03.01.2022

               86,4 kg! Čo som urobila zle? Jasneeeee, už viem.... Návšteva u svokry, málo som pila, jedla som tam síce menej, ale kalorické to bolo viac ako keď si doma varím niektoré jedlá sama. Nevadí, to dám dole. Musím. V práci nervy, stresy, naháňačky, no a keď prídem domov, padám od únavy... Aspoň kávu si vypijem v kľude pri manželovi, dáme spoločnú prechádzku a idem spať. Dnes necvičím, som mimo ☹

04.01.2022

O jeeee jeeeee 84,5 kg. Joooooo, anooooooo, tešíííííííímmm. Hlavne, že mi Lenka povedala, že neváž sa!!! Neeee, ale ono to ako keby samé ma hodí na tú váhu.... To ja nie 😊 A vidíš, ako sa človek poteší, keď to ide dole?! 😊 V robote blázinec, ako vždy, ale poobede bol jumping, ale ti poviem, som umrela skoro! Ale dnes sme teda fakt išli na plný plyn, teda ja nie až taký plný plyn, nie som ako ostatné dievčatá, som už žena trochu postaršia, ha ha ha 😊 Ale snažím sa. Ako odmenu za 2,5 kg dole som si kúpila jumping tričko (aj nohavice a podprdu – ale sorry, až tak som neschudla a tie musím vrátiť, nevydalo 😊) Ale ako motivácia to je pre mňa super 😊 A som zvedavá, ako zajtra vstanem....

05.01.2022

84,5 kg. Nieee, nevážim sa Leniiiii 😊 Silou vôle som ráno vstávala do roboty, kokos takú svalovku som ešte nemala. Myslela som, že keď sa postavím na váhu bude tam 100 kg. Ale nebolo, chvalabohu. Obliecť ešte ako tak, ale obuť??? Jaj mamenka moja, to bol boj. Najhoršie to bolo rozchodiť, cez deň už bolo dobre. V robote zase blázinec, ako pred sťahovaním, ale to zvládneme. Najhoršie bolo, že som nestíhala jesť ani piť, a ako keby som to bola vedela, na druhý deň sa to na váhe ukázalo...

01.01.2022

               4.30 budíček, a ide sa venčiť. Beny ešte neni úplne OK, tak sa s ním prechádzam v tmavej noci po dvore, aby mu bolo trochu lepšie. Zísť po schodoch je hotové utrpenie, ale dala som sa na to, tak to musím zvládnuť. Ale tá svalovicaaaaa ☹ Masírujem a masírujem, ale akosi mi to nepomáha 😊 Asi si budem musieť trochu zacvičiť, aby som to rozchodila. Na tajnáša (aby Lenka nevedela) sa postavím na váhu a hľa 85,7 kg! Jeeej, ide to pomaly dole 😊 Asi. Lenke ani muk! Idem si zacvičiť jogu, trochu ponaťahujem svaly 😊 Zaujímavé, keď cvičíš jogu a pritom pozeráš do knihy, že ako to vlastne má byť a dýcham správne? Bože, ešte že ma nikto nevidí. Raňajky špaldový chlebík, šunka, syr, desiata jablko, obed paradajková polievka so syrom, olovrant grep a pomaranč a večera špaldový chlebík s maslom a šunkou. K tomu povinné 2 vody a priznám sa, „požičala“ som si od muža polovicu lineckého koláčika, a bol úúúúúúúžžžžžaaaaaassssnnnýýýýý 😊

02.01.20212

               Dnes som vstala 7.30!!!! Sa môžem hanbiť, celú dovolenku neviem spať dlhšie ako do piatej a posledný deň dovolenky drichmem do 7.30... Potichúčky sa zakrádam ku váhe v obývačke (poctivo som ju schovala pod poličku na kvety), že určite sa zabudnem odvážiť, ale samozrejme, že nieeee.... Odbočka vpravo a už žmúrim polozalepenými očami na váhu.... že koľko? No 85,2 kg. Zlezem dole, idem ešte raz, no zase 85,2. Jupííí. Teším sa. Som zvedavá, koľko priberiem, keďže poobede ma čaká návšteva svokry. Predpokladám, že priberiem, ale uvidíme, čo to bude, až to bude. Sumárum dneška, chlebík šunka syr, desiata jablko, obed paradajková polievka so syrom, olovrant marinovaný tofu syr, ugrilovaný so zeleninovým šalátom. U svokry nebe a dudy, ale samozrejme pre manžela, ktorý tam nepribral ani deko, skonštatoval to, keď sme sa vrátili a postavil sa na váhu. Ma nasral, som si vzala rajčinu a išla som si pod sprchu. Že „ani deko som nepribral... More, ma raz z neho klepne 😊

31.12.2021

               Silvester 😊   Jupíííí. Doobedie prebehne v štádiu doťahovania pracovných vecí, posledného nákupu v tomto roku, dlhej prechádzky poobede a silvestrovského jumpingu s Lenkou. Vedieť, že na druhý deň budem mať svalovicu jak hovado, tak sa asi vyhovorím. Ale nieeeee, to patrí k tomu 😊 Jumping nabitý pozitívnou energiou, smiechom a dobrou náladou je večer balzamom na nervy pre každú jednu z nás. Pre všetky 😊 Na raňajky mám špaldový chlebík s paradajkou, na desiatu jablko, na obed si ukuchtím paradajkovú polievku so syrom, na olovrant pomaranč a na večeru zhreším, lebo si dám dva obložené silvestrovské chlebíčky. Pred tréningom aj po tréningu ideme na prechádzku s Benym a potom sa už len modlíme, aby sme to silvestrovské šialenstvo zvládli. Samozrejme Beny tiež. O 22.30 mu dávame liek na upokojenie a až do rána spí, resp. polospí. Ale aspoň nezavýja od strachu a netrasie sa ako osika. O polnoci to hučí okolo nás ako na fronte.  O tretej prestane všetkým šibať, a my sa môžeme ísť  vyspať. Aj Beny. Ľudia sú nepoučiteľní a chúďatá zvieratá sa idú zblázniť.

29.12.2021

               Na raňajky som prvýkrát v živote jedla ricottu so špaldovým chlebíkom a na to pažítka 😊 Úžasné, mňam. Na desiatu jablko. Už aj sa rezervujem na silvestrovský jumping o 16.00, ide aj Maťka aj Lydka 😊 jupííííí. Na obed som mala trochu kapustnice, no bez žlčníka sa dlho netrávila 😊 Poobede ovocný šalát a na večeru špaldový chlebík s ricottou. Medzitým 2 litre vody, som behala na wecko každú polhodinu. Poobede k tomu prechádzka, ale nudaaa. Už mi chýba jumping. A keď som zbadala video na fcb, že baby sú v Hlohovci, tak ma išiel šľak trafiť, že aj jááááááá chceeeeem. Na budúce sa musím prihlásiť aj ja, ale keďže som v tom nováčik, možno by som im hanbu narobila, tak sa trochu ešte vytrénujem a naučím a potom sa prihlásim aj ja. Večer som si dala 10 minút aj stepperík, že akože som trochu aj pocvičila a k tomu aj hodinku jogy. Že akože na ponaťahovanie 😊 Sľúbila som Lenke, že sa nebudem vážiť. Že až po týždni. Jasneeeee, že som sa bola odvážiť (zatiaľ kilečko dole), hádam tam aj ostane 😊. Pre mňa motivácia veľká, keď aspoň kilečko išlo dole. Boh ho ochraňuj, aby bolo zajtra znova na váhe 😊

November 2021

Začalo to pohľadom do zrkadla. Niežeby som nevedela, že priberám, ale myslela som si, že také kilečko, alebo maximálne dve. Pohľad do zrkadla ma vyviedol z omylu... Postavila som sa na váhu, a že ty voleeeee, to je jako že čo??? Pokazená váha, sto percent! Resetla som ju a postavila sa s úsmevom na váhu a nič... Stále to isté číslo.... Jakým zázrakom som sa dopracovala z váhy 72 kg na 87 kg ani boh neví...

No ništ. Toto musíme nejako poriešiť... Ideálne by bolo lusknút prstami a nech je to preč. Ale neeeeeee, toto si budem muset zase odtrpet vo fitku, hladovkami, diétami a podobne. Umrela som, ešte som si len na to pomyslela.

Niekedy koncom novembra ma vytiahla Maťka s Lydkou na jumping do Kaplnej. Celkom sa mi to ľúbilo. Čo keby som spojila príjemné s užitočným a skúsila to takto? Poradila som sa s Lenkou, ktorá je trénerkou jumpingu v Kaplnej a dostala som príjemné a užitočné rady ohľadne stravovania, pozitívneho myslenia, psychickej pohody, no jednoducho ma tak dokázala naštartovať, že som sa teda rozhodla to skúsiť.

Samozrejme, že som sa na to dala až 26. decembra 2021, lebo ako vieme, v práci bolo treba podokončovať nejaké veci, a akosi som si nevšimla, že čas plynie, kilá pribúdajú, a boli Vianoce. Samozrejme, že som sa krotila na Vianoce, ja v podstate toho moc nezjem, ale keď to tak spätne pozerám, tak o 3.00 káva, o 7.00 káva, o 8.00 rohlík, potom dlhooooooo nič lebo nestíham, potom káva, káva, potom cestujem a nakoniec sa nahltám o 17.00, potom káva a potom veget a nič. Vodu som nepila, že na čo? A takto sa evidentne v mojom prípade naberalo jedna radosť....

 25.12.2021

               Sobota večer. Veget. Píše Maťa, Lubi ideme jumpovať v nedeľu o 9.00 pridáš sa? Rozmýšľam, že prečo nie? Aspoň sa trochu rozhýbem. Som si myslela...

