6. kapitola

Začali sa letné prázdniny, nevyspytateľné počasie z konca júna, bolo vystriedané horúcim, nemilosrdným slnkom. Dni pomaly ubiehali v letnej, bezstarostnej pohode. U Laury v práci bolo všetko v poriadku, práca na oddelení ju napĺňala. Vždy sa však tešila domov, do svojej chalúpky, ukrytej na konci dedinky, v oázi zelene. 

S Matejom sa dohodli, že budú jazdiť dvakrát do týždňa. Väčšinou až večer. Kvôli čoraz horúcejšiemu počasiu, na prelome júla a augusta, aj Matej trénoval až v podvečerných hodinách. Večer, keď sa už slnko trochu stiahlo za kopec, bolo príjemnejšie ovzdušie a taktiež kone sa menej vyčerpali. 

Snažila sa dodržiavať termíny, na ktorých sa s Matejom vopred dohodli. Keď mala náhodou slúžiť pohotovosť a nemohla prísť jazdiť, Matej jej vždy vyšiel v ústrety a hodinu preložil. Laura jazdenie milovala. Neskutočne sa tam tešila. V poslednej dobe sa pristihla, že sa teší možno i trochu viac na svojho trénera, než na samotné jazdenie.
Ako tréner jej ale nič neodpustil. Bol prísny a nebál sa zvýšiť na ňu hlas. No za to ju naučil mnoho nových vecí.
- A to som si myslela, že jazdiť viem! No človek asi nikdy nie je tak dobrý, aby nemohol byť lepší...-

Na jazdiarni jej to už šlo a chcela ísť konečne na vychádzku do prírody. V okolí sú nádherné lúky a pasienky. Veľmi ju to tam ťahalo.

„ Ešte treba dotrénovať tvoj cval. Čo budeš robiť, ak sa ti náhodou na vychádzke kôň splaší a začne cválať bohviekam? Je lepšie, keď sa to naučíš poriadne tu, na jazdiarni, než na ostro v teréne,“ povedal jej prísne.

Naozaj jej to išlo, bola šikovná. Len sa trochu bál, že keď už bude môcť chodiť na prechádzky do prírody, nebudú spolu tráviť toľko času. Bolo to od neho sebecké, ale nemohol si pomôcť. 

Ani nevie, kedy sa to stalo, ale začalo mu na tejto rusalke záležať. Bola iná, než ženy, ktoré doteraz poznal. Nič od neho nechcela. Bola samostatná, inteligentná, zdravo sebavedomá. Rozosmievala ho. Keď bol s ňou, cítil sa, ako iný človek. Lepší. Múdrejší. Šťastnejší... Je možné, aby nejaká žena mala na muža takýto vplyv? Vedel, že Milan, keď je s Jankou, tak sa trochu mení. Už dávno si všimol, ako zmäkne už len pri pohľade na svoju ženu. Nezazlieval mu to. Milan je dobrý chlap a to, že má svoju ženu rád, je normálne. Vždy si však myslel, že on už svoju životnú lásku, v podobe mladej Terezky, navždy stratil a ďalšiu šancu nikdy nedostane.

„ Prešliapni päty a pozor na ruky!.. Lakte bližšie k telu,“ korigoval Laurino jazdecké umenie. 

Keď splnila, čo od nej chcel, na uznanie prikývol. 

„Ešte si raz nacválaj a potom už len vykrokuj koňa...na dnes končíme,“ povedal. Sledoval Lauru, ako cvála po obvode jazdiarne. Pohyb jej bokov mu pripomenul erotický sen, ktorý sa mu s ňou minulú noc sníval... Nemohol sa ubrániť úsmevu pri tej spomienke.

No ona si ho stále drží od tela! Odmieta akékoľvek záväzky. Nechce žiadny vzťah... Nechápal takéto správanie. Dosť sa to vymykalo jeho predstave o tom, že všetky ženy chcú chlapa, svadbu a deti. Prečo zrovna on musel naraziť na takúto krásnu feministku??

