9. kapitola (román Nič nie je stratené)

„Čo myslíš, ktorú farbu? Marhuľová alebo táto jabĺčkovo zelená?“, pýtala sa Vladka svojho snúbenca Tomáša.
- Zanedlho nás čaká svadba, neviem kde mi hlava stojí a on sa spokojne díva na futbal!-  pomyslela si Vladka a prevrátila oči, keď videla, že asi nedostane odpoveď. Ďalej listovala v katalógu. Keby tu tak bola Laura, alebo Slávka, s nimi by sa mohla poradiť. Chlap takéto veci nikdy nepochopí.

Tomáš , ležiaci v pyžame na gauči, lenivo zdvihol zrak od obrazovky a odvetil: „ Ale pusa, veď to ani farby nie sú. Vyber, ktorá sa tebe páči viac. Stejne máš na tieto veci lepší vkus než ja.“

Vladka si vzdychla a pokračovala v prehliadaní svadobných fotiek z internetového katalógu. Tomáš bol šikovný, milovala ho, no dal jej jasne na vedomie, že s týmto si bude musieť poradiť sama. Je predsa policajt a s takýmito „prkotinami“ ako je plánovanie svadby nebude strácať čas. Ale nevadilo jej to. Na svadbu sa dlho tešila a teraz si konečne môže vychutnať to nadšenie z príprav. Uvažovala nad štýlom výzdoby, páčil by sa jej vidiecky štýl alebo niečo v duchu vintage… 

Premýšľala, čo asi teraz robia jej najlepšie priateľky- Laura a Slávka. Síce žili ďaleko od seba, každá v inom kúte republiky, ale poznali sa od detstva a ich priateľstvo vydržalo, napriek kilometrom, ktoré ich delili, až do dnes. Chce ich mať obe na svadbe. A Laura by jej mohla ísť za svedka… No ale najprv jej musí oznámiť, že sa svadba vôbec koná. A tiež tú ďalšiu novinku... Usmiala sa sama pre seba. S Tomášom žili už štyri roky v spoločnej domácnosti, no k svadbe sa doteraz akosi nemal. Až pred dvomi týždňami, keď ho povýšili a ona zistila, že otehotnela, sa rozhýbal a požiadal ju o ruku. Dlaňou si pohladila bruško. Nebolo ešte vôbec vidieť, no oni už vedeli, že tam rastie nový človiečik. 

Slávka by jej mohla nejaké vhodné rady poskytnúť, veď mala svadbu asi pred... Kedy to vlastne bolo? Pred šiestimi rokmi predsa. Vladka sa zahľadela cez obývačku do okna a zaspomínala... 

Pred šiestimi rokmi práve končila vysokú školu. Priateľa vtedy nemala, takže jej bolo jedno, v ktorom meste sa zamestná. Mladá, plná elánu a nádejí si našla miesto v jednej lekárni vo Zvolene. V tej dobe im Slávka oznámila, že sa bude vydávať. Slávka, ktorá vždy tvrdila, že sa nikdy nevydá? Že bude robiť kariéru a manželstvo pre ňu nemá význam? Nemohli tomu vtedy s Laurou uveriť. Báli sa, že svadba naruší ich priateľstvo. Nakoniec však všetko dobre dopadlo. Slávka sa šťastne vydala a Vladka sa zhodou okolností zoznámila na jej svadbe s Tomášom. Tomi bol ženíchov svedok. Preskočila medzi nimi iskra, no chvíľu trvalo, kým si našli k sebe cestu. Dlho si len cez internet písali, volali. On žil na východe Slovenska, ona v strede. Po nejakom čase sa však dali dokopy, Vladka sa za ním presťahovala do Košíc a už niekoľko rokov tu spokojne žijú...               

Jej drahý Tomáš sa práve zodvihol z gauča, vypol televízor a prešiel bližšie k nej.

„No nič láska, idem pomaly do postele. Prídeš tam za mnou?,“ opýtal sa Vladky a žmurkol na ňu.  

„ Za chvíľu, ešte si niečo pozriem. Zohrej mi zatiaľ perinku,“ odpovedala mu s úsmevom. 

Prikývol, zohol sa a pobozkal svoju snúbenicu, hľadiacu na obrázky na internete.

 „Ale nenechaj ma dlho čakať,“ povedal a odkráčal do spálne.

