7. kapitola

Laura nevedela, či už aj ona náhodou nezačala blúzniť.
Keď sa jej prvýkrát zdalo, že v nemocnici vidí Mateja, iba sa zasmiala nad vlastnou živou predstavivosťou. Stále naňho myslí, jej fantázia si ho vytvorila. Snažila sa logicky zdôvodniť svoje vidiny. Ale snáď ešte rozozná realitu od fantázie... Čo by tu v nemocnici aj tak robil, no nie?

Dni (i noci) v poslednom mesiaci trávili často spolu. Laura sa začervenala pri spomienke na poslednú noc. Netušila, čo všetko sa v Matejovi skrýva. Prekvapoval ju, zabával, miloval. Bol plný kontrastov. Na jednej strane ostrý rančer, ktorý dokáže skrotiť kone i niektorých ľudí. Na druhej strane jej bol citlivým milencom i oddaným priateľom. Mohla sa s ním rozprávať o hocičom. Pomohol jej s opravou altánku. Poslal k nej stolára, aby jej opravil strechu nad verandou. S chalanmi jej doviezli na dvor k chalúpke drevo, aby mala čím v zime kúriť. Mohla sa naňho spoľahnúť. Jej pôvodné presvedčenie, že sa nebude viazať a bude si len užívať, každým dňom strácalo na sile. Aj keď sa o ňom hovorilo kadečo, k nej bol vždy férový. Mala pocit, že ho pozná lepšie, než ktokoľvek iný. Zdôveril sa jej aj o Terezke. O tom, že zomrela na predávkovanie. Aj že to bola jeho vina. Nesúhlasila s tým, ale dokázala ho pochopiť. Dosť ich to zblížilo. Netušila, že v tom tvrdom, na všetko odhodlanom, mužovi sa skrývajú toľké city... Ona však ešte stále nebola schopná povedať mu detaily svojho rozchodu. 

Ale dnes ho na oddelení videla znovu!

Nevšimol si ju, lebo práve vchádzal do spoločenskej miestnosti. Keď sa tam Laura za pár minút išla pozrieť, sedelo tam len pár pacientiek a pozeralo telenovelu.

 - Bože, to mi už snáď prepína z toho prepracovania alebo čo?-  Bola zmätená.
   Mala však toľko práce, že tú záhadu musela pustiť z hlavy.

   .............. 

Pred obedom, na dvere lekárskej izby, kde sedela s Richardom, diskutujúc o prípade jednej pacientky, zaklopala sestrička. 

„Myslím, že elektrokonvulzívna terapia je nevyhnutná. Na žiadne lieky nezaberá, musíme skúsiť všetko... A myslím, že práve toto by v jej prípade mohlo pomôcť,“ vyjadrila Laura svoj názor na komplikovanú Richardovu pacientku so schizofréniou. Sedela nad zdravotnou kartou a výsledkami. Vôbec sa jej to nepozdávalo. 

„Tiež som toho názoru. Efekt liečby zatiaľ žiadny, musíme to spraviť... Ešte dnes zavolám internistu a anesteziológa na konzílium.“ povedal Richard. 

Ozvalo sa druhé klopanie na dvere. „Pardón, že vyrušujem, ale pani doktorka tu má návštevu. Nejaký pán vás čaká na chodbe,“ povedala sestrička s hlavou vo dverách. 

„Hmm, tak nejaký pán? Si sa s ničím nepochválila,“ uškrnul sa Richard. 

Laura len zvedavo zdvihla obočie. Richard pokračoval: “No nič, bež si vybaviť, čo potrebuješ. Ja si skočím na obed a potom to doriešime.“ 

 Richard bol jej najmilší kolega. To, že bol homosexuál, bolo verejné tajomstvo. Na odbornosti a priateľskom vystupovaní mu to vôbec neubralo. Práve naopak. Citlivejšieho a empatickejšieho človeka Laura nepoznala. Mal dlhoročnú známosť ale svoj súkromný život do práce neťahal. O to viac si ho Laura vážila. Odvtedy, ako sa jej ujal, pri jej príchode do práce, sa stal jej strážnym anjelom. Do nemocnice nastúpil rok pred ňou. Veľmi dobre si porozumeli. Aj po profesionálnej stránke aj ľudsky. 

