Nič nie je stratené.

 ~  Najkrajšie miesto na zemi je na konskom chrbte a na srdci ženy ~

                   Arabské príslovie

 1.

     Na začiatok mája bolo nezvyčajne teplo. Laura si odfúkla ofinu z tváre, zohla sa a z priehradky pod palubnou doskou vybrala slnečné okuliare. Nasadila si ich a vzápätí naštartovala motor. Obzrela sa ešte raz dozadu a skontrolovala zadnú sedačku auta. Ležal tam jej pes.

     „ Máme všetko? Tak môžeme vyraziť “, povedala svojmu štvornohému spolujazdcovi.
Mimovoľne otočila hlavou a pozrela sa na okná svojho bývalého bytu. O pár dní tam už bude bývať nový majiteľ. S nostalgiou si vzdychla a poslednýkrát preletela zrakom po bytovke, kde až doteraz bývala. Žltá, stále novotou žiariaca päťposchodová budova, neďaleko nemocnice, jej niekoľko rokov poskytovala príjemný domov. Stačilo pešo prejsť cez park a bola v práci.

     Na detskom ihrisku, pred bytovkou, tak ako obyčajne, hrali deti futbal. Netušili, že tá milá pani so psom odchádza a už sa sem nikdy nevráti.
     Po vycúvaní z parkoviska ešte zamávala susedke, pani Horňáčkovej, zo štvrtého poschodia, ktorá „nenápadne“ vykúkala spod záclony.

    Zaradila a pridala plyn.
     - Jedna etapa môjho života končí, druhá začína. Čo všetko ma teraz čaká?... Akí budú noví kolegovia? Zvyknem si? Pravdepodobne áno -v duchu premýšľala.

     To jediné vedela. Kedykoľvek sa sťahovala alebo cestovala, netrvalo dlho a našla si nových priateľov. Ľahko sa prispôsobila. Vďaka svojej veselej a úprimnej povahe bola väčšinou obľúbená. Ľudia sa v jej prítomnosti cítili dobre, boli sami sebou. Jej osobité vyžarovanie ju určilo pre to, čo dnes robí, už dávno pred tým, než sa pre toto povolanie sama rozhodla. Akurát, že zase bude musieť začínať odznova. A sama. Noví ľudia, nové prostredie, nové podmienky.

    - Bude to lepšie, alebo horšie, než to bolo doteraz? Rozhodla som sa správne? Nemala som to s ním predsa ešte raz skúsiť a zostať tu? Nie! Dosť bolo všetkým pochybnostiam. Sama seba presviedčala, že všetko bude tak, ako má byť. Ako sa to spieva v tej pesničke? Čo príde, musí prísť?... Trochu ošúchané, no vedela, že pre túto situáciu nejestvuje lepšie pomenovanie. Napriek odhodlaniu zachovať si pozitívne myslenie, sa jej počas dlhej cesty do nového domova chmúrne myšlienky chvíľami vracali. 

     V meste, ktoré sa jej zmenšuje v spätnom zrkadle, ju už nič nedrží. S Mirkom, bývalým snúbencom a človekom, ktorému až do minulej stredy bezvýhradne verila, sa rozišla. Vo fakultnej nemocnici dala pred pár dňami výpoveď a rozhodla sa prijať miesto detského psychiatra v malej liečebni, 500 km odtiaľto a navyše v inej krajine!

    V spätnom zrkadle kontrolovala spolujazdca. Fenka, ležiac s hlavou položenou na predných labkách, nejavila žiadne známky cestovnej horúčky. Ba zdalo sa, že jej to je všetko jedno. Chvalabohu. Laura bola rada, že ju na cestu nemusela zatvárať do žiadnej klietky alebo nejak inak pacifikovať. Bola spokojná, že Dorka, jej fenka, to zatiaľ tak dobre zvláda. Nahlas ju pochválila. Predsa len, je to skoro ročný doberman a na cesty v aute si ešte nestihla dostatočne zvyknúť.

