...a život ide ďalej...

No a som tu zase...

Ťažké dni mám za sebou a možno aj pred sebou...

Pred týždňom asi vo štvrtok ma začalo tak divne pobolievať brucho, vľavo pod rebrom. 

Ale len trocha a občas. 

Fajn myslím si, asi z nervov alebo zo stresu,  ono to úplne bez toho nejde.

Že?

Vedieť čo ma čaká ďalší týždeň, idem si to niekde hodiť.

Prisámvačku.

Cez víkend to však začalo pobolievať trochu viac.

Ale dalo sa to vydržať.

Hovorím si, moja, niečo ti ťažko sadlo, dáme si diétku.

V pondelok a v utorok sa to dalo zvládnuť čajom a tabletkou od bolesti, ale streda už bola horšia.

Bolesti sa v tlakových vlnách vracali častejšie a častejšie. 

V noci som to zvládla len tak tak, prevracala som sa zboka na bok, oko som nezatvorila a vo štvrtok ráno som zo slzami v očiach vkročila do ambulancie zastupujúcej doktorky. 

To už som rozchádzala bolesť po chodbe, lebo v sede mi to neprechádzalo.

Zastupujúca pani doktorka ma vypočula, hneď prehmatala brucho a hneď mi nasadila Buscopan.

Okrem toho mi vzala krv a dostala som 2 injekcie, jednu od bolesti druhú  proti kŕčom. 

Pravdepodobne podráždený pankreas.

Z čoho?

Nikto nevie.

Uvidíme, keď budú výsledky z krvi.

Dnes a zajtra byť v kľude /cháp štvrtok, piatok/ možno to pomôže, samozrejme pankreatická diéta k tomu, úplná paráda.

V piatok sme tu neni, výsledky budú v pondelok.

Prídite.

Jasné, a prejde to, pýtam sa?

Malo by.

Ak nie, tak smer pohotovosť.

Panebože, nestrašte pani doktorka, už len to mi chýba ku šťastiu.

A chýbalo.

V piatok som myslela, že keď budem odpočívať bude lepšie.

Nebolo.

Doobeda som sa motkala po záhrade, ale po obede som si už musela ľahnúť.

Začalo to pobolievať.

A dosť.

To prejde, to prejde, to prejde, opakovala som si celé poobedie a večer.

Samozrejme zvyšok rodiny o ničom nevedel, akurát si všimli, že som bola podráždená, ale inak nič, ako sa mi neskôr priznali.

Večer sme ešte plánovali, že v sobotu dáme Bojnice - hrad, ZOO, vyhliadku, zrúcaninu po ceste a spoločný obed.

Tak som sa tešila, ale tak veľmi.

Osud mi zase neprial...

Išla som si ľahnúť o pol ôsmej, aby som si pospala a zároveň, ako som si naivne myslela, že bolesť vyspím a určite to prejde.

No neprešlo.

Pobolievalo, potom viac, až nakoniec som sa okolo 23.00 postavila z postele a hneď som sa skrútila v kŕčoch a padla som na posteľ.

Neskutočné kŕče.

Ale neskutočné, a boleli ako fras...

Manžel sa ma pýta, je ti zle?

Uvarím ti čaj?

Hovorím netreba, idem si ho uvariť sama.

Chvíľu počkal a za chvíľu prišiel za mnou do kuchyne.

To už ma našiel v kŕčoch, zvíjajúcu sa na kuchynskej linke a neschopnú pohybu.

Ideme na pohotovosť? 

Alebo nie, radšej volám 112.

Pani na linke 112 ho vypočula, vypýtala si potrebné údaje, musela som jej do telefónu vysvetliť čo ma bolí, prečo ma to asi bolí /to som fakt nevedela/, ako silno to bolí, ako mám dýchať, a čo bude ďalej, že posiela RZPčku, aby sme čakali.

Sedeli sme a čakali.

Postupne sa bolesti ešte zväčšovali a ja už som bola v šoku.

Nemohla som chodiť, ruky mi ostali vykrútené v kŕči, brucho bolelo, že sa to už nedalo vydržať.

Bolel ma pohľad na manžela, ktorý sa mi snažil pomôcť, ale jednoducho to nešlo.

Držal ma za ruku a povzbudzoval, kým neprišla RZPčka.

Vleteli dovnútra ako rakety.

Z tohoto obdobia si moc nepamätám, bola som už v dosť veľkom šoku, viem len to, čo mi povedal manžel. 

Vraj som mala prekysličenú krv, z toho rýchleho dýchania, ako som sa snažila predýchať tú bolesť.

Tlak 150/100, saturácia 95.

Stabilizovali mi dýchanie, napichli žilu, naložili do sanitky a tahet urgent Galanta.

Nehovorím o tom, že 23.00 a pred nami dosť ľudí, takže na druhý deň už každý vedel, že bola u nás RZPčka.

Ale ja som to už nevnímala.

Alebo radšej nechcela.

V sanitke som vnímala, ako sa vonku mihajú svetlá, ako bliká RZPčka, a skrútená som sa modlila, nech už sme v Galante a nech mi preboha pomôžu.

Konečne sme tam dorazili, von ma vyviezli v kresle, a na 3 poschodí odovzdali na urgente.

Tam bolo mrte ľudí, a už sa rozčuľovali, že kam ju veziete, my tu čakáme od deviatej.

Na to sa záchranár otočil a povedal, preboha ľudia nevidíte, že má záchvat, a že možno pôjde na operačku???

Ľudia stíchli.

A ja tiež. 

Od strachu som si hrýzla pery a modlila sa, aby mi pomohli nejako inak.

Nie operáciou. 

Pred urgentom som si v bolestiach posedela asi hodinu.

Potom ma sestrička vzala dovnútra, znova som jej všetko musela povedať, ešte ma aj sprdla,  že prečo som  skôr nešla na pohotovosť,  že čo mi tam oni teraz na urgente pomôžu. 

Myslela som, že ma tam otočí...

Mala som pocit, že by som sa mala za seba ospravedlniť...

Poslala ma na röntgen, kde nič nezistili.

Ultrazvuk netreba...

Fasa...

Okolo 2.00 prišli 2 lekári,  povedali mi, že to môže byť zápal pankreasu, zápal žlčníka alebo vred na žalúdku. 

Výsledky z krvi sú, niektoré parametre sú zvýšené, ale nie až toľko, ako si mysleli...

Pýtam sa, čo  teraz?

Dáme vám infúzie a môžete ísť domov. 

Volajte manžela, nech príde pre vás. 

Zvyšok si  musíte doriešiť cez obvodného lekára v pondelok. 

Infúzie s Algifenom, Nospou a Mezokainom zabrali.

O 4.00 prisiel muž pre mňa, šťastná ze to bolí len tak akurát som  sa motkala za ním po parkovisku.

V aute sa mi zatvorili oči, a prebrala som sa až doma.

Sobota a nedeľa prebehli ležmo v obývačke. 

Žiadna záhrada, žiadne kvety, nič...

V pondelok ma čakala kontrola.

Zážitok z nej dám zajtra. 

Dobrú noc.