 Dávno pochopil, že Laura nie je žena z kategórie- iba milenka. Bude musieť zmeniť taktiku. Mal rád na prvý pohľad nesplniteľné úlohy. A Laura takou bola. No a čo, že je doktorka? Nikdy nemal problém získať akúkoľvek ženu, o ktorú mal záujem. A rozhodol sa, že aj táto bude jeho. 

Po dnešnej jazdeckej hodine ju pozval na dedinskú zábavu. Súhlasila. Dedinská zábava sa mala konať rovno o týždeň. Bola súčasťou dožinkových slávností.

...........

Dožinky, oslava leta a ukončenia prác na poli , dnes už neboli tou pravou oslavou práce, ako kedysi. Zachovali sa už iba ako milá tradícia. Navyše oslavu v dedine robili skôr, tak, aby mohli naraz osláviť aj výročie založenia dediny. Dnes to bola skôr príležitosť stretnúť sa, porozprávať sa so svojimi priateľmi, dobre sa najesť a zabaviť pri príjemnej hudbe.

Oslava sa tradične konala na ihrisku. Deti sa po celý deň zúčastňovali rôznych súťaží, mohli vyhrať zaujímavé ceny. Pani riaditeľka zo ZŠ nezaprela svoj zmysel pre humor a venovala do detskej tomboly poukážku na jednotku z odpovede z matematiky. Dospelí si zas mohli zastrieľať vzduchovkou alebo lukom na terče, zahrať si mariáš či zatancovať pri živej hudbe. Keďže takáto udalosť bola len raz do roka, nenechal si ju ujsť žiadny obyvateľ tejto podhorskej dedinky. 

Tohto roku organizátorom počasie prialo. Stany s občerstvením a stolmi so sedením boli rozložené na okraji ihriska. Vzduch voňal čerstvým gulášom, pečeným mäskom a sladkou medovinou. Náladu spríjemňovali od skorého popoludnia až do polnoci veselí muzikanti.

„Tak poďte, poďte, lebo už nebude voľné miesto pri žiadnom stole,“ súril Milan svoje deti a manželku Janku. 

Janka ho však jemne potľapkala po pleci a pokojne odvetila :“ Ale drahý, každý rok sa tak ponáhľaš a vždy sa pre nás nejaké miestečko nájde.“

Práve vchádzali do areálu ihriska. Bolo neskoré popoludnie a niektorí sa tu zabávali už od rána. Milan spomalil a nechal svoju manželku Janku, aby sa o neho oprela. Spolu tak prešli popri niekoľkých stoloch a stánkoch, cestou sa zdravili so známymi. 

Janka dnes kráčala pomalšie. Nie že by sa jej nechcelo... Bola totiž tehotná a s bruškom sa jej už kráčalo o niečo ťažšie. Toto tehotenstvo však zvládala bez problémov. To sa nedá porovnať s jej prvým tehotenstvom. Pred šestnástimi rokmi, keď porodila svoje prvé deti- dvojičky Evku a Dušana, bola ešte len prváčka na vysokej škole. Hoci jej všetci z rodiny, i mladomanžel, pomáhali- zvládať školu, materstvo, i príležitostnú brigádu- nebolo vždy jednoduché. Práve preto si terajšie, síce neplánované, tehotenstvo doslova vychutnávala.

Milan našiel miesta pri stole s jednou veselou rodinkou z dolnej časti dediny. Evka a Dušan (naši mladí puberťáci, ako ich zvykol Milan nazývať) sa od nich oddelili a išli za svojimi kamarátmi. 

„Nevidím tu nikde Mateja,“ ozvala sa Janka, keď sa usadila, “myslíš že príde?"

„ Veľmi tieto akcie nemusí, ale ráno hovoril, že sa ukáže.... Aha, tam je Laura... Aspoň vás konečne zoznámim,“ povedal Milan a zamával na Lauru, aby sa k nim pridala.