26.12.2021

Pripravila som sa, nastajlovala, a že pome do teho! No, po prvej pesničke a jumpovaní, som nevedela chytiť dych, samozrejme, že som sa krvopotne utekala napiť, ale akosi mi to vbehlo do nosa a skoro som sa zadrhla... No Ľuba toto nevyzerá dobre... Lenka mi hovorí, Ľubi kľud, nevadí ak nebudeš stíhať, to sa naučíš, a ja že fajn, trochu som zvoľnila, upokojila sa, načerpávala tú atmosféru, smiechu, pohody, dievčatá sa usmievali, tešili sa, že cvičia, ja tiež (aspoň ako tak) no jednoducho úžasné, úžasné, úžasné! Vypila som asi liter vody, vypotila 3 litre vody, ale prišla som domov šťastná ako blcha. V ten deň som sa učila vypiť aspoň 2 litre vody, a zamenila som biely chlieb za špaldový. Z toho 2 krajce za 1 krajec. Nahradila som to množstvom zeleniny, lebo ja milujem zeleninu 😊 S fľašou vody už chodím všade, idem hore žehliť fľaša vody ide so mnou, popri vysávaní detto to isté, návšteva svokry a jej otázka „My nemáme vodu?“ 😊 Jasné babka, máte, som zabudla, asi ... 😊 Na stole koláče, údené mäso, chren, chlieb, slané, ... Pomoooooc.... Nie, neovládla som, zožrala som dva linecké koláčiky... Taká hanba... Nevadí, večer sme dali aspoň dlhú prechádzku, hneď som mala lepší pocit, že trochu kalórií spálim 😊

27.12.2021

Lenka mi poslala podklady ohľadne zdravého stravovania a ja som si podľa toho pomaly začala dokupovať veci, ktoré plánujem využiť pri mojom chudnutí. V podstate veľa vecí z toho mám rada, len som doteraz ani nevedela, ako sa dajú efektívne využiť pri chudnutí 😊 Napísala mi aj jedálniček, a už len kukučkujem, čo si pripravím, čo si dám. Dnes som mala na raňajky 1 krajec špaldového chlebíka, trochu masla, šunka, plátok syra a vajíčko. Mňam. Na desiatu 1 jablko, na obed ryža s mäskom na prírodno, poobede mandarínka, na večeru špaldový chlebík, so šunkou a syrom, bez masla som skúsila, dalo sa. Ale s maslom mi to chutilo viac 😊 Som zvedavá, keď sa po týždni postavím na váhu, koľko som dala dole... Aspoň kilečko poprosím 😊 Už pozerám Lenke na harmonogram a už špekulujem, že sa asi zajtra prihlásim na jumping. Svalovicu mám aj na takých miestach, o ktorých som ani netušila, že mám. No veď uvidím, porozmýšľam.

28.12.2021

               Od rána špekulujem, rozmýšľam, idem, nejdem, prihlásim, neprihlásim.... Jasné, prihlásila som sa! Som neodolala, svalovica povolila, normálne sa teším na jumping. Tašku si chystám už od rána, no a čo že jumping je aj 18.00 , pre istotu sa pripravím 😊 Na raňajky klasika špaldový chlebík, šunka, syr a jedno vajíčko. Mňam. Balím si vodu, ideme na nákupy do Bauhausu. Ešte pred cestou si dám trochu ovocného šalátu, aby som neumrela od hladu, pravidelný prísun potravy musí byť. Keď sa vrátime, dáme si ryžu a mäso na prírodno, manžel uvarí kapustnicu pre zvyšok rodiny, ja si dám špaldový chlebík a trochu šťavy z kapustnice. Potom ma čaká jumping. Bolo supeeeer, paráda, zasmiali sme, zacvičili, spotila som sa ako kôň, ale som šťastná ako blcha, endorfíny sú vyplavené. Večer vyvenčíme psa, dám si sprchu a padám do postele ako podťatá 😊

Január 2020

Presne tak.

Pokiaľ ho máš, ani si ho nevšimneš.

A keď prídu zdravotné problémy, až potom zistíš, aké je zdravie naozaj dôležité.

Mám zmätok v hlave, stále o tom všetkom premýšľam, už som z toho na nervy.

Mám šťastie!

Podarilo sa mi vybaviť si termín na mamograf!

Dokonca týždeň po kontrole na prsníkovej ambulancii.

Je piatok a ja vchádzam do Onkologického ústavu svätej Alžbety.

Mám tam byť o siedmej, ale samozrejme už 6.30 zohrievam stoličku pred mamografiou.

Vypĺňam tlačivo, kde uvediem svoje údaje, telefónne číslo a e-mail pre prípad, že by sa muselo niečo ešte riešiť nejaké dodatočné vyšetrenie.

Otvoria sa dvere a sestrička ma zavolá dnu.

Vyzlečte sa a ideme na to.

Myslela som, že mi budú robiť sono iba na ľavom prsníku, ale vraj to je kompletná mamografia, tak sa robia snímky oboch.

Nič príjemné, ale dá sa to vydržať.

Keď budú výsledky, dáme Vám vedieť.

A mám to za sebou.

No a teraz zase len čakať.

Nevadí, už len uvidíme, čo to tam je a či sa tam niečo nedeje, čo sa tam diať nemá.

Zaujímavé, že keď som zdravá, tak sa sústreďujem na rodinu a prácu a keď mám zdravotný problém, tak sa trápim.

Som ja divný človek.

Ani nie divný, ale skôr asi mám obavy, čo keby...

Ale to som ja, čo už...

Možno sa len zbytočne bojím.

Určite sa zbytočne bojím.

Dni ubiehajú ako voda a ja pre istotu volám do prsníkovej ambulancie, či už sú výsledky.

Pre istotu, čo keď prídu skôr ako o 5 týždňov.

Telefonát sa vyplatil.

Výsledky už sú.

A?

Vraj je to v poriadku, hovorí sestrička.

Ako v poriadku?

Veď tam predsa niečo je.

Dostávam informáciu, že nález na prsníku je v norme, takže sa to bude zatiaľ iba sledovať.

Čo to je „v norme“?

Kontrolu mi v prsníkovej ambulancii dávajú na august 2020.

Ale s tým, že ak budem mať bolesti prsníka, zápal prsníka alebo krvavý výtok z prsníka, tak sa mám okamžite dostaviť a bude sa to musieť riešiť chirurgicky. 

Hmmm.

Stručná informácia.

Aspoň pre mňa.

Myslela som, že budem musieť prísť do ambulancie, aby som si prevzala papier s výsledkami, že mi to tam napíšu, aby som si to ja nezabudla poznačiť, kedy mám kontrolu, kedy ďalší mamograf a tak.

Tak si to značím do diára - kontrola v auguste 2020 prsníková ambulancia.

Mám z toho rozpačitý pocit, ale asi to tak má byť.

Tak len čakať, sledovať, monitorovať, prehmatávať a keby prúser, tak utekať.

Možno je to drsné, ale ja by som to tam asi najradšej nemala.

Ale keďže to chcú zatiaľ len sledovať, musím to rešpektovať. 

Zmierujem sa s tým, čo iné mi ostáva, že?

Skúšam sa naladiť pozitívne.

Zase budem kresliť a možno skúsim niečo nové, čo mi zamestná myseľ a bude ma to samozrejme baviť. 

Hádam sa nič neobjaví a bude to „dobré“.

Bude to dobré, musí byť.

17.01.2020

Tak a je tu deň kontroly na prsníkovej ambulancii  v Onkologickom ústave svätej Alžbety.

Že som v noci nespala, to je jasné....

Že je to len kontrola, to viem tiež...

Ale predsa...

Nervozita a stres sú...

Mám nejaké blbé tušenie...

Manžel mi píše smsku, neboj to bude v pohode. 

Dúfam.

Ma klepne od nervov.

Sedím na chodbe a čakám. 

Som tretia. 

A za mnou 15 ďalších žien. 

Nervóznych. 

Sestričky a doktori už pobehujú. 

V ruke mám kartičku a čakám. 

Ja iba na kontrolu, hovorím sestričke. 

Jasné,  usmeje sa sestrička. 

6.15.

Prvá pacientka. 

6.30.

Druhá pacientka.

7.00.

Pacientka na krv.

7.30.

A idem dovnútra ja.

Teda chcem ísť dovnútra, ale najprv sa musím prebojovať pomedzi ostatné pacientky, ktoré sa nahrnuli do dverí.

Je to trošku problém. 

Konečne sa cez ne prebojujem a sestričku nechávam v obkľúčení pacientiek. 

Sestrička ich rýchlo zmanažuje a už je za mnou v ambulancii. 

Môžte ísť ďalej do druhej miestnosti , hovorí mi. 

Tak poďme na to.

Pani doktorka ma s úsmevom zdraví a svet je hneď krajší. 

Ako sa máte?

Celkom fajn. 

To som rada.

Prehmatávate si prsníky?

Áno.

Máte nejaké bolesti?

Alebo nejaký iný problém?

Alebo je všetko v poriadku?

Prsníky ma pobolievajú, ale čo už keď sú veľké a okrem toho behávam aj cvičím a preto ma asi aj bolia.

A z ľavého prsníka mi niečo vyteká asi týždeň.

Dobre pozriem sa na to.

Ľahnite si.

Skúsenou rukou prehmatáva ľavý prsník. 

Prehmatáva a prehmatáva...

Úsmev už nemá.

Niečo tam je.

Prehmatá ešte pravý, ale ten je v poriadku. 

Vracia sa k ľavému. 