Laura prekvapene vyšla za sestrou von, pozrieť sa, čo za návštevu ju pred dverami oddelenia čaká. Predpokladala, že to bude niekto z príbuzných jej pacientov. Na chodbe však stál on. Jej Matej. 

„To je ale milé prekvapenie. Ahoj,“ povedala a zvítala sa s ním.

 „Ahoj Lauri. Mal som tu niečo vybaviť, tak som si povedal, že ťa prídem pozrieť. Máš chvíľu čas? Nechceš sa ísť prejsť? Vzadu je krásna záhrada.“ 

„Ale áno, prečo nie. Chvíľu vydrž, idem len sestrám oznámiť, aby vedeli, kde ma nájdu. “ Vyšli spolu zadným vchodom na dvor za nemocnicu.  

Rozprestierala sa tu záhrada s ovocným sadom a skleníkom. Starali sa oň pacienti v rámci pracovnej terapie. Ovocie a plody, ktoré dopestovali, sa potom predali na miestnom trhovisku. Pacienti symbolickú čiastku dostali ako motiváciu, časť sumy bola určená na nákup potrebných pomôcok. Terapia prostredníctvom práce mnohým z nich vrátila zmysel života. Cítili sa užitoční a videli výsledky svojej práce. Toto všetko bolo súčasťou dômyselného liečebného procesu, ktorý tu v nemocnici prevádzkovali. Bolo práve obdobie zberu ovocia, dnes popoludní mali prísť pacienti z mužského oddelenia oberať jablká. Matej s Laurou sa prechádzali po chodníku medzi jabloňami a vychutnávali si slnečné lúče babieho leta. 

„Je to milé, že si ma prišiel pozrieť. Aspoň mi to tu trochu oživíš“ povedala Laura. Matej mlčky kráčal vedľa nej. 

„A vieš čo sa mi na tebe páči?“ pokračovala, keď videla, že mu dnes nejako nie je do reči. „Si jeden z mála ľudí, ktorý si nerobí žarty z mojej práce. Pre väčšinu ľudí je psychiatria zdrojom vtipných poznámok... Vieš, čo sa ma dnes ráno spýtal pán v trafike? Že vraj, aký je rozdiel medzi doktorom a pacientom na psychiatrii? No vieš to?... Doktor je predsa ten, čo má kľúče!“ povedala a pokračovala:  „Ja viem, je to otrepané, ale ľudia sa na tom stále bavia... A ty si mi za celý ten čas ani raz nepovedal nič v tomto zmysle.“

„To len toto sa ti na mne páči? Tak to by som sa mohol cítiť aj trochu dotknuto nie?,“ povedal konečne a usmial sa. 

„Ale jasné, že nie len toto. Ale vážim si, že si z psychiatrie nerobíš žarty.“ 

„Laura, ja prácu psychiatrov veľmi obdivujem. Myslím, že je to hrozne náročné. Hlavne psychicky. Beriete na seba problémy iných, pomáhate im a popri tom riešite svoje vlastné... To by som ja nezvládol,“ povedal úprimne. Kráčali bok po boku po cestičke medzi stromami.

„Vieš, ja tu dnes nie som prvýkrát,“ ozval sa po chvíli. 

„Všimla som si, že sa tu nejako vyznáš,“ povedala Laura a nedala na sebe poznať prekvapenie. „Okrem toho som mala pocit, že som ťa tu párkrát zazrela.“  

 -Vďaka Bohu, bol to on, nemala som žiadne halucinácie!-

„ Poznáš pani Lučanskú?“ opýtal sa odrazu.

„Počkaj, počkaj... Taká pani tu je myslím hospitalizovaná. Prečo sa na ňu pýtaš?“

„Má Alzheimera však? Pokročilé štádium,“ povedal. 

„Myslím, že áno. Ale ako to všetko vieš?“ Laura lovila v pamäti a celé jej to nedávalo zmysel.

Matej pokračoval: „ Niektoré dni má lepšie, iné horšie.“

Stále nechápala. 

„Občas rozpráva z cesty, kričí, nespoznáva nikoho zo svojho okolia. Je to tak?“ pokračoval.

Laura si už spomenula, o ktorú pacientku ide. Prikývla. 

Nadýchol sa a povedal: „Je to moja mama.“

Laura sa od prekvapenia zastavila.