    „Na výjezdu z města měří rychlost, dejte si tam pozor a šťastnou cestu,“ ozval sa z lokálneho rádia príjemný ženský hlas, oznamujúci situáciu na cestách. 

   Laura milovala šoférovanie. Keď si pred pár rokmi robila v autoškole vodičský kurz, netušila, že časom tejto vášni tak prepadne. Mala rada pocit slobody a nezávislosti, ktorý jej dávalo auto. Len nedávno vymenila svoje staré auto, za nové hráškovozelené žihadlo a mala z neho obrovskú radosť. Malé, ale jej. V aute sa s ňou, okrem psa, viezlo ešte pár posledných krabíc, ktoré sťahováci nestihli odviesť na jej novú adresu. 

   Vracia sa naspäť na rodné Slovensko. Nie k rodičom, ale za novou prácou, trochu západne od nich. Keby jej myseľ neťažil pravý dôvod tohto sťahovania, celkom by sa aj na cestu na Slovensko tešila. 

     Posledných desať rokov prežila na juhu Moravy- v „najväčšom českom malomeste“– v Brne. V meste, ktoré je tak útulné, že ho považujú za svoje Česi, Moraváci, Poliaci i Slováci. Mesto, kde je pivo lacnejšie než voda. Mesto plné divadiel, kultúry... Mesto, ktoré je na prvý pohľad pokojné, až sa zdá nudné. No Laura vie, že nuda je to posledné, čo sa tam môže človeku stať. Brno má totiž zvláštny dar. Dokáže vás vtiahnuť do nekonečného víru, v ktorom si každý nájde to svoje. V Brne sa každý cíti doma, bez ohľadu na to, odkiaľ prišiel.

    Toto mesto ju opantalo od prvého okamihu, keď tam, ako čerstvá maturantka, prišla študovať. Bude jej chýbať. Mesto i niektorí ľudia v ňom. Ale musí odísť. Iná cesta nie je. Počas šoférovania sa jej v mysli vynárali ďalšie a ďalšie spomienky na jej študentské mestečko. Nezabudne, že miesto električiek tu jazdia „šaliny“ , že ľudia sa na seba usmievajú i bez dôvodu. A tiež, že so svojimi známymi si „Brňáci“ dávajú zraz zásadne na Českej pod hodinami... A KOMETA v srdciach Brňákov víťazí bez ohľadu na výsledky zápasov... Veru, na Brno jej ostanú nádherné spomienky. Je to predsa mesto jej prvej veľkej lásky...

    Keď skončila štúdium medicíny, zamestnala sa, rovnako ako jej vtedajší priateľ, neskôr snúbenec Mirek, vo fakultnej nemocnici. Bolo to obdobie, kedy bola- aspoň si to vtedy myslela- neuveriteľne šťastná. Práca v prestížnej nemocnici, milovaný muž, kopa kamarátov, neustále sa niečo dialo, všetko sa darilo. Tieto krásne časy- plné smiechu, výletov, cestovania, dobrodružstva, dlhých nočných rozhovorov pri vínku – však ukončilo zlé načasovanie a uzavrelo tak jednu etapu jej života.

