3. Kapitola

   V sobotu ráno sa Laura sama od seba zobudila z bezsenného spánku. V prvej chvíli, ako otvorila najskôr jedno, následne aj druhé oko, sa trochu preľakla. Vzápätí si uvedomila, kde sa nachádza. Poobzerala sa po drevenej podkrovnej izbe. Lenivo vstala z postele a jej prvé kroky viedli na balkón. Oči mala opuchnuté a červené od nočného plaču, ale nevadilo jej to.

 - No a čo. Nikto ma tu nevidí. Nemám žiadnych susedov. Keď budem chcieť, môžem plakať a chodiť s krvavými očami hoci aj celé dni!-

   Táto myšlienka jej zlepšila náladu. Bolo ešte len skoré májové ráno, ale slnko už hrialo a vďaka tomu jej v tenkej košieľke nebola na balkóne vôbec zima. Až teraz si uvedomila, aký tu je z jej chalúpky nádherný výhľad. Včera večer si prehliadla hlavne dom, na výhľad ani nepomyslela. Na horizonte pred ňou sa črtali zelené, trávnaté kopce s pasúcimi sa koňmi.
    - Ach, ako je tu krásne. - pomyslela si. Pohľad na kone v diaľke na kopcovitej, rozkvitnutej lúke ju neskutočne upokojoval.

  Milovala kone. Počas strednej školy chodievala pomáhať s koňmi ku kamarátke, ktorá mala svoje vlastné kobylky. Rada spomína na tieto krásne časy. Veľa sa tam o koňoch naučila a doživotne prepadla ich kúzlu. Na vysokej škole sa jej ešte občas podarilo ísť si zajazdiť na súkromnú jazdiareň. No vzhľadom na množstvo učenia, to boli len zriedkavé jazdy na konci skúškového, alebo začiatkom semestra. No a odvtedy, ako sa dala dokopy s Mirkom, jej už na kone nezostával čas vôbec.

   - Bože, aká som len bola hlúpa, že som sa kvôli nemu vzdala svojej najmilšej záľuby!-
Pokrútila hlavou, akoby tak chcela potlačiť myšlienky, ktoré sa začali nebezpečne točiť okolo jej bývalého.

   Dnes ráno sa sama v sebe nevyznala. Na jednej strane ho nenávidela za to, ako jej ublížil. Na druhej strane jej strašne chýbal. Predsa len, prežili spolu aj mnoho pekných chvíľ a za nimi sa jej teraz cnelo.

   Oprela sa lakťami o drevené zábradlie na balkóniku a so zaujatím sledovala kone. Pokojne sa pásli. Iba sem tam zdvihli hlavu a zastrihali ušami, akoby niečo počuli. Po chvíľke ich to prestalo zaujímať a pokračovali v pastve. Ako prechádzala pohľadom po pasienku, všimla si v diaľke nejakého muža. V ruke držal kladivo a pribíjal drevený trám na stĺp ohrady.
    - Hmm, ktovie, možno by sa dalo s majiteľom koní dohodnúť a mohla by som si občas zajazdiť...- pomyslela si s nádejou.

    Hneď ráno sa rozhodla zájsť do dediny na nákup. Mala chuť na čerstvé pečivo a potrebovala aj nejaké čistiace prostriedky. Vôbec s tým nerátala a teraz nemohla začať vybaľovať skôr, kým to tu aspoň trochu nevyčistí. Našťastie je dedina celkom blízko a tak budú mať s Dorkou peknú prechádzku. Tentokrát ju vzala radšej na vodítko.

   Dedinka bola poriadne dlhá. Tiahla sa celým údolím. Domy v dedine boli usporiadane okolo kľukatiacej sa hlavnej ulice. Keď cez dedinu včera prechádzala autom, tak jej to tak neprišlo. Dnes si všimla, že takmer pri každom dome je veľká záhrada, takže sa zdá, že medzi domami sú veľké medzery. Zvláštne. Akosi rýchlo sa jej tu začína páčiť. Obzerala si okolie, kráčajúc po ceste s pokojnou Dorkou po svojom boku. Deti, ktoré práve vybehli na ulicu pred dom, kikiríkajúci kohút, vôňa pokosenej trávy, v diaľke na poli usilovne pracujúci traktor. To všetko jej pripomína vlastné detstvo. A na jej ubolenú dušu táto súhra človeka s prírodou pôsobí ako balzam.