 Vladka mala položený na stole vedľa notebooku poznámkový blok. Ešte si rýchlo doň zapísala detaily, čo ju práve napadli. Má toho na vybavovanie tak veľa. Svadobné šaty už má našťastie vybraté, ale svadobná sála, jedlo, hudobníci, oznámenia... Oznámenia! Skoro by zabudla, zajtra musí potvrdiť presný počet kusov. Ach, keby sa len mala s kým o tom všetkom poradiť, vyrozprávať sa. Jej matka už nežila, s Tomášom to riešiť nemôže, u nich v lekárni svoje osobné veci rozoberať nechce, ostávajú jej predsa ešte baby... Veru. Zajtra zavolá Slávke, dohodnú sa a zájdu navštíviť Lauru. Chcela ich už obe konečne vidieť, trochu si oddýchnuť a myslieť pre zmenu na niečo iné, než na svoje starosti. A taktiež im oznámi naraz obe novinky. Taký babský víkendík im určite dobre padne. 

Tešila sa na ne, lebo ich už nevidela viac ako pol roka. Občas si zavolali, no to nie je to isté, ako osobný kontakt. Vedela, že Laura sa presťahovala, hoci celkom nechápala, prečo sa vrátila na Slovensko, keď v Brne mala takú dobrú prácu a snúbenca. Tušila, že sa muselo s Mirkom odohrať čosi vážne, ale  Laura jej to po telefóne odmietla vysvetľovať. Musí sa jej na všetko popýtať osobne. A pri troche šťastia jej baby pomôžu vybrať z tohto obrovského množstva  dekorácií a ozdôb.

Zavrela poznámkový blok a spokojná so svojim plánom na nadchádzajúce dni sa pobrala do postele za Tomášom.

………

 Ešte v ten víkend dostala Laura neočakávanú, no veľmi milú návštevu.

„Tak sme to predsa našli,“ povedala vyššia blondína za volantom. Zaparkovala vedľa Laurinho auta pred chalúpkou.

Z auta vystúpili dve ženy v približne rovnakom veku ako Laura. Vladka, Slávka, jej kamarátky od detstva.

Keď Laura z kuchynského okna videla, kto vystupuje z auta, nemohla uveriť vlastným očiam. Oni to mysleli vážne, že prídu? Odhodila utierku, ktorú práve držala v ruke a bežala im otvoriť.

„ Ahojte dámy! Vitajte v mojom malom kráľovstve!,“ vítala ich s otvorenou náručou. S neskrývanou radosťou sa objali a pobozkali

„Koľko sme sa už nevideli? Polroka, rok?,“ pýtala sa Vladka.

„Vyzeráš úžasne,“ povedala Slávka.

 Laura ich uviedla dnu do chalupy. “Akú ste mali cestu? Nezablúdili ste?,“ pýtala sa ich, kým sa kamarátky usádzali v kuchyni.

Pripravila im neskorú večeru. Slávka medzitým otvorila víno, ktoré priniesli a veselo štebotali, ako za starých čias.

„No rozprávaj, preháňaj, ako sa ti tu žije? Tento domček je naozaj útulný. A ako sa ti darí v práci? „vyzvedala Vladka. Mala kopu otázok a nevedela, ktorú má položiť skôr.

Aj so Slávkou boli obe blondínky. Pekné, múdre, úspešné. Laura mala svoje priateľky veľmi rada. Pochádzali z tej istej dediny, no osud zavial každú do iného kúta krajiny. Udržovali kontakty, písali si, volali, stretávali sa počas dovolenky a cez Vianoce.

Slávka bola veterinárka, no keďže po škole nedostala miesto na klinike, zamestnala sa na okresnej veterinárnej správe. A odtiaľ sa jej podarilo dostať na Ministerstvo poľnohospodárstva, kde dnes pracuje a aj so svojou rodinou žije v Bratislave.

Vladke sa zas podarilo zamestnať sa ako vedúca jednej lekárne v Košiciach. Za pár mesiacov ju čaká svadba. Laura mala zo svojich kamarátok a ich noviniek radosť.

Pochopiteľne, obe boli zvedavé, ako sa má Laura.
Porozprávala im o svojej práci, o nemocnici v kaštieli, o projekte hipoterapie, ktorý tu začala rozbiehať. A nešetrila pri tom nadšením. Hovorila o svojich víziách, čo všetko by si ešte priala vybudovať. Spomenula aj niektorých pacientov, ktorým jej kone zmenili život. Slávka s Vladkou ju po celý čas zvedavo počúvali. O koňoch a o hipoterapii nemali ani páru, no Laura to všetko podávala s takým elánom, že sa v nich prebudila skrytá detská túžba zajazdiť si na koni.

