Epi bla bla bla

Každý rodič prežíva ťažké chvíle, či je to horúčka, nekonečné soplíky alebo kašlíky... všetko je to jeden veľký boj. Občas bojujeme statočne, inokedy sa poddávame a ide tp ťažšie, najhoršie je keď už nám ani doktori nie sú oporou a keď prídeme do ambulancie s kruhmi pod očami z prebdetých nocí a nevieme si rady, tak počujeme slová, veď vášu dieťaťu nič nie je, sú to len solíky alebo niečo podobné. Akoby sme to aj my nevedeli, ale keď to neprechádza a už si s tým nevieme rady, ktovie za kým ísť. Isto to už zažil každý rodič, strach o svoju ratolesť je prirodzený a občas potrebujeme počuť, že to čo robíme je správne a nie byť odsúdený. 

My sme boli taká úžasná rodinka. Ja, môj manžel a naše vytúžené 10 mesačné dievčatko. Ja som už bola v 5. mesiaci tehotenstva. Nič nie je nad zdravé deti, vtedy nech ich je aj veľa, len nech obchádzajú nemocnice a doktorov. 

V sobotu ráno sme vstali zavčasu vďaka našej Katarínke. Bolo už asi 6:30 a tak sme sa v posteli s ňou hrali. Smiala sa a bola šťastná, my všetci. Klasické šteklenia, baran, baran buc a vtedy sa stalo niečo, čo by som nečakala ani v zlom sne. Dodnes si to pamätám akoby sa to práve stalo. Naša Katarínka zrazu sa nehýbala, nedýchala. Nevedeli sme čo robiť. Mne sa stlo, že som do roka pár krát odpadla, tak som skúsila dieťa prefackať. Nič. V tej chvíli chaosu som skúšala čokoľvek, otočila som ju dole hlavou a buchla po ritke. Vypadlo z nej kúsok grciek a stále nič. Bývali sme vtedy ešte u našich rodičov a tak som už hystericky začala kričať. Vybehli hore a pozerali na nehybné dieťa. Vtedy už manžel volal záchranku a ocino jej skúsil dať umelé dýchanie. Konečne začala pomaly reagovať. V tej chvíli sa nám to zdalo ako večnosť. Katka pomaly otvárala oči a dýchala. Chvála Pánu Bohu. Manžel len v boxerkách čakal na ulici na sanitku. Susedovci si robili srandu, že som ho vyhodila z domu a tak u ostali len boxerky. Samozrejme, že pochopili keď zbadali sanitku. Katku sme preniesli dole a tam ju aj vyšetrovali, už v podstate nemali čo vyšetriť, dieťa dýchalo, len bolo trochu ospalé. Zobrali nás do nemocnice, ale vodič sanitky sa vtedy vyjadril, že podľa neho len zaspala. Vtedy akoby do mňa vrazil nôž, veď poznám svoje dieťa, skoro som umrela od strachu o ňu, že sa už nikdy nezobudí a on mi povie že len zaspala. Nemala som síl sa s ním hádať. V nemocnici prišlo vypočúvanie, čo sa stalo, aké sú rodiné choroby a podobné veci. Ostali sme tam na pozorovaní. Nič sa nedialo a vyzeralo to akoby sme si to len vymysleli. Na druhý deň nás prišiel pozrieť manžel so švagrovcami a svokrom. Chvíľu sa s Katkou hrali a zrazu sa zase prestala hýbať. To už som zvonila sestričkám a pozerali čo sa deje. Jedna sa vyjadrila, že za to môže návšteva, dieťa sa rozrušilo. Ale už nás poslali aspoň k neurológovi pre dospelých. Pozrel sa na ňu, pýtal sa, ale nič nezistil. V pondelok sme šli k detskému neurológovi. Šla s nami aj doktorka pre istotu, že sa ten stav zopakuje, keďže už nastal aj ráno. Absolvovali sme EEG, ani neviem čo vyšlo, keďže Katarínka už bola nervózna, unavená a plakala. Sôr sa rozprávali doktori medzi sebou. Prišlo podozrenie na epilepsiu, v utorok sme sa mali dostaviť na sono v našom meste, ale v pondelok