15.kapitola

Ďalší deň, rovnaký, ako ten predchádzajúci. 

Odkedy Laura odišla, Matej prestal rozlišovať dni, víkendy, sviatky. Ponoril sa do práce a snažil sa, aby mali jeho ruky stále, čo robiť. Dúfal, že keď si zamestná ruky, nebude už mať silu myslieť na ňu. Niekedy sa mu to darilo. No stačil obyčajný detail a už sa mu vybavovali spomienky...

Ako aj teraz. Bral do ruky svoj westernový klobúk a v tom si spomenul, ako si ho skúšala Laura. Celý deň mu ani na um neprišla. Už začal veriť tomu, že zíde z očí, zíde z mysle.  Ale teraz ju vidí ako naživo. Stojí pred ním, usmieva sa a skúša si kovbojský klobúk. Dlhé, zvlnené vlasy jej siahajú na plecia, a on sa premáha, aby sa jej nedotkol... 

Vzápätí sa spamätá.

- Je to len vidina! Blud! - 

Rozčúlene odhodí klobúk do kúta. Zvalí pri tom z police trofej. Kovová soška koňa na podstavci s rachotom dopadne na podlahu v sedlovni. Matej sa zapotáca a sadne si na stoličku pri stole. Chytí si hlavu do dlaní. Za chvíľu sa pootvoria dvere a nakukne dnu tréner Robo.

 „ Stalo sa niečo, šéfe? Idem okolo a počul som nejaký rámus,“ pýta sa zvedavo. 

 „ Nič sa nestalo. Vráť sa k svojim povinnostiam, dobre?“ vyštekne naňho Matej.

 „ Šak v pohode. Len som sa pýtal,“ povie zmierlivo Robo. Zavrie pomaly dvere a nechá šéfa na pospas vlastnému hnevu. 

Každý na ranči vedel, že Matej sa rozišiel s Laurou, no nikto nečakal, že jeho podráždená nálada bude trvať tak dlho. Keď mal tie svoje stavy, každý normálny človek sa mu vyhol. Jediný, koho Matejove zamračené pohľady nezastrašili, bol Milan. Ten si z neho i v takýchto chvíľach uťahoval. No i on si bol vedomý toho, že Laurino meno sa pred Matejom radšej nevyslovuje. 

Matej vstal, zdvihol trofej, ktorá predtým spadla z police. Položil ju na miesto.  Prehrabol si vlasy rukami, nasadil klobúk a vyšiel zo sedlovne. Potrebuje sa prevetrať. Potrebuje cválať do zničenia svojho i konského tela. To jediné mu pomáha. 

Aston vo výbehu už tušil, že pán sa chystá zas na podvečernú vychádzku. Mal energie za dvoch, pohadzoval hlavou a tešil sa. Temperamentný žrebec, rovnako ako jeho pán, miloval rýchlu jazdu. Matej si ho vzal najprv na ohlávku a chystal sa ho nasedlať. V tom sa mu zazdalo, že vrzla hlavná brána. Z miesta pri stajniach, kde stál, však  na bránu nedovidel. Za normálnych okolností sa po tom zvuku vždy ozve brechot jeho psov. Neublížia, ale štekotom každého ohlásia. No teraz nič... Možno len niekto z jazdcov odišiel. Pustil to z hlavy. Zvláštny pocit ho ale neopúšťal. 

Keď nachystal Astona, vyšvihol sa do sedla a vydal sa poza stajne dozadu na lesnú cestu. Odtiaľ chce dnes prejsť cez lesík na severnú lúku. Tam si bude môcť cválať koľko sa mu bude ráčiť. Je to ďaleko a zároveň dostatočne blízko, aby mal  čas na návrat, kým sa začne stmievať.  

Keď obchádzal stajne, všimol si, že pri bráne stojí Milan a s kýmsi sa rozpráva. Zastavil Astona v tieni košatého duba a pozoroval z diaľky dvojicu. Jeho mohutné psy stáli pri nich a veselo vrteli chvostami. Veď to je predsa Milan a ... LAURA?! Zaostril zrak. Srdce mu začalo prudšie byť. 

- Že by sa už vrátila?-

Vedel, že mu písala maily, no jeden po druhom mazal bez otvorenia. Nechcel vedieť, čo s ňou je, ani kedy sa vráti. Chcel na ňu definitívne zabudnúť. A ona je tu! Na jeho Ranči! Mal na nich skvelý výhľad. Oni ho však z diaľky nemohli spozorovať. Stál s Astonom za dubom a za nimi bol tmavý les. Žrebec zatiaľ stál, no už bol netrpezlivý, lebo sa potreboval prebehnúť. 