 Ani netušili ako im ubiehal čas. Na Lauriných historkách z jazdenia a z nemocnice sa smiali zo srdca, ako kedysi.

„Pozri na ňu, aká je vysmiata, iste sa jej tu páči,“ povedala Vladka Slávke.

„No dobre moja, o tvojej práci sme sa už dozvedeli viac než dosť, ale o chlapoch si nám ešte nepovedala,“ žmurkla na ňu Slávka.

„Veru... Ozaj a ako to je medzi tebou a Mirkom, ste ešte v kontakte?“ spýtala sa nesmelo Vladka.

„Čo tam po Mirkovi. Ale tu, sú tu nejakí voľní fešáci?,“ pýtala sa bez obalu Slávka. Priama ako vždy.

Laura sa zasmiala. Bola rada, že napriek vzdialenosti a vlastným životom sú jej kamarátky rovnaké ako kedysi.

„Ale sú. A celkom schopní,“ povedala tajomne Laura.

„No hovor, hovor, nenapínaj nás“ prerušila ju Vladka. Videla na Laure spokojnosť, možno i šťastie v jej očiach, no nebola si tým úplne istá. Tak veľmi Laure priala, aby si niekoho našla. Tušila, že rozchod s Mirkom musel byť pre ňu bolestivý. Veď ho tak milovala! A aká bola vtedy nadšená, keď sa zasnúbili... Muselo ju to strašne raniť. Síce sa tvárila pred všetkými silne, ale Vladka ju dobre poznala a vedela svoje.

„No aké ste zvedavé! „ povedala Laura.
    „Je vysoký, tmavý, trochu svojský, ale má dobré srdce. Je mi s ním príjemne a viac neriešim,“ povedala Laura. Vzťah s Matejom nechcela pred kamarátkami detailnejšie rozpitvávať. Sama si nebola ničím istá. Páčilo sa jej to s Matejom tak, ako to bolo teraz. Vychutnávala si vždy daný okamih a budúcnosť veľmi neriešila.

 Vladka so Slávkou sa na seba pozreli s vševedúcim pohľadom.

Zvyšok večera strávili preberaním najnovších zmien a udalostí vo svojich životoch. Laure bolo s nimi veľmi dobre. Keď dopili víno, otvorili slabô, ktoré Laura priniesla z komory. Pochutnávali si na syrových korbáčikoch, ktoré baby kúpili na salaši, ktorý navštívili cestou sem. Počúvali hudbu a smiali sa.
    Slávkin syn už začal chodiť do školy. Vladka zas má starosti s organizáciou svadby. To by človek neveril, koľko je s tým práce! Nájdenie vhodnej kapely  či fotografa na svadbu. Každého, ktorého chcela, už mal na rok dopredu vybookované termíny. A tiež jedálny lístok. Budúca švagriná aj s rodinou sú vegetariáni, bratranec zase môže len bezlepkovú stravu, budú mať na svadbe aj kamaráta z Indie, vôbec nevedela, aké jedlo pripraviť pre neho... Spoločne sa nad týmito drobnosťami zasmiali.

Laura si odpila z vína a zamyslela sa. Uvedomila si, ako tie roky rýchlo utekajú... Časy, kedy spolu skúšali prvú cigaretu, keď tancovali na diskotéke, keď premýšľali, kto zo starších kamarátov by ich mohol odviezť na koncert punkovej kapely vo vedľajšom meste, ... Tie časy sú už dávno preč. Spolu prežili maturity, vysokú školu, prežívali spolu svoje radosti, lásky i trápenia. Bola rada, že ich má. Vedela, že nech sa v jej živote zmení hocičo, tieto jej- občas bláznivé- kamošky tu pre ňu vždy budú. A ona pre nich.

Niekedy po polnoci boli už unavené a rozhodli sa ísť spať. Laura im rozložila gauč pri kozube a dámy, posilnené alkoholom, ani nevedeli, ako zaspali

………

  Na ďalší deň s nimi Laura išla na prechádzku do dediny. Usúdili, že je tu naozaj krásna príroda. Pokojná dedinka, obklopená vrchmi, čistý, po nočnom daždi osviežujúci vzduch. Ale pre ženy zvyknuté na komfort mesta- to bola trochu nuda. Vybrali sa teda aj s Laurou do okresného mesta. Laura už dávno nebola na nákupoch a tak jej nákupy v obchodnom centre naozaj dobre padli. Po chutnom obede sa už rozlúčili a odišli každá svojim smerom.

.......

