8. kapitola

  "Podaj mi, prosím, čistú plienku!“ zvolala Janka.
Pred niekoľkými týždňami sa vrátila z pôrodnice a u nich doma bolo odvtedy všetko hore nohami. Ich život sa odrazu točil iba okolo malého Miška. Usmiaty, ružovolíci batôžtek ich cez deň zabával a v noci nenechal spať. Janka a Milan však mali skúsenosti a pomáhali si. Navyše, mali ešte dvojčatá, sedemnásťročných Evku a Dušana, na ktorých sa už dalo spoľahnúť. V prípade potreby sa pri malom Miškovi všetci striedali.

Keď Janka prebalila Miška, uložila ho naspäť do postieľky. Malý, spokojný, že je v suchu, aspoň na chvíľku zaspinkal. Janka s Milanom mali konečne nejaký čas len pre seba. 

„Ani nevieš, ako ti závidím, že chodíš do práce,“ vzdychla unavene. Bola vyčerpaná, hoci jej s malým všetci pomáhali. 

„Neboj, toto všetko utečie ako voda. Ani sa nenazdáme a Miško pôjde do škôlky. Veď si spomeň, ako sme sa starali o Evku a Dušana, to boli dvojnásobné starosti,“ zaspomínal Milan. 

„Ja viem, len miestami mám pocit, že som už dlho doma. Stále dookola len plienky a dojčenie. Chcela by som robiť aj niečo iné,“ vzdychla si Janka. 

Na materskej je len chvíľu, z drobčeka sa nesmierne tešila. No nedostatok spánku a domáci stereotyp ju unavoval. Už sa tešila, keď malý trochu podrastie, ako budú chodiť na výlety, do prírody, budú chodievať za tatinom na Ranč. A časom sa samozrejme vráti k svojej práci. Robila učiteľku v miestnej škole. Deti ju mali radi. Bola činorodá, občas trochu bláznivá, organizovala pre nich výlety, zapájali sa s ňou do celoslovenských súťaží. A jej táto aktivita teraz strašne chýbala. Minulý týždeň ju prišli pozrieť jej žiaci a doniesli malému Miškovi nejaké hračky. Potešilo ju to. 

„A ty máš čo nové? Skoro stále si pri koňoch a doma sa pri toľkých starostiach ani nestíhame porozprávať. Ako sa vám na Ranči darí?“ opýtala sa Janka so záujmom.  

Prezrela si svojho muža. V poslednej dobe mal naozaj veľa práce. Matej kúpil ďalšiu kobylu a roboty okolo statku im pribúdalo. Našťastie prednedávnom zamestnali aj ďalšieho pomocníka, takže na celé stádo koní už neboli sami. No i tak vyzeral unavene. Vo vlasoch sa mu objavili nové šedivé prírastky. Aj fúziky už pomaly strácali svoju pôvodnú farbu. Milovala tohto územčistého, vždy usmiateho chlapa. Nebol vyslovený krásavec. A bol od nej o kúsok nižší. No bol to typický strelec. Vždy videl veci z tej lepšej stránky, dobrá nálada z neho sálala doďaleka. Občas sa správal ako slon v porceláne, ale ani v krízových situáciách nestrácal zmysel pre humor. To sa jej na ňom vždy páčilo. Ani netušila, ako je možné, že práve na ňu sa v živote usmialo toľké šťastie. Má zdravú, krásnu rodinu a muža, do ktorého bola zamilovaná snáď od doby, keď ju ešte v škôlke ťahal za vrkoče. 

„ Ale celkom to ide. Práce je furt dosť. No iné mi robí starosť...“ povedal Milan a chystal sa zdôveriť svojej žene o Matejovom správaní. Jeho Janka bola podľa neho dobrý psychológ. Vedela ľudí odhadnúť, trochu videla do ich vzťahov a pomenúvala veci pravými menami. 

 „ Posledných pár týždňov sa mi zdal ako vymenený,“ začal. „Presne od dožiniek... Celý mesiac žartoval, mal dobrú náladu, skoro by som povedal, že vyzeral spokojný. Žiadne zmeny nálad, výbuchy hnevu, ako občas mával, ale úplne iný, pohodový chlapík,“ hovoril Milan. 