 „ Vydrž kamarát, za chvíľu pôjdeme,“ povedal mu Matej a potľapkal ho po krku. Prižmúril oči, aby lepšie videl. Milan sa s Laurou objal, čosi jej vysvetľoval, ale na diaľku nebolo nič nepočuť. Objal ju okolo pliec a vydali sa spolu smerom k pasienkom.

 „ Kašlať na teba, ty bosorka!“ povedal Matej sám pre seba. Prestal ich sledovať, otočil Astona a rozcválal sa s ním k lesu. 

 ............. 

 Laura bola podvečer pozrieť na Ranči. Na jednej strane dúfala, že sa stretne s Matejom, na druhej sa toho trochu obávala. Túžila ho opäť vidieť, rozprávať sa s ním. On tam však nebol. A tak sa aspoň porozprávala s Milanom, pozrela sa na Meggie, ktorej očividne nič nechýbalo. Jej krásna kobylka si užívala pastvinu a výbeh. Keď ju však zbadala pri ohrade, zastrihala ušami a veselo pobehla k nej. Laura mala obrovskú radosť, že i po takej dlhej dobe si ju stále pamätala.

 Milan jej pri prechádzke k pasienku porozprával všetky novinky.  Ako Matej zaviedol nové veci, pribudli noví jazdci, začali sa tu trénovať remonty. A nebol by to Milan, keby jej v rámci vtipkovania nespomenul aj Matejovo divné správanie. Dodal tiež, že podľa neho Matej k nej stále niečo cíti... Jeho prvé slová Lauru trochu povzbudili. Keď sa však spýtala, či Matej teraz niekoho má, Milan sa tak zvláštne začal vykrúcať. 

"No veď poznáš Mateja, aký je, ženy sa mu samé núkajú... V podstate sa s tebou rozišiel, snaží sa len zabudnúť, ale očividne mu to nejde... " 

 Laura bola sklamaná a šokovaná. Nevedela, čo si o tom myslieť. Ona to brala iba ako dočasné odlúčenie. On sa však s ňou rozišiel, našiel si medzitým inú... Do očí jej vošli slzy. Rýchlo sa odvrátila, aby si Milan nič nevšimol. 

Chcela ho vidieť, porozprávať sa s ním, aby na jeho tvári videla, či  je naozaj koniec, alebo to nie je pravda... Lenže nebol doma a to ju rozladilo. Navyše tu teraz bola tá druhá... Nejaká účtovníčka Monika. Nechcela o nej nič vedieť. Radšej sa s Milanom rozlúčila a odišla domov.

.........

 Práve si lebedila vo vani. Voda už pomaly chladla, ale ona si ešte chcela  tento luxus užiť. Až pobyt v Sudáne jej otvoril oči a ona si začala vážiť veci, ktoré má a ktoré predtým, ako prepych nevnímala.   

Natiahla sa z vane pre mobil. Vzala si ho do kúpeľne a doteraz na ňom počúvala hudbu. Aj toto bolo malé potešenie, ktoré si však v Afrike nemohla dovoliť. Zaváhala len na zlomok sekundy. Jej emaily z Afriky očividne nečítal, ale SMS by aspoň očami preletieť mohol... Hneď mu ťukala text:

  „ AHOJ MATEJ, AKO SA MAS? RADA BY SOM SA  S TEBOU STRETLA. BUDES MAT CHVILU CAS? LAURA.“

 Nič viac, nič menej. Prečítala si ešte raz text. Odoslala ho. Nevedela, ako na to zareaguje. Ktovie, či jej vôbec odpíše. Ale aspoň to skúsila.

Voda už úplne vychladla a začala jej byť zima. Vyšla z vane a rýchlo sa osušila. Medzi pohmkávaním pesničky, ktorú počúvala z mobilu, zaznelo tlmené klopanie na vchodové dvere vo verande. Natiahla si bavlnený župan a zvedavo sa išla k vchodu pozrieť. Dorka už stála pred zavretými dverami, ňuchala popod prah a veselo krútila chvostíkom. Vonku na druhej strane niekto stál.

„ Kto to môže byť? Že by to bol Matej?... Veď som tú správu poslala len pred pár minútami...,“ hovorila si potichu a nešlo jej to do hlavy. Ozvalo sa druhé, ráznejšie zaklopanie. 

„ Laura?“ započula Matejov hlas.

- Tak predsa je to on!-  Laura pocítila v bruchu šteklenie ako kedysi. Bez váhania otočila kľúčom a otvorila dvere. 

Dorka sa pretlačila popri Lauriných nohách a od nadšenia vyskočila na Mateja. Naposledy ho videla pred týždňom, keď bol na návšteve u Milana a Janky. Matej to malé tornádo poškrabkal za ušami, ale s istotou ju odsunul od seba. 