    „Škoda, že nám o tom svojom novom objave nepovedala viac,“ poznamenala v aute Slávka.
„Veru, mohla nám ho aspoň predstaviť. A myslím si, že to bude vážnejšie, než sa nám snažila nahovoriť“ povedala Vladka, ktorá šoférovala. Mala na tieto veci nos.
    „A všimla si si , že Mirka vôbec nespomenula?“ dodala ešte Vladka.

„Hej. Všimla... Ale neviem, či je to dobre.“ povedala váhavo Slávka. Zamyslene hľadela na horskú panorámu, ktorú míňali po pravej strane. 

„Prečo?“ 

„No boli spolu tak dlho. Nech už urobil čokoľvek, Laura by mu mala podľa mňa odpustiť.“ 

„Ale čo to hovoríš? Vieš ako sa kvôli nemu natrápila! Ja som rada, že sa takto rozhodla,“ povedala Vladka. 

„Celá ty. Romantická. Naivná. Mirek je dobrá partia, toho nemala tak rýchlo púšťať k vode. Keď ju aj napriek tomu svojmu úletu stále chcel.“ 

Vladka neverila svojim ušiam. Tak Slávka sa teraz zastáva toho podrazáka?! 

„Keby tvoj chlap chrápal s kolegyňami, tak by si s ním zostala?“ opýtala sa drzo Vladka.

„ To je iné. V noci by som mu ho odrezala a pokojne odišla,“ odpovedala chladnokrvne Slávka. 

 „Tak vidíš. Sama by si to neurobila inak než Laura.“

 „ No ja len, že mi Mirek už párkrát volal aj písal... Chcel vedieť, kde je Laura. Kam odišla.“

 „To fakt? Chrapúň jeden! Keby volal mne, tak mu hneď poviem, čo si o ňom myslím,“ rozčúlila sa Vladka.

Slávka si vzdychla a povedala: „ Ale keby si ho počula, ako pekne o nej hovorí... Trápi sa... On ju stále miluje, chápeš? Myslím, že by mu mala dať šancu, aspoň jej to vysvetliť.“ 

Vladka s tým vôbec nesúhlasila, no nechcela sa hádať. Mali za sebou pekný víkend, nechcela ho skaziť hádkou kvôli rozdielnemu názoru. Navyše kvôli chlapovi, ktorý za to vôbec nestál. Zmenila radšej tému, a myslela si svoje.

.............

Kamila si začala vybaľovať svoje veci z cestovnej tašky v obývačke tety Laury. Jej sestra Dia sedela pred televízorom a prepínala programy. Laura im rozložila gauč a uvoľnila pre ne jednu skriňu.

- Teta to tu má celkom pekne zariadené- pomyslela si Kamila, keď sa rozhliadla po miestnosti.  Vidiecky, ale štýlovo. A dokonca tu má aj wifi! Internet by v takejto dedinskej chalupe nečakala... Laura tým v jej očiach zabodovala...

Prišli len pred malou chvíľou. Ich fotrovci  im toto robia každý rok. Vždy na výročie chodia na predĺžený víkend do toho istého hotela v Tatrách, kde sa zoznámili. A ich- ju a jej sestru- pošlú na ten čas buď k starkým, alebo k tete Laure. Je to trápne. Akoby nemohli zostať aj samé doma. Veď ona už má pätnásť!

Kým Laura bývala v Brne, tak to bolo v pohode. Prišla na víkend k nim, alebo oni k nej. Nijak sa nemuseli obmedzovať, ani ďaleko cestovať. Laurinu spoločnosť mali rady, brali ju ako svoju staršiu sestru. Bola s ňou zábava. Vždy pre ne vymyslela niečo zaujímavé. Hoci sa im nie vždy chcelo, nakoniec boli rady, že sa s Laurou vybrali niekam na výlet. Keď boli malé, často ich brávala do cirkusu, do zoo, spoznali s ňou nielen Brno ale i okolité zákutia Moravy. Nedokázala si však predstaviť, čo budú v tejto, Bohom zabudnutej , dedine celý víkend robiť.

Včera sa jej vôbec nechcelo odchádzať z Brna. Zrovna teraz, keď ich popularita v škole tak vzrástla!  Ešteže má so sebou notebook. Aspoň môže chatovať s babami. Áno, možno pridá aj pár fotiek na Instagram...

„Aha, aha, poďte sa rýchlo pozrieť. Našla som to!“ zvolala Dia spred televízora a prerušila Kamilkino zamyslenie.