„Za tým bude asi žena,“ povedala Janka hneď, sediac oproti Milanovi za kuchynským stolom. Odpila si z hrnčeka čaju. 

„Ak je to pravda, tak táto má naňho výnimočný vplyv. A mám aj podozrenie... Podľa mňa je niečo medzi ním a Laurou. Nič mi samozrejme nepovedal, on o týchto veciach nikdy nehovorí. Ale to človek vidí. Dokonca ju začal učiť jazdiť na koni...“ 

„To je dosť možné. Aj na tej zábave to medzi nimi iskrilo. Síce odišla naštvaná, ale videl si, ako bežal za ňou... A keď som ju minule stretla v obchode, žiarila ako slniečko.“ 

„Lenže dnes ti bol ako vymenený. Zase starý známy Matej. Nadával, mračil sa, nič sa mu nepozdávalo. Asi aj tie kone vycítili jeho náladu a normálne sa mu vyhýbali. Nemyslím si, že by im ublížil, ale fakt pohľad naňho odstrašil aj mňa.“ 

„Za tým je stopercentne Laura!“ povedala Janka a usmiala sa.

 „Myslíš? Že by sa pohádali?,“ opýtal sa Milan. Milan s Jankou diskutovali ešte aj po večeri o Matejovi. 

„Možno by sme sa tentokrát nemali do Mateja starať. Je to dospelý chlap a keď chce byť navždy starý mládenec, je to jeho voľba. A ak sa mu Laura páči, naozaj by sme sa nemali medzi nich miešať. Musia si to vyriešiť sami,“ povedala rozvážne Janka. Mala už po krk neúspešných dohadzovačských pokusov. Matej so žiadnou ženou, s ktorou ho zoznámili, dlho nevydržal. Mali ho radi a Lauru tiež. Bolo by krásne, keby Matej v nej našiel to, čo hľadá a potrebuje. 

Ani len netušili, ako nebezpečne blízko pravdy sa ich úvahy pohybujú.

.......

 Matej šalel. Nechápal. Zúril. Bol zmätený. Nevyznal sa sám v sebe, nie to ešte v Laure.
 Od ich poslednej noci sa mu neozvala. Niekoľkokrát jej volal. Nemala zapnutý mobil. Bol u nej, ale vyzeralo to, akoby ani neprišla z práce domov. Dorka tam však nebola. Druhý deň skúsil zavolať do nemocnice. Na oddelení mu sestra povedala, že Laura si vzala 3 dni voľno. Aspoň nejaká informácia.

 - Ale prečo by si brala voľno? Nič mi nepovedala. Kam zmizla? Prečo si tá žena stále robí čo chce?- zmietal ním pocit zlosti i bezmocnosti.

Zrazu si uvedomil, že má o ňu strach... Čo ak sa jej niečo stalo? Ešte v živote sa o nikoho tak nebál. V hlave sa mu rojili všetky správy, ktoré kedy videl, o sériových vrahoch, znásilneniach, autonehodách... Preboha, čo všetko sa jej mohlo stať! Dnes to je už tretí deň. Podľa sestričky mala voľno len do dnes. Čiže už by sa mala vrátiť. Ak sa jej nič nestalo... 

Vracal sa z prechádzky na koni okolo jej domu. Jazda a studený večerný vzduch mu aspoň na chvíľu vyčistili hlavu. Dnes nebral na prechádzku Astona, ale svoju novú kobylku, ktorú nedávno kúpil. Bola dobre prijazdená, ale temperamentná. Matej sa rozhodol, že ju musí trochu skrotiť. Dnes večer ju poriadne prevetral. Teraz už bola kľudná, spokojne odfukovala, keď sa krokom vracali domov. 

Keď si všimol, že Laurino zelené auto stojí pred domom, zvrtol koňa a zamieril k nej.
- No konečne sa vrátila! Toto mi robiť nebude!-

Švihom zosadol a nechal koňa stáť pri strome. Dvor zdolal niekoľkými dlhými krokmi. Päsťou zabúchal na dvere. Nečakal na odpoveď a vošiel. 