Laura naňho hľadela. Nesmelo sa usmiala. Ostal presne taký, akého si pamätala. Vysoký, tmavý, zarastený a trochu zamračený. Presne taký, akého ho milovala. Možno má len o kúsok dlhšie vlasy...

 Mlčky na seba hľadeli. Keď si Laura uvedomila, že naňho zíza, má na sebe len hrubý neforemný župan a uterák na vlasoch, prebrala sa z tranzu. 

Matej bol na tom podobne. Keď uvidel Lauru vo dverách, vyschlo mu v ústach. Z bieleho županu jej vykúkali štíhle bosé nohy. Biela farba županu kontrastovala s opálenou pokožkou jej lýtok. Cez pás mala župan pevne previazaný. Na hrudi sa jej zdvíhali v rytme dychu prsia. Keď pohľadom spočinul na jej tvári, videl známe, do úsmevu mierne zvlnené pery a lesknúce sa oči. V momente sa v ňom prebudili všetky nervové zakončenia. I napriek rozchodu a takmer deviatim mesiacov, ho neprestala priťahovať.

 Prvá sa prebrala Laura. „ Ahoj, rada ťa vidím! ... To je teda rýchlosť... Práve som ti poslala správu a ty si už tu,“ usmiala sa. Objala ho okolo krku a pozvala dnu.

Matej pri jej objatí stál nehybne na mieste a potom povedal: „ Mobil som si zabudol doma. Vraciam sa od Milana, hovoril mi, že si bola včera na Ranči. No a keď som dnes videl, že svietiš, tak som si povedal, že idem navštíviť svoju susedu.“ Hovoril Matej bezvýrazným hlasom. 

Keď mu Laura uvoľnila vstup, prešiel popri nej cez dvere do vnútra. Jeho posledné slová i odmerané správanie Lauru trochu schladili. Ale nevadí. Hlavne, že prišiel. 

Matej bojoval sám so sebou. A konať navzdory svoju strachu je jeho životným krédom. Chcel sa s ňou stretnúť, no zároveň mal i strach so stretnutia so svojou bývalou... Bývalou čo? Ex? Milenkou? Frajerkou? Ženou, o ktorej si myslel, že spolu zostarnú? Nevedel, čo Laura preňho teraz znamená. Sám pre seba pokrútil hlavou. Je asi masochista, keď sa rozhodol dobrovoľne navštíviť ženu, čo mu zlomila srdce... Ale vrátila sa, bývajú kúsok od seba, nemôže sa jej večne vyhýbať... Nič od dneška neočakáva. Chce ju iba vidieť, presvedčiť sa, že sa v poriadku vrátila.

„Urob si pohodlie, ja sa za chvíľu vrátim. Idem sa len obliecť,“ povedala Laura, keď vošli do obývačky. Otočila sa a vybehla hore po schodoch do podkrovia.  

Matej sa zatiaľ prechádzal po miestnosti. Ako dôverne tieto miesta poznal. Každý kus nábytku, každý predmet. Rukou prešiel po rímse kozuba. Spomenul si na večery, ktoré trávili s Laurou v objatí práve pred horiacim ohňom v kozube. Čo by dal za to, aby sa tie časy vrátili... Veľa vecí by bol urobil inak. Určite by neváhal požiadať ju o ruku. Teraz je už ale všetko inak. Pokazili to obaja. Zmenil sa, ona za to obdobie určite tiež.

Laura sa vrátila za chvíľočku oblečená. Vlasy mala ešte vlhké, nechala ich vyschnúť, voľne splývajúc na pleciach.

 „ Urobím ti kávu alebo čaj?“ opýtala sa ho. 

Matej, ktorý doteraz hľadel do vyhasnutého kozuba, zahĺbený vo svojich spomienkach, sa otočil k nej a povedal: “ Dám si kávu, ďakujem.“

Kým Laura pripravovala kávu, sadol si na pohovku v obývačke. Ujasnil si to. Nemá zmysel hrať sa na urazeného. Pred 9 mesiacmi si vybrala jasne. Jej sny a kariéra vyhrali nad ich vzťahom.... Rozhodol sa pristupovať k nej, ako k starej kamarátke.

 „ Len počkaj, za chvíľu ti ukážem fotky,“ povedala mu veselo Laura z kuchyne. Práve zalievala druhú šálku. Do tej jeho pridala mlieko a lyžičku cukru. Presne si pamätala, akú kávu má najradšej. Odniesla obe šálky do obývačky. Matej jej pomohol položiť šálky na stolík. 

 „ No som zvedavý. Musíš mi o tom porozprávať,“  povedal jej. 