Laura pribehla z kuchyne, kde doteraz chystala večeru. Kamila iba prevrátila očami. Jej o rok mladšia sestra Dia sa chce pochváliť pred Laurou reklamou na čokoládu, ktorú nedávno natočili. Tú reklamu už videla asi miliónkrát. Púšťali ju v telke dookola. Akože fajn, dobre im zaplatili, v škole sa o nich hovorí. Dokonca aj ten pekný hokejista Radek z 9.B si ju konečne všimol a minule ju na chodbe pozdravil. 

  Ale lepšie by bolo, keby v tej reklame účinkovala sama. Nepozdávalo sa jej, že sa o úspech musí deliť s mladšou sestrou, ktorá ani v reklame netúžila hrať. Nahovorila ju na to ona sama, lebo na castingu hľadali dve dievčatá, ktoré sa podobajú. A tak ju musela strpieť. Hoci je medzi ňou a sestrou len jeden rok, ona to vidí ako obrovskú priepasť. Veď jej sestra sa ešte ani nebozkávala! Buď je zavretá v izbe so svojim knihami, alebo vyvádza na záhrade so psom. Nemá sa s ňou o čom baviť. Jediné, čo majú naozaj spoločné, sú tmavé, kučeravé, dlhé vlasy a modré oči. Inak sú úplne odlišné. 

„ No aké ste tam zlaté. Úplne ako dvojičky. Aj vás rovnako učesali“ hodnotila Laura, keď sledovala reklamu. 

„ Predstav si, že okrem honoráru, nám každej dali 10 kíl tej čokolády,“ povedala Dia a hľadela pri tom veľkými očami na Lauru.

„Fakt? No teda“ povedala Laura.

„Ja som jej svoju čokoládu rada prenechala. Nemienim si pokaziť líniu,“ prerušila ich trochu naduto Kamila, stojaca doteraz v pozadí. Pokračovala v skladaní trička a uložila si ho do skrine.

„No dobre, už dosť o čokoláde, bežte si umyť ruky, za chvíľu je večera,“ povedala Laura.

Bratove dcéry zbožňovala. Občas sa pristihla, že ich berie ako vlastné, ktoré zatiaľ nemala. A ako len za ten čas vyrástli! Naposledy ich videla asi pred pol rokom. Spomenula si na ne ešte ako na malé bábätká, a dnes už majú takmer pätnásť rokov... Ten čas neuveriteľne letí. Narodili sa síce v Čechách, ale doma s nimi obaja rodičia hovorili slovensky. Ako náhle prešli hranicami, automaticky samé prepli na slovenčinu. Keď sa však počas večere pozrela ponad stôl na dve rovnaké, tmavé kučeravé hlávky, uvedomila si, že ani nemôžu byť viac rozdielne. Kamilka je vyspelejšia, sebavedomejšia. Má rada módu, hudbu, dá si na sebe záležať. Dianka je zas dobrosrdečná, úprimná, čistá. Miluje zvieratá a knihy. Laura sa v nej trošku videla. Ako dieťa bola tiež taký introvert a knihomoľ.

Pri jedle premýšľala, čo by mohli cez víkend podniknúť. Musí vymyslieť niečo také, pri čom sa zabaví jedna aj druhá... Kamilka a Dia sa zatiaľ predháňali v tom, kto povie Laure väčšiu novinku. Bývala už dlho mimo Brno a tak ju zaujímalo, čo nové sa tam deje. 

Po tom, ako spoločne upratali riad z večere, sa dohodli, že si ešte pozrú film. A v sobotu ráno sa pripravia na poriadny výlet. Zatiaľ im nepovedala, kam to bude. Dia preto zaspávala s nadšeným očakávaním zajtrajšieho rána. A Kamilka, hoci sa navonok tvárila, že ju to absolútne nezaujíma, bola tiež zvedavá, čo pre ne Laura chystá. 

 ......

 Sobotné ráno bolo zamračené. Laure to však nepokazilo chuť do ďalšieho dňa. Rozhodla sa zobrať dnes netere na ranč, ukázať im svoju Meggie a povoziť ich na nej. A v nedeľu si zájdu do aquaparku. Bola zvedavá, ako sa budú tváriť. Bola si istá, že Diu kone nadchnú a Kamča- tá zas bude spokojná v tom aquaparku.  

Nechala dievčatá trošku dlhšie pospať. Keď sa zobudili, vonku bolo síce chladno, no hmla zmizla a ukázalo sa miestami aj zubaté slniečko.

Po raňajkách sa vybrali na ranč. Ich sprievod tvorila veselo štebotajúca Dia, kyslo sa tváriaca Kamča i na vodítku hrdo si vykračujúca Dorka. Keď vchádzali bránou do dvora, zbadal ich Matej. Vybral sa krížom cez dvor k nim. 