Pobolievajú Vás prsia aj pri menštruácii?

Nie, minulý rok mi v apríli vyoperovali maternicu. 

Aha.

A v júli mi vyoperovali žlčník. 

Aha.

Pani doktorka si robí poznámky. 

Športujete?

Áno.Cvičím a behám. Prečo?

Lebo to je výborné,  vo Vašom veku si treba už dávať pozor na váhu.

Chválim Vás. 

Som spokojná. 

A teraz k prsníku. 

Máte tam benígny nález. 

Kde?

V ľavom prsníku. 

Ticho.

Neviem čo mám povedať...

Je tam útvar vo veľkosti 1 cm.

Nemusíte sa báť, nestresujte sa, všetko bude v poriadku. 

Len niečo tam je.

Objednajte sa na mamograf,  ideálne koniec marca začiatok apríla. 

Nech máme výsledky čo najskôr. 

Ak budete mať krvavý výtok z prsníka, okamžite sa hláste, to isté platí aj v prípade ak sa Vám urobí fľak na tomto prsníku. 

Viem, už to poznám spred roka.

Tu máte lístok na mamograf a môžete ísť na recepciu a objednať sa na mamograf. 

Potom nám zavolajte a dajte nám vedieť termín. 

Podľa toho Vám dáme kontrolu.

Jasné,  poďakujem sa a vychádzam von.

A tam mi to dochádza...

Čo mi to vlastne zase je???

Sadám si a čítam - periférny intraduktálny papilóm. 

Ma fakt klepne.

Zase?

Kurňa (použila som iný výraz, ale ten sem napísať nemôžem).

Zase, zase, zase!?

Prečo nemôžem prísť na kontrolu a počuť slová, je to v poriadku prídite o rok, alebo je to v poriadku a prídite len keď budú problémy?

Objednávam sa na mamograf,  termín dostanem 2.6., paráda až o 4 mesiace, a dovtedy čo?

Ani neviem ako a zrazu stojím pred budovou NOÚ a rozmýšľam. 

Čo teraz?

Mám vlastne dovolenku. 

Ľudí vidieť teraz nechcem.

Nie.

Nikoho známeho. 

Nikoho.

V hlave mám zrazu strašný zmätok. 

Fotenie padá. 

Foťák prehodím cez plece a chcem ísť domov.

Sadám na električku a idem na Bajkalskú.

Nastupujem na autobus a na šoférovo hrkútanie nereagujem. 

Prestalo ho to baviť a ostal ticho.

Aj ja so svojimi myšlienkami.

Vtom ma napadne, že mám stretnutie s kamarátkou.

Tak jej píšem, a ona okamžite príď ku mne.

Je onkologická pacientka a s prsníkom už podstúpila operáciu, chemoterapie aj ožiare.

Teraz berie lieky.

Je na tom oveľa horšie ako ja a predstavte si, že ona mne teraz dodáva odvahu, radí mi, čo a ako, ona mne varí kávu, ona mne radí ako zamestnať hlavu, aby som sa nezbláznila pri tom čakaní, kým sa zistí čo to je.

Budem zase maľovať, ako ona.

Úžasná žena, som šťastná, že ju mám. 

Po 2 hodinách rozprávania s ňou sa mi uľavuje na duši a idem domov.

Sadám si v kuchyni a rozmýšľam. 

Odhadzujem topánky a prezliekam sa.

Potom to začne.

Potrebujem ventilovať stres.

Ako?

Upratujem, upratujem, upratujem...

Čistím, čistím, čistím...

Varím polievku a pečiem muffiny. 

Kým príde domov manžel a syn.

Je to takto lepšie, z hlavy vytesňujem to čo ma teraz trápi a teším sa, že mám upratané, že chlapom chutí navarené.

Medzitým si už od rána píšem s mojou Zuzkou z MK, ktorá ma tiež drží nad vodou, najprv pred kontrolou, potom po kontrole,  potom celý deň až do neskorých hodín a ja nemám čas myslieť na to, čo mi zase je.

Tešíme sa, že sa v sobotu konečne u nej stretneme a posedíme, pokecáme, samozrejme aj naši chlapi, pozrieme jej šaty na ples, vyskúšam jej šalát z krabích tyčiniek a ktovie ešte čo všetko.

Je výborná kuchárka.

Zaspávam ani neviem ako, som unavená. 

V sobotu som nervózna, myslím zase na piatok...

Potom už nestíham, ideme k Zuzke.

Tá varí už od rána.

Dostatočne sme sa presvedčili, keď sme tam dorazili, aká je fantastická kuchárka. 

Výborné mäsko zapečené so syrom, ryža, kopa dobrôt na stole, slané, sladké - Pavlova torta. 

Zuzka aj Maťo aj ich deti Dominik a Filipko nám urobili tak krásny deň, že ja som ani len nepomyslela na to, čo ma od piatku trápi. 

A veru sa nám ani domov nechcelo ale museli sme.

Čakala nás naša rodina.

Keď sme už boli pri Vrábľoch, manžel ma pohladkal po ruke a povedal, tak pekný deň sme už dávno nezažili. 

Ďakujeme Zuzka a Maťo.

04.12.2019

Bože tie jesenné rána...

Hmla, mrholenie, zima.

Už nech je jar.

Blázinec za nami.

Zháňanie obleku pre maturanta?

Chlapca?

Nočná mora!

Tento nie, ten je príliš elegantný, tamten nie, ten je príliš obyčajný, taký nemôžeme mať a podobne.

Božeee.....

Konečne nachádzame taký oblek, aký potrebuje.

Teším sa!

Ha ha ha.

Mama?

Mám aj bielu košeľu?

Nie.

Motýlik?

Nie.

Manžetové gombíky?

Nie.

Božeeee...

Ešteže to v tom obchode majú.

Suma sumárum cez 300 €.

Asi sa zbláznim...

Ale už to mám za sebou.

Neznášam nakupovanie.

Moje deti ho milujú.

Ktovie prečo....

Inak bol krásny ten môj maturant, všetci boli krásni, mali to krásne pripravené, chce sa mi plakať.

Ozaj.

Tento mesiac ma čakali ešte 2 kontroly - na očnom a kožnom.

Banalita...

Keď sa konečne dokopem na očné, tak tam ráno neprídem s krvavým okom?     Pani doktorka pozrie na mňa a povie, moja zlatá preventívka nebude, máte infekčný zápal oka, predpíšem Vám kvapky a za 14 dní sa zastavte, urobím Vám preventívku.

A ja, že čooooo????

A toto som akože kde chytila????

A ona, že všade, v mestskej doprave, u lekára v čakárni,  v obchode, hocikde.

Hmmmm, teším sa.

Ideš na preventívku, že sa trochu uleješ a tam ti dajú hneď kvapky.

Jop, ako hovoria moje deti.

Poctivo si kvapkám 5x denne do oka (krvavého) a za týždeň už oko nevyzerá ako keby som po ňom niečím dostala.

Na kontrole všetko v pohode, oči dobré, akurát, že o rok o dva mám prísť na kontrolu a predpíšu mi multifokálne či aké okuliare.

Budem „multifokálna“.

Ešte neviem čo to je, ale ujo google mi to zistí.

Týždeň nato som sa dokopala konečne do poslednej tohtoročnej kontroly – kožnej.

Som si myslela, že poslednej...

Po niekoľkých dňoch odkladania a rozhodovania, či tam vôbec na to kožné mám ísť a vôbec veď na čo, veď všetko je tak ako má byť, som sa konečne zaseeeee dokopala ísť na kontrolu kožnej.

Ono je to strašne ďaleko.

Oproti cez cestu.

No čo Vám poviem....

Z roboty vybieham 6.15 a v budove oproti som 6.20.

Určite budem prvá.

Ha ha ha.

Štvrtá.

Na dverách je nápis, poradie pacientov určuje lekár.

Čo už...

Poctivo čakám na časenku.

Sedíme, sedíme, sedíme, pribúdame, pribúdame, pribúdame....

Už nás je okolo 14.

Konečne prichádza sestrička.

6.45.

Pohoda.

Pekne si ustriehnem poradie, aby ma nikto nepredbehol a beriem si časenku s číslom 4.

Sadám si na stoličku, ktorá je tvrdá, a po hodine sedenia už neviem ako si mám sadnúť alebo sa oprieť.

Všetko ma bolí.

To sú tie stoličky, ktoré Vám majú poskytnúť pohodlné a zdravé sedenie.

No neviem, mňa z toho bolia už kríže aj krk.

Radšej sa postavím a prechádzam sa po chodbe.

Teda nie veľmi ďaleko, to teda nie, len toľko, aby sa mi sestrička, keď prípadne vyjde z dverí, nestratila z dohľadu.

Nemusím sa báť, až tak často nevychádza.

Všetci sa sledujeme, kto ide dovnútra, kto sa predbehol, nesúhlasne pokývame hlavou, ale čo môžeš, nič....

Pani vedľa mňa sediacej škvŕka v žalúdku...

Môj žalúdok nadväzuje debatu s tým jej.

O 8.10 sa konečne dostanem na radu.

Nebolo to také zlé, cca 2 hodiny čakania, to sa dá.

Vo vnútri je bohovská doktorka a ešte lepšia sestrička.

Mám ich rada.

Po výmene zdvorilostných fráz typu ako dobre vyzeráte, schudli ste, jasné, informujem ich, že behám a mám za sebou pár operácii tento rok sa doktorka púšťa do kontroly znamienok.

Po kontrole mi doktorka oznamuje, že dve znamienka musia ísť von.

Prečo???

Lebo sú tam nejaké zvláštne zmeny, a aby sa to nezvrhlo na melanómy, treba aby išli von tie znamienka.