Laura si doniesla z kuchyne notebook. Mala v ňom obrovské množstvo fotografií. Posadila sa vedľa Mateja na gauč a začala so svojou prezentáciou.

 „ Toto je budova nemocnice. Tu sme pracovali. Z vonka to vyzerá dosť biedne, ale vo vnútri to bolo vcelku obstojné, mali sme čo sme potrebovali.“

 „  A toto je George - koordinátor nášho projektu. Mal na starosti nás, ako personál a staral sa aj o materiálne zabezpečenie, riešil za nás všetko s miestnymi úradmi,“ pokračovala.

„ Tu si ešte biela,“ prerušil ju , ukázal na fotku a zasmial sa. 

 „ Hej, to je fotka asi z druhého dňa. Ale potom ma už začalo slnko opaľovať.“

„ Nezľakni sa, toto je fotené ráno. Takýto zástup nás čakal pred nemocnicou každé ráno...“

 „ Fúha!“

„ Asi som mala fotky najprv vytriediť...niektoré zábery sú totiž pre silnejšie žalúdky... Toto je fotka mesta po bombovom útoku...“

„ Fúú, to je strašné... Ale v pohode, pokračuj zaujíma ma to.“

Laura mu ďalej ukazovala fotky. Niektoré krajšie, iné menej. Fotky nemocnice, ich ubytovne,kolegov, africkej prírody i domorodých obyvateľov. Matejovi sa Laura najviac páčila na fotkách, kde sa hrala s deťmi. Hovorila, že počas misie tam mali aj akúsi školu, kde sa snažili deti formou hry naučiť hygiene. Videl, že na fotkách je Laura vysmiata, obkolesená kŕdľom detí a vidno, že má radosť zo svojej práce. Začal sa na jej „africké dobrodružstvo“ pozerať trochu inými očami.

„ Mám pre teba darček...“ povedala náhle a zdvihla sa ku skrini. Cestou sa k nemu otočila hovorila:“ Neviem, či sa ti bude páčiť. Je to skôr také symbolické...“ 

A už vyberala zo skrine balíček zabalený do krémového tvrdého papiera.

 „ Otvor to,“ povedala mu, keď mu podávala balíček.

 „ Ale Lauri, to nemuselo byť... Ja neviem, čo povedať, prekvapila si ma.“ Nečakal, že mu Laura niečo donesie. 

Zvedavo rozbaľoval balík. Keď ho otvoril, prekvapene pozrel na Lauru, potom ešte raz na tú vec. Na kolenách mu ležala vyrezávaná africká maska. Drevená, bohato zdobená. Po jej obvode boli zastoknuté pestrofarebné pierka.

„ Dostala som ju ako dar od istého pacienta, že sme mu zachránili syna. Údajne je to obradná maska náčelníka kmeňa a prináša majiteľovi šťastie a úspech vo všetkých bitkách, do ktorých sa pustí... Keď mi to hovoril, okamžite som si spomenula na teba... Ty si z môjho pohľadu práve taký bojovník. Odvážny, odhodlaný, ideš si za svojim...Chcela som, aby ti prinášala šťastie aj naďalej.“

„ No teda... Som úplne zaskočený. Nevedel som, že ma tak vnímaš... A ďakujem. Ani si to nezaslúžim...“ koktal Matej. Bol zaskočený i dojatý. Nielen že ho potešilo, že Laura naňho myslela, ale aj tým, čo práve povedala.

„ Ale zaslúžiš,“ usmiala sa naňho. Sadla si opäť vedľa neho na gauč, akoby sa nič nedialo. V notebooku našla ďalšiu zložku s fotkami.

 „ Pozri, ešte tieto som ti neukazovala.“

Matej bez slova sledoval ďalšie fotky a obrázky, ktoré mu Laura ukazovala. Pozoroval monitor a z profilu i ju. O Afrike rozpráva s takým oduševnením a elánom. Po deviatich mesiacoch bolo vidno, že je na seba hrdá, že urobila to, čo je správne. 

Prial by si, keby raz aj pre neho robila veci s takým nadšením. 

Ešte chvíľu sledoval fotky, počúval Laurin melodický hlas. A uvedomoval si, ako strašne mu za ten čas chýbala.

 „ Lauri... až teraz som pochopil, prečo to bolo pre teba také dôležité... Môžeš mi prosím odpustiť?“

 „ Čo také ti mám odpustiť?“

 „ Že som ťa tam nechcel pustiť... Že som ti bránil v odchode... Bál som sa o teba, vieš... To je asi normálne, keď má niekto niekoho rád...“

 „ Mal si ma vtedy rád?“ opýtala sa.

  Prikývol.

  „ A vedel by si ma mať ešte rád aj dnes? Po tom všetkom?“ opýtala sa váhavo.