„Dobrý deň, pani doktorka. Tak ako sa máte? Tento vzduch vám prospieva, každým dňom vyzeráte veselšie, než keď som vás prvýkrát videl,“ povedal Milan, ako vždy priamo od srdca.

"Predstavím vás. Toto je moja manželka Janka. A malý Miško,“ povie hrdo a pohladí Jankino okrúhle bruško. “A toto je pani doktorka. Prisťahovala sa do Zacharovej hájovne.“
    Ženy si podali ruky.

„Som rada, že vás konečne spoznávam, Milan o vás už toľko hovoril.“

„Aj ja som rada, že sa spoznávame. Tak dúfam, že len v dobrom,“ zasmiala sa Laura. „A za ako dlho tu už bude malý Miško s nami?“ opýtala sa s pohľadom na Jankino bruško.
Kým sa zoznamovali a preberali záležitosti týkajúce sa tehotenstva, Milan odbehol k stánku s občerstvením pre pitie. Nenápadne pri tom skontroloval, kde sa nachádza jeho potomstvo. Deti sa dobre bavili v kruhu svojich známych, počúvali kapelu, všetko bolo v úplnom poriadku.

„Ďakujem, si zlatý,“ povedala Janka a prebrala si od Milana pohár džúsu, ktorý jej priniesol. Sklonil k svojej žene, sediacej pri stole a dal jej pusu. 

“My už sme si s Laurou potykali, však som len trošku staršia od nej,“ povedala Janka s úsmevom. 

Laura si potom potykala aj s Milanom. Jej prví priatelia v tejto dedinke, neskutočne milý pár. Zostala sedieť pri stole s nimi. Výborne sa bavili. Milan tradične zabával svoje okolie vtipným príhodami. Laura sa už dávno tak dobre nezasmiala, ako na tomto rodenom komikovi. Janka jej postupne celý večer niekoho predstavovala, až nebola schopná si zapamätať toľko mien. Starostka s manželom, majiteľ miestnej píly, pán krčmár (mimochodom Katkin otec), pani z obchodu (tú už Laura poznala), pán farár (ešte nikdy nebola tak blízko pri farárovi, aby videla, že aj on je len človek a že sa aj potí) , rozvedený právnik v strednom veku (ten začal o Lauru prejavovať zvýšený záujem ) a mnoho, mnoho ďalších...

Dala si záväzok, že dnes nebude piť. Pohárik vína od svojho „nápadníka“ – pána právnika - preto zo slušnosti prijala a len decentne z neho odpila. Už teraz sa jej motá hlava z toľkých ľudí i bez alkoholu. Jeden človek jej tu ale stále chýba. Matej... Dohodli sa, že sa stretnú na zábave. No on tu ešte stále nie je. Čo ho mohlo tak zdržať?

Janka sa jeho neprítomnosť snažila vynahradiť tým, že o ňom neustále rozprávala. Miestami to vyzeralo, že by ju s ním aj rada dala do kopy. Laura nepriznala, ako to je medzi ňou a Matejom. Nevedela to definovať ani ona sama. Ale prišlo jej celkom milé, ako ho neprestajne ospevuje a snaží sa jej vysvetliť, že je iný, než o ňom ľudia hovoria. Ona s Milanom ho poznajú najlepšie. 

Nakoniec sa ho predsa len dočkali. Prišiel až po deviatej, keď sa už zotmelo a zábava bola v plnom prúde. Na ihrisku bol z dosiek postavený prenosný tanečný parket, muzikanti hrali striedavo ľudové pesničky a svojské verzie aktuálnych hitov. Laura si myslela, že sa s Matejom aspoň zvíta, ale stihla mu iba zakývať na pozdrav. Ťahal ju práve na parket neodbytný pán právnik. 

