Kto už raz okúsil slobodu, ktorú môže dať človeku podnikanie, len ťažko by sa tohto statusu vzdal. A to aj napriek tvrdej drine, neistote a rizikám, ktoré so sebou prináša. No ak sa darí dobre, tú nezávislosť na „systéme“ by asi nemenil.

A preto, často aj mnohým z nás – rodičov, vŕta v hlave, ako vychovať zo svojho dieťaťa úspešného a nezávislého podnikateľa.

V skutočnosti nám samozrejme ide o to, aby bolo úspešné a šťastné.

Už bolo popísaných mnoho múdrych slov i celých kníh o vodcoch a následovníkoch. Určite sú mnohé inšpiratívne. Niet pochýb, že je skvelé poznať a ovládať vodcovské schopnosti a manažérske zručnosti.

No je jedna vec, bez ktorej to pravdepodobne jednoducho nejde. A tá rozhoduje o tom, či z niekoho bude líder, alebo ten, kto bude „musieť“ lídra nasledovať.

A nie je to doba, v ktorej žijeme.

Ani rodinné pomery, z ktorých sme vyšli, či krajina, kde sme vyrástli.

Nebudú to ani rôzne okolnosti, ktoré by nám mohli poskytnúť skvelé „zdôvodnenia“, prečo sa nám nedarí.

Rozhodujúca je odvaha.

Odvaha urobiť krok do neznáma, výjsť s kožou na trh a premeniť myšlienku na realitu.

Odvaha spoznávať svet a žiť v pravde. S rizikom možnosti zlyhania.

Preto, ak sa niekto pýta, ako vychovať zo svojho dieťaťa podnikateľa (rozumej šťastného a úspešného jedinca – nie nevyhnutne podnikateľa), odpoviem: „Naučme svoje deti odvahe.“

Ako? V prvom rade tak, že v nich nebudeme živiť strach.

Deti sa boja kriku a násilia. Neistoty a zmätku.

Že nie sú dosť dobré, že to nedokážu, že nás sklamú…

A možno najviac toho, že ich opustíme…

Prežívajú množstvo najrôznejších strachov. Sú krehké a dajú sa ľahko zlomiť.

Zo zlomenej a ustráchanej  bytosti nikdy vodca nebude.

Následne podporujme ich sebavedomie, teda pomôžme im tú odvahu v sebe budovať.

Z mojej skúsenosti matky a manažérky odporúčam dodržať voči deťom tieto princípy, ako na to:

1. Nechajme ich rozhodovať.

Moje deti napríklad od skutočne „malého malíčka“ rozhodujú o všetkom, o čom nemusím rozhodnúť ja – ktoré ponožky či tričko si oblečú, či sa pôjde na ihrisko alebo do lesa, ktoré knihy si v knižnici požičajú… Samozrejme, že im poskytujem nevyhnutnú asistenciu. Avšak len do tej miery, do akej si ju vyžaduje ich bezpečnosť alebo oni sami. Ak sa mi ich rozhodnutie nezdá, snažím sa im povedať svoj názor a objasniť, čo môže nasledovať. No konečné rozhodnutie aj tak nechám na nich a ja sa pripravím na nežiaduce následky, ktoré by ich mohli v nejakom ohľade ohroziť.

2. Vytvárajme s nimi dohody, ktoré platia – do bodky.

Pritom ich nechajme navrhnúť vlastné riešenie, ak nesúhlasia s tým našim. Vyjednávajme s nimi, až kým nie sme z toho obe strany ok. A potom dodržme svoje slovo. Naučia sa tak čestnosti, spoľahlivosti a brať do úvahy potreby iných. Úsmev na tvári mi vybehne vždy, keď môj malý syn príde za mnou a povie: „Mamíííí, ja navrhujem, že…“