Na chvíľu zaváhal. Premýšľal nad tým, čo mu práve povedala. Jej zelenkavé, jasné oči ho pozorovali. Snažil sa v nich nájsť aspoň náznak toho, že si z neho robí srandu, že žartuje. Mohol by jej rovnako žartom odpovedať. No videl v jej očiach len úprimnosť a napäté očakávanie jeho odpovede. O čo ľahšie by sa mu reagovalo, keby vedel, že sa pohybujú len v rovine nezáväzného vtipkovania či flirtovania. Tu však ide o niečo viac. 

Nakoniec rovnako vážne odvetil: „ To záleží aj na tebe. Či by si mi dala možnosť, aby som ťa mal rád...“ 

Prikývla a usmiala sa naňho. „ V Sudáne som si uvedomila veľa vecí. Jednou z nich bolo aj to, že som sa k tebe nesprávala vždy tak, ako by si si zaslúžil. Bol si na mňa taký dobrý a ja som to považovala za samozrejmosť. Nevážila som si to.... A svoje ciele som považovala za dôležitejšie, než...“

 „ Lauri, dosť,“ skočil jej do reči „ som strašne rád, že si sa vrátila. A že si v poriadku... Obaja sme urobili chyby.... Čo keby sme na to zabudli a začali od začiatku?“

„ Súhlasím“ povedala Laura. 

No hneď spozornela, lebo si spomenula na tú druhú... „ A čo tá tvoja priateľka? Tej nevadí, že si teraz u mňa?“ opýtala sa podozrievavo.

„ Aká priateľka? Neviem koho myslíš,“ povedal prekvapene.

 „ Vraj nová ekonómka...“ povedala Laura bezvýrazne.

 „ Myslíš Moniku?“

 „ Tak ja neviem, ako sa volá. Máš viac ženských, čo ti robia výplaty?“

Matej sa z chuti zasmial. „ Kto ti čo narozprával, prosím ťa?“

„  A nie je to jedno? Proste o nej viem, tak sa ťa na ňu rovno pýtam, že ako si to ďalej predstavuješ.“

- Monika nám predsa už nejaký čas robí výplaty. Nikto z ranča sa ma na ňu nepýtal a zatiaľ sa mi do uší nedostali žiadne klebety- pomyslel si.

„ Pred polrokom sa sem presťahovala z mesta. Zamestnal som ju. Je veľmi milá a šikovná. Veď uvidíš.“

 „ Neviem prečo by som sa s ňou mala zoznamovať,“ oznámila rozhorčene.

„ No zlatko, skôr či neskôr ťa to čaká,“ zasmial sa „ je to moja sesternica.“

„ Sesternica? Takže vy dvaja... spolu... nič nemáte?“ neveriaci sa opýtala.

 „ Ako ťa to, preboha, napadlo? Monika sa rozišla s priateľom, u ktorého vtedy bývala. Kým si zohnala nový byt a dala sa trochu dokopy, prenocovala občas na ranči,“ povedal.

Laure neuveriteľne odľahlo. 

 - Takže to bolo nedorozumenie… nebola žiadna druhá, žiadna milenka... Vďaka Bohu! -

Natiahla k nemu ruku a pohladila ho po líci. Tak dlho túžila dotýkať sa ho. Jemne ho pobozkala. Nežný bozk bol plný citu. Vyjadroval úľavu, odpustenie, spokojnosť. Toto naozaj nečakal. Mierne sa od neho odtiahla, ale nepustil ju. Len jeden bozk? Po takej dlhej dobe? To teda nie. Tentokrát sa k nej sklonil on. Spočiatku jemne, váhavo, akoby skúmali, čo si ich telá ešte pamätajú. Vynikajúco sa dopĺňali. Ľahol si na pohovku a Lauru stiahol na seba. 

 Ich, z počiatku nesmelé, bozky sa premenili v ohnivú smršť, ktorá rozpálila ich telá tak, ako pred deviatimi mesiacmi. 

 .........

 Pre Lauru bol návrat z africkej jednoduchosti do európskej nemocnice doslova šokovou terapiou. Za tých  niekoľko mesiacov si odvykla od vymožeností civilizácie a aj teraz mala často sklon improvizovať. Ťažko sa jej zvykalo na to, že opäť musí riešiť poisťovne, formuláre, štatistiku, farmaceutické firmy... Peniaze od poisťovne tu boli dôležitejšie, než ľudský život.  

 V nemocnici si pripadala ako cudzinec. Na mnoho vecí mala po návrate odlišný názor, než jej kolegovia. Možno práve preto boli Matej, Ranč a Meggie pre ňu súkromnou oázou pokoja. 

