak sa týka len mňa. Hoci to nebolo príjemné.

Keď ste vystúpili, ľudia sa uškŕňali. Ale nie kvôli mojim vlasom, zubom, či oblečeniu. Uškŕňali sa kvôli vášmu správaniu.

Ja som vystúpila o zastávku ďalej ako vy. Staršia pani, ktorú ste označili za alkoholičku, so mnou, a pýtala sa ma, čo som vám povedala. Vyzerala byť vďačná, že som ju zachránila od vašich ďalších posmeškov.

Odporučili ste mi, aby som sa radšej starala o svoje deti, než do toho, do čoho ma údajne nič nie je. Ale viete čo? Práve to som vtedy robila - učila som moje deti, že byť ticho, keď niekto ako vy ubližuje cudziemu človeku svojimi rečami, nie je správne. Učila som ich, že ozvať sa v niektorých situáciách je jednoducho potrebné, aj keď som nebola oslovená. Pretože na to, aby sa zlo šírilo stačí, aby dobrí ľudia nerobili nič.

Keď som vystúpila, stieklo mi po líci pár sĺz bolesti. Hoci ani vy by ste súťaž krásy nevyhrali, snažili ste sa ponížiť moju krásu. Potom mi napadlo zopár zlomyseľných odpovedí, ktoré som vám mohla povedať, ale zoči-voči vašej zlobe som bola taká šokovaná, že je niekto tak zbytočne zlý, že som nedokázala odpovedať v tom štýle, a som tomu aj rada. Potom som o vás porozprávala niekoľkým ľuďom. A niekde medzitým... som sa za vás začala modliť. Lebo som si uvedomila, že bez ohľadu na to, či sa to mne páči, alebo nie, môj Boh vás miluje. Uvedomila som si, že taká zlá ste asi preto, že k vám samej už dlho nebol nikto dobrý. A zrazu mi bolo ľúto, že ani ja som nedokázala k vám byť dobrá. A odvtedy sa za vás modlím. Úprimne. Aby k vám bol niekto dobrý. Aby ste to zažili... Lebo ku mne je denne nekonečný Boh, ktorý ma miloval... tak veľmi, ako si ani neviem predstaviť. A hoci vo chvíľach, keď ma niekto tak strašne vytočí, ako vtedy vy, si želám opak, viem, že Jeho láska je aj pre vás. Tak sa modlím, aby vám ju niekto dokázal. Ja som to od stanice po divadlo nedokázala...