„Laura? “ zvolal rozčúlene. S rámusom vtrhol do kuchyne.

Laura sedela v tmavom vyťahanom svetri za stolom. V dlaniach držala hrnček a smutnými očami naňho pozrela. Nazlostený, vlasy strapaté od vetra, stojac v kuchynských dverách , vyzeral ako stelesnený diabol. Nemala však z neho strach.

 „Laura, kde si, dočerta, bola? Prečo mi neberieš telefón?,“ začal prudko.

 „Nechceš si najskôr sadnúť?“ spýtala sa ho a smrkla.

„Nie , nechcem. Celý čas som nevedel, čo je s tebou. Neozvala si sa! Vieš ako som sa bál?“

Laura sa naňho smutne, ale pokojne usmiala. 

-Aký je pekný, aj keď je nahnevaný. A bál sa o mňa. To už asi niečo znamená. -

„Všetko ti vysvetlím, len sa ,prosím ťa, upokoj,“ povedala a naliala šálku čaju aj jemu.

„Ja sa mám upokojiť? Do šľaka, ženská, už sa nad sebou zamysli! Berieš ma ako samozrejmosť. Nestojím ti ani za to, aby si mi povedala, že na pár dní odchádzaš,“ povedal urazene, ale sadol si.

Laura si vzdychla a začala: „V pondelok mi volali do práce. Umrela babička. Tá, o ktorej som ti rozprávala. Že sme mali spolu výborný vzťah... „

„Ježiš, Lauri, to mi je naozaj ľúto. Ale prečo si mi to hneď nepovedala?,“ povedal Matej a v tom momente sa strašne zahanbil. 

„Nič som nestíhala. Volala mi vystresovaná mama, potrebovala zariadiť ešte kopu vecí. Brat si vzal v práci voľno a keď išiel aj s rodinou z Brna, zastavili sa cestou u mňa. Odišli sme hneď ako sa dalo... A doma? Len stres a panika. Rodičia to celkom dobre niesli, ale asi iba preto, lebo mali veľa starostí so zariaďovaním pohrebu a prípravou karu... Myslím, že až keď bolo po tom, tak to na nich doľahlo...“ 

Matej ju neprerušoval a pozorne počúval.

" Na ten kar prišla celá rodina. Bolo to ako menšia svadba. Vieš si predstaviť ten chaos? Nemala som čas ísť poriadne ani na záchod, nie to ešte ti zavolať... Navyše mobil som zabudla na nabíjačke v nemocnici, a tvoje číslo naspamäť neviem,“ končila Laura svoje rozprávanie.  

Matej si presadol na lavicu k nej a objal ju. Neskutočne sa hanbil.

„Prepáč. Cítim sa ako hlupák. Nemal som na teba kričať. Úprimnú sústrasť,“ objal ju okolo pliec.

„Ďakujem,“ povedala. Oprela sa hlavou o jeho plece.

- Som to ja ale idiot! Zamiloval som sa do tejto ženy a keď náhodou nie je na blízku, strácam zdravý rozum. - 

Náhle si uvedomil si, že bez Laury by už nedokázal fungovať tak, ako doteraz. Potreboval ju mať pri sebe. Potreboval jej pokoj, jej úsmev, jej energiu a radosť zo života. Potrebuje ju celú... Už jej nikdy nedovolí odísť!

Tú noc zaspávali spolu. Po prvýkrát oblečení. Laura bola unavená z udalostí posledných dní, z plaču i z cesty. On si zaumienil, že už nikdy tak nevybuchne, ako dnes. Privinul sa na posteli k nej a zozadu ju silne objal.

Jeho teplé telo ju hrialo a ona konečne cítila pocit bezpečia. Nehnevá sa naňho. Naopak. V podstate ju vo vnútri tak zvláštne potešilo, že sa o ňu bál. Za starkou jej bude asi dlho smutno, no život ide ďalej. Zaspali schúlení do jedného klbka.

 ............