Ako dávno už netancovala... A pritom je to také krásne! Len sa nechať unášať rytmom, na nič iné nemyslieť. Nad hlavou im žiaria hviezdy. Pomaly sa začína zvýrazňovať i mesiac, tma hustne. Parket osvetľujú lampióny rozvešané do kruhu okolo. Jednoducho čarovná atmosféra.... Pán právnik sa celkom snaží. Dodržuje kroky, ale aj tak je akýsi meravý. Drží ju jemne, akoby bola z porcelánu a neustále čosi rozpráva. Napriek tomu, že kričí, ho kvôli hlasnej hudbe skoro vôbec nepočuje. Teraz asi povedal niečo smiešne, lebo sa veselo uškŕňa!  

Mierne zvlnila kútiky do úsmevu, hoci vôbec nevedela, o čo išlo. Laura netušila, že ich z tej tmy pozoruje niekoľko párov očí. Jeden pár očí to však už dlhšie nevydržal a pristúpil k nej a jej tanečníkovi. 

„Smiem prosiť?,“ povedal Matej dôrazne a prebral si Lauru do svojho náručia. Pán právnik prikývol, vzdychol si a odchádzal so sklonenou hlavou. 

„Už som si myslela, že dnes ani neprídeš,“ povedala mu Laura s úsmevom. Matej na ňu zamyslene pozrel, no nič nepovedal.

Tancovali, akoby celý priestor patril len im. Viedol ju sebaisto a neohrozene. Dnes mala na nohách sandálky s malými opätkami, takže sa aj výškou k sebe dokonale hodili. V jeho náručí sa cítila bezpečne. 

„Nevedela som, že si taký dobrý tanečník,“ povedala a snažila sa ho vtiahnuť do rozhovoru. 

„Veľa vecí o mne ešte nevieš,“ boli jeho prvé slová ten večer. Držal ju pevne. Pritlačil si ju k svojmu mohutnému telu. 

Ako jej to len pristane. Nadýchol sa vône jemného parfumu. Gaštanové vlasy mala vyčesané do jednoduchého uzlu a na obnaženom krku jej visela retiazka s malým zlatým krížikom. V letných zelených šatoch na ramienka vyzerala ako víla. 

- Moja víla!-

 „Dnes vám došli slová, pán sused?,“ pýtala sa položartom, keď videla, aký je zamyslený.
    Neodpovedal, ale prehol ju v rytme hudby dozadu v páse. Keď sa narovnali, ich tváre boli vzdialené len pár centimetrov od seba.

 „Veľmi ti to pristane. Všetci naokolo pozerajú len na teba,“ zašepkal jej zachrípnutým hlasom. 

„Ďakujem. Aj ty dnes vyzeráš skvele. Vidím, že si sa dokonca oholil,“ povedala a dlaňou ho pohladila po líci. 

Mal na sebe tmavomodré džínsy a biela košeľa kontrastovala s jeho opálenou pokožkou.

„Keby si mal ešte jazdecké čižmy a cigaretu v ústach, si ako z reklamy na marlboro,“ povedala úprimne. 

Jemu to ale vtipné neprišlo.

Netušila, čo sa s ním deje. Na humor sa dnes nechytá, stále sa mračí, veľa toho nenahovorí. A teraz jej ešte začal pevnejšie zvierať dlaň a tlačiť si ju k sebe.

„Matej, čo robíš? Dá sa to aj jemnejšie!, “ povedala, keď to už nemohla vydržať. Matej tlak dlane povolil, no z pevného objatia ju nepúšťal. Stále sa mračil. A mlčal.

Hneď ako dohrala hudba, lebo mali hudobníci prestávku, odtrhla sa Laura od Mateja. Bez slova odkráčala z parketu. Pri stole sa rozlúčila s Milanom a Jankou s tým, že už je unavená. Obaja sa na seba udivene pozreli, ale zaželali jej dobrú noc. Vybrala sa potom pešo domov.

 - Čo s tým Matejom dneska bolo? Keby som ho nepoznala, myslela by som si, že sa niekde opil a že je preto taký agresívny a nepríjemný. I keď je občas náladový, takéto správanie sa k nemu nehodí-

 V duchu premýšľala, kráčajúc k svojej chalupe. Nechala ho tam samého, nech premýšľa. Nemala záujem byť terčom jeho vrtošivých nálad. Rozčúlene pridala do kroku.