   Keď prechádzali popri obecnom úrade, z bočnej uličky vyšiel starý vojenský tmavozelený jeep. Šofér za volantom sa na Lauru usmial, spomalil až zastavil.
„ Dobré ránko! Nezablúdili ste, slečna?“ opýtal sa muž žoviálne a vyklonil sa pri tom z okna.
„Dobrý deň. Ale nie, idem do obchodu. Je to týmto smerom však?“ odpovedala s úsmevom a rukou si zaclonila oči pred slnkom.
„Hej, dobre idete. Rovno a za kostolom doľava... A že som vás tu ja ešte nevidel?“ povedal muž.
„To ste ani nemohol. Len včera som sa prisťahovala. Bývam v starej horárni. Nemocnica, kde budem pracovať, mi ten dom prenajala,“ povedala. „ To viete, pre takého psa,“ ukázala na Dorku „ je lepší menší domček s dvorom, než nemocničná ubytovňa.“
„To je jasné. My máme doma vlčiaka. Také veľké psy potrebujú dostatok priestoru. V byte by sa im určite nepáčilo“, zasmial sa.“ Inak ja som Milan,“ a hneď jej podával ruku.
„Laura, teší ma,“ odpovedala a stisla ruku. „Viete, že ste prvý človek, s ktorým som sa v tejto dedine zoznámila?“ dodala. Silou vôle zatlačila spomienku na včerajšie nepríjemné stretnutie.
„Nebojte, zas až tak veľa ľudí tu nebýva, za chvíľu nás spoznáte všetkých. Som rád, že sme sa zoznámili. Určite sa ešte uvidíme. Pekný deň. Ja už musím bežať do práce,“ pozdravil a vyštartoval smerom von z dediny.

   Celkom milý muž, uvedomila si Laura a pobrala sa s Dorkou k obchodu.
Keď sa blížili ku kostolu, hustota domov sa zväčšovala a medzery medzi domami sa skracovali. Keď deti, hrajúce sa na ulici, videli, kto prichádza, zvedavo si ju obzerali. Najviac ich zaujal jej pes. Dvaja chlapci sa osmelili a prišli psa pohladkať. Dorka bola od malička na deti zvyknutá a tak si ich pozornosť veselo vychutnávala. Jedného z chlapcov dokonca vyoblizovala od nosa až po uši. Druhý chlapec sa na tom dobre bavil. Chlapci sa hneď vypytovali , kto je, kde býva a podobne. So smiechom im odpovedala. Mala deti veľmi rada.
    V obchode potom nakúpila, čo potrebovala a vybrala sa naspäť do chalúpky.

                                                               ...

    Zvyšok soboty strávila vybaľovaním, upratovaním a zariaďovaním jej nového bydliska. Dorka si medzitým našla trávnaté miesto vzadu na dvore a celé popoludnie sa vyhrievala na slnku.

   Laura zo skúseností vedela, že manuálna práca jej urobí dobre . Sústredí sa iba na to, čo práve robí a zaťažujúce myšlienky na Mirka úplne vyfučia z hlavy. Po každej ich hádke takto upratovala.

   Najskôr vytriedila nepotrebné haraburdy, poutierala prach na policiach. Staré noviny a papiere, ktoré tu jej predchodca skladoval, uložila do krabíc, ktoré potom zanesie do zberu. Pri čistení spálne, objavila množstvo vecí, ktoré si včera večer vôbec nevšimla.

   Keďže manzardka bola veľká a priestranná, bola zariadená ako spálňa i pracovňa súčasne. Jedine jej posteľ bola v miestnosti nová, inak tu bol pôvodný nábytok . Pod šikmým strešným oknom sídlil masívny písací stôl, s množstvom drobných zásuviek, ktorý si Laura ihneď zamilovala. Vzadu v rohu našla súkromnú knižnicu svojho predchodcu. Vo vysokej polici, siahajúcej až k stropu, ležali knihy rôzneho zamerania. So záujmom prechádzala prstami po obaloch kníh zoradených na poličkách. Od prózy a historických románov sa dostala k najväčšej skupine, ktorá sa týkala medicíny. Boli tu staršie i novšie tituly. Najviac kníh bolo z oblasti chirurgie... Jej predchodca bol teda chirurg!.. So zaujatím listovala v knihe, ktorá bola vydaná ešte v minulom storočí. Medicína šla tak výrazne dopredu, že mnoho informácií, bolo už dávno prekonaných. Napriek tomu ju fascinovalo, aké úžasne presné sú anatomické nákresy a popisy.

