Nič nie je stratené. Román.

      To, že materská / rodičovská dovolenka, nie je dovolenka, tu snáď netreba nikomu vysvetľovať. Starostlivosť o náročné dieťa, zabezpečenie fungovania domácnosti, riešenie bežných i menej bežných starostí, nedostatok intelektuálnej činnosti a taktiež táto podivná covidová éra- toto všetko u mňa viedlo počas rodičovskej dovolenky k nahromadeniu emócií a myšlienok, ktoré som potrebovala nejako ventilovať.

      Niekto na materskej pečie koláče, niekto šije krásne oblečenie, niekto maľuje, ja píšem. Už od detstva som rada písala (denníky, slohové práce- pre seba aj pre spolužiakov ), vytvárala som- a stále rada vytváram - zoznamy, milujem vôňu papiera a Moleskinové diáre. Zbožňujem pocit, keď si svoje myšlienky prečítam utriedené na papieri. A tak je tomu aj teraz. Svoj ventil som znovuobjavila v písaní. 

     Keď som pred Vianocami hľadala v počítači fotky na výrobu fotokalendára pre našu rodinu, medzi zabudnutými súbormi som náhodou objavila svoj ,, šuflíkový román ”. Napísala som ho pomedzi štátnice - áno, najlepšie sa mi vždy písalo pod tlakom. 

      Začítala som sa, niektoré  pasáže sa mi po rokoch žiadalo prepracovať. A tak som sa do toho pomaly pustila. Po večeroch, po nociach. Ako na takú lahodnú čerešničku na torte, som sa vždy tešila na ten čas, keď dom konečne stíchne a ja môžem aspoň na chvíľu sadnúť k počítaču a písať. Väčšinou som však po náročnom dni (takmer každý jeden deň) bola tak unavená , že som sotva zvládla otvoriť súbor. Niekedy moje zápisky vyzerali aj takto: sncjfnckjshgaschdgajdhaldajdgajhdgakjdkajdgfmcndbdjhfbdkbfdsldfdhslhfslfsfns.......... ……........................................................ a moju hlavu, položenú na klávesnici, zobudilo až polnočné zaplakanie nášho  mláďatka. Inokedy, potajomky, zamknutá v kúpeľni, som stihla iba niečo malé doťuknúť v texte, najmä počas tých vzácnych chvíľ, keď sa manžel nechal oddane česať od našej princeznej (kto ho pozná, vie, že tých vláskov nemá nazvyš) .

     Každopádne, ja som si písanie príbehu, s ktorým sa chcem v nasledujúcom období s vami podeliť, skutočne užívala. Verím, milé dámy, že aspoň na chvíľu zabudnete na každodenné starosti, a ponoríte sa do života mladej lekárky Laury...

A nakoniec si uvedomíte, že naozaj, ale naozaj -  NIČ NIE JE STRATENÉ.

Niektoré postavy a miesta v tomto príbehu sú inšpirované skutočným životom.  

Každý týždeň zverejním jednu kapitolu.

Budem vďačná za Vaše postrehy a komentáre.

Prajem Vám všetko dobré, a nezabudnite - nič nie je stratené 😉

Vaša LadyLea 🍀