     Teraz je pred ňou asi päťhodinová cesta. Cíti v bruchu jemné šteklenie, spôsobené očakávaním a zvedavosťou. Je zvedavá na všetko nové, čo ju čaká. Pracovať by mala v malom podhorskom mestečku a bývať v neďalekej dedine. Táto ponuka prišla ako dar z nebies. Byť detským psychiatrom bol vždy jej tajný sen. Kvôli Mirkovi ho ale nikdy neuskutočnila. Myslela si, že ako správna partnerka, má stáť po jeho boku. V tomto prípade to znamenalo žiť celé roky v tieni jeho závratnej kariéry. Kým on postupne získaval uznanie a popularitu na vedeckej úrovni, stal sa z neho docent (mimochodom jeden z najmladších v krajine) a uznávaný kardiochirurg, ona stále pracovala na tom istom oddelení, kam po škole nastúpila. Nevadilo jej to. Bola spokojná. Šťastná. Veď mala predsa takého úžasného chlapa! Všetci jej ho závideli. A bola naňho patrične hrdá. Mala pocit, že trochu z tej jeho „ dokonalosti“ prechádza aj na ňu... Dokonca ju ten jej pán úžasný požiadal o ruku! Slepé šťastie trvalo iba dovtedy, kým si neuvedomila, ako to všetko v skutočnosti je. 

    V nemocnici, kde od pondelka nastupuje, majú všetko, čo si od svojej práce môže priať. Malebné, kľudné prostredie medzi horami, menšia nemocnica v historickom kaštieli, dookola nemocnice park. Dokonca jej k zmluve ponúkli aj ubytovanie! Mala by bývať v staršom udržiavanom domčeku, ktorý spravuje nemocnica, kúsok za mestom. 

    „ Na ten domček sa už celkom teším. Ty budeš mať dvor na výbeh a ja budem mať malú záhradku, “ hovorila Laura nahlas svojmu psovi. 

     Pri šoférovaní si všetko dôkladne zvážila. Snažila sa na danej situácii vidieť tie lepšie stránky. Teraz je konečne slobodná. Bez záväzkov. Môže si robiť, čo chce. Bude mať viac času pre seba. Opäť sa začne venovať svojim záľubám.

     „Možno by som sa mohla zapísať aj na nejaký kurz angličtiny...,“ premýšlala nahlas. Keďže ju už dlhšie aktívne nepoužívala, jej slovná zásoba sa nehorázne zmenšovala.

    - Presne tak. Vrhnem sa do práce, obklopím sa tým, čo ma baví a chlapov nebudem vôbec riešiť. Potrebujem čas, aby som odpustila.- Viedla sama so sebou vnútorný monológ.

     Jej kamarátky sú už vydaté, majú svoje rodiny. Vždy si myslela, že aj oni s Mirkom raz založia rodinu. Ich zásnuby k tomu mali pochopiteľne viesť. No ku konkrétnemu termínu sa nikdy neposunuli. Od zásnub prešiel rok, dva a stále sa nič nedialo. Na prvom mieste bola vždy jeho práca. Tej podriaďovali všetko. Občas dokonca na nemocnicu i trochu žiarlila. Najprv jej to prišlo smiešne, potom sa čudovala sama sebe. Neskôr však prišla na to, že jej predtucha nie je až tak iracionálna... Jej úžasný Mirek totiž zdieľal svoju posteľ okrem nej aj s niekoľkými sestričkami z oddelenia! A jediný, kto o tom nemal ani tušenia, bola ona sama... Toto kruté odhalenie ju bolelo ako ostrá čepeľ noža v chrbte. Pozbierala posledné čriepky hrdosti a odišla. Poriadne ďaleko.

     „Radšej budem sama a spokojná, než falošne šťastná s takým kurevníkom!,“ pomyslela si vzdorovito. 

     Utvrdzovala sa v tom, že urobila dobre, keď odišla. No malý hlások v podvedomí sa stále ozýval a nadával jej do zbabelcov. Silou vôle ho umlčala.
- Ja predsa neutekám! Len potrebujem zmeniť prostredie, aby som sa s tým všetkým vyrovnala.-
      Zmietali ňou protichodné pocity. Veď toho človeka tak milovala! Predstavovala si, ako raz budú spolu vychovávať deti... ako ich budú spoločne učiť bicyklovať. Bola taká zahľadená do predstavy ideálneho manžela, že si nestihla povšimnúť realitu. A teraz sa v nej miešajú zlosť, sklamanie a pocit premárnených rokov. Dúfala, že časom dokáže odpustiť jemu ale hlavne sebe.