3. Dovoľme im pracovať – a dotiahnuť prácu do konca, až kým nebudú sami so sebou spokojné. Deti prirodzene cítia potrebu prispievať tým, ktorí im poskytujú zázemie, lásku a bezpečie – tak, ako je to v ich možnostiach. Moja skúsenosť je, že deťom nie je potrebné vymýšľať hry a/alebo určovať im, s čím sa majú hrať. Najvďačnejšie sú, keď ich prizveme k bežným činnostiam a pracujeme s nimi. Doprajme im náš obdiv a uznanie, prípadne občas nečakanú odmenu. Nebudú tak mať dlhodobý pocit nesplateného záväzku za našu starostlivosť, teda budú „vo výmene“, nie „mimo výmeny“. Naučia sa tiež, kde majú veci doma svoje miesto – kde ich nájdu a kam ich majú po práci odložiť. Vypestujú si tak prirodzeným spôsobom zmysel pre poriadok. A v neposlednom rade tak získavajú koncept produktu.

„PRÁCA VYSTREĽUJE MORÁLKU DO HVIEZDNYCH VÝŠOK.

V SKUTOČNOSTI SA DÁ DOKÁZAŤ, ŽE PRODUKCIA JE ZÁKLADOM MORÁLKY.“ – L. R. Hubbard

4. Nechajme ich napraviť chyby.

Rozlejú mlieko? Rozbijú tanier? Potrhajú knihu? Niečo sa nepodarí? Zachovajme pokoj, nekričme, no ani ich neľutujme. Ak si s tým sami nevedia rady, urobme to spolu s nimi. Ukážme im, ako sa to dá spraviť, kde sú doma handry, metly, vysávač, zalepme spolu s nimi roztrhnutú stránku. Tak porozumejú tomu, že existuje príčina a následok a že byť zodpovedný za svoje činy neznamená „byť vinný“. Tu sa ju naozaj učia prijímať a nebyť efektom života. A hlavne, naučia sa, že na všetko je riešenie a naučia sa tie riešenia hľadať a vykonávať.

5. Vzbudzujme v nich zvedavosť o svet.

Zároveň im však neprekážajme v objavovaní sveta nimi samými.

Často pozorujem dva extrémy.

Rodičia si buď deti nevšímajú, prípadne ich nevnímajú s plnou pozornosťou, keď sa ich na niečo pýtajú. Rodič si myslí, ako dobre zamaskoval svoj nezáujem či nudu „zahmkaním“, no deti to cítia. Veď aj my taký prístup cítime, či nie? To, predpokladám, frustruje každého z nás.

Ignorácia v komunikácii asi dokáže človeka rozladiť zo všetkého najviac.

Ten druhý extrém vidím, keď sa z prílišnej lásky a starostlivosti rodič snaží objasniť a popísať dieťaťu úplne všetko. Stačí, že sa dieťa zahľadí na kývajúci sa strom vo vetre a napriek tomu, že sa na nič nepýta, mama spustí podrobné rozprávanie o anatómii stromu, vetra, Zeme…

Aj takáto nutkavá potreba dieťa vo všetkom „vzdelať“ môže na dieťa pôsobiť ako ignorácia a môže ho „prevalcovať“. Následne sa dieťa prestane spontánne zaujímať a pýtať, veď mama (otec) sám uzná za vhodné, čo mám vedieť.

Toto sú, myslím, tie podstatné veci, ako by sme mali k deťom pristupovať. Všetko ostatné nájdu oni sami, lebo sa nebudú báť hľadať. Možno nesplnia naše sny a nestanú sa podnikateľmi, lekármi, umelcami… Ale rozhodne budú mať väčšiu šancu nájsť svoje vlastné sny, nájsť samých seba a môcť napĺňať svoj osobný účel na Zemi.

Deti nám totiž nepatria. Patria sami sebe. My len máme to privilégium ich sprevádzať, kým to potrebujú. Vytvárajme im bezpečné prostredie, kde to všetko môžu v pokoji zistiť. Počúvajme ich a odpovedajme im na otázky. Buďme čestní, statoční a dôslední vo všetkom, čo robíme.

Že sme to už toľkokrát pokazili? Asi áno. To už nezmeníme. Ale to, čo bude, je hlavne na nás. No – ale tiež na nich.

A budú aj šťastné, aj úspešné…

„Úspech nie je konečný, neúspech nie je fatálny. Odvaha pokračovať je tá, ktorá sa počíta.“ Winston Churchill