mala ďalšie záchvaty a tak sme si mali vybaviť MR. Našťastie sa šetko rýchlo podarilo a v utorok sme sa už viezli do Martina, to už mala Katarínka častejšie záchvaty a po každom spala. V Martine na príjme som sa cítila ako votrelec, ale na JISke to už bolo lepšie. Aj keď od začiatku som sa cítila stratená. Stáala som celý čas, od obeda pri postielke našej dcéry, na stravu som nemala nárok, kdeďže som už nekojila a tak som ostala hladná. Bolo možné odtiaľ aj odísť a ísť si niečo kúpiť, ale bála som sa Katarínku nechať samú, tak som ostala s ňou. Pri každom záchvate jej dávali kyslík, infúzie a ja som stála obďaleč, keďže to riešil tím sestričiek a doktorov, v ten deň mala dokopy 5 záchvatov a po každom spala a ja som stála nad ňou. Konečne som ju večer ukladala spať, bola nervózna, dokonca ma svojimi dvoma zúbkami uhryzla do krvi do nosa, to pretože nemohla nič jesť, aby sa nezadusila. Museli jej dať len lieky na spanie a ja o desiatej večer som šla na izbu a užila som si sprchu. Unavená som už nebola ani hladná. Ako som si šla ľahnúť, prišla na izbu spolubývajúca, tá tam mala ani nie ročnéh chlapčeka. Bola úžasná. Takýchto anjelov stretávate keď už naozaj nevládzete. Ona mi vysvetlila ako to tam chodí, doknca mi zohriala jedlo a nakŕmila ma. Dlho som sa s ňou rozprávala, bolo to úžasné o celom dni, keď som bola sama a nik sa so mnou nebavil. Zistila som, že jej chlapček je na tom veľmi zle. Viete, občas si myslíme, že nevladzeme a dejú sa nespravodlivosti, zlé veci a potom zistíme, že to ie je až tak zlé, že sú tu ľudia, ktorí to majú ťažšie a predsa sú láskavejší, ochotnejší. V takýchto chvíľach sa človek učí pokore. Treba si vážiť čo máme, kým to máme. Ďakovať, prosiť, prijímať, dávať a pomáhať. V noci nás nebudili, ale ráno prišlo skoro. Už o 6:00 som mohla byť pri svojej láske. Tento deň som už bola aj v obchode, aby som si kúpila raňajky, ale potom nejaká sestrička napísala, že kojím a stravu som už mala v nemocnici, priamo na oddelení, dokonca mi dali aj stoličku. Veľmi som ďakovala Bohu a prosila ho, aby som to zvládla kvôli obidvom mojím deťom. Doktorka ma chcela poslať domov, že tam bolo veľa nebezpečných chorôb, aby som neublížila bábätku, ale môže matka nechať svoje dieťa samé? Tak som dostala rúšku. V ten deň mala Katarínka ešte 5 záchvatov, bola ju pozrieť neurologička, nastavila jej novú liečbu. Vo štvrtok pred Veľku Nocou jej robili MR a odoberali mozgomiešny mok. S obavou som čakala aké budú výsledky, veľa som sa modlila. Bol to ťažký deň, pretože bola pripútaná na postieľke a nemohla si ani sadnúť, ani som ju nemohla zobrať, lebo by jej bolo príšerne zle. Ale zvládli sme to, výsledky ukázali, že nemá žiadne poškodenia, že to bude "len" epilepsia. Postupne nás preložili solu na izbu a to znamenalo, že síce Veľkú Noc strávime v nemocnici, ale sme o kúsok ližšie domov. Katarínka už nemala záchvaty a už nás prekvapil len nejaký rotavírus, ale ani to nám nezabránilo po Veľkej Noci ísť domov.

Dnes je to už vyše 2 rokov a už znižujeme dávky liekov, moje dievčatko sa z toho s Božou pomocou dostane a už hádam nikdy nebude o tejto chorobe počuť. Čo sa stalo medzi časom vám prinesiem v ďalšom príbehu. Prezradím len toľko, že už máme tri šťastia 🙂