Urobí sa aj histológia.

Pre istotu.

Tá sa robí vždy.

OK.

Sestrička ma hneď objednáva v ich nemocnici na operáciu znamienka na chrbte, dostávam termín 28.02.2020 o 12.00 hod.

A vraj to bude na operačke urobené ambulantne, nemám sa báť.

Jasné.

Bojím sa.

Klasika.

Podozrivé znamienko pri oku mi však v nemocnici u Milosrdných operovať nemôžu, je to veľmi blízko oka, oni to v ich nemocnici nerobia, mám si ísť vybaviť operáciu do Ružinova na plastickú chirurgiu.

Dostávam výmenný lístok do Ružinova a idem do práce.

Telefonicky si zisťujem v Ružinove, kedy tam môžem prísť a ako to tam funguje.

Musím prísť na vstupné vyšetrenie, oni sa rozhodnú, či mi to vyberú, ako mi to vyberú a dostanem termín operácie.

Na ďalší deň sneží a ja sa rozhodujem, že pôjdem do Ružinova si to čo najskôr vybaviť.

Mám pocit, že tam určite nikto v tom nečase nepôjde.

Hm, jasné, tuším počasie na to vplyv nemá.

Keď sa tam konečne dotrepem, neviem nájsť pavilón D.

Oslovím jednu pani, ktorá tiež ide do pavilónu D a s tou tam pekne šmykom po zasneženej ceste pomedzi autá idem.

Vojdem do vestibulu a zase neviem kam ísť.

Pani sa otočí a keď vidí môj bezradný výraz, tak sa ma spýta kam mám namierené.

Na plastickú chirurgiu.

Jasné, super poďte so mnou aj ja tam idem.

Super.

V prázdnej chodbe mi povie, kam si mám sadnúť a že mám počkať na sestričku a odovzdať jej kartu poistenca a výmenný lístok a čakať na vyšetrenie.

Je to lekárka z toho oddelenia, tak sa jej poďakujem.

Super, teším sa.

Som prvá.

Ha ha ha.

Postupne prichádzajú ďalší pacienti.

Nakoniec nás tam sedí asi 20.

Medzitým prichádza sanitka s pacientom z Prešova, ktorého sem previezli na operáciu, takže ten má prednosť.

Samozrejme, veď sme ľudia.

Len nie každý v tej chodbe to chápe.

Čo už, niektorí sme takí.

O siedmej prichádza sestrička, informuje ma, že lekár príde až 8.30 hod. a mám čakať, kým príde.

V pohode, nemám problém.

Všade sa čaká, s tým som zmierená už dávno.

Medzitým vybavia pacienta z Prešova a sestrička informuje pacientov, ktorí idú na zákrok na operačku, že sa musia po vybavení papierov presunúť do budovy na opačnej strane ružinovskej nemocnice, na prvé poschodie a majú čakať pred operačkou na zákrok.

Pomaly nás tam ostalo cca 10.

Všetci na vyšetrenie.

Všímam si, že na dverách je napísané, poradie pacientov určuje lekár.

Ostatní pacienti si to všimli tiež, a nahlas rozmýšľajú, čo to znamená.

No to, čo tam je napísané.

Lekár si nás bude volať, ako sa on rozhodne.

Samozrejme hundrú, ale musia to rešpektovať.

Pán sediaci vedľa mňa sa usmieva a opiera si hlavu.

Za chvíľu sa chodbou ozýva jemné chrapkanie.

Zlatý.

Neriešil nič, zalomil.

Okolo 10.00 hod. sa dostanem dovnútra.

Doktor omrkne moje oko a skonštatuje, že mi to môžu u nich odoperovať, že to budú tiež robiť ambulantne na operačke a hneď dostávam termín 04.02.2020 o 9.00 hod.

Položím mu blbú otázku, možno.

Bojím sa o oko, aby sa nepoškodil nerv, alebo niečo podobné.

Doktor sa smeje, bože vy ste zlatá.

Nie, nemusíte sa báť o oko, je to v pohode.

Potom sa ma opýta, či beriem nejaké lieky, či mám problém so zrážanlivosťou, a keď mu poviem, že nie, tak mi povie, že to je všetko a že sa vidíme 04.02.2020.

Vychádzam von a čudujem sa, že som to celkom fajn vybavila.

Jedna návšteva kožnej a bum.

Zase dva ambulantné zákroky na operačke.

Ale čo už, keď treba, tak nech to ide von.

Napadne ma myšlienka, že ktovie ako budem vyzerať s podlepeným okom, či bude krvavé len okolo, či budem mať opuchnuté oko a podobne.

Bože ja mám teda nápady.

November 2019

Hurá.

Konečne som sa dostala k písaniu.

Mesiac a pol za mnou.

Práca, rodina, práca, rodina, a tak stále dokola.

Čas rýchlo plynie, až príliš rýchlo uteká a ja sa pristihnem pri tom, že rozmýšľam, kam sa tak zase ženiem?

Veď som si toľkokrát v priebehu tohto roka sľúbila (keď mi bolo najhoršie), že sa nebudem nikam hnať...

A zas to robím!

Stop!

Znova sa začínam venovať záhrade, sebe a rodine.

Záhradu som dala do jesenného režimu, zrýľovali sme, čo bolo treba, pohrabali lístie, pokosili trávu, pripravili miesto pre nový trávnik, pripravili kŕmidlá pre vtáčiky a už plánujeme, aké semená treba objednať, aby sme zase na jar mohli zasadiť papriky a paradajky.

Ja samozrejme zase špekulujem, aké kvety vysadím, kam ich vysadím, čo dám do hrantíkov na terasu, aký strom ešte kúpime...

Ešte som stihla zasadiť pod novú pergolu cibuľky tulipánov a ešte nejaké cibuľky, ktorých názov som už samozrejme zabudla a neviem si ani za svet spomenúť, čo to bolo.

Vonku je jesenné počasie.

Nemám ho rada.

Vyslovene ho neznášam...

Stále prší, fúka.

Deprimuje ma to.

Útechu nachádzam v behaní a cvičení vo fitku.

Síce ešte v režime ľahkom, lebo pankreas sa pripomína, pobolieva, ale to je vraj normálne.

Lekárka mi hovorí, že zvonka je to síce zahojené, ale zvnútra sa to hojí dlhšie.

Čo už, dali sme sa na boj, tak budeme bojovať.

7.12.2019 idem behať na Cíferun - benefičný beh za Jakubka, môjho synovca.

Vyzbierané peniaze poputujú na jeho rehabilitácie, trpí detskou mozgovou obrnou a rôznymi inými ťažkými diagnózami.

Chceme mu uľahčiť jeho doterajší ťažký život a v kútiku duše dúfam, že sa možno stane zázrak.

Budem behať iba 3 km.

Viac ma moje „telíčko“ nepustí.

Aspoň niečo.

Je to ťažké, vrátiť sa do normálneho života.

Čo bolo pred rokom, nie je dnes.

Plány som mala úžasné, ako rýchlo sa dám dokopy, ako budem na sebe makať, a podobne.

Hej.

Skutočnosť je však iná.

Ono to nejde tak rýchlo, ako som si plánovala.

Musím tomu dať čas.

Čas je to jediné, čo máme.

A nič, fakt nič nie je na svete dôležitejšie ako to, že máme rodinu a máme aj čas, ktorý s ňou môžeme stráviť.

Myslime na to...

Bože.

            Ten čas tak rýchlo letí...

Je tu jeseň.

So všetkými svojimi nádhernými farbami.

Čo je nové?

Behanie som musela trochu obmedziť, lebo moje zlaté nohy mi dokazujú, že nie som už najmladšia a že kŕčové žily môžu dosť bolieť, keď si ich s tým mojím akčným behaním každý druhý deň ničím.

No a čo?

Aj pauza musí byť.

Neriešim to už tak tragicky ako voľakedy, keď som si krvopotne každý deň zapisovala čas, bola som nešťastná, keď som pred operáciami nemohla ísť pomaly každý deň behať, bola som nešťastná, keď som mala zlý čas, bola som nešťastná, keď pršalo a ja som stála pred dverami a jedovala sa ako čert.

A nebodaj keď som pribrala nejaké to deko (cháp kilogram), tak ma išiel šľak trafiť, lebo ja sa mordujem, cvičím, behám, diétujem a priberiem???

Nie.

Už neriešim.

Beriem to s pokorou.

Život je o inom.

Ako ma naučila jedna pani, keď máš cez deň stres, čo má každý z nás  určite, a necítiš potrebu to s niekým preberať, večer keď si ľahneš bilancuj a ber si z toho to pozitívne, nie to negatívne.

Takže každý večer poctivo bilancujem, čo som cez deň prežila a beriem si z toho len to pozitívne a negatívne nechávam bokom.

A predstavte si pomáha to.

A príroda.

Tá pomáha úžasne.

Napĺňa človeka pokojom a úctou.

Rozmýšľam, ako som vnímala voľakedy moju záhradu a prácu v nej a ako ju vnímam teraz.

Teraz vnímam rastliny inak.

Všímam si ako rastú, akú majú s príchodom jesene krásnu farbu, tie čo kvitnú ešte ma tešia kvetmi, tie čo nekvitnú, tak predsa sú zelené aj tak sú krásne.

A burina má tiež svoje čaro, no nie?

Dokonca mi dozreli znova jahody, čo sa mi ešte nikdy nestalo.

Paradajky a paprika finišujú, dostali poslednú šancu, aby ešte trošku dozreli.

Patizóny som rozdala, komu som mohla, a pre poslednú várku si príde kamarátka, ktorá ich chce použiť ako jesennú dekoráciu.