                                                           ..............

     Keď boli asi v polovici cesty, minuli tabuľu, oznamujúcu, že sa blíži motorest. Spomalila teda a odbočila k parkovisku, kde zastavila.

     „Tak poď Dorka, prebehni sa. Dáš si aj trochu vody“, povedala, keď otvárala zadné dvere na aute. Naliala psovi vodu do mištičky a vybrala z tašky pre seba doma pripravenú obloženú bagetku. 

     Na parkovisku stálo iba zopár, väčšinou miestnych, áut. Za budovou motorestu sa rozprestieral listnatý les. Fenka bola z dlhého cestovania už trošku nesvoja. Ostražito sa prešla po tráve na okraji parkoviska, vykonala potrebu a poslušne sa vrátila k Laure, stojacej pri aute. 

     Nastúpili a pokračovali v ceste. Laura si už nevedela svoj život bez psa predstaviť. Jej rodičia mali doma psov odkedy si pamätala. Pred polrokom si aj ona kúpila vlastného. Mirek s tým síce nesúhlasil, no jeho protesty na túto tému ju výnimočne nezaujímali. Dorka bola jej pes a jeho nikdy nenútila, aby sa o ňu postaral. On bol stále v nemocnici, alebo „na kongrese“ (ktovie, kde v skutočnosti bol a s kým) a jej bývalo doma smutno.
So šteniatkom prišli do bytu i drobné starosti ale hlavne radosť a spoločnosť tejto vernej štvornohej bytosti. A na plemeno doberman nedala dopustiť. Odkedy si pamätala, tak aj jej rodičia chovali dobermanov. Z duše nenávidela, keď niekto tieto psy označoval za bojové plemená. Vinila za to filmový priemysel, ktorý v každom akčnom filme ukazoval dobermany ako agresívne, neposlušné beštie. Skutočnosť je však úplne iná. A to pochopí len človek, ktorý spolužitie s dobermanom zažil. Každý doberman je osobnosť. Majú svoj temperament. Sú múdre, inteligentné, ľahko sa učia. Na svojom pánovi a jeho rodine sú doslova závislé. Laura kdesi čítala, že ak človek predá svojho dospelého dobermana, tak ten pes potom od žiaľu za svojím majiteľom umrie. Nevedela, či je to pravda a ani to nemienila zisťovať.

     Dorka akosi podvedome vycítila, ktorí ľudia sú jej pani sympatickí a ktorí nie. Keď na prechádzkach stretli niekoho z tých menej sympatických, tvárila sa ostražito, kráčala tesne popri Laure, akoby ju chcela chrániť a aby si dotyčný dobre rozmyslel, či bude s jej pani začínať okrem pozdravu nejaký dialóg. Naopak, keď v parku natrafili na niekoho známeho, nejakých priateľov alebo deti, Dorka by od radosti snáď aj salto dozadu urobila, keby to dokázala.

     Veru, spolu boli už zohratí tím. Od začiatku chodievali na cvičák a Laura zo svojho nezbedného šteniatka postupne vychovávala najvernejšieho priateľa. Fenka nemala ešte ani rok, no vzrastom sa už približovala svojej budúcej veľkosti. Dorkino štíhle, čiernohnedé elegantné telo, lesklá, zdravá srsť a dobré vychovanie, boli Laurinou pýchou. Dokonca s Dorkou vyhrala už aj jednu juniorskú výstavu šteniatok.
     Cesta im ubiehala neuveriteľne rýchlo. Možno práve vďaka vedomiu, že to zlé ostáva za nimi.

                                                               ..........