Matej sa k nej otočil. „Ja viem, mohol som ti to povedať aj skôr, ale nechcel som ťa s tým zaťažovať. Mama je tu už asi rok… Po tom, ako som sa pred viac než desiatimi rokmi presťahoval na dedovo hospodárstvo, ostala bývať s priateľom v Bratislave. Na dedinu sa nechcela vrátiť, vyhovovalo jej mesto. Sem tam sme sa navštívili. I na dôchodku ešte pracovala. Bola sebestačná, dlhé roky bolo všetko v poriadku. No potom, čo Laco zomrel, to s ňou išlo dolu vodou... Asi pred rokom som ju bol po dlhšej dobe pozrieť a videl som, že sa zhoršila. Nespoznala ma! V byte mala hrozný neporiadok. Nestarala sa o seba... Jej suseda z vedľajšieho vchodu mi povedala, že ju raz domov doviezli policajti, lebo pri ceste z obchodu zabudla, kde býva. Bolo to strašné... Toto bola jediná možnosť. Je blízko, takže ju môžem navštevovať. Niekedy má dobré dni, aj podebatujeme. Dnes si ma asi s niekým splietla, oslovovala ma Peter...“ hovoril pomaly. 

Laura si na pacientku spomínala, ale iba matne. Vie, že ju párkrát v rozhovore spomenuli kolegovia. Ležala na inom oddelení, nepoznala jej prípad detailnejšie. 

Všimla si smútok v Matejových očiach. Chytila ho za ruku, akoby ho tým chcela utešiť.
,, To som nevedela. Môžem ťa ubezpečiť, že je tu o ňu perfektne postarané. Ale mrzí ma to. Nikdy si mi nehovoril o svojej rodine.“

Sadli si na najbližšiu lavičku.

„Mám už len mamu. Na otca si nepamätám, zomrel, kým som bol ešte dieťa. Nikomu som o mame nehovoril. Ani Milan s Jankou to nevedia. Nechcel som a ani teraz nechcem, aby ma niekto ľutoval. A zrovna nie ty! Proste to berme tak, ako to je, ok ?,“ povedal už istejšie.
„Dobre. V poriadku... Ale som rada, že si mi to povedal. To znamená, že mi dôveruješ...“ povedala potichu.
„Samozrejme, že ti dôverujem. Teraz to o mne vieš. Žiadne veľké tajomstvo z minulosti už neskrývam.“ Viditeľne sa mu uľavilo. Usmial sa na ňu. Slnečné lúče sa jej odrážali v medených vlasoch zopnutých sponkou na zátylku. Sponka sa jemne trblietala.
„Dokonca i v tom bielom plášti ti to pristane,“ povedal uvoľnene a pohladil ju po stehne. Naklonil sa jemne ju pobozkal na kútik pier.
„Matej, tu nie... čo ak nás niekto uvidí? Nemôžem sa predsa bozkávať so synom našej pacientky,“ povedala Laura a jemne ho odstrčila. Šibla pohľadom na okná nemocnice otočené do záhrady.
„No dobre, ale večer to budeš musieť synovi tej pacientky všetko vynahradiť. Aj s úrokmi,“ povedal dvojzmyselne a neochotne ju púšťal.
„To si píš. Večer spolu prekonzultujeme úplne všetko,“ zasmiala sa.
 Vybrali sa pomaly naspäť k nemocnici. Matej sa s ňou rozlúčil a nevedel sa dočkať večer na sľúbenú „konzultáciu“ .

 …………..

Babie leto sa pomaly končilo a slnko vystriedali ranné hmly. Chalani sa vrátili naspäť do školských lavíc a na prázdniny u Mateja budú dlho spomínať. Život na ranči šiel svojím pokojným tempom ďalej. Jarné žriebätká zas o niečo podrástli, zvedavo skúmali svoje okolie. Naháňali sa, veselo pohadzovali hrivou, potom sa zas spokojne váľali v tráve.

Matej na nejaký čas na Ranči prichýlil aj dva mladé kone, ktoré si ich majitelia dali k nemu na výcvik. Mladé remonty- to bol tvrdý oriešok pre neho i pre Milana. Obaja sa výcviku koní venovali už dlhšie, no zatiaľ vždy obsadali a trénovali len vlastné kone. Tieto kone sú prvé, ktoré obsadnú pre niekoho iného.