Po návrate do práce ju sám primár požiadal, aby v hipoterapii s pacientami pokračovala. Pred tým, než odišla, videl výsledky jej práce a chcel, aby to tak bolo aj naďalej. Dokonca urobil i menšie ústupky, hipoterapiu zaradil do liečebného programu. Laura bola rada a vedela, že by v tom pokračovala i bez jeho naliehania. 

 Po práci si zvykla na svojej kobylke zajazdiť. Milovala dlhé vychádzky do prírody. Bol to pre ňu relax i športovanie zároveň. Často si spomenula na slová Masaryka, ktoré kdesi čítala. Hovorieval, že jazdenie na koni je najrýchlejší telocvik. Úplne s ním súhlasila. Hoci jazda na koni vyzerá pomerne jednoducho, človek „iba“ sedí na koni, v skutočnosti zapája a precvičuje také svaly, ktoré bežne nepoužíva... Začiatok septembra tohto roku bol pre takéto Laurino rekreačné jazdenie ideálny. 

Keď sa dnes, unavená, vracala z nemocnice, cítila, že jediné, čo jej pomôže, je rytmicky sa húpajúci Meggin chrbát a vánok vo vlasoch. 

Matej doma nebol, zariaďoval niečo v meste.

 Keď si Meggie nasedlala, stretla na dvore Dušana. Prvý ročník na Vysokej škole v Nitre mu začne až koncom septembra a tak každú voľnú chvíľu trávil s otcom a Matejom na Ranči. Oznámila mu, že ide na prechádzku.

 „ Neviem, či je to dobrý nápad,“ povedal jej. Bol šťastný, že sa Laura vrátila z Afriky a veľmi rád bol v jej spoločnosti. Dokonca jej robil i šikovného asistenta, keď mala na hipoterapii klientov.

 „ Prečo?“ 

 „ Od východu sem ide taký tmavý mrak... A je dusno... Ako pred búrkou,“ povedal. Bál sa o jej bezpečnosť. Ale viac ho desil fakt, ako by reagoval Matej, keby sa jej, nedajbože, na koni niečo stalo. 

 „ Ale prosím ťa. Ten obláčik? Z toho pršať nebude,“ zasmiala sa. „ Len si vybehneme na lúku a za polhodinku sme späť.“

 „ Keby som nemusel ísť za chvíľu pre mamu do mesta, išiel by som s tebou,“ povedal. Nemal z toho dobrý pocit. 

 „ Už sa len toľko o mňa neboj,“ hovorila stále s úsmevom. Skontrolovala podbrušník pod sedlom a pridržala si strmeň a vysadla na koňa.

 „ Nejdem ďaleko. A ty už bež pre tú Janku, nech na teba nemusí čakať,“ súrila Dušana, sediac už v sedle. 

Otočila koňa, krokom vyšla poza stajne na lesnú cestičku.

Dušan sa ešte chvíľu na ňu pozeral, no potom sa spamätal, išiel naštartovať auto. 

- Jazdí dobre, tak snáď, vie čo robí- myslel si v duchu.
Teraz hlavne rýchlo do mesta, mama bola s malým Miškom u doktora a na nákupe, tak nech dlho nečakajú.

.........

Laura sedela spokojne v sedle a vychutnávala si jesenné šumenie stromov v okolí lesnej cestičky. Trasu poznala, chodievali tadiaľto takmer všetci jazdci, keď sa chceli z Ranča dostať za les na okolité rozľahlé lúky. 

Doteraz chodievala na prechádzky vždy s niekým. Tak by to aj malo byť. Predsa len to bolo bezpečnejšie. Matej ale nebol doma, Milan mal prácu , Dušan musel odísť, iní jazdci dnes na Ranči neboli. A ona si krátku prechádzku dokáže vychutnať aj sama. Koniec koncov- trochu samoty jej aspoň pomôže usporiadať si myšlienky.

V poslednej dobe bola neuveriteľne šťastná. Vrátila sa nielen naspäť na Slovensko, ale hlavne k svojmu kovbojovi. Mala prácu, koňa, milovaného muža po boku, čo viac si mohla priať? 

Počas kľudného kroku koňa sa usmievala. Koruny stromov nad jej hlavou vytvárali akúsi clonu, začali sa trochu viac vlniť. Nevidela na oblohu.