„Taká vzácna návšteva hneď z rána! Vitajte u nás, milé slečny,“ veselo zvolal. Lauru objal okolo pliec, vtisol jej nenápadne bozk a s dievčatami sa hneď aj zoznámil. Prehodili ešte pár viet, povedal im, že sa tu majú cítiť ako doma. Ospravedlnil sa, že musí zbehnúť vybaviť nejaké veci do mesta, a že ich tu necháva samé. Dievčatá boli zo zoznámenia sa s vysokým, tmavým kovbojom unesené.  

 Bol voľný deň a na ranči bolo rušno. S niektorými ľuďmi sa už Laura poznala, lebo tu mali ustajnené kone a často sa tu vídali. Dnes prišli pozrieť svoje deti na tréning aj rodičia. Tréner bol na jazdiarni, kde práve začínal detský jazdecký výcvik. Rodičia postávali v skupinkách pri okraji jazdiarne. O čomsi debatovali, občas pozreli na svoje dietky, ktoré na koni cvičili povely, čo vydával tréner. 

Oproti Laure kráčalo dievčatko, sotva desať ročné, v pravej ruke viedlo svojho koníka. Meškala na hodinu a tak trošku pridala do kroku. Nízky koník poslušne klopkal kopýtkami vedľa nej.  

„Ahoj Laura,“ pozdravila a ponáhľala sa na jazdiareň.

„Ahoj Tánička,“ odzdravila s úsmevom. 

Dia s Kamilkou si zvedavo obzerali okolité priestory. Laura im urobila prehliadku a zaviedla ich k výbehu za stajňami.

 „Woow, tak toto je pecka, to si musím vyfotiť,“ povedala Kamča, keď uvidela prebiehajúce stádo koní vo výbehu. Hneď aj začala svojim iphonom robiť fotky.

 „Laura a ty máš naozaj vlastného živého koňa?“, nemohla uveriť Dia.

 „Presne tak,“ zasmiala sa Laura a dodala,“ poďte bližšie k ohrade“.

 Zapískala a vybrala z vrecka jablko. Keď ju Meggie, na druhom konci výbehu zahliadla, zastrihala ušami, odpojila sa od skupinky koní a klusom dobehla k ohrade. Laura sa zohla, podliezla oplotenie a pohladila Meggie na hlave medzi ušami. Dala jej jabĺčko a potom jej zapínala ohlávku. Dievčatá užasnuto sledovali obrovské zviera, s ktorým sa mazná ich teta. Keď zapla ohlávku, vyviedla kobylku cez závoru von z výbehu. Smerovala k sedlovni. 

 „No nebojte sa, poďte za mnou a môžete si ju aj pohladkať,“ povedala svojim neteriam, keď kobylku uviazala.

Dia sa nenechala dlho núkať. Zopakovala Laurine pohyby, pohladila Meggie po krku a potom i po bielej hviezdičke na čele. 

„Tá je nádherná... Kamča poď ju pohladkať, vieš akú má jemnú srsť?“ zvolala Dia. 

 Kamile sa síce kone páčili, ale radšej ich iba pozorovala: „Ja ti verím, ale radšej ostanem tu.“

 Laura teda nenaliehala. Nechala Kamilku, aby ich z dvojmetrovej vzdialenosti pozorovala a počkala, kým sa dievča samo osmelí.

Vysvetlila im, ako sa majú pri koníkoch pohybovať, že musia byť opatrné, lebo koník, hoci je dobrosrdečné zviera, je aj veľký a keď sa zľakne, môže nechtiac ublížiť. Ukázala im, ako treba vyčistiť srsť, kopytá. A potom prišlo na rad sedlanie. Keď boli pripravené, Laura vzala Meggie i dievčatá na vonkajšiu kruhovú jazdiareň vzadu za stajňami. Nikto tam teraz nebol, takže mali celý priestor pre seba.

Tu sa už osmelila aj Kamilka a Meggie pohladila. Dokonca sa nechala aj povoziť. Potom ju v sedle vystriedala Dia. Tej sa na koni tak páčilo, že ani nechcela zliezť. 

Kým sa Dia vozila, Kamilka stála pri Laure a nenápadne sa jej spýtala: „ Ten Matej, to je celkom fešák, nie?“  

 „To teda je,“ povedala Laura so záhadným úsmevom.

 „A vy spolu chodíte?“ opýtala sa bez obalu.