Okrasnú slnečnicu, ktorá dozrela, som ostrihala a pripravujem ju vtáčikom na zimu, aby mali čo jesť.

Aksamietnice mi dokazujú, že ich ešte nemôžem zlikvidovať, stále sú krásne.

Aspoň semiačka odkladám, nech na budúci rok môžem rozdávať a aj si posadiť, nech mi tak ako tento rok odplašia všetky vošky z papriky a paradajok.

A posadila som si nové cibuľky tulipánov, aby aj tá myš, čo tam v kúte záhrady býva, aby aj tá mala čo na jar jesť.

Víkendy si vypĺňame výletmi, už sme boli v Bojniciach, na Železnej studienke v Bratislave aj na priehrade v Gabčíkove.

Nádhera, nádhera, nádhera.

Bola som smutná, že zomrel Karel Gott.

Jeho pesnička To musíš zvládnout sám ma odprevádzala na operačnú sálu, keď ma čakala jedna z mojich operácií.

Dookola som si to opakovala a zvládla som to.

On nie...

Je to strašné, keď ľudia okolo nás umierajú...

A je jedno, či sme ho poznali alebo nie.

Smrť je vždy strašná.

Poplakala som si.

V ten deň pršalo.

Aj nebo plakalo.

Žiaľ rakovina si nevyberá.

Nerozlišuje.

Či mladý človek alebo starý človek každý ju môže dostať.

Treba sa starať o svoje zdravie, lebo nikdy nevieš...

A naopak ma zase potešil môj syn.

On dyslektik, dysgrafik a dysortografik začal znova čítať.

Dobrovoľne.

Po toľkých rokoch, počas ktorých som sa ho snažila donútiť aspoň trochu čítať sa sám od seba rozhodol, že bude čítať.

Neuveriteľné.

Je to síce iba Harry Potter, ale pre mňa je to úžasné vidieť ho ako so záujmom číta.

Nikdy by ma ani len nenapadlo, že sa raz tak rozhodne.

Som na neho pyšná.

Som pyšná mama.

05.09.2019

Konečne som sa dopracovala k tomu, aby som niečo napísala na blog o tom ako život ide ďalej.

No veru je to ťažké zhrnúť to tu všetko.

Chýbajú mi tie moje (naše) rána na terase, čaj, ticho, záhrada, vtáčiky, pokoj...

Hlavne ten pokoj.

Po dlhej PNke hor sa do práce.

Trochu nervózna, ale to k tomu respektíve ku mne asi patrí.

Bože, naučiť sa vstávať do práce je to najťažšie.

O 3.00 hod.

Nie, nie, musela som si to posunúť.

3.30 hod.

Nemladnem a každá polhodinka je dobrá.

Krvopotne sa v prvé dni ráno driapem z postele, sprcha, zuby, káva, v kuchyni posediačky zaspávam a už je 4.25 a ponáhľam sa z domu na autobus.

V autobuse samozrejme dospávame.

Niekedy...

No to moje behanie vytúžené, čo?

Ešte stále nie....

Možno neskôr.

Uvidíme.

Ale aspoň to skúsim, aspoň kúsok, uvidíme čo mi povie telo.

Jasné!

To som si povedala 1.9. a tri dni na to som si „pádila“ behom po dedine a užívala si beh po roku chorôb.

Samozrejme s citom, a čas som ani nedala, lebo by sa mi mohol niekto smiať.

Rany sa zahojili, patrične sa mi jazvy pripomínajú pri každej zmene počasia.

Časom to prejde.

Dúfam.

Robota mi už chýbala, tak som sa trošku aj tešila, aj trošku bála.

Predsa len som dosť dlho chýbala.

Ale zvládla som to.

Už som sa dostala do toho svojho pracovného kolotoča a poviem Vám po prvom týždni som bola rada, že bol krátky.

Ozaj!

Konečne som sa stretla so Zuzkou z MK.

Prišla ku mne na návštevu, pokecali sme, a ja som ju konečne videla naživo.

Bola som šťastná, že si našla chvíľu aj pre mňa popri ich rodinnom výlete a venovala nám kúsok svojho času, aj keď toho voľného času má tiež málo.

Je to úžasná a krásna žena.

Som rada, že som sa s ňou zoznámila, a dúfam, že ostaneme priateľkami aj naďalej.

Vždy mi píše, čo je nové, čo prežíva, a ja jej zas na oplátku píšem, čo prežívam ja a ona mi vždy dobre poradí.

Je jednou z Vás na MK, čo mi boli oporou, keď mi bolo zle, keď som sa dávala dokopy po operáciách, keď som znova a znova mala zdravotné problémy, vždy ma podporovala a povzbudzovala, musíš ísť ďalej, to dáš, to vydržíš, privádzala ma na iné myšlienky a veľakrát aj rozosmiala.

Ďakujem jej aj Vám, že ste ma podporovali a pomohli mi v ťažkých chvíľach Hanka, Janka, Dajana, Daniela, fialka, Eva, Antónia, smoulinka, annaanna, maryah, Janka, andrea, suve, jahodka, bubula, nika, erickatt, frzeiovn, laura, mibarka, rusalinka, petruska, dadi, vivien a mnoho a mnoho ďalších, ktoré ma slovom či smajlíkom potešili.

Tento týždeň sa mi vstávalo už lepšie.

Už som si zvykla.

Včera som vybehla večer aj do záhrady, aspoň popolievať a trošku sa pokochať ako to tam všetko rýchlo vyrástlo a dozrieva.

A je tu jeseň.

Prišla ticho a nenápadne.

Dnes si zabehám večer asi zase.

Parádne to čistí hlavu.

A len tak mimochodom, nie je to beh ako iní ľudia behajú, ja mám „svoj polobeh respektíve polochôdzu“.

Primerane k môjmu terajšiemu stavu.

A vonku je parádne.

Smiala som sa pri behaní, lebo kamarátka vonku kočíkovala bábätko a hrozila mi, že ty bláznivá, si mesiac po operácii a už beháš???!!!!

Nie, nebolí to, aspoň zatiaľ.

Zvyknete si na ňu...

A je Vám dobre samému...

Presne tak.

Tiché rána, čaj na terase, pokoj v duši, to je najlepší lekár na všetky choroby.

Ráno sa budím väčšinou okolo piatej.

Ležím a počúvam.

Ako idú autá po ulici, ako štebocú vtáčiky na stromoch v záhrade, ako vrndží ventilátor v izbe, rozmýšľam kto mi včera  volal, čo mi povedal a tak...

Je to ticho plné pokoja.

Krásne. 

Aj dnes ráno som len tak ležala a počúvala. 

Prišiel manžel. 

Depka?

Nie, len rozmýšľam. 

Nad čím?

Nad všetkým. 

Jasné,  depka.

Objal ma a takto sme spolu zostali hodnú chvíľu. 

Milujem tieto chvíle. 

Chce sa mi plakať.

Prečo?

Len tak od šťastia. 

On zaspí a ja sa ticho vykradnem zo spálne. 

Idem si urobiť diétne raňajky - biely rožok s maslom. 

Lezie mi to hore krkom.

Žlčníková diéta je blééé.

Vianočka s ramou blééé. 

Kuracie prsia na vode blééé. 

Pyré blééé. 

Ryža mňam. 😂

Kurací vývar mňam. 

Cestoviny s tuniakom mňam. 

Ozaj vyhádzala som sa!

Nesmiem paradajky, broskyne, melón ani cviklu.

Jedno z toho je silný alergén.

No fasa.

Ale ktorý?

Milujem paradajky, melón, cviklu aj broskyne!!!

Šľak ma ide trafiť. 

Musím držať diétu a ešte mi zakážu moje najobľúbenejšie veci...

Jaj božeeeeee...

Rany sa mi hoja, celkom obstojne, len sú trochu zapálené.

Tá na pupku najviac.

V stredu mi chirurg vybral stehy. 

Nebudem klamať, trošku to bolelo, ale dalo sa to vydržať. 

Tie na pupku boleli najviac.

Ale vraj to bolelo preto lebo sa mi pod tým zašívaným urobila hrča.

Ale nemám sa báť, vraj to môže trochu povoliť a prasknúť, môže mi odtiaľ niečo vytiecť, ale mám byť kľudná. 

Ak by to bolo mnoho, tej tekutiny,  treba prísť na centrálny príjem, vraj sa mi na to pozrú. 

Hmmm.

Mám byť v kľude...

Fajn, podvedome si stále kontrolujem, či mi odtiaľ niečo nevyteká a či mi náhodou nechce niečo z brucha zdrhnúť. 

Mám byť v kľude...

Nech si to len skúsia 😮

Ale čo už, učím sa s tým žiť a bojovať. 

Čo iné mi ostáva?

Nechať to hojiť, žiadne maste ani náplaste .

Na záver som sa mu veľmi pekne poďakovala za všetko. 

Za to ako ma prijal rýchlo, ako ma liečil do operácie,  operoval a staral sa aj po operácii.

Úžasný človek, skláňam sa pred jeho profesionalitou.

A obrovské ďakujem z celého ❤❤❤.

Zo dňa na deň je to lepšie. 

Len som myslela, že to pôjde rýchlejšie, ale niekedy to nejde, tak ako my chceme.

Je večer a ja ležím a rozmýšľam. 

Zas.❤

No, ako by som začala...

V prvom rade prepáčte.

Trvalo mi to dlhšie, dať sa ako tak dokopy a môcť aspoň trošku a na etapy (posediačky či poležiačky)   ťukať do PC.

No poďme od začiatku...

