Druhý pôrod

Po prvom pôrode, ktorý kvôli mojej naivite nedopadol úplne ideálne - hlavne pre moju psychiku - som vedela, že ten druhý chcem inak. A inde... 

Ešte pred druhým tehotenstvom som spoznala super ženu, ktorá okolo seba šírila tak nekonečný pokoj a pohodu, a PRÍTOMNOSŤ, že som začala uvažovať, že keď raz budem zas tehotná, asi ju chcem pri pôrode - keďže je dulou, nebolo to nič nepredstaviteľné 🙂 

Druhýkrát som otehotnela, opäť si od polky tehotenstva poležala (v nemocnici našťastie len týždeň, to bola skúška ohňom, keďže dovtedy starší bezomňa bol maximálne pár hoín, a zrazu ma týždeň ani nevidel...) a rozhovor s dulou. Že kde rodiť a tak. Koch neprichádzal do úvahy (riziko predčasného pôrodu, prípadne toho, že mi drobčeka prevezú inam, a ja s ním nebudem, ak bude nejaký problém...) Tieto informácie jasne vylúčili aj Ružinov. Kramáre vylúčilo... asi všetko, Hainburg vylúčil otecko, ostala nám Antolská. 

S dulou som nebola definitívne dohodnutá o jej prítomnosti pri pôrode hádam do 37 týždňa, keď som jej z čakárne (podotýkam, plnej!) volala, že možno ma budú prijímať a budem možno rodiť už, či by teda prišla ku pôrodu 😀 Manžel mi totiž povedal, že sa mám rozhodnúť sama, že on pri pôrode extrémne byť netúži, ale ak chcem, tak tam bude 🙂 

Dula súhlasila, ale nakoniec ma naprijímali, a absolvovali sme počas ďalších týždňov dva plané poplachy s pohotovosťou - bol to pre mňa aj lakmusový papierik, ako to tam na tej pôrodnici funguje. Zakaždým boli veľmi milí všetci, netvrdím, že vyslovene ťuťuli-muťuli, ale to ja od zdravotného personálu ani neočakávam, ale naozaj boli veľmi korektní a chápali vystrašenú maminku. 

A potom to prišlo. V môj vysnívaný deň pôrodu mal dulin manžel plánovanú služobku za hranice repuliky, tak sme sa smiali, že nech drobček počká... Večer o šiestej sprcha, a bolo mi jasné, že už nepočká. Odtiekla voda, tak som sa smiala, vravím mužovi, že rodíme 🙂 (Pri prvom sme toto nezažili, prjímali ma deň pred pôrodom a následne vyvolávali.) Telefonát dule, že či už má muža doma, akurát bol už na ceste. Ja úplne bez kontrakcií, takže jej vravím, že pohoda, že ak by do nejakej hodinky prišla k nám, lebo nemocnica chce, aby maminka bola do dvoch hodín od prasknutia vody u nich. Telefonát mamke o najposlušejšom dieťati, ktoré sa vypýta na svet tak, ako chce maminka, a potom aj najlepšej kamoške s podobným znením, dobalenie vecí, príchod duly, stres (taký ten príjemný), posledné túlenie prvorodeného ako jednomama, odvoz do nemocnice. V nemocnici nález pokročilý, ale bábo vysoko a kontrakcie mizivé. Veľké, maximálne plus - komunikovali so mnou ako s človekom! Pýtali sa ma, či chcem pôrod urýchľovať, hovorím, že ak netreba, tak radšej nie, ale že reverzy im podpisovať nebudem, ani sa s nimi hádať. Pôrodná asistentka vyzerala, že chápe môj prístup, ktorý by som zhrnula - tak málo zásahov, ako je možné, a tak veľa, ako je potrené. Celú noc sa nič nedialo (prakticky... nález na centimetre pokračoval, ale na čísle 8 stál bez kontrakcií, pôrodná asistentka sa smiala, že bez kontrakcií neporodím...). 

Nad ránom ma dali na pôrodný box kvôli uvoľneniu miesta na čakačke. Po výmene služieb mi povedali, že môžem zavolať manžela, vravím, že budem mať pri pôrode kamarátku (označeniu "dula" som sa vyhýbala z dvoch dôvodov - jednak na to môže byť personál citlivý, a jednak mi vždy evokuje ovocie, z ktorého je najlepší kompót na svete). Pôrodná asistentka sa ma spýtala, či je kamoška dula, a potom vyzerala potešená, že áno. Keď vravela lekárovi, že príde dula, ten to okomentoval "Tak to si ju môže aj odrodiť, máme voľno" - v tej chvíli mi spadol zo srdca pomyselný kameň, že to berú fajn a s humorom. Dalo mi to nádej, že pôjde o dobrú spoluprácu zdravotníckeho personálu a mojej vybranej duly. 