  - Aká je zvedavá tá moja neter! Ktovie, čo všetko sa jej teraz preháňa hlavou... -

 Laura s úsmevom povedala: „Tak sme si trochu bližší. Vieš, trávime spolu dosť času. Učí ma jazdiť na koni.“

 „Aha. No a si doňho zamilovaná?“ pokračovala vo výsluchu Kamila.

 „Páči sa mi. Prečo sa pýtaš?“ povedala Laura. Veľmi sa jej nechcelo rozoberať svoj citový život so svojou pätnásťročnou neterou.

„Len tak ma to zaujíma... Lebo sa mi zdalo, že aj ty sa mu páčiš.“

 „A na to si, prosím ťa, ako prišla?“

 „Videla som. Keď ťa tak majetnícky držal... Nič si nám o ňom nepovedala. Tak som zvedavá.“

Laura sa pousmiala nad touto malou čarodejnicou.

- Má ledva pätnásť, ešte stále sa nerozhodla, na akú strednú školu pôjde, ale takéto záležitosti dospelých, to by chcela riešiť.-

Všimla si, že i napriek tomu, že im ráno povedala, kam idú, sa Kamča namaľovala a obliekla svoje najnovšie džíny a značkové tenisky. Ale chápala ju. I keď to bola tvrdohlavá puberťáčka, nebola zlá. Iba sa chcela páčiť. 

.......

 Asi po hodine sa vrátil Matej. Už vybavil, čo potreboval a tak sa rýchlo ponáhľal naspäť. Dúfal, že Laura ešte neodišla, chcel s ňou byť aspoň na chvíľu. Včera sa nevideli, lebo išla pre netere k vlaku. Tak jej večer pred spaním zavolal a navrhol, nech s nimi dôjde pozrieť na ranč. Spomenul si, ako sa zasmiala, že to bude asi telepatia, lebo presne na to v tú chvíľu myslela.  Túžil po nej, ale vedel, že ho čaká tento víkend pôst. Laura tu má netere a jemu sa nemôže venovať... Vzdychol si pri predstave ďalšej noci o samote a kráčal smerom k nim. 

Laura aj s tou vyššou - asi Kamilou - stáli pri okraji jazdiarne a rozprávali sa. Dia sa vozila na koni. Akoby Laura vycítila, že prichádza, otočila sa smerom k nemu. Na perách sa jej mihol úsmev a oči jej zažiarili. Pridal do krku.

Pripojil sa k nim. Chvíľu len tak debatovali, no Kamilke už začínala byť zima. Zavolal ich teda do klubovne, že im uvarí čaj a dajú niečo pod zub.

 Laura zatiaľ odsedlala Meggie, a keď ju už odviedli naspäť do výbehu, pobrala sa s dievčatami do klubovne. 

 Priestranná miestnosť stála hneď vedľa sedlovne. Bola vybavená menším kuchynským pultom, starším gaučom a stolom. Slúžila pre jazdcov i trénera ako odpočinková miestnosť. Mohli si tu po tréningu oddýchnuť, v kľude sa najesť, alebo vypiť kávu. Cez prázdniny tu občas niekto z brigádnikov prespal. Vzadu v rohu stála zvislá fixková tabuľa. Laura sem niekedy brala svojich pacientov, keď boli na hipoterapii. Hlavne vtedy, keď chcela s nimi niečo prebrať, v súkromí  sa porozprávať.

 Príjemne sa im sedelo a dobre sa bavili. Matej popíjal teplý čaj a nespúšťal oči z Laury. Mateja zas pozorne sledovala Kamča. Len Laura s Diou sa nedali nikým rušiť a zasvätene diskutovali o výhodách westernového jazdenia.  

 Čaro chvíle prerušilo zvonenie telefónu. Laurinho. Mrkla na displej. Volajú z práce. S pohľadom plným neblahého očakávania znovu pozrela na mobil, potom na Mateja. 

  „Z nemocnice,“ povedala.

  Chápavo sa na ňu usmial. 

  Zo zmesou nechute ale i povinnosti a zodpovednosti zdvihla telefón. Po pár vetách, pár Lauriných hm, hm, čože?, dobre, hm, hm, zložila. Tvárila sa skľúčene. 

“ Je mi to hrozne ľúto, ale musím do nemocnice. Niečo sa stalo a musím tam na chvíľu odbehnúť. Nemalo by to dlho trvať...“

 Dievčatá na Lauru pozreli. I bez slov vedela, že v očiach majú otázku- čo bude teraz s nimi?

