Každý rodič s čistým svedomím tvrdí, že miluje svoje dieťa. Veď koniec koncov, tak to má byť a keď už nič iné, minimálne sa to od rodiča očakáva. Tak prečo mám pocit, že to moje “milujem” je iné? Pretože je…

Oskarko nepatrí k deťom, ktoré si budúci prvorodičia predstavujú ako ideál. Skúsme si v skratke vymenovať pár bodov (zďaleka nie všetky, lebo to by bolo na sériu článkov, ak nie na knihu). Keď sa narodil… 

Málo spal, zaspal iba po náročnom (aj viac ako) hodinovom uspávacom procese dojčenia, nosenia, hojdania, skákania atď. Keď už sa po tejto úpornej snahe podarilo, aby zaspal, tak spal celých 30 minút (!), v tom lepšom prípade 3x denne.

Odmietal akékoľvek štandardné príslušenstvo, ktoré sme ako naivní prvorodičia s najlepším úmyslom zakúpili - postieľku (lebo veď dieťa musí spinkať v postieľke, lebo pri nás by sme ho mohli zraniť), kočík (lebo veď deti milujú kočík a akonáhle ich doň položíte a pohúpete, zaspia sladkým spánkom požehnaných), vozenie v autosedačke (lebo veď keď už nič nezaberá, treba dieťa dať do auta a tam zaručene zaspí). Oskarko mal iný názor a svoj postoj k týmto skvelým a určite užitočným vynálezom nám dal náležite najavo čo i len pri pokuse umiestniť ho do niektorého z nich.  

Dojčil sa tak často až som sa dozvedela, že musím mať určite slabé mlieko, keďže je stále hladný (týždenný prírastok na váhe cca 400gr nebol v tomto smere rozhodujúci). To je skôr vtipnou spomienkou, no aj pri mojej absolútnej podpore dojčenia, to nebolo úplne vtipné dojčiť dieťa každú hodinu až hodinu a pol (a to aj v noci) a niekoľko mesiacov spať v 20-40 minútových intervaloch čistého času.

Okrem kočíka, postieľky, či autosedačky vlastne odmietal čokoľvek odkladacie. Jediné miesto, ktoré prijal bolo na rukách, či s rodičmi v tesnej blízkosti na posteli, gauči, či zemi. Takže do 3 mesiacov je vynosený na rukách, od 3 mesiacov v nosiči a od 8 mesiacov v šatke (ľutujem, že som ju nekúpila skôr, je to najlepší vynález na svete, žiadny mega super ergo nosič sa šatke nevyrovná). Odísť z izby hoci iba na pár minút bolo nemysliteľné, takže, keď píšem, že je vynosený, tak tým myslim aj napríklad na vécko a podobne…

Asi od 5 mesiacov, aj vďaka tomu, že málo spával, robil obrovské motorické pokroky. V 6 mesiacoch sa plazil, v 7-ich štvornožkoval, v 7,5 stál a sedel. Od 9,5 mesiaca chodil okolo stien a nábytku a v 11-tich mesiacoch urobil prvé kroky. Juj, ale sme sa neho pyšní 🙂. To nesporne áno, no ak sa skúsený rodič zamyslí nad bežnou dennou praxou, tak vidí dieťa plne mobilné od 7,5 mesiaca, ktoré má v hlavičke len svoj vek, ale celý svet na dosah. Takže nonstop chodenie za zadkom (len pre istototu, nie dieťa chodilo za nami, ale my za ním, aby sa nezranil) nahradilo nonstop nosenie 🙂.

Teraz má 13 mesiacov a ja môžem poveda len toľko:

Milujem moje dieťa, pretože je od prvého momentu príchodu na tento svet osobnosťou, ktorá vie, čo chce a čo naopak nie a vie to dať náležite najavo.

Milujem moje dieťa, pretože mi samo povedalo (vykričalo 🙂), že nepotrebuje žiadne neživé predmety, ale iba nás, rodičov. Že nechce spávať sám alebo kukať do stropu kočíka, ale že chce, aby sme boli s ním a ukázali mu svet.

Milujem moje dieťa, pretože kričalo, keď nás potrebovalo alebo keď sme sa od neho vzdiaľovali. Milujem ho za to, že plakal, keď sme ho chceli naučiť spať samého (pretože to deti majú vedieť) alebo keď sme sa snažili aplikovať podobné dobre mienené rady 🙂.

Milujem moje dieťa za každé jedno zobudenie, nočné nosenie a čičíkanie, lebo sme sa naučili skutočne spať! Nie ležať a zaspávať alebo nemôcť zaspať a prevaľovať sa alebo zobudiť sa po 10-tich hodinách spánku unavení… Teraz vieme naozaj spať a z každej minúty vyťažiť absolútne všetko 😀.