   Okrem kníh venovaných medicíne, tu objavila aj knihy o liečivej sile rastlín, mnoho kníh o koňoch, a tiež knihu receptov na prípravu rôznych druhov alkoholu s príznačným názvom -Domáca pálenica. Doktor mal v knihe aj svoje poznámky a očividne ju často používal, lebo mala zahnuté strany a vo vnútri záložky.
     „ Chirurg, čo má doma pálenicu?“ povedala sama pre seba a zasmiala sa. Začala byť na predchádzajúceho obyvateľa domu zvedavá.

   Nevedela, čo má s rozsiahlou zbierkou kníh robiť. Rozhodla sa, že ešte počká, či sa doktor pre ne nevráti a iba na nich utrela prach. Jej knihy zostali zatiaľ pevne zabalené v krabiciach v predsieni.

   Zišla po drevených schodoch na prízemie, aby vyniesla von krabice s novinami a ostatným haraburdím, ktoré v podkroví pozbierala. Mala ich naukladané na rukách až do výšky očí, tak, že skoro nevidela kam stúpa. A už vôbec si nevšimla, že pred otvorenými vchodovými dverami niekto stojí.

   „Klopal som, ale asi ste ma nepočula,“ ozval sa hlboký mužský hlas. „Ukážte, pomôžem vám“, hlas sa k nej blížil, aby prevzal jej náklad.
 „ Preboha, ale ste ma naľakal. Nečakala som nikoho... Ale ďakujem,“ povedala a s úľavou odovzdala štós krabíc neznámemu hlasu, ktorý sa jej rozhodol pomôcť. Otočil sa k nej chrbtom a vyniesol krabice von na podstienku.  Až keď sa zbavil svojho nákladu a otočil sa k nej, všimla si jeho tvár. Pobavený úsmev na jeho perách ju prekvapil.

  „ Vidím, že nezaháľate a pracujete ostošesť“, povedal.
 Muž bol vysoký. Trochu vyšší než ona. Cez tričko sa mu črtali mocné paže. Laura si ho podrobne poobzerala od chrbta už vtedy, keď sa zohol a ukladal vonku škatule na zem. Tmavozelené športové nohavice s vreckami po bokoch mu obopínali svalnaté stehná a zadok.

- Určite posiluje, alebo aspoň fyzicky pracuje - pomyslela si. 

   Všimla si jeho ostrý, príťažlivý profil. Začervenala sa, keď sa ich oči stretli. Z jeho pobaveného pohľadu a zdvihnutého obočia usúdila, že tuší, ako si ho až doteraz prehliadala. Zrazu jej to docvaklo! Povedomý hlas, rovnaké strnisko na brade, no miesto zlosti má tento krát v očiach veselé ohníčky. To je ten grobian zo včera!

   „Vy? Čo tu chcete?“ spýtala sa ostro, keď ho spoznala. „ Prišiel ste ma zas učiť, ako mám vycvičiť svojho psa?“ dodala ironicky.

   „Ozaj a kde vlastne je?“ obzeral sa Matej okolo seba, „myslel som si, že sa od vás nehne, že vás stráži dňom i nocou.... Prišiel som sa s ňou skamarátiť,“ povedal pobavene.

   „ Je za domom a keď ju zavolám, hneď pribehne.“

   „ Aha. Takže až keď ju zavoláte? Keď ste mi tak dôverčivo dovolili pomôcť vám, kľudne by som mohol byť zlodej alebo vrah, nie? Ochránil by vás ten váš psíček?“ pýtal sa naoko káravo. Sebavedomo sa oprel o zárubňu dverí a s pobavením sledoval jej rozpaky.

   „Nemusíte sa báť, viem sa o seba postarať,“ povedala Laura namosúrene. Založila si ruky na prsiach do odmietavého gesta. Čo ten chlap od nej chce? Druhýkrát ho stretla a mala pocit, že arogantnejší človek na svete snáď neexistuje. Takýmto povýšeneckým tónom sa s ňou ešte nikto nerozprával. Nech sa stará láskavo o seba a nie o ňu!

   „ Ďakujem, že ste mi pomohli, ale stále netuším prečo ste tu? A pokiaľ viem, tak ani meno ste mi ešte neráčil oznámiť.“

   „ Práve preto som prišiel,“ povedal, akoby sa v tej chvíli na niečo rozpomenul . „ Chcem sa ospravedlniť za ten včerajšok. Nemal som dôvod na vás tak vyletieť.“

   „To ste teda nemal“, povedala prísne.