„Laura! Laura, počkaj!,“ preťal nočné ticho Matejov imperatívny hlas. Vybehol z ihriska za ňou. 

Spomalila, ale nezastavila.

„Zbláznila si sa? Čo to zas do teba vošlo, ženská jedna pochabá?“ povedal, keď ju dobehol a zastavil.

„Človek s tebou chvíľu tancuje a vzápätí zmizneš. Čo to má dočerta znamenať? Čo, vari sa blíži polnoc a Popoluška musí domov?,“ spýtal sa zvýšeným ironickým hlasom.

- Prečo po mne zasa kričí?! Nemá na to žiadny dôvod-

„Ja že som pochabá? Mal si sa vidieť! Zamračený, ufrfľaný a takmer si mi pomliaždil ruku!... Už s tebou v živote nebudem tancovať!“ vykríkla Laura.

„Tak ja som bol zamračený? Za to ty si sa usmievala ako slniečko na každého! A ako ste si s pánom právnikom pekne štebotali, že?" nedaroval jej Matej.

„Ten ma aspoň nezvieral ako v oceľových kliešťoch!“ vyletelo z Laury. „A okrem toho, môžem sa usmievať na koho chcem. Dnes som sa skvelo bavila, až kým si neprišiel ty!“ .

- Ten chlap ma dokáže tak ľahko vytočiť.-

„Tak to si prehnala, nie? Chcel som byť na tej zábave s tebou, ale mal som ešte povinnosti na ranči. A ty si medzitým tancovala a zabávala sa s každým, kto bol naokolo!“ povedal.

Nechápal, ako je možné, že táto žena ho vie v okamihu potešiť ale i omráčiť nejakým svojim nevývratným presvedčením. Keby len nebola taká tvrdohlavá...

„Tak sa mi zdá, že tu niekto žiarli...“ povedala Laura a zdvihla obočie.

„Ja nežiarlim. V živote som nežiarlil,“ povedal spurne Matej. Náhle si uvedomil, že trafila klinec po hlavičke. Nahlas to ale priznať nemohol.  „Ja už neviem, čo mám s tebou robiť. Musím ti to asi povedať polopate, lebo ty si si očividne nič nevšimla,“ povedal, keď sa obaja trochu vydýchali a ukľudnili.

Chytil ju za ruku a viedol k nízkemu kamennému múriku, ktorý mali po ceste. Laura sa podvolila a spolu si sadli na kamene, obrastené machom. Okolo nich bolo šero, osamotená lampa trochu osvetľovala cestu k Laurinmu domu. Z ihriska v dedine ešte bolo počuť tlmené zvuky gitár. Prestávka sa už zrejme skončila a opäť sa tancovalo.

Matej sa k nej pootočil, nadýchol sa a vysypal zo seba: „ Naozaj si si nevšimla, že z teba úplne šaliem? Laura, nemôžem už ani poriadne spávať! Ešte aj do snov sa mi vkrádaš. Nerobím nič iné, len myslím na teba... A dnes by som snáď zabil každého, kto sa na teba čo i len pozrel... Nechápem to, ešte som nikdy v živote nerobil také hlúposti, ako kvôli tebe. Určite si mi nejako počarovala... Ty a tie tvoje červené vlasy,“ hovoril a pohrával sa s prameňom vlasov, ktorý sa jej uvoľnil a neposlušne točil okolo tváre. “ Lenže ty? „ pustil prameň a opäť zvýšil hlas. “Buď si taká slepá, že to nevidíš, alebo sa so mnou iba zahrávaš. Dráždiš ma a potom cúvneš... Pozri, ak si myslíš, že koniar, ako ja, ti nie dosť dobrý, tak mi to povedz radšej hneď. Lebo potom už môže byť neskoro. Mal som totiž pocit, že si dobre rozumieme...“ 

Laura nevedela, čo povedať.