Z Ranča práve odišlo auto s prívesom, v ktorom si majiteľ hrdo odvážal svojho nového koňa z Matejovho chovu.

Matej sa ešte chvíľu, po ukončení obchodu, rozprával s veterinárom. Bol opäť na kontrole. Miestny veterinár chodieval na Ranč rád. Matej a jeho kone boli dobrí a verní zákazníci. Navyše bol Matej človek, ktorý sa vyznal vo svojom remesle. A pre postaršieho veterinára bola radosť rozprávať sa s niekým, kto toho vedel o koňoch takmer rovnako veľa ako on sám. Občas veterinárnu návštevu zakončili i veselou diskusiou nad pohárikom.   

Matej dnes od neho potreboval ešte nejaké vitamíny. A taktiež dohodnúť podrobnosti o ďalšom očkovaní. Po krátkom dohovore si podali ruky a veterinár odišiel.

Potom rozdelil zvyšok práce. Snažil sa dnes ukončiť svoje povinnosti skôr než obyčajne. Mal totiž na večer iné plány. Milan a chlapi už zvyšok zvládnu sami. 

 Rozhodol sa, že dnes Lauru prekvapí. Predtým, než príde z práce domov, jej uvarí večeru!
Mal kľúč ešte od doktora Zachara, takže nebol problém dostať sa do jej domčeka.
- Toto sa mi teda ešte nestalo. Aby som ja varil pre ženu! No ale raz to asi muselo prísť- zasmial sa sám pre seba. Pravda bola taká, že ho bavilo, keď sa mu podarilo vyčarovať Laure úsmev na tvári.

V Laurinej kuchyni mu robila spoločnosť Dorka. Stále sa okolo neho krútila a dúfala, že mu niečo spadne na zem a ona to rýchlo uchmatne. Zľutoval sa nad ňou a dal jej trochu mäska, ktoré práve pripravoval. 

Hoci nevaril často, celkom ho varenie bavilo. Rád totiž experimentoval s chuťami a s korením. Nikdy sa mu ale nepodarilo vytvoriť jedlo rovnakej chuti ako predtým. Ochutnal omáčku na špagety. Samozrejme, aj dnes bola iná. Chutila viac pikantne. Dúfal, že to Laure nebude vadiť.
Práve otváral víno, keď Laura vchádzala do domu.
„Haló? Je tu niekto?“ opýtala sa nahlas, držiac v ruke veľký dáždnik ako zbraň. Opatrne nakukla do kuchyne. Vtedy si ju všimla Dorka a bežala ju veľkými krokmi privítať. Vzápätí si Laura všimla aj vysmiateho Mateja, ako sa opiera o jej kuchynský pult.

„No to je mi teda prekvapenie... Ako krásne to tu vonia... Ale.. ale ako si sa sem dostal?,“ vychádzali jej z úst zmätené vety.

 Miesto odpovede k nej vykročil, objal ju rukou okolo pása a vtisol jej pusu.