Milujem moje dieťa za to, že mu nestačia náhrady a nenechá sa opiť rožkom. Vždy chce maximum, lebo aj on nám dáva maximum. 🙂

Milujem svoje dieťa, lebo ma naučilo počúvať len jeho namiesto toho, čo by malo ako byť (a veru to nebolo ľahké) 🙂.

Milujem svoje dieťa, lebo ma naučilo o živote viac, ako som si len vedela predstaviť. V podstate, náš Oskarko ma naučil všetko, čomu dnes verím… 🙂.

A ako sa posunul náš život, odkedy nás naše dieťa vzalo do pucu a urobilo poriadok v našich životoch? Definitívne… Náš život je úžasný, plný radosti a smiechu. Aj keď dieťa vytiera blatníky kolesám a potom tými špinavými rukami je chrumky. Aj keď uprataný byt u nás rátame na minúty. Aj keď sa v noci posadí v plnej zbroji a chce sa s nami podeliť o svoje pocity. Aj keď kričí, keď nedokáže veľkú tatrovku vyvliecť na schodík alebo keď nechce sedieť v kočíku, ale ho tlačiť (a samozrejme tadiaľ, kadiaľ on uzná za vhodné). 🙂

Veľa ľudí by možno povedalo, že máme rozmaznané dieťa a treba ho naučiť, kde sú hranice. Ale kde vlastne sú tie hranice? Tie naše sú jednoznačne tam, kde naše dieťa prestáva byť spokojné a šťastné. A to on naozaj je - spokojný a šťastný (objektívne), subjektívne, som štastnejšie dieťa ešte nevidela 😀. Mnohí sa dokonca čudujú nad tým, ako neskutočne sa dokáže smiať a radovať (jeho radostný dupot sme nazvali indiánskym tancom šťastia 😀). Každý smiech, objatie, pritúlenie, alebo aj výčitka, kde som bola tých pár hodín, keď raz za čas niekam vybehnem (hoci počas mojej neprítomnosti sa bavil celý štastný s tatinkom, no pri návrate nezabudne dať najavo, že vie, že som bola preč) mi potvrdzuje, aká som rada, že to robíme (podľa väčšiny okolia) celé zle - spíme spolu, nosíme sa, utišujeme hneď, ako je na to dôvod, nezakazujeme, dávame voľnosť… No proste celé zle 😀.

Takže ja len toľko, že milujem moje náročné dieťa za to, že je taký náročný a chce od života maximum, lebo mu aj maximum dáva 🙂. Nevymenila by som ho ani za to najukážkovejšie dieťa na svete, a už vôbec nie za také, ktoré ma nepotrebuje - pri zaspávaní, hraní, rozvoji a radovaní sa zo života 🙂.

A každej maminke, či tatinkovi, ktorí majú podobné dieťa (hlavne v prvých mesiacoch to vôbec nie je taká vznešená balada, ako čítate v posledných riadkoch, ale naopak skôr hurikán, ktorý vás dostane do stavu absolútneho vyčerpania), chcem povedať, vydržte. Nesťažujte sa na to, nepýtajte sa, čím ste si to zaslúžili (medzi nami, každému, koľko znesie 🙂), ale naopak, buďte vďační za každú jednu lekciu, ktorú vám to malé stvorenie dá. Nie každý totiž môže mať náročné dieťa a žiť s ním v symbióze. Ale keď už sa tak stane, niet úžasnejšej veci na svete 🙂.

Čas spánku nám vypršal, tak idem do ďalšej služby s mojím náročným dieťaťom a mienim si z nej užiť každú minútu 🙂.

______________________________________

Na základe milej spätnej väzby 🙂 len dodávam pár viet:

1) Tento článok nie je o deťoch. Nie je o tom, aké je ktoré náročné, či nenáročné (existuje vôbec také?). Moje dieťa je presne také, ako to vaše. Jedinečné, so svojimi špecifickými potrebami (ktoré ako všetko sa nedajú paušalizovať, u každého dieťatka sú svoje vlastné).

2) Tento článok nie je o matkách a "výchovných" postupoch. Nie je o tom, aké to má kto ťažké, či ľahké (má to vôbec niekto ľahké?). Som rovnaká matka ako vy. Matka, ktorá robí, čo môže, aby bolo jej dieťa štastné (to, ako to robím je čisto vedené potrebami môjho dieťaťa - ktoré, ako vieme, sú u každého iné).

3) O čom teda tento článok je? O tom, že milujem svoje náročné dieťa 🙂. Je o našom príbehu, o našich "riešeniach", o našom šťastí... Ak inšpiruje, povzbudí alebo poteší kohokoľvek iného, budem rada. A rovnako rada si prečítam príbeh ktorejkoľvek inej mamičky 🙂.