Nadýchol sa a pokračoval: “ V priebehu minúty ma dokážeš rozosmiať, ale i naštvať tak, že by som ti najradšej vykrútil krk. Ja viem, že to nie je asi ideálne vyznanie. Ale už som ti to musel povedať.“ Laura naňho udivene hľadela. Odmlčal sa a po chvíli už pomalšie dodal: “ Nepoznám žiadnu ženu, ako si ty. A ak mi ešte raz povieš, že sa nechceš viazať, že neveríš mužom a blablabla, tak ti ten krk naozaj vykrútim!“

Vedela, že poslednú vetu povedal zo žartu. Ale to ostatné ju prekvapilo. Tušila, že mu nie je ľahostajná, predsa by sa takto nebozkával s hocikým. Alebo čo ak predsa? Stále váhala... Hovorilo sa o ňom kadečo. Sama videla, aké obdivné pohľady po ňom slečny ba dokonca i vydaté ženy na zábave vrhali. Ktovie s koľkými z nich už niečo mal... Ale nech! Nech sa pozerajú, veď sa majú na čo pozerať. Kovboj pred ňou bol ako vystrihnutý z filmu. A teraz je s ňou, všetky ostatné sú mu v túto chvíľu ukradnuté! 

Zadívala sa mu do očí, jemne prešla prstami po výraznej línii jeho brady.
    „Matej, mrzí ma, že som na teba kričala. Aj to čo som povedala. Nemyslela som to tak. Na tej zábave som sa dobre bavila, ale samozrejme, že si mi chýbal. Som rada, že si mi to všetko povedal... Vieš, ty mi tiež nie si ľahostajný. Ale prosím, pochop ma. Po rozchode som si už zvykla na to, že sa nemusím nikomu spovedať, robím si čo chcem. Vyhovuje mi to tak... Teba mám veľmi rada, to predsa vieš. Ale potrebujem čas... Chvíľami som s tebou ako v siedmom nebi a vzápätí už spolu bojujeme. Sme ako oheň a voda...“

„Lauri, my sme skôr ako oheň a dynamit,“ prerušil ju Matej. „Ale prisahám, že kontrolu strácam iba občas a aj to pri tebe.“  Chytil jej jemnú ruku do svojej mohutnej dlane a hovoril: „Beriem na vedomie, že sa ešte nechceš viazať. Ale chcem , aby celý svet vedel, že i keď sa nejako oficiálne neviažeme, patríme k sebe... Nemienim sa už viac pozerať na to, ako tancuješ s nejakým slizkým panákom.“ 

Laura s úžasom hľadela na muža, ktorý sedel vedľa nej. Jeho slová ju prekvapovali čím ďalej, tým viac. Srdce jej už hodnú chvíľu divoko tĺklo. 

Po chvíľke dodal: “ Možno to bude znieť trochu staromódne, ale čo by ste milá doktorka povedali na to, že by sme spolu začali chodiť?“ šibalsky na ňu žmurkol.

Laura sa usmiala. Mierne našpúlila pery. „Hmm. To ako verejne? Pred všetkými? Pred celou dedinou?“ pristúpila na jeho hru. “ No ja neviem. Som si istá, že ak svoju pozornosť venujem vám, ostatných svojich nápadníkov tým značne sklamem,“ povedala žartom s predstieranou ľútosťou vzdychla.

„Ja ti dám ďalších nápadníkov! Budeš mať len jedného a ten ti musí stačiť!“ povedal zas on. Svoje slová potvrdil náruživým bozkom.
Sedeli na kamennom múriku a v pevnom objatí sa bozkávali. Cítili sa ako pätnásťroční. S rozdielom, že oproti puberťákom, oni už majú dovolené všetko.

„Poďme ku mne“ šepla Laura, keď sa na chvíľu ich nenásytné pery oddelili. Ruka v ruke sa náhlili cestičkou k neďalekej chalúpke.