Dovolim si zdielat 🙏❤

Vyznanie plné pravdy: Byť tvojou mamou je tá najťažšia a zároveň aj najlepšia vec, akú som kedy urobila

Autor: Karolína Kráľová  Zdroj: Najmama.sk, Úprimné slová zo srdca mamy. Len ona urobí pre svoje dieťa všetko, čo je v jej silách, aj keď to nebýva vždy jednoduché. 

Keď vám bude najťažšie, skúste si spomenúť na nasledujúce slová...

Zrejme každá mama sa v ťažkej chvíli zamyslela, či narodenie dieťaťa bol naozaj dobrý nápad, či nebolo možné ešte počkať, či nestačilo to jedno čo máme.

Mami, niekto ťa potrebuje! Až budete zo svojich detí unavená, spomeňte si na tieto slová

Vedzte, že v skutočnosti nič lepšie, než dnešok, už nebude...

Ťažké dni v mnohých z nás vyvolávajú množstvá otáznikov o tom, či sme dobré mamy a či to naozaj zvládame.

Prečítajte si úprimné slová jednej mamičky, ktorá mala rovnaké pocity. Pretože s príchodom druhého bábätka sa všetko v jej živote začínalo akosi meniť.

Pamätám si na každý moment. Som rada tvojou mamou, pretože aj tie najťažšie dni sú zároveň tie najlepšie...

„Pamätám si deň, keď som ťa porodila, akoby to bolo včera. Ale nebolo. Bolo to pred dvomi rokmi.

Pamätám si na druhú noc s tebou v nemocnici. Tvoj otec šiel domov, aby pomohol tvojej staršej sestre zaspať. Zostal tak dlho ako mohol.

Moja mama prišla, prebrala jeho miesto a spala na tvrdej sedačke z falošnej kože v našej izbe. Ona spala, ale ja nie. Ty nie. ( ty si bola nakoniec čerstvo narodené dieťa- kto by to od teba očakával?)

Ležala som tam na nepohodlnej posteli, mierne naklonená do napol opretej, napol vzpriamenej polohy, premýšľajúc, či som nespravila chybu.

Mohla by som zniesť viac nocí bez spánku?

Mohla by som zniesť dve malé deti sama, keď pôjde váš otec do práce?

Mohla by som byť dosť dobrou matkou?

Odpoveď na všetky tieto otázky bola „nie.“

Pravdou bolo, že to bude ťažké. Realita je taká, že som vášmu otcovi volala do práce párkrát za deň s plačom. Brutálnym faktom je, že ako človek, aj ako matka som  zlá.

Ale nespravila som chybu.

Materstvo bolí, ale dieťa hojí rany

A teraz máš dva roky a konečne viem, prečo všetci hovoria veci ako: „To nebude trvať večne“ alebo „Nebudete prví, ktorí povolia, keď vás dieťa objíme.“ A tiež rozumiem, že nie som najlepšia matka.

Nie som z teba dostatočne v úžase. Nie som vždy šťastná keď spolu sedíme a čítame knihy. Niekedy by som radšej surfovala na internete. Niekedy to aj robím.

Ale v týchto dňoch si uvedomujem, že aj tie najťažšie dni s tebou sú vždy tie najkrajšie.

Chytí ma to každý večer, keď sa priblíži čas ísť do postele. Vlny našich momentov počas dňa, kedy som mohla byť viac prítomná, keď som mohla zareagovať inak, keď som potrebovala zastaviť vlastné myšlienky a byť viac dostupná pre tie tvoje. Tie do mňa narazia a bolí to. Bolí to, pretože mi je to ľúto.

Nie je mi ľúto to, že som si niekedy priala, aby čas na spanie prišiel skôr. Nie je mi ľúto, že som sa niekedy zúfalo chcela posadiť sama na gauč.

Ale čo ma bolí, je vedomie, že každý z týchto momentov sa rýchlo sčíta, ako vidím tvoju malú tváričku rásť čoraz viac do mladej slečny a vidím čoraz menej  z toho batoľaťa.

Čo bolí, je byť svedkom toho, ako ma každý deň potrebuješ menej a menej, a ako ťa každý deň musím nechať ísť o kúsok ďalej.

Čo bolí je vedieť, že tieto minúty tvojho lipnutia na mne a potrebovania ma takmer na všetko ubúdajú a ubúdajú, až kým si jedného dňa  budeš vyberať, koľko veľa času so mnou stráviš.

To, čo bolí, je premýšľať, či budeš cítiť, ako nekonečne ťa ľúbim napriek mojej skazenej ľudskosti.

Pamätám si deň, keď si sa narodila, akoby to bolo včera. Ale nebolo. Bolo to pred dvomi rokmi. Ani sa nenazdám a bude to dvadsať.

Ani sa nenazdám a nebudem si to tak jasne pamätať.