      Postupne prešli hranicami, väčšími i menšími slovenskými mestami i dedinkami, až sa dostali takmer k cieľu cesty. Malé, nenápadné mestečko, kde mala Laura začať pracovať, ich vítalo rozkvitnutou jarnou prírodou. Okolie bolo naozaj prekrásne. Mesto bolo totiž obklopené z každej strany horami a lesmi. Čerstvá zeleň bola všade, kde sa len pozrela. Po tom, ako minuli nemocnicu s pestrofarebne rozkvitnutým parkom, pokračovali asi tri kilometre do neďalekej dediny. Tam niekde by mal byť jej nový domček.

    „ Na križovatke odbočte doľava“, ozval sa hlas z GPS.
     „Ok, pani Irma, dúfam, že vieš, kam ideme“, rozprávala sa Laura so svojim GPS, tak ako vždy, keď bola v aute sama.

     Za poslednou zákrutou na konci dediny sa cesta rozdvojovala. Odbočila z hlavnej na vedľajšiu, trochu rozbitú, asi po dvadsiatich metroch už len štrkovú cestu. Pred nimi sa vynorilo malebné údolie. Jeho stredom tiekol potôčik. Cestička, po ktorej išli, viedla popri potoku a mierne stúpala. Doviedla ich k malému, osamotenému domčeku. Stál nenápadne učupený na úpätí kopca. Cestička za domom pokračovala a strácala sa kdesi na vrchole hôrky.

     Domček vyzeral presne tak, ako na fotkách, ktoré si minulý týždeň prehliadala na internete. Vítala ju, na pohľad príjemná, stará drevenica, ktorej strecha bola nanovo pokrytá červenou škridlou. K vchodovým dverám viedla krytá drevená veranda, ťahajúca sa pozdĺž celého domu. Nad oknom na čelnej stene boli namaľované jelenie parohy. Kedysi dávno tu bola vraj horáreň.

     Zaparkovala pred domom, vystúpila z auta a pustila Dorku von. Čiernohnedý pes, doteraz apatický, sa odrazu prebral a začal zvedavo skúmať nové pachy okolia. Bol to len kúsok za dedinou a všade dookola vládol neobyčajný pokoj. Lauru až ohromil svieži, čistý vzduch, ktorý priniesol vetrík z neďalekého lesa. Nadýchla sa z plných pľúc.

     Drevená chalúpka, ohradená nízkym latkovým plotom, bola len o trochu väčšia než chata jej rodičov. Kľúče našla na okne pod kvetináčom , tak ako jej riaditeľ sľúbil.
Po dome na dedine vždy túžila. Myslela si, že keď Mirek uspokojí svoje ambície v nemocnici, kúpia si domček so záhradou, alebo vinicou (to bol Mirkov sen), v dedinke niekde pri Brne a budú bývať tam. No nestalo sa tak.

     Kamarátky sa jej spočiatku veľmi čudovali, keď im povedala, kam sa sťahuje. Darmo im vysvetľovala, že je to práca, po akej túži a že vidiecky vzduch jej iba prospeje. Nemohli tomu uveriť.
     „Čo tam budeš, prosím ťa, robiť? Veď to je pánu Bohu za chrbtom!,“ čudovali sa. Sľúbili, že ju prídu čo najskôr navštíviť, aby sa presvedčili, ako to tam zvláda.

     Laura otočila kľúčom v zámke. Hrubé dvere lenivo zavŕzgali. Zvedavo vošla dnu. Privítala ju zvláštna vôňa. Cítila kombináciu byliniek, húb a čohosi, čo nevedela identifikovať. Na okraji schodišťa si všimla zväzok bylín, asi materina dúška, ktoré sa tam viseli a sušili sa. Pre istotu však radšej otvorila oblok, otočený na verandu. Veď ktovie, kedy bol naposledy otvorený.

     Z predsiene vošla do kuchyne a postupne prechádzala jednotlivými miestnosťami na prízemí. Na to, že to bola stará horáreň, bol domček vybavený celkom slušne. Kuchyňa bola prepojená s útulnou obývačkou. Spolu vytvárali písmeno L. Zariadenie v dome bolo jednoduché, no praktické. Väčšinu tvoril masívny drevený nábytok. Pred sedačkou so stolíkom v obývačke bol postavený kamenný kozub. Kvietkované závesy na oknách by už potrebovali vyprať.