   „ Čo keby sme zakopali vojnovú sekeru? Chcem sa s vami zoznámiť slušne a kultivovane, i keď na to možno nevyzerám,“ povedal s oslňujúcim úsmevom a vykročil k nej s natiahnutou rukou.  „Matej“ . Laura ruku s nevôľou prijala. Poctivý, silný stisk ju ale ubezpečil, že muž nežartuje a nesmelo sa naňho usmiala. Musela uznať, že keď sa kovboj nemračí, má svoje čaro.

  „ To sme teda pekne začali to naše susedstvo,“ povedala. „ Dáte si kávu?“ vyhŕklo z nej bez premýšľania.

   „Veľmi rád,“ odpovedal okamžite.

   Laura ho ešte predtým, než išla uvariť kávu, zoznámila s Dorkou. Vedela, že k cudzím ľuďom býva ostražitá, ale rýchlo si zvyká. Najmä ak na ňu ľudia hovoria pokojným hlasom. Matej si sadol vzadu na dvore do starého altánku, tak, ako keď chodieval navštíviť doktora.

   O chvíľu bola naspäť aj s horúcou kávou a sušienkami. Prešla cez dvor k drevenému prístrešku, ktorý by už potreboval opraviť. Názov altánok bol preň príliš honosný. Keď prichádzala, videla, ako sa Matej rozpráva s Dorkou. Kŕmi ju granulami, ktoré vyberá z vrecka. Ona sedí oproti nemu a vďačne vrtí chvostíkom. Zrejme to so psami vie.

   „To je teda zlý, agresívny pes, že?“ povedala zo žartu pri pohľade na túto scénku. 

   Položila tácku s kávou na stôl a jemnejšie dodala: “Ale vážne. Musíte uznať, že je to slušný pes, a že je dobre vychovaná. Ten včerajšok bola iba nepríjemná náhoda. Keby sa s koňom zoznámila postupne, oňuchala si ho, tak by vôbec tak nereagovala.“

   „Vidno, že sa jej venujete, má dobrý výcvik,“ povedal a Laura odrazu nevedela, ako reagovať na pochvalu od tohto muža.

   „Ale možno by bolo dobre, keby sa zoznámila aj s ostatnými zvieratami tu v okolí. Napríklad s našimi psami, koňmi, kravami... Aby sa nám tá situácia zo včera neopakovala."

   „ S tým úplne súhlasím,“ povedala Laura a bola rada, že tak vyriešil jej dilemu, ako sa ho na to opýtať.

  „Keď budete mať čas, vybehnite hore na ranč. Neviem, či ste už tadiaľ išli... Touto cestou na kopec a za lesom, na rovine je statok,“ povedal a ukázal rukou smerom za seba.

 “ Veľmi rád vám to tam ukážem a samozrejme zoznámime Dorku s koňmi,“ dodal s úsmevom.

   „To by bolo skvelé, prídem rada,“ povedala Laura a úprimne sa na to tešila. Takže kone, čo ráno videla na lúke patria zrejme k tomu statku.

   Ich ďalšia konverzácia prebiehala v uvoľnenej atmosfére. K pohode dopomohlo aj doktorovo slabô, ktoré Laura našla v komore. Bola rada, že si môže s niekým pripiť „na privítanie“ a ochutnať tak ten doktorov poklad. Pálenka mala svoj názov zvolený asi ironicky. Bola poriadne tuhá. Voňala po bylinách, čo jej dodávalo nezameniteľnú chuť a arómu. 

   Laura sa dozvedela veľa zaujímavostí o bývalom majiteľovi, doktorovi Zacharovi. Sľúbila Matejovi, že sa v nemocnici popýta, čo sa s ním stalo a či jeho dcéra nenechala na seba nejaký kontakt. Čas plynul a Laura nechápala, ako sa môže s človekom, ktorého vôbec nepozná, a ktorý ju včera rozčúlil, odrazu tak príjemne cítiť. Dopili kávu, popíjali slabô a veselo sa bavili. Nikdy nemala problém konverzovať i s neznámymi ľuďmi. Ale prečo má zvláštny pocit, že sa s týmto mužom poznajú už veky?

   Matej pred chvíľou nenápadne sondoval detaily z Laurinho súkromia. Rozhodla sa úplne mu všetko nevyzradiť. A tak otočila tému smerom na ranč. Pochopila, že Matej sa stará o kone a že súťažne jazdí rodeo. Na ranči sa, okrem iného, venujú chovu quarter horse a appaloosa, čo sú špičkové westernové plemená koní. Matej sa o majiteľovi ranča nezmienil a tak sa rozhodla, že na prípadnú možnosť jazdenia sa opýta neskôr, pri vhodnejšej príležitosti.