Mala pocit, že sa s Matejom nanovo spoznávajú. Nie je to medzi nimi také, ako predtým, ale o mnoho lepšie! Naučila ho, aby hovoril o svojich pocitoch. Aby sa viac otvoril. Zo svojej minulosti mal na duši hlboké rany, ale tým, že ich vyslovil nahlas, strašiaci z minulosti začali miznúť. Ba i lepšie spával. Už sa viac nebudil, celý spotený, zo sna, že sa mu snívala nočná mora. Ak ho niečo naštvalo, chcela od neho, aby jej to hneď povedal, aby to nedržal v sebe a naraz nevybuchol. Na počudovanie mu to robilo dobre, pretože vedel, že Laure mohol zveriť všetky svoje tajomstvá. Vedela, ako počúvať. A to bolo presne to, čo potreboval.
Laura si všimla, že jej kobylka začala byť z ničoho nič nervózna. Išla síce ďalej, ale bola napätá ako struna. Stuhnutý chrbát, nastražené uši a švihanie chvostom neveštilo nič dobré.   Laura sa pozrela nad seba. Konáre stromov sa nebezpečne kmásali a zohýnali. V diaľke bolo počuť praskanie vetvičiek. Na ruku jej dopadli prvé kvapky. V lesíku zostalo šero a Laura nevedela, či sa má vrátiť, alebo pokračovať. Doteraz išli na voľnej oťaži, no potrebovala mať teraz koníka pod kontrolou, preto jej oťaže pritiahla.  

- Mala som ja radšej poslúchnuť toho Dušana! Tak to vidíš, máš čo si chcela...- nadávala si za hlúpu tvrdohlavosť. 

V duchu sa modlila, aby to bol len naozaj jemný dáždik a žiadna búrka. Kvapky, ktoré čoraz častejšie prepadali cez koruny stromov, jej začali zmáčať bundu. 

V doteraz tichom lesíku to začalo nebezpečne prašťať. Šumenie stromov vystriedalo praskanie konárov, započula i zlovestné krákanie vrany. Meggie kráčala ako po ihlách. Hlava hore, nastražené uši, vysoko nesený chvost. Jej nervozita sa prenášala aj na Lauru. 

 - Sme už dosť ďaleko, aj keby sme sa vrátili, tak zmokneme. Ale zase sme celkom blízko k poľovníckemu posedu... Keby sme si trochu pohli, môžme s Meggie prečkať ten najväčší dážď tam...-

Rozhodovanie jej uľahčila sama Meggie. Z neďalekého kríka prudko vyletel vták. Trepot jeho krídel a splašený únik dal do pohybu aj kobylu. V momente sa jej rozšírili nozdry, oči a z kroku sa vyplašene rozcválala ako o život!

Laura stihla zareagovať len tak tak. Nemá šancu ju teraz zastaviť! Hlavne, nech sa udrží v sedle. Keby v takej rýchlosti spadla, je po nej. Prikrčila sa, aby hlavou nenarazila do nejakého konára, pritisla stehná silnejšie k sedlu. Ruky priložila ku konskému krku a snažila sa splašený trysk čo najlepšie vysedieť.

Cválali cez les a Laura už v diaľke videla lúku, ktorá sa za lesom otvárala. Meggie bola neovládateľná. Bezhlavo sa rútila ďalej. Preskočila peň, ktorý mala v ceste.

- Kriste, toto už musí skončiť!-

Lauru pomaly opúšťali sily. Kŕčovito sa držala koňa už len zo zotrvačnosti.

Keď docválali na lúku, šedú oblohu preťal burácajúci blesk. Na okamih sa všetko okolo nich rozjasnilo. Vtedy už Laure nebolo všetko jedno. Asi to bol zázrak, ale Meggie po tej obrovskej žiare zostala ako obarená. Prudko zabrzdila a Laura len tak tak že neprepadla dopredu cez konskú hlavu a odrazila sa späť do sedla. 

Blesk musel udrieť veľmi blízko. Hustý, švihajúci dážď jej však zakrýval výhľad. V momente, keď Meggie zastavila, vysunula nohy zo strmeňov a zoskočila z koňa. Stáli uprostred lúky. Schytila oťaže, nech tu nestoja ako bleskozvody a zo zeme behom odvádzala kobylku smerom k posedu, ktorý bol učupený na okraji lesa. Meggie sa trochu spamätala a klusom nasledovala Lauru. 

Keď došli k posedu, Laura si na chvíľu vydýchla. Už neboli široko ďaleko najvyšším bodom a poľovnícky posed, hoci nebol vysoký, ale schovaný v tieni na okraji lesa im predsa len poskytoval aké - také útočisko.

 Drevený posed stál na štyroch hrubých vysokých koloch. Do búdky, ktorá bola na vrchu a jej podlaha teraz robila Laure s koňom prístrešok, sa vchádzalo rebríkom cez štvorcový otvor krytý poklopom. 

Držala Meggie na krátko, stála pri nej a šepkala jej upokojujúce slová. Hladila ju pritom po krku. Pod svojim prstami cítila, ako kobylka stále zrýchlene dýcha. Laure až postupne dochádzalo, čo sa tu stalo. A ešte- čo sa vlastne mohlo stať! Svojou nezodpovednosťou vystavila nebezpečenstvu seba i svojho koňa! Bolo jej samej zo seba zle. Takto sa predsa nikdy nesprávala! 