Keď prišla, po paperovačkách sme si užili kopec srandy. O 11 mi lekári celkom odporúčali oxytocín, vysvetlili mi riziká odmietnutia, netlačili, normálne so mnou komunikovali ako so svojprávnou osobou (tento prístup som pri prvom pôrode nezažila, preto som bola v príjemnom šoku). Samozrejme, bolo im jasné, že sa chcem poradiť s dulou, a samozrejme, že ona v ich prítomnosti nemôže komentovať ich prácu ani nijako zasahovať, takže odišli, že nech si to premyslím. S dulou sme sa zhodli, že ten oxytocín asi fakt treba, a keď som potom asistentke uvedomelo povedala, že ok, ale že najskôr chcel jednu glukózu, uznanlivo pokývala hlavou, že viem odhadbúť svoje sily.

Takže asi od dvanástej mi tiekol do žily oxytocín (pamätný telefonát mojej mame: "Ahoj mami, kočíkujem." - "Čooo?" - "Stojan s infúzkou si kočíkujem." Jediná škoda, že to nebol videohovor a nevidela som jej výraz 😀 ) 

Okej, oxytocín rozbehol kontrakcie (teda podľa prístroja, ja som sa rehotala a vravela dule, že bolesť je ako pri silnejšej menštruácii), už boli pravidelné a všetko ako má byť, ale bábo stále vysoko. Lekár mi vraví, že ono má ešte nejakú vodu okolo seba, že by bolo dobré to spustiť (týmto vyvolávali môj prvý pôrod, a chcela som sa tomu vyhnúť, čo dosiaľ všetci rešpektovali). Po uvážení, že tomu asi fakt treba pomôcť, som súhlasila. A potom to šlo... smiech prešiel. Sprcha, masáž krížov od duly, nevládala som skoro na posteľ vyliezť. Jedna z vecí, na ktoré som dulu upozorňovala bolo, že síce rodím druhýkrát, ale dýchať neviem. A tak mi hovorila, ako mám dýchať, držala hlavu... Ona mi povedala, že som mala pravdu a je to chlapec (do poslednéhu ultrazvuku som upozorňovala, že pohlavie nechcem vedieť), odfotila nás na svoj telefón, vytočila muža, bola pri mne, hovorila mi, aký je malinký krásny. Malého mi žiaľ zobrali, aj keď som pri príjme vyslovene vravela, že chcem, aby ho na mne nechali celé dve hodiny neprerušovane. Toto bol asi jediný bod, kde neakceptovali moje priania (a ja som nevládala bojovať), ale prinajmenšom - dali mi ho hneď, nechali ho prisať sa, a brali ho naozaj až po pár minútach. Potom ho museli zobrať a dať ku mne do postieľky, lebo mne dávali na brucho ľad - tu som tiež nevládala bojovať, že dať medzi ľad a moje prsia niečo, čo by drobčeka odizolovalo od ľadu, aby mohol byť na mne. Tak ležal pri mne v postieľke - aspoň bol tam a mohla som ho hladkať. (Prvého syna som videla až umytého, keď sa narodil, nikto sa ani neobťažoval povedať mi, či mám syna alebo dcéru, a po chvíľke ho brali celkom preč...) 

Toto bolo jediné negatívum duly pri pôrode - ona to nemohla vybojovať za mňa (právne jej to jednoducho nie je umožnené), ale s tým rizikom som do toho šla, a urobila by som to zas. 

Popôrodné šitie a tieto veci - keď sme si s asistentkou vydiskutovali, že mi má  dať nohy inak - boli úplne ok - kým som mala malého pri sebe, nič som nevnímala. 

Neviem, či to bolo tým, že som bola druhorodička, alebo tým, že som mala pri pôrode dulu, alebo to tam tak proste funguje, ale zdravotnícky personál hodnotím na výbornú, komunikácia a adekvátny prístup za 100 bodov. Nemali čas byť ku mne ťuťu-muťu, čo chápem a ani od nich nečakám, ale boli korektní. A ťuťu-muťu atmosféru, v ktorej som prakticky presmiala celý pôrod, zabezpečila moja dula 🙂 

Dve hodiny potom pri mne jednoducho... bola. Absolútne dokonale vycítila, že nepotrebujem nič iné, len prítomnosť, občas odpoveď na nejakú šialenú otázku, a zdieľanie radosti... 

Ďakujem jej aj celému personálu pôrodnice, že viem, že aj na Slovensku sa dá rodiť bez negatívnych spomienok. A nemusíte na to minúť peniaze na úplatky alebo súkromníkov. 

S dulou sme sa lúčili s tým, že aj prípadné tretie rodím len s ňou... 🙂