     V kúpeľni, ktorej dvere boli ukryté vzadu pri komore, našla bielu oválnu vaňu s mosadzným vodovodným potrubím. Táto miestnosť prešla viditeľnou obnovou. Na stene boli svetlo hnedé kachličky s motívom listov a nad umývadlom bolo zavesené veľké zrkadlo. Nebola to jej luxusná kúpeľňa z predchádzajúceho bytu, ale bolo to viac, než čakala.

    “Á, je tu aj bojler,“ preletelo jej hlavou, keď ho uvidela v zadnom rohu.
    Zapojila kábel do elektriny a nastavila teplotu. Dúfala, že je stále funkčný. Riaditeľ jej tvrdil, že všetko zariadenie na 100% funguje. Domček je údajne zariadený starosvetsky, ale pohodlne. A že ak bude chcieť, môže si ho zariadiť podľa seba. Predtým tu vraj tiež býval nejaký doktor... Tak jej to riaditeľ nemocnice opisoval, keď s ním naposledy telefonovala. Bolo vidieť, že domček, hoci je pekne opravený, doteraz nesie stopy bývalého obyvateľa.

     Na poschodie viedli drevené schody s vyrezávaným zábradlím. Celé podkrovie pod lomenou strechou vypĺňala jedna veľká podlhovastá miestnosť. Úzky, drevený balkónik, ukrytý vpredu pod strechou, bol orientovaný na východ.

    Po zbežnej prehliadke domu sa Laura vrátila k autu, aby postupne povynášala krabice z auta. Uložila ich do predsiene k ostatným, ktoré tam už na ňu čakali.
Ostatné vybaľovanie má čas.

     V kuchyni, ktorá bola tiež slušne vybavená, si uvarila kávu, a kým jej zovrela voda, nabrala psovi vodu do misky. Potom aj s hrnčekom voňajúcej kávy vyšla von a vybrala sa ešte na obhliadku záhrady.

     „Bývalý majiteľ je už odtiaľto asi dávno preč“, pomyslela si pri pohľade na hustú burinu, ktorá dusí posledné záhony. 

     Odpila si z kávy z červeného hrnčeka. Prechádzala sa po záhrade a v duchu si už predstavovala, kde vysadí papriky, hrášok , obnoví záhon byliniek.
- Tam vzadu zasadím medovku a šalviu. A paradajky, ktoré som doteraz pestovala na balkóne, budú môcť rásť vonku na slniečku v teplej zemi. Bude to tu chcieť drobné úpravy, ale pôjde to. -

     Nebolo to tu dokonalé, ale akosi cítila, že by si z tohto miesta mohla urobiť domov. Ani si neuvedomila, že sa usmieva. Svojím založením bola odjakživa prírodný človek. Doteraz žila v meste, lebo tam mala prácu a snúbenca. Bolo to pohodlné, zvykla si. No kedykoľvek sa jej podarilo, odchádzala z mesta preč. Aj s Mirkom dosť cestovali, nielen do zahraničia, ale aj doma po horách, obaja milovali turistiku. Laura zbožňovala prírodu a všetko živé. Preto vôbec neváhala, keď sa jej ponúkli s novou prácou aj možnosť presťahovať sa do domu. A jej srdce bilo teraz aspoň o trošku pokojnejšie.

     Z južnej strany pozemku bolo slnečné vyvýšené miesto. Tam by mohla byť časom skalka... V hlave jej vírilo milión nápadov. Už ich len zrealizovať. Vzadu na dvore kvitla čerešňa. Vôňa jej kvetov vítala Lauru, už vtedy, keď vystupovala z auta. Teraz ju konečne objavila. Nevedela sa dočkať leta, keď budú čerešne zrelé. Pri dome rástli aj hrušky a párik jabloní.