Prudké návaly dažďa postupne slabli. Obloha bola ale stále zamračená. Nedalo sa odhadnúť, či búrka už končila, alebo sa iba chystalo druhé dejstvo.

Odkiaľsi Laura započula auto. Držala v rukách oťaže, a tak len trochu vykukla z prístrešku. Zo spodnej strany kopcovitej lúky sa od poľnej cesty rútilo auto. Keď prišlo až na dohľad, Laura tušila, že je zle. 

Na mieste vodiča sedel Matej. Keď zastavoval auto, kúsok od posedu, na očiach mu videla neskrývaný hnev. Vybehol z auta a zúrivo tresol dverami.

Búrka, ktorú s Meggie pred chvíľou prežili, bola nič oproti tomu, čo ich ešte len čaká...

Matej k nej pristúpil. Pozrel na ňu, na Meggie, opäť na ňu. V očiach mal nečitateľný výraz. Lícne svaly mal zaťaté a vyzeral ako sopka pred výbuchom.
To už Laura nevydržala. Rozplakala sa a vrhla sa mu do náručia.

 „ Je mi to tak strašne ľúto... Som hrozná krava...Matej, prepáč mi to...“ vzlykala. Až teraz sa u nej prejavili známky šoku. Celá sa roztriasla, mokré oblečenie na nej viselo. Oťaže jej vypadli z rúk a slzy stekali po tvári, ešte vlhkej od dažďa.

Matej ju jednou rukou objal. Keď jej padali oťaže, zachytil ich. Za chvíľu bol už rovnako mokrý ako ona.

 Nadýchol sa a povedal: „ To je dobré. Nikomu sa nič nestalo... No tak... Laura, bude to v poriadku,“ a utešoval ju.

 Keď sa pred polhodinou vrátil domov, jeden ošetrovateľ koní mu povedal, že Laura odišla na vychádzku. Práve začínalo pršať. Dostal na ňu taký neskutočný hnev, že sa bál, aby jej neublížil, keď sa mu dostane do rúk. Ženská bláznivá! Koľkokrát jej hovoril, že na vychádzku aspoň vo dvoch? Ešte aj tí šestnásťroční fagani, čo uňho cez leto brigádovali, to chápali! A prečo musela ísť von zrovna vtedy, keď sa schyľovalo k búrke?! Čo nemá všetkých päť pohromade? 

Vedel, kam asi pôjde, preto sa hneď vybral z opačnej strany autom po poľnej ceste a potom na lúku, tak to bolo najrýchlejšie. A aký mal strach, keď šoféroval! Videl ten ohromný blesk, ktorý udrel. Vtedy si pomyslel, že ak sa jej Meggie pri tomto nesplašila, tak je to bez problémov... Počas cesty jeho spravodlivý hnev vystriedali obavy. Bál sa toho, že niekde po ceste narazí na splašenú Meggie s prázdnym sedlom... Tak strašne sa toho bál! Najradšej by tú ženskú prilepil doma na zadok, nech sa mu odtiaľ ani nehne! Koľko stresov už pre ňu zažil! Za každým sa našlo niečo, čo urobila, čím ho prekvapila. 

Keď ju teraz tak držal vo svojom náručí, vzlykajúcu, premoknutú do poslednej nitky, hnev bolo to posledné, na čo myslel. Nechcel, aby plakala. Chcel, aby bola šťastná. Ale chcel aj, aby si z dnešného dňa vzala ponaučenie a na budúce tak neriskovala. Silnejšie ju objal a pobozkal do mokrých vlasov.

Postupne sa utíšila. A aj dážď po niekoľkých minútach úplne prestal. 

 Zavolal Milanovi, aby sem prišiel pre koňa. Milan dorazil za 15 minút. Videl, v akom stave je Laura, pozrel na Mateja a očami sa dorozumeli, čo je treba spraviť. Sedel na kobylke Fioris, s ktorou prišiel a Meggie si vzal za oťaže. Oba kone potom odviedol cestou cez les na Ranč. 

„ Poď, aj my ideme domov,“ povedal Matej Laure. Nastúpili do auta.

Nemusel jej nič vyčítať. Vedela, že urobila chybu. Teraz už sa trochu upokojila. Jednou rukou šoféroval smerom k ranču. Druhou jej stisol ruku, položenú na jej stehne. Stisk mu opätovala. Usmial sa na ňu.

V tú chvíľu si uvedomil, že s touto ženou ho čaká všeličo, len nie nudný život.