Posledný príspevok bol tuším zo soboty - boli to moje raňajky. 

Takto isto som mala obed aj večeru, k tomu antibiotiká,  spazmolytiká, lieky proti bolesti a hádam stačí!

Nie, nie, k tomu ešte večerný fraxiparin,  sestričky, že včelička, ale mám pocit, že to boli africké sršne😮

A lieky na spanie.

Lebo nervozita, strach robia s človekom divy.

Ale aj tak som bola vždy o 1.00 v noci hore a čumákovala som do okna.

Hladná, hladná, hladná - piatok, sobota, nedeľa.

Len infúzie.

Ale bolesti povolili, síce nie úplne, ale aspoň trochu. 

Bolo to strašné čakanie. 

Počítala som hodiny, kým príde manžel na každodennú návštevu,  a počítala som dni do operácie.

Bála som sa.

Kto by sa nebál?

Anesteziologička sa ma bola opýtať potrebné veci k operácii, samozrejme,  že sa jej nepáčilo, že to bude 3 narkóza v priebehu pol roka, ale čo už.

Tento rok je pre mňa ťažký...

Čakanie na operáciu ubiehalo ako v spomalenom filme, budíček, teploty, tlak, krv, infúzie, lieky, sprcha, ranná vizita, ležanie, obedná vizita, ležanie, večerná vizita, teploty, tlak, infúzie, lieky, spanie.

Monotónne.

Jediný rozdiel bol v nedeľu, keď som sa s manželom lúčila so slzami v očiach a s jediným prianím prebrať sa.

Po ceste na izbu som sa opýtala sestričky o koľkej ma budú operovať. 

Vraj 7.30.

Asponže ráno,  nebudem musieť čakať dlho.

Večer som dostala lieky na upokojenie, proti vracaniu po narkóze, posledná voda ktorej som sa napila a spať. 

Ani neviem ako a zaspala som.

Ráno o 5.00 budíček, tlak, teplota, osprchovať sa a utekať k sestričke, aby mi uviazala obväzy na nohy kvôli trombóze.

Takto pripravená som ležala a čakala na posteli.

7.00.

7.30.

8.00.

Asi meškajú s tou babou čo išla na 7.00 ako prvá.

Vtom prišiel môj chirurg a oznámil mi, že nevedia, či ma budú dnes operovať,  lebo vraj prišli 2 ťažké autonehody a tie majú prednosť. 

Mlčky som prikývla. 

Navonok v pohode, no vo vnútri som plakala, zase čakať???!!!!

Písala som manželovi, že mi je do plaču,  a on, neboj, neplač, to sa vyrieši.

8.00.

8.30.

9.00.

9.17 sa rozleteli dvere na izbe a už ma sanitárka brala na sálu. 

Ešte som si vzala talizman - srdiečko od manžela s tým, že mi ho sanitárka aj s okuliarmi odnesie do izby. 

Rýchlo, rýchlo!

Čakajú na Vás!

Tak šup šup do operačného plášťa respektíve zásterky a do predoperačnej izby, tam rýchlo toto zhltnúť, fuuuuj, čo to je? 

Bolo to slané a za 5 minút ma odviedli na sál. 

Uložili na operačný stôl a zaistili ruky aj nohy. 

Anesteziologičke sa nepáčila kanyla napichnutá na chirurgii tak mi napichla druhú kanylu na druhú ruku.

Okolo stola sa začali pripravovať operatéri a do žily mi vpustili trochu narkózy. 

A ja nič. 

Pozerala som sa po operatéroch, keď jej jeden hovorí dajte jej ešte trochu.

Dala.

A ja nič. 

Druhý hovorí, to neni možné, my pripravení, nože nabrúsené a ona si nás tu obzerá, smiali sa.

Vtom sa spoza mňa ozvalo, zhlboka sa nadýchnite a uvidela som masku ako sa mi blíži k tvári a viac si nepamätám. 

Prebrala som sa až na JISke. 

Všetko bolo OK, nevracala som, tak ma po hodine pustili naspäť do izby. 

Ohmatala som si brucho, 3 diery, fajn, a zaspala som.

Prebudili ma strašné bolesti, ale sestričky mi hneď na to dali infúzie od bolesti a pomohlo.

Vstať som nemohla, mala som cievky a drén.

Bolelo to...

Až na druhý deň ráno vraj môžem vstať. 

Ani by som nevládala čo i len krok prejsť. 

Do večera to ubiehalo ako vo sne, bolesti infúzie, bolesti, infúzie, piť  vodu len po hltoch.

Noc som ako tak prespala.

Kríže som už mala otlačené a na bok sa nedalo otočiť. 

Bolelo to.

O 5.00 budíček, klasika, tlak, teplota, krv, zaspala som.

Tesne pred vizitou som sa zobudila.

Pri vizite môj chirurg povedal, že sa budem učiť chodiť, a že cievka pôjde von.

Konečne...

Ale nadšenie ma veľmi rýchlo opustilo.

Po posadení ma napínalo stále na vracanie,  tak mi dali infúziu s niečím proti vracaniu. 

Fajn, trochu sa mi uľavilo a ja som sa predsa len postavila konečne na svoje nôžky. 

Kolená sa mi klepali, ale dala som to.

Potom som padla do postele a odfukovala. 

Sestrička ma vyhnala na raňajky a ja som sa tam nejako pomaly doťapkala opierajúc sa o stenu.

Sestričky ma pochválili,  ale ja som bola zničená. 

Zjedla som 1 hlt suchára a 3 čajové lyžičky výživy a k tomu pohár čierneho čaju. 

Potom som sa odťapkala do izby.

Ešte som si len sadla, vyleteli raňajky zo mňa. 

Sanitárka dobehla, pomohla mi, všetko prádlo vymenila, a vysvetlila mi, že to je normálne, že niekto ťažšie zvláda narkózu.

Ešteže tak...

Hanbila som sa ako pes.

Ale aj spoluležiace mi povedali, že to je normálne a oni to berú v pohode.

Tak som sa upokojila a zaspala som.

Zobudila som sa pred obedom.

Bola vizita.

Môj chirurg mi oznámil, že ak bude všetko v poriadku tak ma v stredu pustia domov s tým, že sa musí niekto o mňa starať. 

Má sa kto postarať.

Moja rodina.

Volám manželovi a teším sa.

Veľmi!!!

Síce to všetko bolí,  ale doma je len doma.

A už nás volajú k obedu.

K obedu bola zemiaková kaša a jablkový kompót.

Zjedla som pár súst a 2 kúsky jabĺčka.

Tentokrát ostal obed tam kde patrí. 

Poobede infúzie, telefonáty od rodiny, návšteva manžela a dcéry spanie a očakávanie zajtrajška. 

Zaspávam a teším sa na zajtra.

Mám bolesti, ale skúšam to bez liekov.

Darí sa mi zaspať. 

Je ráno!!!!

Teším sa!

Idem domov!

Ťapkám do sprchy a čakám na vizitu. 

Posledné injekcie, fraxiparin na rozlúčku.

Pri vizite mi vyberú obidve kanyly aj drén. 

Kanyly neboleli, ale drén áno. 

Bol hlboko pod pečenou, vysvetlil mi lekár. 

Ale vydržala som.

Rátam si stehy, kým mi to sestrička zalepí. 

Nad pupkom 4, pod prsami 3 a na boku 1.

Ako záplata 😉

Čakám na prepúšťaciu správu.

Izbový lekár mi vysvetlí, prečo ma to tak dlho bolí,  lebo som si všimla, že ostatné dievčatá sú pohyblivejšie. 

Vy ste mali hydrops žlčníka (vraj to znamená opuch žlčníka), žlčníkovú koliku, žlčníkové kamene, žlčníkové blato a piesok a k tomu sa mi zasekol jeden kameň v žlčovode.

Keďže mi chceli zachrániť žlčovod tak mi museli s nástrojmi rozdrviť kameň v žlčovode a vybrať ho.

Operovali sme vás len tak tak.

Mohol vám prasknúť žlčník.

A vy chcete 48 hodín po operácii behať ako oni?

Smial sa mi.

Hanbila som sa.

Nevedela som, že to bolo až také zlé.

S prepúšťacou správou, rozpísanou žlčníkovou diétou som zavolala manžela do izby, aby mi vzal veci. 

Rozlúčila som sa so spoluležiacimi a vyšli sme von z izby.

Boli sme poďakovať sestričkám.

A znova a zas opúšťam nemocničné priestory tento rok už 3x. 

Dúfam, že už naposledy...

Včerajší deň nenávidím. 

Nenávidím seba, že už som nezvládla tie bolesti a museli sme utekať na pohotovosť .

Do Ružinova, nie do Galanty.

Pre istotu.

Naposledy nič moc, tak skúsime Ružinov.

Klasika, doobeda fajn, poobede postupne bolesti pribúdali.

A pribúdali a pribúdali...

O pol ôsmej sme už pádili do Bratislavy.

Ja v bolestiach držiac sa pod rebrami a manžel išiel po diaľnici ako drak.

 Hlavou sa mi motali myšlienky, že čo keď ma to prestane bolieť keď tam prídeme?

Bože to bude ostuda!

Ale nebola.

Keď sme tam prišli, tak nám pani na príjme povedala, že sme mali ísť do spádovej nemocnice Galanta. 

Vtom momente som sa zrútila na stoličku, v bolestiach, a žezlo presviedčania som ponechala na manžela.

Kúzlo osobnosti asi zabralo.

Mala som povolené navštíviť pohotovosť. 

Za chvíľu ma už aj brali dovnútra.

Už som bola zase v takom stave ako keď ma brala RZPčka. 