„Kto bude prvý na severnej lúke!“ zakričala Laura na Mateja a vyštartovala na Meggie po zvlnenej lúke. Matej sa nechcel nechať zahanbiť a tak s Astonom vybehol za nimi. Rýchlo ich doháňali. Prebehli cez lúku, potom na širokej lesnej cestičke spomalili a vyšli na ďalšej lúke. 

Cez týždeň mali Laura s Matejom na seba menej času, no víkendy, začínajúce piatkom popoludní, boli ich. Dnešný piatkový podvečer bol ideálny na prechádzku v sedle. Matej už konečne dovolil Laure vychádzky do prírody. A ona až teraz pochopila, prečo sa hovorí, že pohľad na svet je najkrajší z konského chrbta. Nádherný výhľad ponad uši koňa, vietor vo vlasoch a okolitá príroda- to všetko jej dávalo pocit spojenia s podstatou prírody.

Cválali po lúke, ktorú lemoval z jednej strany listnatý les hýriaci farbami. Chceli si užiť posledné krásne počasie babieho leta, pretože od ďalšieho týždňa to, podľa predpovedí, vyzeralo na daždivú jeseň. Im to však vôbec neprekážalo. Meggie, Laurin kôň, ktorého kúpila na Matejovu radu, bola krásny slovenský teplokrvník. Napriek pokojnej povahe si Meggie čas od času rada zacválala. 

Keď dorazili na severnú lúku, zosadli z koní a nechali ich voľne pásť sa. Lúka bola obrovská, kam sa rozhliadli, videli zelenú záplavu trávy a posledných lúčnych kvetov. Okraj lúky bol lemovaný nízkymi kríkmi, na ktoré naväzoval listnatý porast, v túto ročnú dobu pestrofarebne zmenený. 

Kým sa koníky pásli, Laura s Matejom si zatiaľ sadli na malý výbežok a mlčky obdivovali až gýčovito krásny západ slnka, ktoré viselo nad kopcom na západe. Usmievalo sa a hladkalo svojimi jemnými lúčmi okolitú krajinu. Rozdávalo svoju poslednú energiu na všetky strany, akoby chcelo oznámiť - Nebojte sa, zajtra prídem zas. 

Pod lúkou sa vinul lenivý potôčik. Na okruhliakoch pri brehu sedeli vtáčiky a pozorovali svoj obraz na vodnej hladine. Matej Laure mlčky ukázal prstom na malú srnku, ktorá zvedavo vykukla z lesa. Ako ich však zazrela, otočila sa a odcupitala naspäť, do miest, ktoré dobre pozná. Laura sa usmiala. Nechcela túto okúzľujúcu atmosféru ničím rušiť. Matej ju objal a ona si položila hlavu na jeho plece. Koníky spokojne prežúvali trávu. Ľudia, ktorí v diaľke pracovali na svojich záhradkách, sa pomaly vytrácali a vracali sa domov. Z miesta, kde sedeli, vyzerali dedinčania ako drobné mravce, vracajúce sa so stebielkami a zásobami domov. 

Lauru po chvíľke zo zasnívania prebral práve taký malý mravec, ktorý ju poštípal na nohe. Svižne vyskočila. Všimla si, že kúsok od miesta, kde sedeli, je malé mravenisko. Matej už bol na nohách tiež a keď sa im stretli pohľady, zasmiali sa. Ani jeden z nich si predtým nevšimol, že sedia v blízkosti mraveniska. 

„Už by sme sa pomaly mali pobrať, keď chceme prísť domov ešte za vidna,“ navrhol Matej.  Laura súhlasila. 

Obaja si šli vziať svojho koňa. Nasadli a vydali sa pokojným krokom smerom k statku.

 ..........

Meggie bola pokojný koník bez zlozvykov. Mala rada ľudí a bola ochotná pracovať. Keď Laura prvýkrát uvidela túto kobylku na dvore u jedného chovateľa, kde sa boli aj s Matejom pozrieť, bola to láska na prvý pohľad. 