Ticho prerušil Matej:“ Jasné. Veď ak potrebuješ, tak tam kľudne bež. Baby môžu zatiaľ ostať tu... Hm? Čo vy na to?“ otočil sa k dievčatám. „ Zvládnete to tu ešte trochu so mnou?“

 „V pohode.“ povedala Kamča.

 „Jasné! Laura choď, ja tu chcem ostať,“ súhlasila s nadšením Dia.

Laura si vzdychla. Mrzelo ju, že ich bude musieť nechať Matejovi na krku. Ale povinnosť ju volala. Aj keď mala voľno, boli situácie, keď do práce musela. Ešte raz sa s obavou pozrela na Mateja, no ten sa tváril, že je všetko v úplnom poriadku. Keď odchádzala z miestnosti, poslala mu vďačne vzduchom bozk. Veselo na ňu žmurkol. 

 ......

 V nemocnici sa to predĺžilo a Laura tam stvrdla niekoľko hodín. Po návrate z nemocnice bola príjemne prekvapená.  Dia mala na sebe chapsy a čistila v sedlovni postroje. Matej, s Kamčou v pätách, už kŕmili kone. Stále sa ho čosi vypytovala a on jej trpezlivo odpovedal. Odutá puberťáčka akoby nikdy neexistovala. 

 „Vidím, že si si poradil aj bezo mňa,“ povedala, keď ho videla v stajni. Poslala Kamču za Diou, aby si zbalili veci, že za chvíľu idú domov.

 Matej zavrel dvere na boxe a pristúpil k Laure. Konečne sú sami. Zo zadu ju objal a pritúlil sa k nej. 

 „Veru poradil. Boli zlaté. Chceli strašne pomáhať, tak som im to tu poukazoval a rozdelil úlohy... A Kamča sa ma celý čas vypytovala na teba,“ povedal. Ako mu len chýbala. Jednou rukou jej odsunul rozpustené vlasy a pobozkal ju na odhalený krk.

 „Čo v tej nemocnici? Vyriešila si to?“ opýtal sa po chvíli.

 „Hej, nebolo to také zlé. U jedného pacienta sa vyskytla akútna komplikácia. Ale dali sme to do poriadku. Akurát, že už keď som tam bola, musela som skontrolovať milión ďalších vecí, mladá kolegyňa, ktorá slúžila, potrebovala poradiť... “

„Ty si moja šikulka,“ povedal. Otočil sa k nej a sklonil sa k jej perám... 

 „Neviem, ako to do zajtra bez teba vydržím,“ povedal, keď obaja nabrali po vášnivom bozku dych.

 ......

Ďalší deň už návšteva aquaparku neprišla do úvahy. Baby sa chceli  ešte pred odchodom rozlúčiť na ranči s Matejom, Dušanom, pani Sliackou, trénerom a ďalšími ľuďmi, ktorých tam včera spoznali.  Keď ich Laura viezla poobede do mesta k vlaku, baby sa rozplývali nad  zážitkami z víkendu.

„Laura ja chcem k tebe prísť aj na letné prázdniny. Však môžem?“ pýtala sa Dia.

 „ Pravdaže. Budem rada.“

„Laura? Ja si myslím, že vy s Matejom by ste sa k sebe ideálne  hodili,“ nadhodila svoju obľúbenú tému Kamča.

Laura radšej neodpovedala.

 „ A ja sa asi začnem učiť jazdiť na koni!“ ozvala sa Dia.

 „No to sa váš otec poteší, keď mu to oznámiš. Veď ma zahluší!  A vás nebude chcieť už za mnou pustiť,“ povedala naoko zhrozene Laura. 

V duchu videla svojho brata, ako nesúhlasí a šomre na svoju sestru, že neter na to nahovorila. Ale ako pozná svojho bráška, jeho hnev je len krátky. Nakoniec vždy súhlasí a urobí všetko, čo vidí na očiach svojim princeznám.

Kým Dia vyzvedala od Laury, čo všetko bude na jazdenie potrebovať, Kamila vzadu v aute intenzívne premýšľala. Keď prvýkrát uvidela Mateja, pochopila, že to nie je len človek, čo Lauru učí jazdiť na koni. Veď ako sa na ňu díval... A ako ju držal! A keď sa s ním včera bavila, usúdila, že má Lauru naozaj rád. A Laura ho má asi tiež rada. Ale prečo si to nechce priznať? Ani sa o ňom baviť nechcela. Niekedy správanie dospelých nechápe... 

Zaprisahala sa, že keď sa zamiluje ona, tak svojej láske dá vedieť, že ho miluje. A keď dnes večer príde domov, dá si nejaký citát o láske na Facebook...