„ Spomenul som si, že mám ešte kľúč od Zachara, tak som ho dnes použil. Chcel som ťa prekvapiť. Dúfam, že to nevadí... Kľuč je inak tam na stole.“
„No to sa ti podarilo. Nie, nie, nevadí mi to, kľudne si ho nechaj. Len som sa najprv zľakla, že som ráno nezamkla a niekto sa sem vlámal,“ odložila dáždnik, ktorý až doteraz držala v ruke.
Uvoľnila sa. Pritúlila sa k Matejovi a zavrela oči. Po dlhom dni v práci, bola šťastná, že je konečne doma.
„Daj mi minútku, skočím si do kúpeľne a hneď prídem,“ ozvala sa po chvíľke.
Matej zatiaľ naložil jedlo na taniere, nalial víno do pohárov. Uvedomil si, že sa ešte kvôli nijakej žene nemusel toľko snažiť... Ale zase ho ani nikdy tak nebavilo robiť niekomu radosť, ako v poslednej dobe Laure.
Pri večeri sa rozprávali o všeličom, o tom, aký mal kto deň. A tešili sa zo spoločnosti toho druhého. Po vynikajúcej večeri Laura umyla riad. Matej medzitým založil v kozube oheň. Septembrové večery v chalúpke už boli chladnejšie. S pohárom v ruke si sadli na kožušinu pred kozubom a pozorovali oheň. Laura sa oprela o jeho silnú hruď.
„Vieš, že ľudia, ktorí so zaujatím hľadia na oheň, majú oheň aj v sebe? Sú povahovo temperamentnejší, než tí, ktorí radšej hľadia na vodnú hladinu,“ povedala Laura. “Prečo sa tak usmievaš, hm? Hovorím vážne, je to vedecky dokázané. A býva to aj v psychotestoch.“
„Keď to hovoríš ty, tak to musí byť pravda. My dvaja máme ohňa na rozdávanie,“ zasmial sa.
„To teda áno,“ povedala a zvážnela a pokračovala.
„Chcem ti poďakovať za úžasnú večeru. Aj za to, že ma tak rozmaznávaš. Ani neviem, či si to všetko zaslúžim. Nikdy som si nemyslela, že by si niečoho takého bol schopný... Tým chcem povedať, že si to vážim, lebo niečo také pre mňa ešte nikto nespravil,“ hľadala Laura slová a dúfala, že sa vyjadrila aspoň trochu jasne.
„Myslela si si, že som tvrdý, bezcitný koniar, že?,“ povedal položartom Matej.
„ No keď som ťa prvýkrát videla- tak áno. Ale ako ťa spoznávam, neprestávaš ma udivovať,“ povedala úprimne. "A na takéto hýčkanie by som si dokázala rýchlo zvyknúť."
"Nič iné si neprajem. Len aby si túžila po mojom hýčkaní," odpovedal a pobozkal ju do vlasov.
Ohník v kozube plápolal a ich hriala prítomnosť toho druhého. Ešte sa im nechcelo do postele.
„Premýšľala som nad jednou vecou,“ začala po chvíli Laura.
„No tak poď, von s tým.“
„Hovoril si, že na ranči sú ustajnené aj súkromné kone. Máte ešte nejaký voľný box?“
„No áno, jeden či dva sú ešte voľné. Prečo sa pýtaš?“