Jej široký, svalnatý chrbát bol ako stvorený na hipoterapiu. Lepšieho koňa snáď ani nemohla nájsť. A jej srsť mala takmer rovnakú farbu ako Laurine vlasy. Obe ich mali medené. Matejovi tento detail neušiel a odvtedy žartoval, že Laura si kúpila takého koňa, aby jej ladil k vlasom. Laura bola so svojou úžasnou kobylkou nesmierne spokojná. 

Netušila však, že s rozbehnutím hipoterapie- liečby pomocou koní- bude toľko starostí. Preštudovala o tom veľké množstvo kníh, kúpila skvelého koňa, no to nestačilo. Aby mohla robiť hipoterapiu kvalitne a oficiálne, bolo potrebné výcvikom pripraviť Meggie na úlohu hipoterapeutického koňa a taktiež zúčastniť sa kurzu a získať potrebné certifikáty. Bol to beh na dlhú trať, zabral Laure takmer všetok voľný čas, no bola si vedomá svojho cieľa a tak ju žiadne prekážky nemohli nezastaviť. 

S výcvikom Meggie jej pomáhal Matej. Mal s koňmi množstvo skúseností a Laura sa od neho mala stále čo učiť.

Matej mal z Laurinej aktivity na jeho Ranči radosť. Predtým, než do jeho života vstúpila Laura, o hipoterapii počul iba okrajovo. Teraz si však zo záujmom po večeroch čítal knihu, ktorú mu požičala. Westernové jazdenie bolo preňho stále prioritou, ale uvedomil si, že Ranč má dostatok priestoru aj možností a kľudne sa môžu venovať aj iným veciam, než iba chovu koní. 

Dnes večer nejazdili, pracovali s Meggie zo zeme na jazdiarni. Vonku už druhý deň pršalo a vonkajšia jazdiareň, plná blata, bola nepoužiteľná. V krytej jazdiarni však mali sucho, svetlo i súkromie. Nič viac nepotrebovali. 

Matej práve ukazoval Laure jednu z Parelliho hier. Bola to jedna z mnohých metód prirodzenej komunikácie s koňmi, ktorú rád používal. Na tenkom bičíku mal uviazanú šatku a prechádzal s ňou po konskom tele. Meggie bola zo začiatku nesvoja. Krikľavá, strapatá šatka, ktorá jej hladila plecia, boky, chrbát, jej zrejme pripomínala pazúry dravca. Po chvíli sa ale uvoľnila. Keď to skúšal včera prvýkrát, trochu vyvádzala. Dnes to už bolo o mnoho lepšie. 

„ Vidíš. Ukľudnila sa, začala mi dôverovať,“ hovoril Matej. „ Teraz to skús ty. Chyť to takto a postav sa sem zboku,“ navigoval ju. Laura urobila tak, ako jej ukázal. Meggie už stála pokojne a nič jej nevadilo. Dokonca sklonila hlavu a zdalo sa, že i podriemkava.

 „ Výborne, to bola prvá z Parelliho hier. Keď sme zvládli túto, môžeme pokračovať k ďalšej... Základom je získať si dôveru svojho koňa. Keď ti bude veriť, môžeš s ňou robiť čokoľvek, všade ťa bude nasledovať a lepšie ti bude spolupracovať,“ vysvetľoval ďalej. 

Všetky cviky, ktoré cvičili, mali Meggie v budúcnosti pripraviť na možné nepredvídateľné reakcie niektorých pacientov. 

Pred siedmou do jazdiarne nakukol Milan. Laura s Matejom stáli v strede jazdiarne a trénovali. 

„ Kone sú už v boxoch, odchádzam. Majte sa!“ zavolal na nich z obvodu jazdiarne. 

Matej naňho pozrel a zvolal:“ Okej, vďaka Milan. Pozdrav doma.“

Laura mu priateľsky zamávala na rozlúčku. 

Milan sa na nich ešte raz pozrel, usmial sa popod fúzy. Vložil si ruky do vreciek a odkráčal z jazdiarne k svojmu autu. 

Laura s Matejom sa vrátili k práci. Deň na Ranči sa už pomaly končil, zamestnanci i jazdci odišli domov. Zostali tu už iba Matej s Laurou. Pár minút po Milanovom odchode pristúpil Matej zo zadu k Laure. Objal ju, jednou rukou bez slova prevzal lonž i bičík z jej ruky. Meggie zastavila a postávala pár metrov od nich. Laura sa usmiala. Vedela, o čo mu ide. Stúpla si na špičky, objala ho okolo krku a pobozkala ho. 