Tlak 150 na 100, kŕče jak hovado s prepáčením,  krvavý pot na čele, už som aj plakala, len nech mi niečo preboha už dajú!

Vzali mi krv, nahodili kanylu, keby bolo treba na operačku utekať,  urobili EKG a dali mi prvú infúziu.

Nezabrala. 

Druhá. 

Nič. 

Tretia trochu.

A konečne 4 zabrala.

Nie fest, ale dosť na to, aby som sa prestala zvíjať od bolesti. 

Neboli tam hodiny, preto som nevedela, aký je čas. 

Zato komárom to bolo jedno,  toľko komárov v nemocnici som ešte nevidela. 

Doštípaná som až no.

Po 4 hodinách cca nás pustili domov s tým, že o 6.00 sa mám hlásiť u chirurga Ostrihoňa. 

Božeeeee.

Domov sme prisli o 1.00 a o 5.00 sme mali budíček. 

Znova sme išli do Ružinova za chirurgom doriešiť termín operácie. 

Čakali sme od 6.00 do 8.00.

A prišiel. 

A veru sa mi ani trochu nepáčilo čo povedal doktor.

Buď pôjdem domov a v pondelok nastúpim na operáciu a medzitým si zopakujem pohotovosť,  alebo ma rovno hospitalizujú a budem na infúziách až do pondelka. 

Jaaaj, nieee.

Keďže mi zase začínalo byť zle, súhlasila som s hospitalizáciou a následnou operáciou žlčníka. 

Pondelok 29.7.2019. 

Ďalší kolotoč, krv, kanyla, príjem,  šatňa, oddelenie.

A zase som v nemocnici... 

Šľak ma ide trafiť...

Tak toto som dnes nečakala. 

Dnes ráno som  vstala skoro pred 5.00.

Hladná smädná musím to panebože vydržať!

Nebola som hladná, len som nevládala chodiť, bolo mi zle, neviem už ani z čoho, či hlad, či smäd, neviem.

Motkala som sa po dome ako strašidlo. 

Hrdinka chcela som ísť  autobusom. 

Dopadlo to tak, že ma bral manžel autom.

Cesty prázdne, takže sme prišli o hodinu skôr.

Tak sme sa rozhodli,  že sa pôjdeme pomaly prejsť okolo Štrkovca/jazero v Ružinove/.

Bolo to krásne, labute, kačky, čajky, voda, lavička a na nej my dvaja s manželom. 

Ticho sme tam sedeli a vnímali to všetko krásne okolo nás. 

Potom sme už museli ísť. 

Gastroskopia a ultrazvuk čakali. 

Sedela som na chodbe a čakala. 

S hlavou v dlaniach. 

Bolo mi zle, aj od strachu aj z toho brucha blbého.

Nenávidím ho, brucho, aj seba, že zase končím v rukách doktorov.

Nahováram si, že to bude len rozhodený žalúdok.

Asi je to na mne vidno, keď zrazu mi zvyčajne nepríjemná sestrička položí ruky na plecia a upokojuje ma, aby som sa nebála, že to budú len 3 až 4 minútku.

Jasné,  už sa teším, viem čo ma čaká,  preto tá  nervozita.

Už ma volajú dovnútra. 

Mudr. Bubán je úžasný doktor.

Milý, sympatický, chápavý.

Podrobne si naštudoval správy z urgentu aj od obvodnej. 

Pýtal sa ma, z akého dôvodu mi neurobili sono na urgente v Galante. 

Neviem.

Priznala som sa mu,  že som si pripadala s prepáčením ako "debil", keď na mňa prišli pozrieť 2 doktori a s úsmevom skonštatovali, že je to asi zápal pankreasu,  alebo zápal žlčníka, alebo vred na žalúdku.  

Alebo diétna chyba.

Prekvapene na mňa pozrel, že prosím???

Najprv sa presne opýtal , čo ma bolí, kde presne, kedy to začalo,  proste všetko. 

Ideme hneď urobiť ultrazvuk. 

Najprv pankreas, ten bol OK, potom žalúdok,  ten bol tiež OK, a hor sa na žlčník. 

Myslím, že som našiel to, čo vám spôsobuje bolesti, povedal.

A čo to je?

Máte 2 veľké žlčníkové kamene, plný žlčník žlčového blata a piesku . 

Skoro som sa zbláznila.

Takže nie som hypochonder, nevymýšľam si to?!

Samozrejme, že si to nevymýšľate. 

Počkajte, počkajte,  nadýchnite sa a zadržte dych na chvíľku. 

No a máme tu ešte jeden kameň, ale ten vám upchal vývod zo žlčníka do pankreasu a preto vás bolí  pankreas aj žlčník. 

Žlčník máte celý zjazvený, takže musí von.

Odporúčam čo najskôr laparoskopickú operáciu žlčníka. 

Ešte vám urobíme gastroskopiu. 

No dievčatá moje zlaté,  nič príjemné.

Sestrička znecitlivela hrdlo sprejom, ľahla som si na ľavý bok, dostala som náustok a musela som prehltnúť hadicu.

Fakt nič príjemné. 

Vedľajšie efekty ako grganie a napínanie som sa snažila nevnímať.

Hanbila som sa ako pes.

Fakt ako pes.

Mudr. Bubán ma pochválil, že som hrdinka.

Síce ma to potešilo, ale viem, že to tak nebolo. 

Samozrejme, prišlo mi zle, tak pod dohľadom sestričky som sedela na lehátku a pila pomaly vodu.

Potom som vonku čakala s manželom pol hodinu na to či mám helicobactera alebo nie.

Chvalabohu nemám. 

Ale zato som dostala od lekára papier s dnešnými výsledkami a odporúčaním ísť sa hneď  objednať k chirurgovi. 

Super, poďakujem sa pánovi doktorovi aj  sestričke a ponáhľam sa do Ružinova za chirurgom. 

Ten ktorého hľadám tam bude až zajtra, tak sa vrátim zajtra.

Aj s manželom. 

Nech sa v tomto stave netrepem autobusom.

Vraciame sa domov a ja si musím ľahnúť.

Zase to začína bolieť. 

Už som zhltla 2 Buscopany a nezaberajú.

Hádam to prejde, a nebudem musieť dnes letieť na pohotovosť...

Ako sa to ľahko povie

...a život ide ďalej...

A ako ťažko to niekedy človek znáša...

Pondelok.

Kontrola u obvodnej aj s papiermi z urgentu. 

Bez rannej kávy fungujem už asi 10 dní.

Je to zabijak.

Teraz sa preberám pri otrasnom čiernom čaji.

Chcem moju rannú kávičku. 

Žiaľ nedá sa teraz.

Ráno sa spolu s dcérou vydávam na cestu k zastupujúcej obvodnej doktorke. 

Cesta v električke sa skomplikuje. 

Musím okamžite na Wcko, ale hneď!

Na Trnavskom mýte vybieham z električky,  samozrejme v podchode WCka zamknuté,  že na čo,  veď ráno na WC netreba!?

Asi...

Niekomu...

No nič vybehnem von z podchodu. 

Rýchlym pohľadom zhodnotím situáciu, mestské otrasné toalety alebo kúsok ďalej nemocničné. 

Dávam prednosť železničnej nemocnici.

No o moc lepšie to nebolo. 

Ale záchrana to bola v poslednej chvíli. 

Fajn, pokračujeme v ceste za obvodnou. 

Som druhá vytešujem sa.

Ale prd platné. 

Aj tak prednosť majú ľudia na krv a dnes aj objednaní.

No nič, chvíľu čítam, chvíľu si píšem s Vami na MK.

A konečne po 2 hodinách idem dovnútra. 

Zastupujúca pani doktorka si prečíta správy, pozrie výsledky, skonštatuje,  že niečo v krvi je zvýšené, povie že mi vezmú znova krv na CRP, dostanem pipetu s ampulkou na výter a smer WC. 

Fajn, vybavené.

Keď sa vrátim,  chcem potvrdiť len priepustku s tým, že v utorok chcem ísť do práce. 

"S týmto?!" pýta sa doktorka. 

" Ste normálna?"

Ja na to, neviem.

No nie, Pnka do konca týždňa a potom uvidíme. 

Teraz si pôjdete vybaviť gastro.

A kde? Pýtam sa.

Vygooglite si, je ich dosť. 

Nemáme už spádové gastrologické ambulancie. 

Pýtam so výmenný lístok a podklady pre gastrológa.

Netreba.

Zaujímavé, ale ďalej to neriešim, asi novinka nejaká elektronická podoba, a oni si to asi stiahnu z PC.

Je mi zle, a teraz si mám ešte googliť rýchlo gastrologické ambulancie?

Ešte že mám moju dcéru. 

Rýchlo googli a voláme do prvej.

Neberú nových pacientov. 

Dcéra mi poradí,  že pôjdeme električkou do ružinovskej nemocnice a tam ma určite jej gastrológ vezme.

Figu borovú!

Po hodine a pol sa dozvedám,  že tam zbytočne čakám, že oni už berú pacientov iba z nemocnice. 

Že nových zvonka už nepotrebujú, že majú už dosť.

Naštvaná vybieham von.

Ide ma šlak trafiť aj s takou zdravotnou starostlivosťou!!!

Človek skapíňa a googli, kto googli nájde. 

Fuj!

V električke mi volá svokra. 

Poradí mi číslo na ďalšiu gastrológiu. 

Máme to po ceste, tak tam ideme osobne.

Keď tam prídeme nikde nikoho.

Teším sa.

Vyjde sestrička a nadšenie ma prejde.

Kde máte papiere a výmenný lístok???!!!

Doktorka povedala,  že netreba hlesnem.