     „To bude skvelé, na jeseň tu budem mať vlastné čerstvé ovocie,“ pomyslela si blažene. Už teraz sa jej zbiehali slinky na šťavnaté plody.
Z optimistických úvah ju prebral zúrivý štekot. Dorka niekde odbehla a už hodnú chvíľu ju nevidela.
- Ale veď tu nemá kam ujsť... Sme tu na samote, nikde dookola ani noha... Alebo že by tu bol medveď?- zhrozila sa v duchu.
Taký divoký brechot ešte od Dorky nikdy nepočula.
- Preboha! Čo ak sa jej niečo stalo? Možno niečo našla...-
V panike položila hrnček na okno, zvrtla sa a utekala okolo domu za zvukom. Pes neprestajne štekal...
„Dorka! Dorka, k nohe!“ kričala pri behu na psa.
Dorka ju ale nepočula. Bola zamestnaná niečím zaujímavejším. Štekala a štekala.
Obraz, ktorý sa Laure naskytol, keď vybehla spoza domu, jej vyrazil dych.
    „ Chyťte si tú potvoru, lebo príde k úrazu!,“ zakričal muž, sediaci na neosedlanom, vzpierajúcom sa koni.

    Nebyť balansovania na chrbte koňa a dojmu, že každú chvíľu spadne, vyzeral by jazdec na čiernom, ako uhoľ tmavom, koni naozaj impozantne. Polovicu tváre mu zakrýval široký kovbojský klobúk. Za normálnych okolností by sa Laura pokochala pohľadom na jazdca na krásnom žrebcovi, no tento krát sa bála o Dorku, aby jej ten kôň neublížil. Bežala ju utíšiť.

     „Je to ešte šteňa. Nikdy predtým koňa nevidela, preto doňho breše“, obraňovala svojho psa.

     Takmer na šmyku ťahala Dorku za obojok smerom k domu. Zavrela za ňou bráničku. Zrejme to trochu pomohlo, lebo sa ukľudnila a už iba občas nesúhlasne zavrčala spoza plota na koňa.

     „Čo to má znamenať? Čo tu robíte ? A kde je doktor Zachar?“, spustil bez pozdravu paľbu otázok cudzinec.

     Z očí mu šľahali blesky. Jeho kôň sa už nestaval na zadné, ale prešľapoval na mieste a nervózne pohadzoval bujnou hrivou. Jazdec na koni sa kŕčovito stehnami držal. Jednou rukou sa pridŕžal aj hrivy.

    „Keď si neviete vychovať psa, tak ho láskavo nenechávajte bez dozoru, hlavne takéto plemeno !, “ dodal namosúrene.

    - Čo si ten chlap o sebe myslí?! - V Laure to vzkypelo. Jej fenka je predsa vychovaná a je dokonca naučená štekať na povel.

    Nadýchla sa, v snahe zachovať aspoň zdanie pokoja, odmerane odvetila: „Dorka je slušne vychovaná. A štekala preto, lebo sa s koňom ešte nikdy nestretla. Nikomu by neublížila... Ak hovoríte o bývalom majiteľovi, tak netuším, čo sa s ním stalo. Od dneška tu bývam ja,“ dodala nakoniec s trošku väčšou istotou v hlase.
    „Som Laura,“ povedala.

    Podišla bližšie k mužovi na koni a vystrela k nemu hore ruku. Neznámy ruku ignoroval. Podarilo sa mu už upokojiť koňa. Ľavou rukou zvieral koniec vodítka prehodený cez krk koňa, pravou si podvihol klobúk, aby si ženu z výšky lepšie prezrel. Nevedomky tak odhalil svoje niekoľkodňové strnisko a tmavé oči. Na chvíľu sa zamračil.