„ Už som ti povedala, že som šťastná?“ opýtala sa po chvíli.

 „ Ešte nie. Ale ak tvoje šťastie aspoň trochu súvisí so mnou, tak potom som šťastný aj ja.“ 

Miesto slov ho znovu pobozkala. S pohľadom na jeho napnuté nohavice sa od neho po chvíli jemne odtiahla.

 „Na dnes sme asi skončili,“ poznamenal, keď si všimol, kam pred chvíľou smeroval jej zrak.

„ Tu áno. Ale môžeme pokračovať u mňa,“ žmurkla naňho. 

  .......

Zatiaľ to nebolo oficiálne, no Laura s primárovým zvolením dvakrát do týždňa vozila niektoré deti z pedopsychiatrického oddelenia na Ranč, aby sa zoznámili s koníkmi a aby mohli na Meggie začať s hipoterapiou. 

 Pre deti to bola od začiatku veľká atrakcia, mali možnosť uniknúť aspoň na pár hodín z nudného prostredia nemocnice. Najskôr sa naučili, ako sa majú pri koníkoch správať, pohybovať. Ako ich ošetrovať, čistiť. Naučili sa názvy postrojov, sediel. Až neskôr im dovolila na koňa vysadnúť. Laura pre nich mala vždy pripravené nejaké jednoduché hry a tiež cviky. Samozrejme každú hipoterapeutickú hodinu prispôsobila tomu, akých pacientov tam mala. Súčasne, ako si deti začali vytvárať ku koníkom vzťah, začali aj lepšie reagovať na liečbu v nemocnici. Využívali krytú jazdiareň. Vedela, že kontakt s koňom má na človeka liečivé účinky.  Nedokázala to vysvetliť, ale aj na ňu samu kone pôsobili pozitívne. Akoby našla nový zmysel života. Odkedy sa im začala venovať, bola šťastnejšia a vyrovnanejšia než kedykoľvek predtým. 

Hipoterapeutické centrá, podľa toho, čo vedela, fungovali na základe spolupráce hipológa a ďalších odborníkov. Lekári väčšinou indikovali pacientov. Samotnej terapie sa s nimi nezúčastňovali. Tu však bola na všetko sama. Musela sa naučiť pracovať aj s koňom, trénovať ho a zároveň dávať pozor na deti a to nebolo vždy jednoduché. Matej jej so začiatku výrazne pomáhal, ale sám mal práce viac než dosť. 

Primár si zo začiatku nebol týmto krokom istý. Predsa len, detskí pacienti a kone, bolo to riziko a obrovská zodpovednosť. No keď sa Laure podarilo získať potrebné certifikáty, povolenia a tiež peniaze od miestnych sponzorov, rád súhlasil. A navyše, keď uvidel pokroky v liečbe niektorých ťažko chorých pacientov, nemal dôvod Laure túto formu terapie zakazovať.

 Meggie sa postupne stala na detskom oddelení pojmom. Deti sa pretekali v tom, kto pôjde dnes za Meggie, robili si svoje úlohy zodpovednejšie, aby mali väčšiu šancu, že sa za odmenu dostanú na konský chrbát. Na arteterapii všetci kreslili kone, radi sa s Meggie aj fotili a fotkami a obrázkami si zdobili nástenky na oddelení. Terapia s koníkmi pomohla dokonca aj Jurajovej dcére Ivke z dediny. Po autonehode totiž ostala ochrnutá. Všetci si mysleli, že už nikdy nebude chodiť. Navyše sa u nej objavili depresie. Vďaka koníkom a Laurinmu prístupu sa jej vrátila chuť do života, začala poctivo cvičiť a je tu reálna šanca, že sa raz opäť sama prebehne.

Po tom, ako na Ranči pomohli Ivke, sa už na Mateja a jeho kone začali v dedine ľudia pozerať  o trochu vľúdnejšie.