   Sedela oproti nemu a náhle si uvedomila, aký je to pekný chlap. Vždy sa jej páčili tmaví muži s jemným strniskom. Dáva to mužovi divokejší vzhľad. A taktiež vzbudzuje dojem, že sú pre neho v živote dôležitejšie priority, než každý deň pekne oholená tvárička.
    - Ako je možné, že Mirek bol presný opak toho, čo sa mi na mužoch páči? Bol ako zo škatuľky, vždy vedel, ako sa má tváriť, čo urobiť, čo povedať. Vedel, ako zapôsobiť a dosiahnuť svoje. Ako som si len mohla myslieť, že by som sa za takého „dokonalého“ muža vydala a bola šťastná?-

   Teraz jej to prišlo absurdné. Vtedy však bola uzavretá vo vlastnom svete. Iní muži okrem úžasného Mirka pre ňu neexistovali. 

   Spomenula si na ten osudný večer, keď sa ho rozhodla prekvapiť v nočnej službe a našla ho so sestričkou na inšpekčnom pokoji... V tom momente sa jej spojili všetky jeho „neočakávané zdržania v práci“ a „neplánované semináre“. Stále to bolelo, ale už jej to neprišlo ako najväčšia životná tragédia. Zapudila myšlienky na neverného exsnúbenca a sústredila sa na človeka, ktorého mala pred sebou.
    Alkohol jej stúpal do hlavy.

   - O čom to hovorí? Aha, o ranči. Ako fascinujúco a s akou vášňou dokáže rozprávať. Určite robí svoju prácu rád. Ktovie, či je slobodný... Nemôžem sa ho to len tak spýtať, to by bolo priveľmi nápadné. Obrúčku na prste nemá... No ale to nič neznamená. Mnoho chlapov predsa nenosí obrúčky... Ale inú ženu zatiaľ nespomenul...-
A to Laure dávalo aspoň trochu nádej.

   Potykali si. Muž sediaci pred ňou jej začínal byť čím ďalej, tým viac sympatickejší. Keď chce, vie byť aj očarujúci, energia z neho len tak srší. 

- Čo na tom, že pracuje pri koňoch? Veď aspoň je na čerstvom vzduchu a práca ho baví. Iní mu môžu závidieť. -

   Nevedela, čo si o nej myslí on, no v túto chvíľu ju to ani nezaujímalo. Hovorili o koňoch, o disciplínach na pretekoch , o jej novej práci. Nepamätala si, kedy sa s niekým tak otvorene a uvoľnene porozprávala.

   Mirka nikdy nezaujímalo, čo má nové v práci ona. Najdôležitejšie bolo, koľko životov zachránil on, akú novú operačnú metódu použil, koľko medikov v ten deň vyhodil zo stáže, lebo boli podľa neho nepripravení. Ako len mohla byť taká slepá?!

    Ani si neuvedomili, ako rýchlo plynul čas, kým sedeli vonku v altánku. Možno to bolo tou náhlou zmenou, keď sa jej Matej ospravedlnil a ona si uvedomila, prečo bol včera nepríjemný. A možno za to všetko mohol iba praobyčajný alkohol. Vedela však, že takto dobre sa už dávno necítila.

   Keď sa úplne zotmelo, Matej sa poďakoval za príjemný večer a chystal sa odísť. Laura ho vyprevádzala k bráničke, stále žartoval. Vonku už bola tma, svietila iba žiarovka z altánku a svetlo nad vchodovými dverami.

   Už sa jej trošku motá hlava, ale čo na tom. Keby tak nemusel odísť a zostal by dlhšie...Dostala bláznivú chuť pobozkať ho. Alebo sa ho aspoň dotknúť... Odvahu jej dodávala hladinka alkoholu v krvi. No a čo, že ho pozná len druhý deň.Je slobodná, môže si robiť čo chce! Aj bozkávať môže, koho chce... Prestala premýšľať, podišla k nemu bližšie. 

- Hm, je vyšší, než som si myslela - preletelo jej v zlomku sekundy mysľou. 

   Pobozkala ho aspoň na líce, tam kde dosiahla, stojac už na špičkách. Trochu sa jej zatočila hlava. Jemne ju zachytil za ramená. Tento malý vzájomný kontakt ich zaskočil oboch.

   „Ďakujem za návštevu a privítanie,“ povedala ticho, keď sa vrátila na zem a trochu sa spamätala.

   „Dúfam, že prídeš navštíviť ranč, čo najskôr. Budem sa tešiť,“ usmial sa ňu, poškrabkal Dorku za ušami. Vložil si ruky do vreciek  a pešo sa vybral po cestičke na ranč.