No to je divná doktorka,  my to potrebujeme mať v papierovej forme!

Choďte si to vybaviť a potom sa vrátite aj s papiermi a ja vám poviem či vás pan doktor vezme.

Bože!!!

Uder!

Hneď!

A presne. 

Áno samozrejme...

Vychádzam von a plačem. 

Dcéra má upokojuje,  že mama kľud to vybavíme, to stihneme. 

V trolejbuse začínam mať zase problém. 

WCko!!!

Musím!

Hneď!

Ja utekám na WCko a dcéra k zastupujúcej obvodnej doktorke pre papiere.

Je mi zle...

Oplachujem sa so studenou vodou a idem pomaly za dcérou. 

Už máme papiere, ale nemáme výmenný lístok.

Ten nám má vydať sestrička v našej pôvodnej ambulancii?

Prečo?

Lebo už tam je sestrička,  berie krv, lebo naša doktorka je teraz PN a môže nám ten lístok dať aj sestrička, lebo oni len zastupujú. 

Myslela som, že ma .....

Sadám si na lavičku a volám. 

Sestrička povie prídete. 

Tam jej musím zreferovať všetko.

Čuduje sa, že veď to mi mohla dať  sj zastupujúca lekárka hneď a nemusela som sa tam vracať. 

Prišlo mi zle.

Dostala som vodu a tabletku. 

Po chvíli to prešlo. 

Rozlúčili sme sa so sestričkou a išli do gastrologickej ambulancie. 

Mám si zavolať po 13.00 a sestrička mi povie viac. 

OK.

Kašlem na to...

Dnes už nie...

Nie...

Ideme domov!

Som unavená, všetko ma bolí, nenávidím akýkoľvek biely plášť...

Sedíme v autobuse a nedá mi to.

Skúsim tam ešte raz zavolať. 

Čuduj sa svete!

Sestrička dvihla.

Keď sa jej pripomeniem,  že som to ja, ktorá nemala výmenný lístok a podklady pre gastrológa spomenie si.

Povie, že ma pán doktor vezme, vzhľadom na to, že som musela byť RZP prevezená na urgent, že by to mohol byť vred, alebo aj niečo horšie, keď to sprevádzali také silné  bolesti.

Nechce sa mi veriť!

Ja mám termín 25.7.o 9.00!

Gastroskopiu + ultrazvuk. 

Bože!

Konečne aspoň niečo. 

Som šťastná, ubolená, ale šťastná. 

Prichádzam domov a padám na hubu.

Teda do postele.

Ležím, pijem čaj, a dávam sa dokopy. 

Gastro tour je za mnou.

Som zvedavá,  ako to vyšetrenie dopadne...

No a som tu zase...

Ťažké dni mám za sebou a možno aj pred sebou...

Pred týždňom asi vo štvrtok ma začalo tak divne pobolievať brucho, vľavo pod rebrom. 

Ale len trocha a občas. 

Fajn myslím si, asi z nervov alebo zo stresu,  ono to úplne bez toho nejde.

Že?

Vedieť čo ma čaká ďalší týždeň, idem si to niekde hodiť.

Prisámvačku.

Cez víkend to však začalo pobolievať trochu viac.

Ale dalo sa to vydržať.

Hovorím si, moja, niečo ti ťažko sadlo, dáme si diétku.

V pondelok a v utorok sa to dalo zvládnuť čajom a tabletkou od bolesti, ale streda už bola horšia.

Bolesti sa v tlakových vlnách vracali častejšie a častejšie. 

V noci som to zvládla len tak tak, prevracala som sa zboka na bok, oko som nezatvorila a vo štvrtok ráno som zo slzami v očiach vkročila do ambulancie zastupujúcej doktorky. 

To už som rozchádzala bolesť po chodbe, lebo v sede mi to neprechádzalo.

Zastupujúca pani doktorka ma vypočula, hneď prehmatala brucho a hneď mi nasadila Buscopan.

Okrem toho mi vzala krv a dostala som 2 injekcie, jednu od bolesti druhú  proti kŕčom. 

Pravdepodobne podráždený pankreas.

Z čoho?

Nikto nevie.

Uvidíme, keď budú výsledky z krvi.

Dnes a zajtra byť v kľude /cháp štvrtok, piatok/ možno to pomôže, samozrejme pankreatická diéta k tomu, úplná paráda.

V piatok sme tu neni, výsledky budú v pondelok.

Prídite.

Jasné, a prejde to, pýtam sa?

Malo by.

Ak nie, tak smer pohotovosť.

Panebože, nestrašte pani doktorka, už len to mi chýba ku šťastiu.

A chýbalo.

V piatok som myslela, že keď budem odpočívať bude lepšie.

Nebolo.

Doobeda som sa motkala po záhrade, ale po obede som si už musela ľahnúť.

Začalo to pobolievať.

A dosť.

To prejde, to prejde, to prejde, opakovala som si celé poobedie a večer.

Samozrejme zvyšok rodiny o ničom nevedel, akurát si všimli, že som bola podráždená, ale inak nič, ako sa mi neskôr priznali.

Večer sme ešte plánovali, že v sobotu dáme Bojnice - hrad, ZOO, vyhliadku, zrúcaninu po ceste a spoločný obed.

Tak som sa tešila, ale tak veľmi.

Osud mi zase neprial...

Išla som si ľahnúť o pol ôsmej, aby som si pospala a zároveň, ako som si naivne myslela, že bolesť vyspím a určite to prejde.

No neprešlo.

Pobolievalo, potom viac, až nakoniec som sa okolo 23.00 postavila z postele a hneď som sa skrútila v kŕčoch a padla som na posteľ.

Neskutočné kŕče.

Ale neskutočné, a boleli ako fras...

Manžel sa ma pýta, je ti zle?

Uvarím ti čaj?

Hovorím netreba, idem si ho uvariť sama.

Chvíľu počkal a za chvíľu prišiel za mnou do kuchyne.

To už ma našiel v kŕčoch, zvíjajúcu sa na kuchynskej linke a neschopnú pohybu.

Ideme na pohotovosť? 

Alebo nie, radšej volám 112.

Pani na linke 112 ho vypočula, vypýtala si potrebné údaje, musela som jej do telefónu vysvetliť čo ma bolí, prečo ma to asi bolí /to som fakt nevedela/, ako silno to bolí, ako mám dýchať, a čo bude ďalej, že posiela RZPčku, aby sme čakali.

Sedeli sme a čakali.

Postupne sa bolesti ešte zväčšovali a ja už som bola v šoku.

Nemohla som chodiť, ruky mi ostali vykrútené v kŕči, brucho bolelo, že sa to už nedalo vydržať.

Bolel ma pohľad na manžela, ktorý sa mi snažil pomôcť, ale jednoducho to nešlo.

Držal ma za ruku a povzbudzoval, kým neprišla RZPčka.

Vleteli dovnútra ako rakety.

Z tohoto obdobia si moc nepamätám, bola som už v dosť veľkom šoku, viem len to, čo mi povedal manžel. 

Vraj som mala prekysličenú krv, z toho rýchleho dýchania, ako som sa snažila predýchať tú bolesť.

Tlak 150/100, saturácia 95.

Stabilizovali mi dýchanie, napichli žilu, naložili do sanitky a tahet urgent Galanta.

Nehovorím o tom, že 23.00 a pred nami dosť ľudí, takže na druhý deň už každý vedel, že bola u nás RZPčka.

Ale ja som to už nevnímala.

Alebo radšej nechcela.

V sanitke som vnímala, ako sa vonku mihajú svetlá, ako bliká RZPčka, a skrútená som sa modlila, nech už sme v Galante a nech mi preboha pomôžu.

Konečne sme tam dorazili, von ma vyviezli v kresle, a na 3 poschodí odovzdali na urgente.

Tam bolo mrte ľudí, a už sa rozčuľovali, že kam ju veziete, my tu čakáme od deviatej.

Na to sa záchranár otočil a povedal, preboha ľudia nevidíte, že má záchvat, a že možno pôjde na operačku???

Ľudia stíchli.

A ja tiež. 

Od strachu som si hrýzla pery a modlila sa, aby mi pomohli nejako inak.

Nie operáciou. 

Pred urgentom som si v bolestiach posedela asi hodinu.

Potom ma sestrička vzala dovnútra, znova som jej všetko musela povedať, ešte ma aj sprdla,  že prečo som  skôr nešla na pohotovosť,  že čo mi tam oni teraz na urgente pomôžu. 

Myslela som, že ma tam otočí...

Mala som pocit, že by som sa mala za seba ospravedlniť...

Poslala ma na röntgen, kde nič nezistili.

Ultrazvuk netreba...

Fasa...

Okolo 2.00 prišli 2 lekári,  povedali mi, že to môže byť zápal pankreasu, zápal žlčníka alebo vred na žalúdku. 

Výsledky z krvi sú, niektoré parametre sú zvýšené, ale nie až toľko, ako si mysleli...

Pýtam sa, čo  teraz?

Dáme vám infúzie a môžete ísť domov. 

Volajte manžela, nech príde pre vás. 

Zvyšok si  musíte doriešiť cez obvodného lekára v pondelok. 

Infúzie s Algifenom, Nospou a Mezokainom zabrali.

O 4.00 prisiel muž pre mňa, šťastná ze to bolí len tak akurát som  sa motkala za ním po parkovisku.

V aute sa mi zatvorili oči, a prebrala som sa až doma.

Sobota a nedeľa prebehli ležmo v obývačke. 

Žiadna záhrada, žiadne kvety, nič...

V pondelok ma čakala kontrola.

Zážitok z nej dám zajtra. 

Dobrú noc.