„Chcem si kúpiť vlastného koňa a rada by som ho mala ustajneného u vás na ranči... Myslíš, že by s tým majiteľ súhlasil? “ povedala Laura. Dívala sa naňho veľkými, žiaricimi očami a zvedavo čakala na reakciu.
Matej sa usmial. „Myslím, že s tým nebude problém. No musím ti najprv niečo vysvetliť.“
„Ejha, týmito slovami sa uvádza vždy nejaké vážne odhalenie,“ poznamenala a pozorne počúvala, čo jej chce povedať.
„Ide o majiteľa ranča... Nikdy som ti presne nevysvetlil, ako to vlastne je. A zrejme si sa to ani v dedine ešte nedozvedela,“ hovoril pomaly a hľadel pri tom na pohár s vínom.
„Majiteľ som ja, “povedal a zahľadel sa na ňu.
„Čože?“ nechápala Laura.
„Zo začiatku to nebolo podstatné. Neskôr som si chcel iba vyskúšať, či ti ide o mňa, obyčajného koniara, bývalého feťáka alebo o majetok. Chcel som ti to vysvetliť už dávno, no nebola vhodná chvíľa...“
Laura sa od neho odtiahla a prerušila ho, „ A teraz vhodná chvíľa je? Kedy si mi to ako chcel povedať?! Celý ten čas si ma vlastne klamal! Vytvoril si si neexistujúceho šéfa a robil si si zo mňa dobrý deň!“ prskala.
V Laure sa miešali pocity. Ona k nemu bola úprimná! Povedala mu o svojom rozchode. Síce nedefinovala dôvod, ale ani sa jej na to nepýtal. Otvorene mu povedala, že sa nechce viazať. A on si ju takto skúšal? Čo si myslel? Že keby sa dozvedela, že mu to všetko patrí, tak mu skočí okolo krku a nepustí sa ho?! Preboha, veď dnes sa majetok meria inak než počtom koní v stajni... Koniec koncov, ona nebola odkázaná na nikoho iného. Vedela sa o seba postarať. Ako psychiater zarábala veľmi slušne a k tomu ešte občas dostala honorár za vydané články v časopise o zdraví, kde mala svoju poradňu. Ale to robila len preto, že ju to bavilo. A on si myslí, že by sa mohla nalepiť na jeho peniaze?! Cítila sa dotknutá.
„Miláčik, nechcel som sa ťa uraziť. Ale pochop aj ty mňa. Nepoznal som ťa. Na prvý pohľad si ma zaujala, ale myslel som si, že si len taká mestská slečinka. Chcel som ťa spoznať bližšie. A nechcel som, aby ťa ovplyvnila informácia, že vlastním celý ranč... Ono to možno ani nie je taká výhra. Zatiaľ sa darí, no za vodou budem, až keď splatím pôžičku.“
Laura si doliala víno. Bez slova vypila celý pohár.
„Neviem, čo ti na to povedať. Dotklo sa ma, že si mi neveril a tak dlho robil tajnosti,“ povedala, keď sa spamätala z prvotného šoku.
„Ja ti poradím- povedz, že to nevadí, že ma miluješ, takého aký som,“ povedal Matej s iskričkami v očiach.
„Tak to si teda trúfaš,“ schladila ho Laura.
Čo sa ešte o tomto kovbojovi nedozvie? Aké tajomstvo ešte pred ňou ukrýva? Na jednej strane sa jej páči, že si vždy stojí za svojim. Má svoje morálne hodnoty. Obdivovala na ňom jeho hrdosť. Nech sa dialo čokoľvek, nikdy neohol chrbát. Vyzeral tvrdý, no ako už stihla zistiť, pod obalom tvrdého rančera sa schovával dobrý a citlivý muž. Ale svojim posledným priznaním ju teda nemilo prekvapil.
„Iné ženy by boli nadšením bez seba. A ty sa tu tváriš, akoby ťa drali z kože. Lauri, veď ti hovorím, ako to bolo. Myslel som to dobre,“ netrpezlivo prerušil Matej ticho v miestnosti.
„No tak asi nie som ako iné ženy. Na klamstvo a pretvárku som hrozne citlivá.“
„Viem, stihol som si všimnúť. Žiadna žena nie je ako ty,“ povedal Matej a zmierlivo ju pohladil po tvári. Lauru to trochu obmäkčilo a uvoľnila sa.
„Že sa už na mňa nehneváš? „ opýtal sa.
„To sa ešte uvidí... Ale jedno by si mi mohol sľúbiť...“
„Vopred splnené.“
„Pomôžeš mi s výberom koňa? Chcem začať s hipoterapiou a potrebujem kúpiť podľa možnosti šikovného a pokojného koňa. Ty máš v tomto smere viac kontaktov než ja...“ opýtala sa Laura.
„To vieš, že ti s tým pomôžem,“ povedal, prekvapený, že od neho chce práve toto. Vyzerala, že ju už predchádzajúca téma vôbec netrápi.

Napadlo mu, či túto kúzelnú ženu vôbec niekedy pochopí.

  ……..

 Keď sa ráno prebudil sám v Laurinom podkroví, ostal mrzutý, že ju nenašiel v posteli vedľa seba. Na nočnom stolíku bol iba rukou písaný odkaz. Písala, že ho nechcela budiť, ale musela už do práce.... 

-Bože to už je toľko hodín?...To som spal tak tvrdo?-

Odkaz končil so slovami, že mu posiela pusu. Pousmial sa. V perinách ešte stále cítil vôňu ich milovania... Už sa nevedel dočkať, keď príde znovu z práce. Najradšej by s ňou trávil celé dni. V posteli. Vonku. Kdekoľvek. Nemohol sa jej nasýtiť.

Že by toto bola láska? Má ju rád, ale...To určite nie. Je to iba obyčajná vášeň, pud...
- Veď ja som už aj zabudol, čo to láska je.-
Jediné, čím si bol absolútne istý, bolo zistenie, že tak dobre, ako mu je s Laurou, mu už dávno nebolo.

Nakŕmil a vyvenčil Dorku, zamkol domček a odišiel k sebe na Ranč.

………

Bolo niečo po siedmej, Milan aj s kolegom už na Ranči začali so svojou každodennou rannou robotou. Milan bol zvedavý, kde sa ich šéf mohol hneď z rána tak zdržať. A prečo kráča hore kopcom, pešo, a s takým zvláštnym úsmevom? Mal isté podozrenie, no bude si ho musieť nenápadne overiť.