     Vystrel sa a odmerane odvetil: “ Aha, tak to sme potom susedia. Bývam hore na kopci.... Na budúce si toho psa priviažte, chodíme tadiaľto s koňmi často.“
Nečakal na odpoveď, venoval Laure ešte jeden zamračený pohľad, zvrtol koňa a rýchlo odcválal.
Laura ostala stáť na cestičke s otvorenými očami aj ústami.
    - To malo byť čo?! Na priateľské susedské privítanie to teda nevyzeralo... Ale nech ide do čerta! Psa určite priväzovať nebudem. A tiež si nenechám znepríjemniť deň takým nevychovaným idiotom! -pomyslela si.

     Otočila sa a odkráčala do domu s Dorkou v pätách. To sa jej to tu pekne začalo... Dnes už nemala náladu na nič. Vybalila preto len pyžamo a hygienické veci. Po dlhej ceste a privítacom konflikte bola už poriadne unavená. Horúci kúpeľ by jej mohol urobiť dobre.
Pred tým, než pôjde spať, sa rozhodla zavolať rodičom.

     „Jasné, mami, nemusíš sa báť. Všetko je v poriadku... Ten domček chce pár úprav, ale inak je veľmi pekný. Aj záhradka tu je... Hm. V pondelok nastupujem.. Hej. Dobre... Tak pozdrav ocka, keď sa vráti, pa.“

     Nastavila budík na mobile, odložila ho na poličku. Ľahla si do svojej novej postele a pritiahla paplón až po krk. Deväť hodín. Ani nepamätá, kedy šla naposledy takto zavčasu spať. Ležala bez pohnutia... Čo to počuje? Nič. Len neuveriteľné ticho. Počuť iba Dorkin pravidelný dych, ako spokojne odfukuje pod nohami postele.

     Po chvíli sa začala prevaľovať, v snahe nájsť si najlepšiu polohu. Ostala ležať na boku. Napriek únave spánok neprichádzal. Prižmúrenými očami sledovala tenučký pás mesačného svetla, ktorý sa predral cez ťažký záves dnu. Okolo nej len ticho a tma.
- Takže takto sa žije v dome na samote? -

    Žiadni hluční susedia, žiadna podnapitá mládež, vracajúca sa nad ránom domov. Žiadne polnočné rozjazdy, vŕzgajúce električky, trúbenie áut. Nič z toho jej tu nechýba. Len jej v tej veľkej posteli ostalo akosi neurčito smutne... Túži zdieľať toto ticho a pokoj s niekým... Zaspávať v objatí... Chcela by cítiť teplý dych milovaného človeka... Pocit bezpečia...

     Čo asi teraz robí Mirek? Možno má službu v nemocnici... alebo sedí doma a do noci pracuje... Číta knihy a robí si poznámky, pripravuje prezentáciu na prednášku. Mala ho pred očami ako naozaj...
„Aaale niee!“ vzdychla.

    Nemala dovoliť myšlienkam, aby sa uberali touto cestou! Začali ju neznesiteľne štípať oči. Ani nevie ako, a jej horúce slzy si sami našli cestu von. Pomaly, potichúčku , konečne vytryskli na povrch. Boli to prvé slzy, ktoré od ich rozchodu preliala. Zomlelo sa to tak rýchlo... V priebehu pár dní ukončila všetko, pre čo až doteraz žila. Nemala čas ani plakať.

    - Ale už sa pred nikým nemusím pretvarovať, aká som silná a že som sa s tým vyrovnala. Nevyrovnala...- Smrkla.... - Ale vyrovnám sa... Časom.-

     Jej odhodlanie bolo silnejšie než pocit sebaľútosti. Keď už od vyčerpania nevládala plakať, zaspávala na vankúši premočenom teplými slzami.

     Tesne pred ponorením sa do ríše snov, sa jej z podvedomia vynoril obraz neznámeho jazdca na vzpierajúcom sa koni.

                                   🍀